znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 415/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011, sp. zn. Rvp 2327/2011, sp. zn. Rvp 2334/2011,   sp. zn.   Rvp 2335/2011,   sp. zn.   Rvp 2365/2011   a sp. zn.   Rvp 2366/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 19 CoE/37/2011-51   z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/93/2011-53   z 31. mája 2011,   č. k. 19 CoE/79/2011-50   z 31. mája 2011, č. k. 5 CoE/209/2011-52   zo   7. júna 2011,   č. k. 17 CoE/79/2011-61   z 22. júna 2011 a č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011, sp. zn.   Rvp 2327/2011,   sp. zn.   Rvp 2334/2011,   sp. zn.   Rvp 2335/2011,   sp. zn. Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. septembra 2011 a 13. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 2326/2011,   sp. zn.   Rvp 2327/2011,   sp. zn. Rvp 2334/2011,   sp. zn.   Rvp 2335/2011,   sp. zn.   Rvp 2365/2011   a sp. zn.   Rvp 2366/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 19 CoE/37/2011-51   z 31. mája 2011, č. k. 19 CoE/93/2011-53   z 31. mája 2011,   č. k. 19 CoE/79/2011-50   z 31. mája 2011, č. k. 5 CoE/209/2011-52   zo   7. júna 2011,   č. k. 17 CoE/79/2011-61   z 22. júna 2011 a č. k. 19 CoE/241/2011-51   z 31. mája 2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia   krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 663,88   €, ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami boli dlžníci   povinní vrátiť v dvadsiatich dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 2369/2011),   šiestich   mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2327/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011), v siedmich mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 2365/2011),   v desiatich   mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2326/2011 a sp. zn. Rvp 2334/2011) a v dvanástich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2335/2011). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2326/2011 bola 23. apríla 2005 notárom spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený   zástupca dlžníka,   a následne   bol   11.   júla   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Partizánske [sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uviedla Okresný súd Topoľčany; (ďalej len „okresný súd“)]   4. augusta   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   7.   októbra   2010   podala sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením č. k. 4 Er/1116/2008-27 z 18. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č. k. 19 CoE/37/2011-51   z   31. mája 2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie   vo   výroku   o zastavení   exekúcie   ako   správne   tak z vecného,   ako   aj právneho hľadiska.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2327/2011 bola 16. apríla 2005 notárom spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený   zástupca dlžníka,   a následne   bol   11.   júla   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   7.   októbra   2010   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/1117/2008-30 z 8. decembra 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/93/2011-53 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2334/2011 bola 30. apríla 2005 notárom spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený   zástupca dlžníka,   a následne   bol   14.   júla   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 4. augusta 2005 začal nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   7.   októbra   2010   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er/1116/2008-29 z 9. decembra 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2335/2011 bola 10. septembra 2005 notárom spísaná   notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený zástupca   dlžníka,   a následne   bol   7.   decembra   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom 25. mája 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 2 Er 1310/2008-38 zo 4. marca 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2365/2011 bola 12. júna 2005 notárom spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený   zástupca dlžníka,   a následne   bol   5.   októbra   2010   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 15. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 7. októbra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 1172/2008-26 z 8. novembra 2010 vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/79/2011-61 z 22. júna 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2366/2011 bola 17. septembra 2005 notárom spísaná   notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v príslušnej   zmluve   určený   splnomocnený zástupca   dlžníka,   a následne   bol   7.   decembra   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 2. septembra 2010 podala sťažovateľka návrh na zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 5 Er 1308/2008-35 z 22. novembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 19 CoE/241/2011-51   z   31. mája 2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   práva   sťažovateľ[ky] okresným   súdom   a   krajským   súdom v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom,   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver] poskyt[la]. Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.»

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje svoje výhrady   proti   uzneseniam krajského súdu   č. k. 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011,   č. k. 19 CoE/93/2011-53   z 31. mája 2011,   č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011,   č. k. 5 CoE/209/2011-52   zo   7. júna 2011,   č. k. 17 CoE/79/2011-61 z 22. júna 2011 a č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   bez   toho,   aby   sa   mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 2326/2011,   sp. zn.   Rvp 2327/2011,   sp. zn.   Rvp 2334/2011,   sp. zn.   Rvp 2335/2011, sp. zn. Rvp 2365/2011 a sp. zn. Rvp 2366/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov notárskej zápisnice.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2326/2011Krajský súd uznesením č. k 19 CoE/37/2011-51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er/1116/2008-27 z 18. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «Okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku v súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici... spísanej notárom JUDr.   O.   Ď.   je za   povinného vykonané   advokátom Mgr.   T.   K.,   ktorého na   tento úkon splnomocnil   povinný   v   zmluve   o úvere   č...   uzatvorenej   medzi   oprávneným   a   povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto skutočnosť   odôvodňuje   aj   obavu,   že   záujmy   takto   určeného   advokáta   sú   v   rozpore so záujmami   povinného,   teda   povinného   v   zmysle   § 22   ods. 2   Občianskeho   zákonníka nemôže zastupovať a jeho každý právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté   v   notárskej   zápisnice,   ktorá   je   exekučným   titulom,   je   absolútne   neplatný   v zmysle   § 39   Občianskeho   zákonníka.   Okresný   súd   preto   správne   vyhlásil   exekúciu vykonávanú na základe neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ju zastavil.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2327/2011Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/93/2011-53 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1117/2008-30   z 8.   decembra   2010   v časti,   ktorou   tento   exekúciu   vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP   odôvodňujúc   svoje   potvrdzujúce   uznesenie   obdobne   ako   v exekučnej   veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 19 CoE/37/2011.

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2334/2011Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/79/2011-50 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1116/208-29 z 9. decembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako aj uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu exekútorovi   trovy   exekúcie,   ako   vecne   a právne   správne   v   súlade   s   § 219   ods. 1   OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. 19 CoE/37/2011 a sp. zn. 19 CoE/93/2011.

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2335/2011Krajský súd uznesením č. k. 5 CoE/209/2011-52 zo 7. júna 20011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er/1310/2008-38 zo 4. marca 2011, ktorým tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a uložil sťažovateľke nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, pričom svoje potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení: „Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne   preskúmať   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh na vykonanie   exekúcie   má   exekučný   titul   a   v   prípade   ak   zistí   rozpor   týchto   listín so zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   uznesením   zamietnuť. Ak však   súd   poveril   exekútora   vykonaním   exekúcie   napriek   tomu,   že   exekučný   titul   má nedostatky alebo zaväzuje povinnú osobu na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe poverenia udeleného súdom. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej. V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na vopred pripravenom   formulári,   kedy   dlžník   nemal   možnosť   ovplyvniť   jej   obsah.   Odvolací   súd poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   aj   samotnú   zmluvu   o úvere   je   potrebné   posudzovať z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorá zmluva nastoľuje   medzi   právami   a povinnosťami   zmluvných   strán   skutočnou   rovnováhou,   ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný   stav   môže   byť   kompenzovaný   iba   pozitívnym   zásahom   vonkajším   vo   vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Preto je potrebné konštatovať, že podľa platnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré súd v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. V zmluve o úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi, je upravených viacero neprijateľných podmienok, tvoriacich taký podstatný obsah celej zmluvy o úvere s tým, že tieto nie je možné v zmysle § 41 OZ oddeliť od ostatného obsahu a teda celá zmluva o úvere ako právny úkon je neplatná v zmysle § 39 OZ. Zmluva o úvere, ktorá je podkladom pre spísanie notárskej zápisnice, zakladá   nekalú   podmienku   už   vo   výške   úroku   z   omeškania,   ktorý   je   uvedený   vo   výške 0,255 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje 91,25 %-ný úrok.

V danom prípade exekučným titulom bola notárska zápisnica. Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia predpokladov vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Formálna stránka vykonateľností notárskej zápisnice spočíva   v   dodržaní   formy   notárskej   zápisnice   tak,   ako   je   upravená   v   § 47   notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitosti, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí obsahovať presné označenie oprávneného, povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, rozsah a obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas   povinného   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice,   pretože   až   tento   prejav   vôle povinného robí z notárskej   zápisnice   verejnú   listinu,   ktorá   je   spôsobilá   byť   exekučným titulom na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu.

V   prejednávanej   veci,   tak,   ako   správne   uzatvoril   súd   prvého   stupňa,   bol   súhlas povinnej s exekúciou zakotvený už v predtlačí zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie   preto   opodstatnene   súd   prvého   stupňa   považoval   za   neprijateľnú   zmluvnú podmienku,   nakoľko   povinná   ako   spotrebiteľ   zásadným   spôsobom   týmto   zhoršila   svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným   a   povinným   v   neprospech   povinného   bez   akejkoľvek   možnosti   ovplyvnenia obsahu tejto podmienky na stane spotrebiteľa.“

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2365/2011Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE/79/2011-61 zo 22. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er/1172/2008-26 z 8. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, pričom svoje potvrdzujúce uznesenie založil na tomto odôvodnení:„Exekučný súd má v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť pred vydaním   poverenia   na   uskutočnenie   exekúcie   dôsledne   preskúmať   žiadosť   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a v prípade, ak zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť. Ak však súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinnú, osobu na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právam nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. V prípade, keď súd zistí dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57ods. l písm. g) Exekučného poriadku, ako tomu bolo aj v danom prípade, zastaví exekúciu, ktorá bola začatá na základe poverenia   udeleného   súdom.   Pre   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   Exekučného poriadku preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej.

V danom prípade súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy   o   úvere   obsahujúcej   neprijateľné   podmienky,   s   preto   nemôže   byť   spôsobilým exekučným titulom.

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybností o tom, že zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dna 29. 11. 2004 je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia   úveru   inkorporované do zmluvy . Taktiež   nie   sú   dané   pochybnosti   o   tom,   že oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijala   ako   spotrebiteľ.   V čase   uzavretia   zmluvy   o úvere (29. 11. 2004)   právny   predpis definoval   pojem typová zmluva   (§ 23a   zákona   č. 634/1992   Zb.   o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú   nápadný   nepomer medzi právami   a   povinnosťami   zmluvných,   strán.   Z   tohto dôvodu je v prvom rade na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom   a spotrebiteľom   nutné   aplikovať   spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.

Odvolací súd však mal za dôvodnú námietku oprávneného ohľadne aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na vec samu.

Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení i účinnom   v   čase   uzavretia   zmluvy   o   úvere   tento   zákon   upravuje   niektoré   podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo   ďalšie   stavebné   úpravy   dokončených   stavieb   a ich   údržbu,   b)   o nájme,   ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splácaním úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR   a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR;   ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom,   súhrn   všetkých   zmlúv   o   spotrebiteľskom   úvere   sa   považuje   za   jediný spotrebiteľský uver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o   sústavnom   poskytovaní   služieb,   za   ktoré   spotrebiteľ   platí   počas   ich poskytovania v splátkach. Zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že posúdenie daného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru vylučuje ust. § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na. ktoré sa predmetný zákon nevzťahuje. Zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001   Z. z.   o spotrebiteľských   úveroch,   keďže   úver   bol   povinnej   oprávneným poskytnutý len v sume 5.000 Sk/165,97 euro (§ 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských   úveroch   v znení   účinnom   do   31. 12. 2008).   Vzhľadom   na   uvedené, zmluva o úvere zo dňa 29. 11. 2004 potom nemusela obsahovať náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane RPMN, pre ktorých absenciu súd prvého stupňa považoval právny vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy za bezúročný a bez poplatkov.   Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   konštatoval,   že   záver   súdu prvého   stupňa   o tom,   že   medzi   účastníkmi   bola   dňa   29. 11. 2004   uzavretá   zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol nedôvodný a nemá oporu v skutkových zisteniach vo veci.

Na druhej strane však zmluvu o úvere opodstatnene súd prvého stupňa posudzoval aj z hľadiska jej súladu s článkom 6 bod 1 smernice rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že takýto nerovný   stav   môže   byť   kompenzovaný   iba   pozitívnym   zásahom,   vonkajším   vo   vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel.

V   danom prípade exekučným titulom bola   notárska zápisnica   (§ 43 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Notárska   zápisnica   je vykonateľná za splnenia   predpokladov, vymedzených v citovanom zákonom   ustanovení.   Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak,   ako je upravená v ust.   § 47 Notárskeho poriadku materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 44 ods. 2   Exekučného   poriadku.   Notárska   zápisnica   musí   obsahovať   presné   označenie povinného, ďalej presné vymedzenie práv a povinnosti na plnenie, presný rozsah, obsah a čas plnenia . Za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, pretože, až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený výkon   povinnosti   uvedený   v   jej obsahy . Aj   v danej   veci   odvolateľ akceptuje zákonnú požiadavku , aby notárska   zápisnica ktorá   má   byť exekučný titulom   podľa   § 41   ods. 2 Exekučného poriadku, obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym zväzkom je uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou náležitosťou vykonateľnosti predmetnej   notárskej zápisnice   je   tak   uznanie daného   nároku   a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti. :

V prejednávanej veci však súhlas povinnej s exekúciou bol zakotvený už v predtlači zmluvy s tým, že povinná nemala možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a podpisom zmluvy sa vopred vzdala svojich práv namietať akúkoľvek statočnosť, týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Uvedené dojednanie z tohto dôvodu nepochybne odporuje dobrým mravom, nakoľko povinná týmto zásadným spôsobom zhoršila svoje zmluvné postavenie tak, že sa vopred vzdala svojich práv. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že vzhľadom na pochybnosti o spôsobe , akým sa spotrebiteľ dozvedel o tom, že dlžník je v omeškaní a aká je výška omeškania a na veľké   množstvo splnomocnení udelených   veľkým množstvám splnomocniteľov jednému a tomu istému splnomocnencovi , je dané podozrenie, že splnomocnenec pri určení výšky dlhu spolupracoval s veriteľom – oprávneným , pričom konal nepochybne   v rozpore   so   záujmami   splnomocniteľa.   Taktiež   dojednanie   v bode 07 Všeobecných podmienok   poskytnutia úveru   o   zabezpečení   uznania dlhu   formou   notárskej zápisnice zmluvnou pokutou je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s dobrými mravmi, pretože núti povinnú uznať dlh voči oprávnenému pod hrozbou finančnej sankcie. Celé plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach i zmluvných strán zmluvy o úvere na škodu dlžníka

-spotrebiteľa,   ktorý   bol   prinútený   pod   hrozbou   zmluvnej   pokuty   nechať   sa   zastupovať splnomocnencom,   ktorého   vopred   určil   veriteľ.   Preto   je   plnomocenstvo   podľa   názoru odvolacieho   súdu   pre   rozpor   s   dobrými   mravmi   (§ 39   Občianskeho   zákonníka) i ustanoveniami   smernice   Rady   (ES)   93/13/EHS   zo   dňa   5. 4. 1993   neplatným   právnym úkonom   a   na   jeho   podklade   nebolo   možné   spísať   za   povinnú   vyhlásenie   do   notárskej zápisnice.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica ako exekučný titul potom neobsahuje jéj základnú zákonnú náležitosť v zmysle § 41 ods.2 Ex. Poriadku a to súhlas (prejav vôle) povinnej s jej vykonateľnosťou, o teda aj z tohto dôvodu nemôže byť považovaná za spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď exekúciu vo veci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.“

II.2.6 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2366/2011Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE/241/2011-51 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 5 Er 1308/2008-35 z 22. novembra 2010 v časti, ktorou tento exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1   OSP   odôvodňujúc   svoje   potvrdzujúce   uznesenie   obdobne   ako   v exekučnej   veci sťažovateľky ním vedenej   pod sp. zn. 19 CoE/37/2011,   sp. zn. 19 CoE/93/2011 a sp. zn. 19 CoE/79/2011.

Navyše, v tejto veci krajský súd k námietke sťažovateľky, že okresný súd skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia, keď uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil poverenie, krajský súd dodal, „že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo   úplné   zastavenie   exekúcie   pre   nesúlad   exekučného   titulu   so   zákonom.   Súd   je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť.“.

Ústavný   súd   ďalej   upriamuje   pozornosť   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára   1997   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   ustanovenia   smernice   Rady 93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   (vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 2335/2011   a sp. zn. Rvp 2365/2011) podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011