znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 416/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008 a jeho uzneseniami zo 17. septembra 2008, 7. septembra 2009 a 4. januára 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 83/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008 a jeho uzneseniami zo 17. septembra 2008, 7. septembra 2009 a 4. januára 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 83/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2010“).

Zo sťažnosti, z priložených listinných dôkazov, ako aj zo súvisiaceho spisu krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 29. júna 2008 podanou osobne na krajskom súde 2. júla 2008 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Katastrálneho úradu v...   č. OK-1206/2008   z 30. apríla   2008,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Správy katastra...   č. 2/2008   BY-552/2008   z 10.   marca   2008,   ktorým   nevyhovela   žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode   informácií) v znení   neskorších   predpisov,   týkajúcej   sa „údajov   na   akom   základe   bolo   vykonané prečíslovanie pozemku parc. č. KN 417, resp. 152 v k. ú... z pôvodného čísla 152 a číslo 417 a spätne na číslo 152 a kedy boli tieto zmeny vykonané aj s uvedením dokladu, na základe ktorého   boli   zmeny   vykonané,   vzhľadom   k tomu,   že   tieto   údaje   sú   potrebné   na   presnú špecifikáciu pozemku k viacerým súdnym konaniam...“.

Krajský súd podľa obsahu a povahy vyhodnotil toto podanie ako žalobu podľa § 249 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   proti   právoplatnému   rozhodnutiu správneho   orgánu   a ďalej   postupoval   podľa   § 247   a nasl.   OSP,   keď   uznesením zo 7. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci pre advokáta, keďže v tomto   konaní   sa   vyžaduje   zastúpenie   advokátom,   pokiaľ   nemá   žalobca   alebo   jeho zamestnanec   právnické   vzdelanie.   Zároveň   sťažovateľa   vyzval   29.   septembra   2008 na zaplatenie   súdneho   poplatku   v sume   66   €.   Sťažovateľ   podaním   z 9.   októbra   2008 požiadal   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov,   ako   aj   o ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov. Po predložení potrebných potvrdení krajský súd uznesením zo 7. septembra 2009   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a jeho   žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol. Krajský súd 7. októbra 2009 vyzval sťažovateľa   na   predloženie   plnej   moci   a úhradu   súdneho   poplatku.   Keďže   sťažovateľ v súdom   určenej   lehote   nepredložil   splnomocnenie   pre   advokáta   a neuhradil   ani   súdny poplatok, krajský súd konanie uznesením zo 4. januára 2010 zastavil. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal a požiadal aj najvyšší súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Najvyšší súd uznesením zo 14. júla 2010 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, uznesenie   krajského   súdu   zo   4.   januára   2010   potvrdil   a nepriznal   mu   trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ je presvedčený, že označenými postupmi a uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ním označené články ústavy a jeho uvedené práva, čo však nijako   bližšie   neodôvodňuje.   V odôvodnení   sťažnosti   sa   sťažovateľ   sústreďuje   na   opis skutkového stavu týkajúceho sa konania vedeného Okresným súdom Žilina, predmetom ktorého   bolo   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti. Sťažovateľ   na   viacerých   miestach   opakovane   konštatuje   porušenie   označených   článkov ústavy a dohovoru, ako aj porušenie svojich práv.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie „základného práva... v zmysle čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl. 14“ dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008 a jeho   uzneseniami   zo   17.   septembra   2008,   7.   septembra   2009   a 4.   januára   2010,   ako aj postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Sžo 83/2010   a jeho uznesením   zo   14.   júla   2010.   Všetky   napadnuté   uznesenia   požaduje   zrušiť   a vec   vrátiť na nové   konanie   a rozhodnutie.   Taktiež   žiada   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   5 000   €   a o priznanie   náhrady „zaplateného   súdneho   poplatku v konaní   vedenom   na Okresnom   súde   Žiline   pod   sp. zn.   17 C 163/2001...   v   sume 16,59 EUR“.

Napokon   žiada   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru, ako aj označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2008, ktorým bol sťažovateľ vyzvaný na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ako aj uznesením krajského súdu zo 7. septembra 2009 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ústavný súd uvádza tieto skutočnosti:

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   zo   17.   septembra   2008   (ktoré podľa   vyznačenej   doložky   právoplatnosti   nadobudlo   právoplatnosť   17.   októbra   2008), ako aj výzvy na zaplatenie súdneho poplatku z 29. septembra 2008, požiadal krajský súd o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   o ustanovenie   advokáta.   Jeho   žiadostiam   však krajský   súd   uznesením   zo   7.   septembra   2009   (ktoré   podľa   vyznačenej   doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2009) nevyhovel.

Sťažovateľ síce predložil ústavnému súdu fotokópiu odvolania z 24. septembra 2009 proti uzneseniu krajského súdu zo 7. septembra 2009, avšak bez dôkazu podania na poštovú prepravu alebo prezentačnej pečiatky krajského súdu. Preto si ústavný súd v spise krajského súdu overil podanie tohto opravného prostriedku, kde sa však toto podanie sťažovateľa nenachádza.

Znamená to, že sťažovateľ vo   vzťahu k obom   označených uzneseniam krajského súdu nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval   a na   využitie   ktorých   bol   oprávnený   v zmysle   Občianskeho   súdneho poriadku. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   článkov   ústavy   a dohovoru,   ako aj označených práv aj uznesením krajského súdu zo 4. januára 2010, ktorým krajský súd konanie   v jeho   právnej   veci   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   a nepredloženia splnomocnenia pre advokáta zastavil a nepriznal mu náhradu trov konania.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu krajského súdu zo 4. januára 2010 o zastavení konania bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal   najvyšší   súd   v odvolacom   konaní,   pričom   sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniu krajského súdu aj podal. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu   zo   4.   januára   2010   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku a nepredloženie splnomocnenia pre advokáta. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na podporu záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).   Ústavný súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   aj   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený   (I. ÚS 4/00).   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   orgánu štátu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho   súdu   zo   14.   júla   2010   a z jeho   obsahu   nezistil,   že   by   išlo   o   rozhodnutie arbitrárne   alebo svojvoľné.   Vyplýva   to   aj z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   najvyššieho súdu, ktorý vo výroku svojho rozhodnutia potvrdil uznesenie krajského súdu zo 4. januára 2010   o zastavení   konania,   keď   po   predchádzajúcom   konaní   o   nepriznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov sťažovateľ v stanovenej lehote na základe výzvy krajského súdu nezaplatil súdny poplatok za   podaný   návrh   a nepredložil   splnomocnenie   pre   advokáta.   V dôsledku   toho   logickým zákonným následkom v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   bolo   zastavenie konania   v jeho   právnej   veci.   Taktiež   aj   nepredloženie   splnomocnenia   na   zastupovanie sťažovateľa v konaní podľa § 247 a nasl. OSP ako splnenie ďalšej procesnej podmienky malo   za   následok   zastavenie   konania   podľa   § 250d   ods. 3   OSP,   podľa   ktorého   súd uznesením konanie zastaví aj vtedy, ak žalobca neodstráni vady žaloby.

Najvyšší   súd   sa   zaoberal   aj   opätovnou   žiadosťou   sťažovateľa   o oslobodenie od súdnych   poplatkov   a   opätovne   preskúmal   majetkové   a osobné   pomery   sťažovateľa. Dospel však k záveru, že tieto sa nijako nezmenili od predchádzajúcej žiadosti, o ktorej rozhodol krajský súd, a preto jeho žiadosti nevyhovel.

Najvyšší súd taktiež ozrejmil sťažovateľovi, že konanie v jeho právnej veci nie je zo zákona vecne oslobodené od súdnych poplatkov, ako sa sťažovateľ mylne domnieval, pretože   v jeho   prípade   nejde   o konanie   vo   veciach   ochrany   pred   nezákonným   zásahom orgánu verejnej správy.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera o relevantné ustanovenia procesného kódexu, jeho závery nie je ústavný súd oprávnený korigovať, resp. nahrádzať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   o tejto   časti   sťažnosti   tak,   že   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bezpredmetným rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010