znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 416/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní   o sťažnosti   V.   P.,   B.,   zastúpenej   advokátom M.   G.,   B., vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   59/2003,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 10 C 59/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. P. trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov) na účet   jej   právneho zástupcu M. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2009 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003, ktorého predmetom je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie   otcovstva   maloletej   L.   P.,   nar.  ...   (ďalej   len „maloletá“), a na určenie výživného pre maloletú.

Návrh   na   začatie   konania   bol   podaný   3.   apríla   2003,   sťažovateľka   je   vedľajšou účastníčkou v konaní. Sťažovateľka namietala, že k prieťahom v konaní došlo v dôsledku postupu   okresného   súdu,   ktorý   nedokázal   zabezpečiť   účasť   odporcu   ani   na   jednom pojednávaní, hoci pravidelne žiadal o jeho predvedenie orgány polície, a rovnako nedokázal zabezpečiť účasť odporcu ani na úkone u znalkyne z odboru genetiky, odvetvia analýzy DNA, ktorá bola poverená vypracovaním znaleckého posudku v tejto veci.

Sťažovateľka preto žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby prikázal okresnému   súdu   konať v jej   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   tiež žiadala finančné zadosťučinenie 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2009 a uznesením č. k. IV. ÚS 416/09-16 ju prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právneho zástupcu   sťažovateľky, aby sa   vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu sa vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 3036/09 z 25.   januára   2010,   prílohou   ktorého   bolo   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   ktorá po podrobnom vyjadrení k priebehu konania v závere uviedla:

„Vo   veci   konám   plynulo,   poriadkové   opatrenia   sa   v tomto   prípade   súdu   javia ako neúčelné, nakoľko odporca v konaní v súlade s ustanovením § 53 nebol po vyčerpaní všetkých zákonných možností predvolaný, preto súd zvoli spoluprácu s OOPZSR.

Súd vo veci nariadil predbežné opatrenie na návrh kolízneho opatrovníka maloletej navrhovateľky uznesením č. k. 10 C 59/2003-101 zo dňa 12. 7. 2007 právoplatným dňa 28.   8.   2007   i keď   kolízny   opatrovník   svoje   podanie   napriek   vyjadreniu na pojednávaní konanom   dňa   17.   1.   2007   ani   dňa   26.   2.   2007   nedoplnil.   Súd   vychádzal   zo   zisteného skutkového stavu.

V tejto súvislosti poukazujem i na tú skutočnosť, že som opakovane oznámila vedeniu Okresného súdu Bratislava I v súlade s ust. § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení noviel vzhľadom   na   neprimeraný   počet   pridelených   vecí   rozvrhmi   práce   na   kalendárne   roky, že v oddelení   10   C   popri   priemernom   mesačnom   nápade   nových   vec,   nie   je   možné vybavovanie pridelených vecí bez zbytočných, mnou nezavinených prieťahov v konaní.“ Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 22. februára 2010 zotrval na obsahu sťažnosti a konkrétne poukázal na obdobia nečinnosti okresného súdu, keď okresný súd odročil pojednávanie z 20. marca 2006 pre účely zistenia adries príbuzných odporcu, ktoré sťažovateľka oznámila 31. marca 2006, a napriek tomu určil ďalší termín pojednávania až na 27. november 2006, na ktorom po 3 rokoch a 7 mesiacoch od začatia konania prvýkrát vypočul   sťažovateľku.   Poukázal   tiež   na   prieťahy   v súvislosti   s nariadením   znaleckého dokazovania,   s doručením   spisu   znalkyni   a s reakciou   na   upozornenie   znalkyne o nespolupráci rodičov maloletej. Právny zástupca zdôraznil, že hoci okresný súd priebežne nariaďoval pojednávania, nevykonal dostatočné opatrenia na zabezpečenie účasti odporcu a rozhodnutie o veci bez zbytočných prieťahov, a preto jeho postupom došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   okresného   súdu   a zo   spisu   sp. zn.   10 C 59/2003 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Návrh   na určenie   otcovstva   maloletej   a na   určenie   výživného   pre maloletú   bol okresnému súdu doručený 3. apríla 2003. Prípismi zo 14. júla 2003 okresný súd zaslal návrh na   vyjadrenie   odporcovi,   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   V o ustanovenie   opatrovníka maloletej   a vyzval   sťažovateľku,   aby   predložila   rodný   list   maloletej.   Prípismi z 9. septembra 2003 a 24. novembra 2003 okresný súd urgoval ustanovenie opatrovníka, na čo Okresný súd Bratislava V 18. decembra 2003 oznámil, že opatrovník bol ustanovený uznesením z 26. septembra 2003 právoplatným 20. októbra 2003, ktoré okresný súd prevzal už v októbri 2003. Okresný súd 12. decembra 2003 nariadil vo veci pojednávanie.

Odporca   sa   nedostavil   na   prvé   pojednávanie   27.   februára   2004,   doručenie predvolania   mal   vykázané   uložením   na   pošte.   Odporca   sa   nedostavil   ani   na   ďalšie pojednávanie 22. marca 2004, na ktorom sťažovateľka oznámila, že by sa mal zdržiavať pracovne v zahraničí, okresný súd preto pojednávanie odročil s tým, že nový termín určí po oznámení sťažovateľky o návrate odporcu. Prípisom zo 7. augusta 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila túto informáciu pre účely určenia termínu pojednávania. Sťažovateľka   odpovedala   listom   doručeným   17.   augusta   2004,   v ktorom   oznámila, že odporca nie je v zahraničí, uviedla ňou predpokladané miesta jeho pobytu s tým, že ona sa s ním nevie skontaktovať. Okresný súd 22. októbra 2004 určil ďalší termín pojednávania.

Na   pojednávanie   z 26.   januára   2005   sa   nedostavil   odporca,   okresný   súd   nemal vykázané doručenie predvolania. Okresný súd určil ďalší termín pojednávania 22. marca 2005   s tým, že   nariadil   predvedenie odporcu   z adresy   bydliska   prostredníctvom   polície. Na pojednávanie   1.   júna   2005   odporca   nebol   predvedený.   Okresný   súd   nariadil   jeho predvedenie   na   ďalšie   pojednávanie   z adresy   prevádzky   jeho   zamestnávateľa,   ktorú oznámila sťažovateľka. Odporca nebol predvedený ani na pojednávanie 4. júla 2005 a nebol ani   oznámený   dôvod   nepredvedenia.   Okresný   súd   uložil   odporcovi   poriadkovú   pokutu 5000 Sk a pojednávanie odročil s tým, že predvolá svedkov, ktorých oznámi sťažovateľka a kolízny opatrovník. Uznesením z 27. septembra 2005 okresný súd nariadil predvedenie odporcu na pojednávanie z adresy trvalého bydliska. Na pojednávanie 24. októbra 2005 sa nedostavila   sťažovateľka   ani   odporca,   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito s tým,   že   vyčká   na   oznámenie,   prečo   odporca   nebol   predvedený.   Okresný   súd   určil 8. decembra 2005 ďalší termín pojednávania.

Na pojednávanie 6. februára 2006 sa nedostavila sťažovateľka ani odporca, ktorému podľa   správy   polície   doručenej   2.   februára   2006   bolo   ich   prostredníctvom   doručené predvolanie.   Okresný   súd   uznesením   z 13.   februára   2006   nariadil   predvedenie   odporcu na pojednávanie   z adresy   trvalého   pobytu   aj   z adresy   prevádzky   zamestnávateľa. Na pojednávanie 20. marca 2006 sa nedostavila sťažovateľka a odporca nebol predvedený. Okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   na   účely   zistenia   mien   a adries   rodičov odporcu, ktorí budú predvolaní ako svedkovia. Podľa úradného záznamu z 20. marca 2006 sa sťažovateľka dostavila na okresný súd a ospravedlnila sa z dôvodu meškania dopravy s tým, že do 14 dní oznámi mená a adresy rodičov odporcu. Dňa 31. marca 2006 bolo okresnému súdu   doručené   podanie,   ktorým   sťažovateľka   uviedla   jej   známe požadované údaje. Okresný súd určil 14. septembra 2006 ďalší termín pojednávania, na ktorý opäť nariadil predvedenie odporcu prostredníctvom polície. Na pojednávaní 27. novembra 2006 okresný   súd   vypočul   sťažovateľku.   Odporca   opäť nebol   predvedený,   nedostavili   sa   ani svedkovia. Otec odporcu sa písomne ospravedlnil podaním doručeným 30. novembra 2006. Uznesením   z 12.   decembra   2006   okresný   súd   nariadil   predvedenie   odporcu   na   ďalšie pojednávanie a uložil mu poriadkovú pokutu 15 000 Sk.  

Na   pojednávanie   17.   januára 2007   odporca   nebol   predvedený,   nedostavili   sa   ani svedkovia (otec a brat odporcu), ktorým okresný súd uložil poriadkové pokuty po 5 000 Sk. Kolízny   opatrovník   navrhol   vydať   predbežné   opatrenie,   ktorým   by   okresný   súd   uložil odporcovi platiť výživné na maloletú. Na ďalší termín pojednávania bol odporca predvolaný z adresy bydliska aj zamestnávateľa (podľa správy polície z 23. januára 2007 bolo zistené od   otca   odporcu,   že   v jeho   prevádzke   odporca   nepracuje)   a bolo   nariadené   aj   jeho predvedenie. Na pojednávaní 26. februára 2007, na ktoré odporca opäť nebol predvedený, okresný súd vypočul otca a brata odporcu a nariadil znalecké dokazovanie skúškou DNA pre účely zistenia otcovstva maloletej. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Uznesením z 12. júla 2007 právoplatným 28. augusta 2007 okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým   uložil   odporcovi   platiť   mesačne   2   000   Sk   výživné   na   maloletú.   Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania okresný súd vypracoval 13. júla 2007 a právoplatnosť nadobudlo   28.   augusta   2007.   Okresný   súd   uznesením   z 26.   júla   2007   zrušil   uznesenie o uložení poriadkovej pokuty bratovi odporcu. Uznesením z 20. novembra 2007 okresný súd   rozhodol   o vyplatení   preddavku   znalkyni,   o ktorý   požiadala   podaním   doručeným 27. júla 2007.  

Podaním   doručeným   28.   februára   2008   znalkyňa   oznámila   okresnému   súdu, že sťažovateľka   ani   odporca   sa   na   jej   predvolania   nedostavujú   na   odber   krvi,   a preto požiadala o ich predvedenie, súčasne vrátila súdny spis. Podaním doručeným 16. júna 2008 znalkyňa   opäť   žiadala   o predvedenie   účastníkov   konania   a sťažovateľky   na   odber a požiadala   o predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   posudku.   Uznesením   zo   17.   júla   2008 okresný   súd   nariadil   predvedenie   účastníkov   konania   a   sťažovateľky   k znalkyni. Od 10. septembra   do   1.   októbra   2008   boli   doručené   štyri   správy   polície   o neúspešných pokusoch o predvedenie odporcu.  

Podaním z 12. februára 2009 okresný súd požiadal znalkyňu o určenie náhradných termínov   na   účely   predvedenia   a uznesením   z 3.   marca   2009   nariadil   predvedenie účastníkov konania a sťažovateľky. Sťažovateľka sa spolu s maloletou dostavili na odber 25. marca 2009. Prípisom z 19. mája 2009 okresný súd vyzval otca odporcu, aby sa dostavil k znalkyni   z   dôvodu   odberu   biologického   materiálu.   Znalkyňa   listom   doručeným 17. septembra 2009 oznámila okresnému súdu, že predvolala na odbery rodičov odporcu, 23. apríla 2009 sa dostavila matka odporcu, jeho otec na predvolania nereaguje, a preto vzhľadom   na   riziko   degradácie   DNA   pri   dlhodobom   uskladnení   vzorky   požiadala o predvedenie odporcu alebo zabezpečenie účasti jeho otca na odbere. Okresný súd nariadil uznesením z 1. októbra 2009 predvedenie odporcu, alternatívne jeho otca k znalkyni. Podľa správy   polície   z 9.   novembra   2009   sa   jej   nepodarilo   zastihnúť   a predviesť   ani   jedného z nich.   Podľa   úradného   záznamu okresného   súdu   zo   17.   decembra   2009   bola   znalkyňa požiadaná   o ukončenie   znaleckého   skúmania   s tým,   že   vo   veci   bude   určený   termín pojednávania.

Znalkyňa doručila   18.   januára 2010   vyúčtovanie   úkonov   vykonaných   v súvislosti so znaleckým   skúmaním,   posudok   však   nevypracovala.   Okresný   súd   nariadil 19. januára 2010 pojednávanie na 7. apríl 2010. Uznesením z 19. januára 2010 okresný súd priznal znalkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov. Uzneseniami z 19. januára 2010 okresný súd uložil odporcovi poriadkovú pokutu 205 € za to, že sa nedostavil k znalkyni pre účely   odberu,   a nariadil   jeho   predvedenie   na   pojednávanie   prostredníctvom   polície z adresy trvalého bydliska, prípadne z adresy zamestnávateľa.  

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade   s judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   otcovstva   maloletej a na určenie výživného pre maloletú. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť za zložitú,   z hľadiska   skutkovej   stránky   ju   ústavný   súd   považuje   za   zložitejšiu, a to s prihliadnutím   na   potrebu   vykonania   znaleckého   dokazovania   (IV.   ÚS   244/04, IV. ÚS 41/07). Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu   maloletej   a   ochrana   záujmov   maloletého   dieťaťa   si   vyžaduje   osobitnú   rýchlosť konania (napr. I. ÚS 54/02).

Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy.   Z prehľadu   konania   vyplýva,   že   sťažovateľka si s odstupom   piatich   mesiacov   (17.   augusta   2004)   splnila   povinnosť   oznámiť   návrat odporcu,   ktorá   jej   bola   uložená   na   pojednávaní   22.   marca   2004,   nedostavila   sa   na   tri pojednávania   (24.   októbra   2005,   6.   februára   2006   a zmeškala   aj   pojednávanie z 20. marca 2006) a v roku 2008 sa nedostavovala na predvolania k znalkyni. Po posúdení správania   sťažovateľky   v kontexte   doterajšieho   priebehu   konania   však   ústavný   súd nepovažuje zistené skutočnosti   za rozhodujúce pre určenie zodpovednosti   za predĺženie preskúmavacieho konania. Ústavný súd ich však zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup samotného okresného súdu.

Konanie okresného súdu trvá dosiaľ takmer 7 rokov, čo je zjavne neprimeraná doba povahe prerokúvanej veci. Ústavný súd zistil, že konanie je poznačené kratšími obdobiami nečinnosti,   a to   od   31.   marca   2006   do   14.   septembra   2006   a   od   26.   februára   2007 do 12. júla 2007. Doterajší postup okresného súdu je však výrazne poznačený vykonávaním neefektívnych úkonov a nesústredenou činnosťou. Výsledkom tohto postupu je aktuálny stav   konania,   keď   sa   okresnému   súdu   nepodarilo   ani   raz   zabezpečiť   účasť   odporcu na pojednávaní (napriek opakovanému nariadeniu predvedenia a ukladaniu poriadkových pokút,   ani   raz   však   objektívnym   spôsobom,   napr.   dožiadaním   Sociálnej   poisťovne nezisťoval, či a kde skutočne odporca pracuje) a žiadny výsledok neprinieslo ani nariadenie znaleckého dokazovania. V zásade možno konštatovať, že o nesústredenom postupe svedčí vypočutie sťažovateľky po viac ako 3 a pol roku od začatia konania a nariadenie znaleckého dokazovania (ktoré je v tomto type konania štandardným spôsobom dokazovania) po takmer štyri a pol roku od začatia konania (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. augusta 2007). Ani v priebehu znaleckého skúmania okresný súd aktívne nespolupracoval so znalkyňou, napriek   tomu,   že   z dovtedy   uskutočneného   konania   mal   vedomosť   o postoji   odporcu, neurgoval znalkyňu (ktorej určil na vypracovanie posudku lehotu 40 dní), aby sa snažila zabezpečiť   porovnávací   materiál   aj   od   príbuzných   odporcu   a v konečnom   dôsledku toleroval aj nerešpektovanie výzvy na ustanovenie sa k znalkyni zo strany otca odporcu. V súčasnosti je vo veci určený termín pojednávania.  

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu nemohol zohľadniť   námietku zákonnej   sudkyne   o vysokom   počte   vecí   pridelených   v súdnom   oddelení,   pretože   túto okolnosť nemôže akceptovať pri rozhodovaní, či zodpovedný všeobecný súd postupoval pri výkone svojej právomoci tak, aby nezmaril právo účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 133/03 a tam uvedená judikatúra).  

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   59/2003,   v ktorom   bol okresný súd vzhľadom na jeho predmet povinný postupovať s osobitnou starostlivosťou, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 10 C 59/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany.   Tak   to   bolo   aj   v prípade   sťažovateľky. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku súdneho   konania, konštatované   zbytočné   prieťahy,   význam   veci   pre   sťažovateľku, jej správanie   v priebehu   konania, ako   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd   poskytol   čiastočne ochranu jej záujmom, keď nariadil   predbežné opatrenie, ktorým   uložil   odporcovi   platiť výživné   na maloletú,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke   v sume   4   000   €   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom M. G., B.. Ústavný súd ich priznal v súlade s vyčíslením v petite sťažnosti, t. j. za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods.   1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, v sume 245,70 €; za každý úkon právnej služby po 115,90 € (3 491,60 Sk) a 2-krát po 6,95 € (209,40 Sk) režijný paušál.

Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2009