SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 415/09-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2009 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2005 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody za ublíženie na zdraví, ktoré utrpel pri dopravnej nehode 27. septembra 2003. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 171/2005 z 3. apríla 2007 a priznal mu náhradu škody v sume 272 300 Sk. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 210/2007 zo 6. februára 2008 zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom zo 17. júla 2008 opäť priznal sťažovateľovi náhradu škody, a to v sume 230 375 Sk. Odporca aj vedľajší účastník sa proti rozsudku odvolali. Sťažovateľ namieta, že odvolací súd v tejto veci nekoná a do podania sťažnosti nebol určený ani termín pojednávania.
Podľa sťažovateľa dochádza týmto postupom k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom rozhodol, že bolo porušené jeho základného právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu označených práv dochádza podľa neho zbytočnými prieťahmi v postupe krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008. Vzhľadom na viazanosť petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd preskúmal sťažnosť v takto vymedzenom rozsahu.
Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že vec sťažovateľa mu bola predložená 24. októbra 2008. Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 25. november 2009, na ktorom bol prítomný aj sťažovateľ, ktorý predvolanie prevzal 18. novembra 2009. Na tomto pojednávaní krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť sťažovateľovi sumu 230 375 Sk tak, že návrh zamietol, výrok o zamietnutí návrhu ponechal nedotknutý, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, štátu náhradu trov konania nepriznal a zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok.
Krajský súd vo veci konal od 24. októbra 2008 do 25. novembra 2009, keď o odvolaní meritórne rozhodol. Ústavný súd nepovažuje uvedenú dobu konania krajského súdu za neprimerane dlhú vo vzťahu k predmetu a povahe odvolacieho konania.
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažnosť mohol odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využil na ochranu svojho základného práva všetky dostupné účinné prostriedky nápravy. Za takýto právny prostriedok ústavný súd považuje v zmysle svojej judikatúry sťažnosť na prieťahy predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ sa v sťažnosti ani nezmienil o tom, či podal sťažnosť predsedovi krajského súdu, ktorou by sa domáhal odstránenia namietanej nečinnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 333/2008, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre upustenie od podmienky vyčerpania dostupných právnych prostriedkov v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Za takéto dôvody nemožno považovať žiadosť o nariadenie pojednávania z 18. decembra 2007, ktorá nebola adresovaná orgánu štátnej správy súdu a ktorej kópiu sťažovateľ priložil v prílohe svojej sťažnosti bez toho, aby preukázal spôsob jej vybavenia.
Vzhľadom na to, že bol daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti. Navyše podľa svojej judikatúry ústavný súd nemá povinnosť vyzývať sťažovateľa na doplnenie sťažnosti a poučovať ho o jeho procesných právach a povinnostiach, ak je sťažovateľ kvalifikovane právne zastúpený (m. m. II. ÚS 163/05), čo je aj prípad sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2009