znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 415/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2009   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2005 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody za ublíženie na zdraví, ktoré utrpel pri dopravnej nehode 27. septembra 2003. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 171/2005 z 3. apríla 2007 a priznal mu náhradu škody v sume 272 300 Sk. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 210/2007 zo 6. februára 2008 zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom zo 17. júla 2008 opäť priznal sťažovateľovi náhradu škody, a to v sume 230 375 Sk. Odporca aj vedľajší účastník sa proti rozsudku odvolali. Sťažovateľ namieta, že odvolací súd v tejto veci nekoná a do podania sťažnosti nebol určený ani termín pojednávania.

Podľa sťažovateľa dochádza týmto postupom k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom rozhodol, že bolo porušené jeho základného právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal   krajskému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu označených práv dochádza podľa neho zbytočnými prieťahmi v postupe krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008. Vzhľadom na viazanosť petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd preskúmal sťažnosť v takto vymedzenom rozsahu.

Ústavný   súd   dopytom   na   krajskom   súde   zistil,   že   vec   sťažovateľa   mu   bola predložená 24. októbra 2008. Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 25. november 2009, na ktorom bol prítomný aj sťažovateľ, ktorý predvolanie prevzal 18. novembra 2009. Na tomto pojednávaní krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu   vo výroku o uložení povinnosti odporcovi   zaplatiť sťažovateľovi sumu 230 375   Sk   tak,   že   návrh   zamietol,   výrok   o   zamietnutí   návrhu   ponechal   nedotknutý, odporcovi   a   vedľajšiemu   účastníkovi   na   strane   odporcu   nepriznal   náhradu   trov prvostupňového   a   odvolacieho   konania,   štátu   náhradu   trov   konania   nepriznal   a   zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Krajský   súd   vo   veci   konal   od   24.   októbra   2008   do   25.   novembra   2009,   keď o odvolaní meritórne rozhodol. Ústavný súd nepovažuje uvedenú dobu konania krajského súdu za neprimerane dlhú vo vzťahu k predmetu a povahe odvolacieho konania.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažnosť mohol odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ nepreukázal,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   využil   na   ochranu   svojho základného   práva   všetky   dostupné   účinné   prostriedky   nápravy.   Za   takýto   právny prostriedok   ústavný   súd   považuje   v   zmysle   svojej   judikatúry   sťažnosť   na   prieťahy predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   sa   v   sťažnosti   ani   nezmienil   o   tom,   či   podal   sťažnosť   predsedovi krajského súdu, ktorou by sa domáhal odstránenia namietanej nečinnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol posúdiť   ako   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   upustenie   od   podmienky   vyčerpania dostupných právnych prostriedkov v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Za takéto dôvody nemožno považovať žiadosť o nariadenie pojednávania z 18. decembra 2007, ktorá nebola adresovaná orgánu štátnej správy súdu a ktorej kópiu sťažovateľ priložil v prílohe svojej sťažnosti bez toho, aby preukázal spôsob jej vybavenia.

Vzhľadom   na   to,   že   bol   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti.   Navyše podľa svojej judikatúry ústavný súd nemá povinnosť vyzývať sťažovateľa na doplnenie sťažnosti   a   poučovať   ho   o   jeho   procesných   právach   a   povinnostiach,   ak   je   sťažovateľ kvalifikovane právne zastúpený (m. m. II. ÚS 163/05), čo je aj prípad sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009