znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 416/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obce D., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 3 Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   7   C 217/210 z 22. septembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 77/2012 z 24. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená   sťažnosť   obce   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 217/210 z 22. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 77/2012 z 24. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu   domáhala   proti   žalovaným   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaný   1“)   a   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   2“) náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť tým, že žalovaný 2 ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore so zákonom zmenil platobné výmery, ktorými sťažovateľka ako správca dane vyrubila daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových zariadení.

Platobné výmery   vydané sťažovateľkou   vyrubili daň za jadrové zariadenia obom prevádzkovateľom v sume vyššej, než ako ju následne v rámci odvolacieho konania vyrubil žalovaný 2.

Sťažovateľka okrem toho, že v danej situácii bola správcom dane v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), bola aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, keďže tieto sú   v   zmysle   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom zriadení v znení neskorších predpisov vlastným príjmom obce. Práve z tohto dôvodu došlo podľa sťažovateľky rozhodnutím žalovaného 2 k neprípustnému zásahu do jej majetkových práv, keďže došlo k zníženiu jej príjmu.

Sťažovateľka   si   škodu,   ktorá   jej   vznikla,   nárokovala v   zmysle ustanovení   §   420 Občianskeho   zákonníka,   ktoré   upravujú   všeobecnú   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú porušením   právnej   povinnosti.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   217/210 z 22. septembra   2011   bola   žaloba   sťažovateľky   zamietnutá.   Okresný   súd   v označenom rozsudku „dospel k záveru, že sťažovateľ sa nemohol domáhať náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003 Z. z., ktorý je vo vzťahu k občianskemu zákonníku lex specialis... Podľa názoru súdu neboli splnené podmienky na priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia pretože rozhodnutie   odporcu   v 2.   rade   neboli   nikdy   zrušené   a nemôžu   byť   teda   rozhodnutiami nezákonnými a navrhovateľ nebol účastníkom daňového konania, t. j. nebol aktívne vecne legitimovaným   subjektom.   Žalobu   voči   odporcovi   v 2.   Rade   súd   zamietol   z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za škodu v danom prípade zodpovedá iba Ministerstvo Financií SR.“.

Proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 77/2012 z 24. apríla 2012 tak, že odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pričom   sa   v   celom   rozsahu stotožnil   so   závermi   okresného   súdu.   K odvolacej   námietke   sťažovateľky,   že   v   danom prípade   škodu,   ktorá   sťažovateľke   vznikla,   treba   posudzovať   nie   ako   škodu   spôsobenú nezákonným   rozhodnutím,   ale   ako   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom, uviedol, že sťažovateľka „si nemôže v tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri   opačnom   výklade   by   totiž   došlo   k   neprípustnému   zásahu   zo   strany   súdov rozhodujúcich v rámci civilného   procesu do správneho/daňového konania   a   do   výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v rámci daňového konania vystupovala ako orgán verejnej moci, pričom na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody v konaní pred všeobecnými   súdmi   vystupovala   ako   právnická   osoba, „t.   j.   ako   nositeľ   práv   a slobôd zaručených   mu   ústavou“. Podľa   sťažovateľky „Hmotnoprávny   pomer   obce   k   veci   je nepochybne daný skutočnosťou, že výnos miestnej dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu obce, avšak právne normy tento hmotnoprávny pomer sťažovateľa k predmetu správneho   konania   nerešpektujú   a   nepriznávajú   mu   postavenie   účastníka   v   konaní.“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 25/2005 15. augusta 2005, z ktorého vyplýva, že „Dotknutie žalobcu   napadnutým   rozhodnutím   na   jeho   právach   (i   s   prihliadnutím   na   absenciu odôvodnenia   rozhodnutia)   a   následné   vylúčenie   z   preskúmania   súdom   vzhľadom   na ustanovenie procesnej legitimácie na podanie žaloby v § 250 ods. 2 O. s. p. sú spôsobilé potenciálne vyvolať kolíziu s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Uvedený problém nie je riešiteľný v systéme správneho súdnictva.“.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   nemôže   byť   ukrátená   na   svojich   právach „iba z dôvodu,   že   podľa   právneho   názoru   súdov,   zákony   uplatňovanie   ústavných   práv neumožňujú“. Podľa jej názoru mali v jej veci „Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať   príslušné   právne   predpisy   tak,   aby   nedošlo   k obmedzeniu   ústavného   práva sťažovateľa   na   náhradu   škody,   t.   j.   mali   v konaní   postupovať   podľa   všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl. OZ.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I svojím rozsudkom sp. zn. 7 C 217/2010-110 a Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 5 Co 77/12-140 porušili základné právo sťažovateľa na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.

Sťažovateľ   ďalej   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil   vyššie   uvedené   rozsudky, ktorými   sa   zasiahlo   do   ústavných   práv   sťažovateľa   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Bratislava I v súlade s článkom 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 217/210 z 22. septembra 2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 77/2012 z 24. apríla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné   rozhodnutie   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávny úradný postup.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 217/2010 z 22. septembra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mala   právo   podať   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 77/2012 z 24. apríla 2012

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľky proti namietanému rozsudku krajského súdu (a tiež namietanému rozsudku okresného súdu) spočíva v tom, že jej právnu vec o náhradu škody mal krajský súd (a pred ním okresný súd) posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti sťažovateľka   uvádza,   že „Ústavné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom konania. Podmienka účastníctva v konaní, ktorú zákon zakotvuje pre priznanie náhrady   škody   neznamená,   že   PO   a   FO,   ktorým   vznikla   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia škoda a nie sú účastníkmi konania, nepožívajú ústavnú ochranu podľa čl. 46 ods. 3. Všeobecné súdy ako orgány ochrany ústavnosti musia zvoliť taký výklad právnych predpisov, aby toto ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované aj osobám, ktoré nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. V uvedenom prípade teda súdy mali uplatniť ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   všeobecnej   zodpovednosti   za   škodu   (§   420   OZ a nasl.).“.

Sťažovateľka teda na jednej strane tvrdí, že jej nárok na náhradu škody mal byť posúdený podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, a nie podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom na druhej strane namieta neprípustný zásah do svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (II. ÚS 25/2011) už uviedol, že „zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž   stanoviť   v   súlade   s čl.   46   ods.   3   ústavy   podmienky,   za   ktorých   vzniká   právo   na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným   postupom, a to   spôsobom,   ktorý   umožňuje odškodniť   všetky   prípady,   v   ktorých   bola   poškodenému   spôsobená   škoda   takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva čl. 46 ods. 3 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z tejto skutočnosti v prípade, ak podľa názoru sťažovateľky nemali byť na jej právnu vec aplikované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody (§ 420 a nasl.   Občianskeho   zákonníka),   nemohlo   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny. Medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny a namietaným rozsudkom krajského súdu teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek   uvedenému   právnemu   záveru   logicky   vyplývajúcemu   zo   sťažovateľkou navrhnutého   petitu   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   právne   názory krajského   súdu   uvedené   v   namietanom   rozsudku.   Krajský   súd   v podstatnej   časti odôvodnenia svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z.. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a   právnických   osôb,   je   potrebné   pre   posúdenie   zodpovednosti   za   škodu   prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len   v   tých   prípadoch,   pokiaľ   pri   výkone   verejnej   moci   došlo   k   vydaniu   nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu /štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady   aplikovať,   táto   prichádza   do   úvahy   len   v   tých   prípadoch,   ak   došlo   k   inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.“

Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu krajského súdu za logickú, ústavne udržateľnú a akceptovateľnú, zohľadňujúcu podstatu a zmysel zákona zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Zároveň ústavný súd vníma zmysel problému nastoleného sťažovateľkou, ktorá bola v danej situácii na jednej   strane správcom   dane v zmysle zákona o miestnych daniach a zároveň aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, ktoré sú vlastným príjmom obce, v dôsledku čoho sa dostala do právneho postavenia, keď nebola účastníčkou správneho (daňového) konania, a preto sa v dôsledku toho nemohla v zmysle platnej legislatívnej konštrukcie následne domáhať v rámci správneho konania, príp. v rámci súdneho prieskumu správnych rozhodnutí (správneho súdnictva) zrušenia podľa jej tvrdenia nezákonných rozhodnutí žalovaného 2.

Vychádzajúc   z argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   možno   konštatovať,   že sťažovateľka   vo   svojej   podstate   formuluje výhrady   k legislatívnej   konštrukcii,   ktorá   jej neumožňuje   účinne   chrániť   svoje   práva   ako   prijímateľa   výnosov   z miestnych   daní a poplatkov, keďže nemôže účinne namietať tvrdenú nezákonnosť rozhodnutí žalovaného 2, t. j. vo svojej podstate namieta „neústavnosť“ platnej právnej úpravy (aj keď nie výslovne, pozn.), o ktorej môže ústavný súd meritórne rozhodnúť len v konaní podľa čl. 125 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov).

V naznačených súvislostiach ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06, IV.   ÚS   314/07).   Z   citovaného okrem   iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore   s   ústavnou   úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že argumentácia   sťažovateľky   je   z hľadiska   možného   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozsudkom krajského súdu zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012