znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 417/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. T., D., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15   C   8/2002   v období   po   vydaní   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 15   C 8/2002   v období   po 24. auguste 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume 245,72   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiatdva   centov)   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. E. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2009 doručená sťažnosť M. T., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006.

Ústavný   súd   uvedeným   nálezom   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených základných práv a iných práv v tomto konaní, prikázal porušovateľovi (okresnému súdu) konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:«Napriek tomu, že – ku dňu datovania nálezu ústavného súdu súdne konanie trvalo už viac ako 7 rokov,... ústavný súd vo svojom náleze zistil nesporné prieťahy v tomto konaní (bez   toho,   že   by   tieto   boli   čo   i len   čiastočne   spôsobené   správaním   sa   sťažovateľky) a prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov – okresný súd aj v nasledujúcom období konania postupoval pri prejednaní veci sťažovateľky obdobným spôsobom ako pred týmto nálezom.

Po náleze ústavného súdu bol priebeh konania nasledovný: Pojednávanie   20.   9.   2006,   na   ktorom   sa   zúčastnili   právni   zástupcovia   oboch účastníkov, okresný súd sa na tomto pojednávaní pokúsil (po viac ako 7 rokoch trvania sporu)   o zmierenie   účastníkov   s tým,   že   výsledok   pokusu   o zmier   majú   oznámiť   súdu a pojednávanie bolo odročené na 25. 10. 2006.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie z 25. 9. 2006 v tomto znení: „Navrhovateľka   a jej   právna   zástupkyňa   týmto   ospravedlňujú   svoju   neúčasť   na pojednávaní vytýčenom na 25. 10. 2006... z dôvodu hospodárnosti konania. Navrhovateľka v celom rozsahu zotrváva na svojich doterajších stanoviskách s tým, že pokiaľ ide o hodnotu hnuteľných vecí tvoriacich BSM účastníkov v celom rozsahu akceptuje stanovisko odporcu v ním rozporovaných položkách a pokiaľ ide o hodnotu členského podielu v SBD spojenú so spoločným nájmom bytu naďalej trvá na nariadení znaleckého dokazovania na určenie jej všeobecnej trhovej hodnoty.

Zároveň oznamuje konajúcemu súdu, že k dohode medzi účastníkmi nedošlo a toho času vzhľadom na trvanie tohto konania a postoj odporcu dosiahnutie dohody mimosúdnou cestou vylučuje.“»

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   postupne   nariadil   ďalších   päť pojednávaní na 16. marec 2007, 18. máj 2007, 14. november 2007, 10. september 2008 a 5. december 2008, na ktorých sa nezúčastnila, pričom svoju neúčasť, ako aj neúčasť svojej právnej   zástupkyne   na   týchto   pojednávaniach   vždy   vopred   ospravedlnila „z   dôvodu hospodárnosti konania a súhlasila, aby sa pojednávalo a rozhodlo bez ich účasti.“

K uvedenému sťažovateľka dodáva: „Ďalšie   úkony   vo   veci   okresným   súdom   vykonané   neboli   a do   dnešného   dňa (7. 11. 2009) súdne konanie nie je po 10 a pol roku od jeho začatia (7. 5. 1999) právoplatne skončené a dokonca okresný súd vo veci ešte ani raz nerozhodol)....

Okresný súd síce vo veci opakovane nariaďoval pojednávania, avšak tieto neviedli k rozhodnutiu vo veci a najmä za daného stavu dokazovania a ustálenia jedinej spornej otázky   v spore   už   nemohla   byť   a nebola   daná   objektívna   potreba   nariaďovania   týchto pojednávaní.   Tento   postup   nie   je   možné   hodnotiť   inak   ako   úplne   neefektívny.   Pričom rovnako neefektívny postup okresného súdu bol charakteristický na priebeh konania tak pred nálezom ústavného súdu ako aj po ňom. Vo vzťahu k celkovej dĺžke súdneho konania (10 a pol roka) je nutné hodnotiť aj obdobie konania okresného súdu po náleze ústavného súdu (viac ako 3 roky) ako konanie vyznačujúce sa zbytočnými prieťahmi a porušujúce základné a iné práva sťažovateľky....

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhuje, aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002 porušil základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie vo veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 8/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

M.   T.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   4.000 €,   ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

M. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde, uznesením č. k. IV. ÚS 417/09-9 z 10. decembra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   11.   januára 2010, 6. apríla 2010 a opakovane 8. júla 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 15.   júla   2010 (Spr. 3016/2010, doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2010) konštatoval, že v označenej veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda okresného súdu ďalej ku konaniu vedenému pod sp. zn. 15 C 8/2002 okrem iného uviedol:

„... po doručení nálezu ústavného súdu tunajšiemu súdu dňa 23. 10. 2006 /č. l. 107/, sa uskutočnilo pojednávanie dňa 25. 10. 2006 o 13,30 hod, pričom o 10,15 hod. v tento deň bol doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej zástupkyne na tomto konaní z dôvodu hospodárnosti konania /č. l. 103/, na pojednávanie sa neustanovil ani odporca, jeho zástupca, ktorý sa pojednávania zúčastnil ospravedlnil jeho neúčasť na pojednávaní   z dôvodu   zlého   psychického   stavu   prameniaceho   z toho,   že   si   je   vedomý podlžností voči navrhovateľke, avšak nemá z čoho ich splácať, pojednávanie bolo odročené na deň 13. 12. 2006 /č. l. 105/.

Dňa 11. 12. 2006 /č. l. 119-12/ bolo súdu doručené oznámenie JUDr. L. P. o prevzatí zastúpenia odporcu.

Na   pojednávaní   dňa   13.   12.   2006   súd   konštatoval,   že   omylom   bola   predvolaná namiesto zástupkyne navrhovateľky bývalá zástupkyňa odporcu, čo ale podotýkam, bola chyba asistentky /č. l. 105/, pojednávanie bolo odročené na deň 16. 3. 2007 /č. l. 124/. Pojednávanie dňa 16. 3. 2007 sa uskutočnilo o 12,30, pričom o 9,45 hod. v tento deň bol doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej zástupkyne na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň fax obsahoval aj procesný návrh na vyporiadanie BSM /č. l. 128/, na pojednávanie sa neustanovil ani odporca so svojim zástupcom, ktorý súdu telefonicky oznámil svoju neúčasť na pojednávaní v ten deň o 8,00 hod. z dôvodu oznámenia polície o vykradnutí jeho chaty, zároveň ospravedlnil aj neúčasť odporcu a požiadal o odročenie pojednávania, pojednávanie bolo odročené na deň 18. 5. 2007 /č. l. 130/.

Pojednávanie dňa 18. 5. 2007 sa uskutočnilo o 12,00 hod., pričom v tento deň bol o 9, 35 hod. doručený súdu fax obsahujúci ospravedlnenie neúčasti navrhovateľky a jej zástupkyne na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň fax obsahoval aj procesný návrh na vyporiadanie BSM /č. l. 135/, na pojednávanie sa ustanovil odporca i jeho   zástupca,   ktorý   oznámil   súdu,   že   v lehote   dvoch   týždňov   predloží   súdu   podanie, v ktorom ozrejmí súdu skutočnosti týkajúce sa predaja bytu na... v S., ako aj predaja bytu na... v S., pojednávanie bolo odročené na deň 19. 9. 2007 s tým, že súd vykoná zástupcom odporcu navrhované dopyty na SBD občanov so sídlom v P. /č. l. 138/.

Uvedené vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené dňa 3. 7. 2007 /č. l. 141-143/ spolu s prílohami.

Úpravou zo dňa 11. 9. 2007 /č. l. 156/ som zmenil termín pojednávania z 19. 9. 2007 na   termín   14.   11.   2007,   zástupkyni   navrhovateľky   som   doručil   rovnopis   uvedeného písomného vyjadrenia zástupcu odporcu.

Dňa 29. 10. 2007 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie navrhovateľky a jej zástupkyne   z neúčasti   na   tomto   konaní   z dôvodu   hospodárnosti   konania,   zároveň   toto podanie obsahovalo aj vyjadrenie sa k skutkovým okolnostiam prípadu /č. l. 159-160/. Pojednávanie   sa   uskutočnilo   14.   11.   2007   o 12,00   hod.,   pričom   v tento   deň   bol o 10,43   hod.   doručený   súdu   fax   obsahujúci   ospravedlnenie   neúčasti   odporcu   a jeho zástupcu na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní zástupcu odporcu, zároveň požiadal   zástupca   odporcu   o odročenie   pojednávania   /č.   l.   161/,   pojednávanie   bolo odročené na deň 30. 1. 2008 /č. l. 163/.

Túto úpravu som nerealizoval, pojednával som v iných veciach, kde účastníci a ich zástupcovia chodili na pojednávania, ďalšie pojednávanie som nariadil úpravou zo dňa 10. 6. 2008 /č. l. 166/ na deň 10. 9. 2008.

Dňa 8.   9.   2008 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie navrhovateľky a jej zástupkyne z neúčasti na tomto pojednávaní z dôvodu hospodárnosti konania, zároveň toto podanie obsahovalo aj vyjadrenie sa k skutkovým okolnostiam prípadu /č. l. 168-169/. Na pojednávaní dňa 10. 9. 2008 predložil zástupca odporcu písomné vyjadrenie sa k veci /č. l. 170-175/, pojednávanie bolo odročené na deň 31. 10. 2008 /č. l. 177/.

Úpravou   zo   dňa   13.   10.   2008   /č.   l.   178/   som   zmenil   termín   pojednávania   dňa 31. 10. 2008   na   termín   5.   12.   2008,   zároveň   som   zástupkyni   navrhovateľky   doručoval uvedené písomné vyjadrenie zástupcu odporcu k veci /č. l. 170-175/, zásielka predvolania spolu s uvedeným písomným vyjadrením bola poštou vrátená s tým, že na adrese... K. je JUDr.   R.   S.   neznáma,   podotýkam,   že iná   adresa   súdu známa nebola,   resp.   zástupkyňa navrhovateľky ju súdu neoznámila.

Dňa   3.   12.   2008   bolo   súdu   doručené   písomné   ospravedlnenie   zástupcu   odporcu z neúčasti na pojednávaní dňa 5. 12. 2008 so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky v T., kde prepukli protivládne nepokoje, zároveň ospravedlnil i neúčasť odporcu /č. l. 182/.

Na pojednávanie dňa 5. 12. 2008 sa neustanovila ani navrhovateľka, ktorej bolo doručené predvolanie dňa 16. 10. 2008, a to bez ospravedlnenia, zrejme neoznámila termín pojednávania ani svojej zástupkyni, pojednávanie bolo odročené na deň 11. 2. 2009 /č. l. 184/....

... Pokiaľ som od uvedeného dátumu pojednávania vo veci nekonal, bolo to z toho dôvodu,   že   neustálou   neúčasťou   účastníkov,   resp.   aspoň   jedného   z nich,   rovnako   aj zástupcov,   konanie   strácalo   na   tempe   a ja   som   nariaďoval   pojednávania   v ďalších reštančných veciach...“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   zo   16.   februára   2010   (doručeným ústavnému súdu 8. marca 2010) ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti.   Možnosť zaujať stanovisko   k vyjadreniu   okresného súdu   na výzvu   ústavného súdu z 9. augusta 2010, ktorú prevzala 12. augusta 2010, nevyužila.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné   opatrenia, aby sa   zabezpečilo splnenie   účelu pojednávania a úspešné   vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. V konaní ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd zotrváva na svojom hodnotení právnej zložitosti veci, že ide o konanie, ktoré nie je právne zložité, a aj metodika postupu všeobecného súdu v takom spore je dostatočne jasná a podporená   stabilizovanou   judikatúrou   všeobecných   súdov.   Vo   vzťahu   k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu pripustil určité znaky faktickej   zložitosti   súvisiacej   s nutnosťou   oceňovania   vecí   tvoriacich   predmet bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Zároveň   je   potrebné   zdôrazniť,   že   faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že vec nie je právoplatne skončená viac ako 10 rokov od podania návrhu.

2.   Správanie sťažovateľky   ako účastníčky   konania je druhým kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľka   a jej   právna   zástupkyňa   sa   na   nariadených   pojednávaniach opakovane nezúčastňovali argumentujúc hospodárnosťou konania a tým, že sťažovateľka zotrváva   na   svojich   stanoviskách,   čo   sa   týka   určenia   hodnoty   bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd na základe obsahu súdneho spisu dospel k záveru, že sťažovateľka napriek uvedenému v zásade nezapríčinila zbytočné prieťahy v konaní, aj keď   je   toho   názoru,   že   mala   vyvinúť   aspoň   minimálnu   procesnú   aktivitu.   Na   túto skutočnosť ústavný súd prihliadol pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

V namietanom konaní nebolo prijaté zatiaľ žiadne rozhodnutie vo veci samej.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po 8 a pol roku, odkedy bola vec postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnému, a viac ako 4 roky od nálezu ústavného súdu v tejto   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   bez   ústavne akceptovateľných   dôvodov   je   poznačenej   neefektívnou   činnosťou   v rámci   procesu zabezpečovania dôkazov a ich vyhodnocovania. Ak sa okresný súd domnieval, že osobná účasť   sťažovateľky   je   v konaní   na   jednotlivých   pojednávaniach   nevyhnutná,   mal   prijať príslušné poriadkové opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie ich neustále odročovať bez prijatia akéhokoľvek opatrenia. Navyše, v napadnutom konaní ústavný súd už vyslovil porušenie práv sťažovateľky okresným súdom a prikázal okresnému súdu konať bez   zbytočných   prieťahov.   Preto   je   takýto   postup   okresného   súdu   neakceptovateľný. V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   konaní   okresného   súdu sp. zn. 15 C 8/2002 došlo   k zbytočným   prieťahom   v období po   vydaní nálezu ústavného súdu   č. k. II.   ÚS   244/05-23 z 24.   augusta   2006, a tým aj k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   už   v náleze   č.   k.   II.   ÚS   244/05-23 z 24. augusta 2006   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 8/2002 konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné o tejto povinnosti opakovane rozhodnúť. Toto uloženie povinnosti okresnému súdu stále trvá.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti:

„... Závažnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky v období po náleze ústavného súdu (po 24. 8. 2006 v trvaní cez tri roky do podania tejto sťažnosti) je umocnená tým, že okresný súd konal v rozpore s príkazom ústavného súdu prejednať vec sťažovateľky bez prieťahov.

Preto má sťažovateľka za to, že finančné zadosťučinenie, ktoré požaduje priznať v sume   4.   000,-   €   je   primerané   okolnostiam   prípadu,   závažnosti   porušenia   jej   práv a dostačujúce   na   čiastočne   zmiernenie   ujmy,   ktorú   sťažovateľka   utrpela   zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie dokonca zohľadňuje ekonomické možnosti porušovateľa a je nižšie ako finančné zadosťučinenia považované za primerané pri obdobných dlhoročných sporoch Európskym súdom pre ľudské práva.

Pokiaľ   ide   o ujmu,   ktorú   sťažovateľka   utrpela   touto   dlhoročnou   neefektívnou činnosťou okresného súdu pri prejednaní jej veci, je potrebné opätovne poukázať na to, že sťažovateľka   ešte   za   trvania   manželstva   v roku   1993   bola   nútená   odísť   z dôvodu agresívneho správania sa odporcu zo spoločnej domácnosti a od toho času nemá prístup a ani žiadnym spôsobom neužíva majetok, ktorý tvoril predmet ich BSM. Jej majetková situácia je dlhodobo nepriaznivá a sťažovateľka je dlhodobo v sociálnej núdzi odkázaná na pomoc širšej rodiny.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod sp. zn. 15 C 8/2002 od nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 244/05-23 z 24. augusta 2006 a berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ale prihliadnuc aj na určitý podiel sťažovateľky na spomalení namietaného konania, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. E. Š., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 231,82 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,72 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010