znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 415/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 S/4/2008   a   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So/2/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 29   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len,,ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 a postupom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 So/2/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   1 S/4/2008 zo 14. decembra   2009   (ďalej   aj   „prvostupňový   rozsudok“)   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľa proti S. (ďalej len „odporca“) na nahradenie prejavu vôle odporcu. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 So/2/2010-341 z 19. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) prvostupňový rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy konania.

Podľa sťažovateľa „... vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov bol porušený zákon a Ústava Slovenskej republiky...“.

V sťažnosti   je   okrem   iného   opísaný   skutkový   stav   v právnej   veci   sťažovateľa, predmetom ktorej bolo rozhodovanie o návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcu s tým, aby   súd   určil   (nahradil   súhlas   členskej   schôdze   odporcu),   že   sťažovateľovi   dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu vzniklo členstvo u odporcu.

Sťažovateľ svoj nárok odvodzoval od toho, že je vlastníkom pozemkov patriacich do poľovníckeho   revíru   odporcu   a zároveň „je   držiteľom   poľovného   lístka   a zbrojného preukazu, je občanom Slovenskej republiky a členom SPZ. Sťažovateľ písomnou žiadosťou požiadal odporcu o prijatie za člena, odporca žiadosti sťažovateľa nevyhovel z dôvodu, že podľa názoru odporcu žiadosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti uvedené v § 12 ods. 2 Stanov SPZ   a článku   7   organizačného   a rokovacieho   poriadku   SPZ.   Sťažovateľ   má   zato,   že odporca mu týmto konaním obmedzil právo poľovníctva sťažovateľa zakotvené v zákone o poľovníctve a obmedzil jeho vlastnícke právo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   cituje   zo   stanov   odporcu   a poukazuje aj na niektoré   ustanovenia   zákona   č. 23/1962   Zb.   o poľovníctve   v znení   neskorších predpisov   platného v relevantnom   čase   tvrdiac,   že   jeho   návrh   bol   dôvodný,   keďže   ako vlastník pozemku má prednostné právo, resp. „právo poľovníctva v tomto revíri, môže ho vykonávať buď sám (v podobe združenia sa v poľovníckej organizácii) alebo môže výkon tohto práva prenajať za odplatu a to buď PZ alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe. Zákon   o poľovníctve   vymedzuje   formu   výkonu   práva   poľovníctva.   Vlastník   pozemku patriaceho   do   poľovného   revíru,   ktorý   vykonáva   právo   poľovníctva,   musí   byť   členom poľovníckej organizácie PZ alebo inej poľovnej spoločnosti, ktoré sú právnickými osobami a majú charakter záujmových združení.

Zákon   o poľovníctve   ani   iný   všeobecne   záväzný   právny   predpis   nezveruje poľovníckej   organizácii   právomoc   rozhodovať,   kto   môže   vykonávať   právo   poľovníctva, práve naopak zakotvuje prednostné právo vlastníka pozemku v poľovnom revíri na vznik členstva v poľovníckom združení. Z obsahu zákona o poľovníctve vyplýva, že po splnení zákonom   o poľovníctve   stanovených   podmienok   má   vlastník   pozemku   patriaceho   do poľovného revíru právo na vznik členstva v PZ.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   všetky   zákonom   ustanovené   podmienky   na   vznik členstva   u odporcu   splnil,   čo   podrobne odôvodňuje v ďalšej   časti   sťažnosti.   Podľa   jeho názoru „právo   poľovníctva   patrí   vlastníkovi   poľovného   pozemku   (§ 2   ods. 2   zákona o poľovníctve),   preto   § 14   ods. 4   zákona   o   poľovníctve   nemá   na   mysli   právo   prednosti vlastníka poľovného pozemku,   ale zákon v tomto ustanovení má na mysli vynutiteľnosť práva poľovníctva pre vlastníka poľovného pozemku pre prípad, že poľovný pozemok je prenajatý poľovníckemu združeniu a vlastníkovi poľovného pozemku je upierané jeho právo poľovníctva v zmysle zákona o poľovníctve –   teda prednostné právo   vlastníka   pozemku patriaceho   do   spoločného   poľovného   revíru,   v   ktorom   je   výkon   práva   poľovníctva prenajatý, má súdne vynutiteľné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon práva poľovníctva prenajatý – toto má na mysli zákonodarca (§ 14 ods. 4 zákona o poľovníctve),   nie   právo   prednosti,   pretože   právo   poľovníctva   vlastníkovi   poľovného pozemku podľa zákona o poľovníctve patrí, teda má ho každý vlastník poľovného pozemku, ktorý spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v zákone o poľovníctve. Prednostné právo v zmysle § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve sa nepriznáva ktorémukoľvek žiadateľovi, toto je zákonom   priznané   len   vlastníkovi   poľovného   pozemku   v   spoločnom   poľovnom   revíri. Združovanie   občanov   v   poľovníckom   združení   je   realizáciou   jednou   zo   základných politických práv občanov Slovenskej republiky upraveného v článku 29 Ústavy Slovenskej republiky.“.

K splneniu zákonných podmienok na podanie sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ pri uplatnení ochrany svojho základného práva využil všetky právne prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, tým splnil podmienku ustanovenú   v   § 53   ods. 1   zákona   SNR   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Taktiež sťažovateľ dodržal v zmysle § 53 ods. 3 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. lehotu   na   podanie   tejto   sťažnosti,   pretože   uznesenie   krajského   súdu   Ban.   Bystrica č. 1 So/2/2010-341 bolo sťažovateľovi doručené 3. 7. 2010.“

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

,,1) Základné právo J. K. upravené v čl. 12 ods. 4, čl. 20, ods. 1, čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k. 1 S/4/2008, v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica v konaní č. k. 1 So/2/2010 porušené bolo.

2) Rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   č. k 1 So/2/2010-341   zo   dňa 19. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) J. K.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   4.969,02   EUR   (slovom štyritisícdeväťstošesťdesiatdeväť EUR, 02/100), ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský súd   Banská   Bystrica   povinní   J.   K.   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) J. K. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š. vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš a Krajský súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 S/4/2008   a   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So/2/2010.

1.   Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie   (napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 269/06).   Vzhľadom   na   uvedené   v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa namietaným   porušením   základného   práva   alebo slobody   len za   predpokladu,   že   právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99) pred iným orgánom verejnej   moci.   Jedným   z účinných   prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba   k dispozícii   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 S/4/2008-290 zo 14. decembra 2009 odvolanie, čo aj urobil, a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom č. k. 1 So/2/2010-341 z 19. mája 2010. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii   účinný   právny prostriedok   na ochranu svojich   práv   proti   namietanému postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozsudku, v systéme všeobecných   súdov,   o ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   a aj   rozhodol   krajský   súd,   čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti   namietajúcej   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 20   ods. 1   a čl. 29 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/4/2008 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide   o namietané porušenie základných   práv sťažovateľa   garantovaných v čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So/2/2010, ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“ a „právo slobodne sa združovať“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy možno uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp. v spojení   s ich porušením. Sťažovateľ však porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamieta.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods. 1)   navyše   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   sústavu ktorých   završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01)   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

V reakcii   na   výhrady   sťažovateľa   k namietanému   rozsudku   krajského   súdu   preto ústavný súd neskúmal, či a do akej miery je výklad podaný krajským súdom v namietanom rozsudku   vyhovujúci,   ale   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   porušenie   ústavnoprocesných princípov   nenamietal,   posudzoval,   či   tento   výklad   nepredstavuje   interpretáciu   natoľko extrémnu, a teda arbitrárnu, ktorá by kolidovala s hlavnými ústavnými postulátmi právneho poriadku   v   podmienkach   právneho   štátu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   namietaný rozsudok   krajského   súdu   založený   na   takom   racionálnom   a ústavne   udržateľnom argumentačnom základe, ktorý neumožňuje dospieť k záveru o extrémnej interpretácii danej problematiky. Vzhľadom na to ústavný súd nemá dôvod spochybňovať ani krajským súdom vyvodené závery, ale naopak, na dôvody, na ktorých je predmetný rozsudok krajského súdu založený,   v celom   rozsahu   poukazuje a odvoláva   sa   na   ne   citujúc   relevantnú   časť   jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza, že „Ustanovenie § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve treba vysvetľovať v súvislosti s § 2 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku a ako súčasť základného práva vlastniť majetok je chránený čl. 20 Ústavy   SR.   Prednostné   právo   vlastníka   poľovných   pozemkov   na   vznik   členstva v poľovníckom združení, ktoré má v nájme poľovný revír (súčasťou ktorého sú pozemky vo vlastníctve   žiadateľa   o   členstvo),   neznamená,   že   poľovnícke   združenie   je   povinné za člena   prijať   každého   vlastníka   (podielového   spoluvlastníka)   pozemku,   na   ktorom vykonáva právo poľovníctva na základe nájomných zmlúv alebo rozhodnutia lesného úradu. Žiadateľ   o   členstvo,   ktorý   spĺňa   všetky   ostatné   podmienky   vyžadované   Zákonom o poľovníctve,   pre   výkon   práva   poľovníctva   môže   požiadať   o   súdnu   ochranu   žalobou o nahradenie vôle poľovníckeho združenia len v tom prípade, ak by žalované poľovnícke združenie porušilo právo prednosti vlastníka pozemku vyplývajúce z § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve. Ak by odporca prijal za svojho člena iného občana, nevlastníka pozemku, na ktorom vykonáva právo poľovníctva, ale odmietol by prijať za svojho člena vlastníka pozemku, porušil by tým právo prednosti vlastníka pozemku zakotvené v § 14 ods. 4 Zákona o poľovníctve a žaloba na ochranu proti takémuto postupu poľovníckeho združenia by bola dôvodná. Právo domáhať sa súdnej ochrany týmto spôsobom vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   ako   aj   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom   bez   ohľadu   na   to,   či   takúto   možnosť   právnej   ochrany   stanovy konkrétneho   poľovníckeho   združenia   alebo   aj   Zákon   o   združovaní   občanov,   či   Zákon o poľovníctve, zakotvujú. Odporca právo prednosti navrhovateľa ako vlastníka pozemku vyplývajúce   z   § 14   ods. 4   Zákona   o   poľovníctve   neporušil,   keď   od   roku   2005   nikoho za svojho   člena   neprijal,   preto   I.   st.   súd   správne   rozhodol,   keď   návrh   navrhovateľa zamietol.“.

Pretože   ústavný   súd   v   okolnostiach   daného   prípadu   nezistil,   že   by   rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, nemá žiaden dôvod na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv sťažovateľa, ktoré nemôže samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Obdobne   rozhodol   už   aj v iných veciach (m. m. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08, I. ÚS 206/09, I. ÚS 370/2010).

3. Sťažovateľ napokon namieta, že rozsudkom krajského súdu bol porušený aj čl. 12 ods. 4 ústavy. Ústavný súd k tomu predovšetkým uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je náležite   odôvodnená,   v dôsledku   čoho   nespĺňa   všeobecné   náležitosti   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo by tiež zakladalo dôvod   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne   neopodstatnenú,   keďže   nezistil   žiadnu   potenciálnu   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom a namietaným porušením označeného článku ústavy. Navyše je potrebné dodať, že   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu   chápe   čl. 12   ods. 4   ústavy   ako   všeobecné ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   a ktorá   nemôže   plniť poslanie   priamo   aplikovateľného   ustanovenia   v   individuálnych   záležitostiach.   Jeho aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho   postupu štátneho   orgánu   na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, I. ÚS 189/09).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie rozsudku, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010