znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 416/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Štefana Luptáka, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Štefana Luptáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Štefanovi   Luptákovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Štefanovi   Luptákovi   trovy právneho   zastúpenia   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 416/04   z   15. decembra 2004   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Štefana Luptáka (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podaného návrhu „o zapl. 65. 320,- Sk s prísl.“ proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „odporca“).

Podľa   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   od   podania   návrhu   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu uplynulo takmer 16 mesiacov, „nedošlo (...) ani len k určeniu termínu prvého   pojednávania,   na   ktorom   by   došlo   k náležitému   vyporiadaniu   sa   s námietkami žalovanej uvedenými v odpore proti platobnému rozkazu týkajúcimi sa len príslušenstva pohľadávky a tak k meritórnemu uzavretiu celej veci“.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3367/04 doručeným ústavnému súdu 17. februára 2005   predložil   k sťažnosti   vyjadrenie,   súčasťou   ktorého   je   aj   táto   chronológia   úkonov okresného súdu:

„Dňa   21. 7. 2003   podal   navrhovateľ   návrh   na   začatie   konania   na   Okresný   súd Košice I. Z dôvodu miestnej príslušnosti bol spis dňa 29. 7. 2003 postúpený na Okresný súd Bratislava I. Konajúci súd v predmetnej veci vydal dňa 12. 8. 2003 platobný rozkaz sp. zn. Ro/2041/03, proti ktorému podal v rámci zákonnej lehoty odporca odpor. Odporca súhlasil   v   podanom   odpore   s   vyplatením   istiny   vo   výške   65.320,- Sk,   nesúhlasil   však s vyplatením   17,6 %   úroku   z   omeškania   od   4. 10. 2002   až   do   zaplatenia.   Z   dôvodu podaného   odporu   bol   dňa   6. 10. 2003   spis   sp. zn.   Ro/2041/03   prevedený   do   oddelenia civilné veci vedený pod sp. zn. 7 C 162/03.

Dňa   13. 10. 2003   bol   odpor   zaslaný   navrhovateľovi   na   vyjadrenie.   Podanie navrhovateľa obsahujúce vyjadrenie k odporu bolo súdu doručené dňa 3. 11. 2003. Navrhovateľ dňa 9. 2. 2004 požiadal konajúci súd o vytýčenie termínu pojednávania dôvodiac, že od podania odporu uplynulo takmer 6 mesiacov.

Konajúci súd dňa 25. 8. 2004 požiadal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru o zapožičanie spisu týkajúceho sa navrhovateľa v lehote 15 dní odo dňa doručenia prípisu. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Košiciach, dňa 16. 9. 2004 oznámil konajúcemu súdu, že predmetný spis bol zapožičaný na Okresný súd Košice I dňa 23. 7. 2002.

Dňa   15. 12. 2002   konajúci   súd   opätovne   požiadal   Krajský   úrad   vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach o zaslanie spisu týkajúceho sa navrhovateľa, na uvedenú žiadosť   však   vyšetrovateľ   policajného   zboru   oznámil,   že   predmetný   spis   je   naďalej zapožičaný Okresnému súdu Košice I. Súdny tajomník zopakoval žiadosť o zapožičanie spisu   dňa   11. 1. 2005,   ktorú   adresoval   Okresnému   súdu   Košice   I.   Do   dnešného   dňa konajúci   súd   neobdržal   odpoveď“ (24. januára 2005   došla   okresnému   súdu   odpoveď Okresného súdu Košice I, že spis nie je možné zapožičať, z dôvodu jeho predloženia spolu s iným spisom odvolaciemu súdu, pozn. ústavného súdu).

V závere vyjadrenia okresný súd uvádza,   že: „Vo   veci je potrebné skonštatovať, že v konaní nastali iné okolnosti, ktoré mali podľa môjho názoru vplyv na prieťahy v konaní a   síce   skutočnosť,   že   konajúcemu   súdu   nebol   zaslaný   žiadaný   spis   z   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach aj napriek opakovaným výzvam, pretože bol vyžiadaný sudcom Okresného súdu Košice I ku konaniu sp. zn. 23 C 415/02 a do dnešného dňa nebol vrátený.

V uvedenej   veci   je   rovnako   potrebné   upozorniť   na   skutočnosť,   že   vzhľadom na neúmerne   vysoké   stavy   vecí   v   pridelených   oddeleniach   súd   konal   bez   zbytočných prieťahov. Po odchode zákonnej sudkyne Mgr. E. S. do starobného dôchodku v marci 2004 prebrala zastupujúcu agendu v oddelení 7 C (cca 623 vecí) JUDr. E. T., ktorá sa snažila popri priemernom mesačnom nápade nových vecí konať bez zbytočných prieťahov. Ctený Ústavný súd SR, s poukazom na uvedené dovoľujem si Vás požiadať, aby bola vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v   súlade   s   platnými   právnymi   predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 7 C.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd SR nepriznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   z   dôvodu   pretrvávajúceho   nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode sudkýň do dôchodku a na Krajský súd v Bratislave, ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 1. marca 2005 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „Sťažovateľ zastáva právny názor, že neexistoval a ani neexistuje žiaden skutočný dôvod, pre ktorý by porušovateľ jeho práva na konanie bez prieťahov potreboval na rozhodnutie vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 162/03 oboznámiť sa s obsahom vyšetrovacieho spisu KÚV PZ v Košiciach týkajúceho sa sťažovateľa.

Do   konania   bol   sťažovateľom   predložený   dôkaz   o   zastavení   trestného   stíhania s uvedením konkrétnych dôvodov, pre ktoré došlo k jeho zastaveniu a týmto dôkazom bolo a je možné náležité preskúmať v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými sťažovateľom, či boli splnené predpoklady na náhradu škody určené zákonom č. 58/1969 Zb.

Je   pravdou,   že   podľa   ust.   §   120   ods. 1   veta   tretia   O. s. p.   súd   môže   výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci. V predmetnom v občianskoprávnom konaní však neexistuje taká výnimočná okolnosť, ktorá by vynútila potrebu dokazovať skutočnosti, ktoré   nie   sú   medzi   účastníkmi   sporné.   Ani   samotná   žalovaná   SR   -   Ministerstvo spravodlivosti   SR   v   konaní   nemá   žiadne   námietky   voči   nárokom   sťažovateľa,   ktorý preukázal splnenie všetkých podmienok v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. na náhradu škody,   čo   vyplýva   z   jeho   odporu   zo   dňa   10. 9. 2003,   ktorý   sťažovateľ   obdržal dňa 29. 10. 2003   od   porušovateľa   k   vyjadreniu,   v   ktorom   žalovaná   nenamieta   výšku požadovaného   nároku   ani   jeho   právny   základ,   ale   obsahuje   podľa   názoru   sťažovateľa zjavne   účelové   námietky   týkajúce   sa   údajnej   nedôvodnosti   výšky   úrokov   z   omeškania, pretože sa žalovaná domnieva, že okolnosť zmeškania zákonnej lehoty na vybavenie žiadosti sťažovateľa   z   dôvodu   fluktuácie   a   vysokej   zaneprázdnenosti   by   mala   mať   za následok zamietnutie   nároku   sťažovateľa   na   úrok   z omeškania,   tak   ako   to   požaduje   v návrhu na začatie konania.

Sťažovateľ zastáva taktiež názor,   že argumentácia porušovateľa,   že v   danej veci konal   bez   prieťahov,   nakoľko   zákonná   sudkyňa   sťažovateľa   JUDr.   E.   T.   je pracovne vyťažená, o čom svedčí množstvo prevzatej agendy po iných kolegoch, či nemôžu brániť v zákonnej povinnosti súdu konať bez prieťahov a táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa nezbavuje súd povinnosti rozhodnúť vo veci samej.

Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s návrhom porušovateľa na nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko nedostatočné personálne obsadenie súdu nemôže mať žiaden   vplyv   na   okolnosť,   že   v   danej   veci   súd   koná   s   prieťahmi   a   naviac   považuje za potrebné   vykonávať   nadbytočné   dokazovanie   ohľadom   nesporných   skutočností   medzi účastníkmi.

Záverom   sťažovateľ   opätovne   zdôrazňuje,   že   škoda,   ktorá   vznikla   v   súvislosti s nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   pred   vyše   7   rokmi,   mu   do   dnešného   dňa v podstatnej   časti   nebola   uhradená   a   napriek   nespornej   existencii   zodpovednosti za predmetnú škodu žalovanou bol nútený voči inému štátnemu orgánu SR - Ministerstvu spravodlivosti domáhať sa jej náhrady v súdnom konaní, pričom porušovateľ (finančne a organizačne napojený na žalovanú) ako ďalší štátny orgán svojím doterajším postupom utvrdzuje sťažovateľa v správnosti názoru o nemožnosti domôcť sa účinnej ochrany svojich práv súdnou cestou.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu okresného súdu z 2. februára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony v ňom uvedené,   ktoré   považuje za preukázané. Pri   celkovom   posúdení,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom   v   konaní,   však   ústavný   súd   prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu a zohľadnil ďalšie okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, v súlade so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je návrh na zaplatenie finančnej sumy z titulu náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby sťažovateľa v trestnom konaní z dôvodu zastavenia trestného stíhania, ktoré bolo proti nemu vedené.   Z hľadiska   posudzovania   kritéria,   či   išlo   o   zložitú   vec   po   právnej   a   skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd od vydania platobného rozkazu prakticky počas celého trvania súdneho konania vo veci nevykonal meritórny úkon. Z uvedeného dôvodu   zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a právna   povaha sporu)   nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu   spisu   uzaviera,   že   postup   sťažovateľa   nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a   ani spomalenie postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   §   100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd už v auguste 2003 (vec pôvodne došla Okresnému súdu Košice I v júli 2003,   keď   bola   z   dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   postúpená   okresnému   súdu)   vydal platobný rozkaz sp. zn. Ro 2041/03, proti ktorému podal odporca v zákonnej lehote odpor. Z toho dôvodu bol spis 6. októbra 2003 preradený do registra „C“ a sťažovateľ bol vyzvaný na podanie písomného vyjadrenia k podanému odporu, čo vykonal podaním doručeným okresnému súdu 3. novembra 2003.

Okresný súd bol od novembra 2003 do augusta 2004 absolútne nečinný. V období od septembra 2004 až doteraz (marec 2005) iba opakovane žiadal Krajský úrad justičnej polície   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   a   Okresný   súd   Košice I   o   zapožičanie vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa sťažovateľa. Tento mu ale z dôvodu, „že bol vyžiadaný sudcom Okresného súdu Košice I ku konaniu 23 C 415/02“, a neskôr bol „predložený dňa 6. 10. 2004 Krajskému súdu v Košiciach“ zapožičaný dosiaľ nebol.

Podľa okresného súdu bola uvedená skutočnosť (nepredloženie vyšetrovacieho spisu) dôvodom   majúcim   vplyv   na   prieťahy   v konaní.   Ústavný   súd   však   takéto   odôvodnenie zbytočných prieťahov v postupe okresného súdu nemohol akceptovať. Konanie okresného súdu poukazuje na to, že okresný súd nedokázal zvoliť vhodnejší prístup k zabezpečeniu vyšetrovacieho spisu, napr. žiadať o vytvorenie kópie spisu, resp. relevantnej časti spisu týkajúcej   sa   sťažovateľa   potrebnej   pre rozhodovanie   okresného   súdu.   V súvislosti   s tým sťažovateľ uviedol, že: „neexistuje žiaden skutočný dôvod, pre ktorý by porušovateľ jeho práva   (...)   potreboval   na rozhodnutie   vo   veci   samej   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 162/03 oboznámiť sa s obsahom vyšetrovacieho spisu (...) týkajúceho sa sťažovateľa.“

Na uvedené nadväzuje aj argumentácia právneho zástupcu sťažovateľa, podľa ktorej „do konania bol sťažovateľom predložený dôkaz o zastavení trestného stíhania s uvedením konkrétnych dôvodov, pre ktoré došlo k jeho zastaveniu, a týmto dôkazom bolo a je možné náležite   preskúmať   v spojení   s ostatnými   dôkazmi   predloženými   sťažovateľom,   či   boli splnené predpoklady na náhradu škody určené zákonom č. 58/1969 Zb“.

A napokon treba uviesť, že odporca v odpore proti platobnému rozkazu nenamietal výšku   uplatneného   nároku   ani   jeho   právny   základ,   ale   len   výšku   úrokov   z omeškania a výslovne súhlasil s vyplatením istiny vo výške 65 230 Sk. Výška uplatneného nároku teda nebola   medzi   účastníkmi   sporná   a okresný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   mal   zvoliť vhodnejší postup v tejto veci (§ 153 ods. 1 OSP).

Ústavný súd preto vyhodnotil obdobie od novembra 2003, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k odporu, do vydania tohto nálezu, t. j. 1 rok a 4 mesiace, ako   obdobie   zbytočných   prieťahov,   v ktorom   postup   okresného   súdu   nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa na neho obrátil, aby o jeho veci rozhodol.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   objektívnych   skutočnostiach,   ako   sú „neúmerné   vysoké   stavy   vecí   v   pridelených   oddeleniach“ a   nedostatočné   personálne obsadenie okresného súdu po odchode sudcov do starobného dôchodku a na vyšší súd, ktoré mali   byť   objektívnymi   príčinami   spôsobujúcimi   prieťahy   v   konaní   a   dôvodmi na nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd neakceptoval.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 133/03,   I. ÚS 142/03, II. ÚS 69/04 a iné) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   bolo   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   7 C 162/03,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho označených práv.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk z dôvodu, že: „úplne stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie súdu vo veci.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 162/03, berúc do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M. K. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti)   v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c)   a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk a k tomu 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005