znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 414/2013-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti I. D., zastúpeného advokátom P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tdo   1/2013 zo 17. januára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť I. D. trovy konania v sume 331,13 € (slovom   tristotridsaťjeden   eur a trinásť centov) na účet jeho právneho zástupcu P. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013 doručená sťažnosť I. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom P. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti   a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinu   krádeže   podľa   §   212   ods.   1   Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1 700 € a podľa § 64 ods. 1 a 3 Trestného zákona mu tiež bol uložený trest straty vojenskej a inej hodnosti a bola mu odňatá hodnosť v Policajnom zbore.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 68/2012 z 18. júla 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v zmysle § 321 ods. 1   písm.   d)   a   ods.   3)   Trestného   poriadku   zrušil   a   zároveň   bol   sťažovateľ   týmto rozsudkom krajského súdu „znova uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.700,- Eur a podľa § 64 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona mu tiež uložil trest straty vojenskej a inej hodnosti a odňal   mu   hodnosť   v   Policajnom   zbore   SR,   pričom   dôvod   na   zrušenie   rozsudku prvostupňového súdu bolo formálne pochybenie, ktoré spočívalo v nevyjadrení zákonného ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výroku o treste“.

Proti označenému rozsudku   krajského súdu podal sťažovateľ 29. novembra 2012 v zákonnej   lehote   dovolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 5 Tdo 1/2013 zo 17. januára 2013 tak, že ho podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ prostredníctvom zvoleného obhajcu advokáta F. K. dovolanie, ktoré už Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22. 09. 2012 sp.   zn. 5 Tdo 71/2012 na neverejnom zasadnutí podľa ustanovenia § 382 písm. c) Tr. poriadku   odmietol   pre   nesplnenie   podmienok   dovolania   podľa   §   371   Tr.   poriadku. Pri svojom   rozhodnutí   postupoval   podľa   ustanovenia   §   372   ods. 2   Tr.   poriadku,   podľa ktorého ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie. Najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že toto ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, aj odmietnutie   dovolania   z   dôvodu   §   382   písm.   c)   Tr.   poriadku   bráni   podaniu   ďalšieho dovolania. Tento výklad ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. poriadku odôvodnil Najvyšší súd tým, že   dôvod   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Tr. poriadku   totiž   obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia § 392 ods. 1 Tr. poriadku.».

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že v ňom ústavne nekonformným spôsobom interpretoval a aplikoval § 372 ods. 2 Trestného poriadku. Na podporu tohto názoru sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:

«Za   ťažisko   neústavnosti   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   je   v   danom   prípade porušenia základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky, a aby sa v jeho veci vykonal ústavne konformný výklad aplikovanej právnej normy v spojení s porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. Najvyšší súd SR podľa nášho názoru si nesprávne vykladá ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. poriadku. Ako sa už uvádza v čl. I. tejto ústavnej sťažnosti zákonodarca zakotvil novelou Tr. poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z. nové   ustanovenie,   ktorého   účelom   je   obmedzenie   oprávnených   osôb   z   hľadiska   počtu podávaných dovolaní. K naplneniu tohto účelu však môže dôjsť len v prípade, ak dovolací súd postupuje podľa § 383 Tr. poriadku a nasl. ustanovení, teda v prípade, že vo veci sa koná   vykonáva   verejné   zasadnutie,   na   ktorom   dovolací   súd   zistí,   že dôvody   dovolania, ktorých   existencia   sa   pred   nariadením   verejného   zasadnutia   predpokladala,   neboli preukázané, na základe čoho bolo dovolanie zamietnuté. Naproti tomu postup, ktorým sa podané   dovolanie   odmieta   bez   preskúmania   veci   je   v   Trestnom   poriadku   upravený v ustanovení §-u 382. Z uvedených zákonných dikcií je preto dostatočne zrejmé, že v danom prípade pojmy „odmietnuté“ a „zamietnuté“ nemôžu byť obsahovo totožné. Z tohto dôvodu, nie je výklad ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. poriadku, ktorý urobil Najvyšší súd SR, v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 1/2013, porušené bolo.

2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 1/2013 zo dňa 17. 01. 2013 zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.) Najvyšší súd je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 322,70 Eur na účet jeho právneho zástupcu č. ú... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 414/2013-10 z 27. júna 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   predsedu   najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   KP   3/2013 z 28. augusta   2013   najmä   uviedol,   že   najvyšší   súd „Pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal z doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Napokon uvedenú problematiku rieši aj judikát   prijatý   na   zasadnutí   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, uverejnený pod č. 118, v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR č. 6/2012... Napadnuté   uznesenie   nie   je   svojvoľné   a neporušuje   právo   na   spravodlivý   proces.“. Predseda najvyššieho súdu preto sťažnosť považuje „za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie, ju navrhujem odmietnuť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku, s poukazom na to, že o skoršom dovolaní sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 71/2012 z 22. novembra 2012 tak, že ho odmietol pre nesplnenie podmienok dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, pričom podľa záveru najvyššieho súdu sťažovateľ už v tej istej veci nemôže podať ďalšie dovolanie; najvyšší súd tento svoj záver odôvodnil s poukazom na § 372 ods. 2 Trestného poriadku.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky použiť v prípadoch, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže označené ustanovenie Trestného poriadku je aplikovateľné len na prípady, pri ktorých skôr podané dovolanie bolo najvyšším súdom zamietnuté podľa § 392 Trestného poriadku.

II.1 Konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde

V súvislosti s prípravou rozhodnutia o sťažnosti vo veci samej IV. senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa zistil, že III. senát o typovo identickej sťažnosti iného sťažovateľa už rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012, ktorým podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto sťažnosť (iného sťažovateľa) odmietol ako zjavne   neopodstatnenú,   pričom   v odôvodnení   tohto   uznesenia   sa   stotožnil   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným   v jeho   odmietavom   rozhodnutí   o obsahovej totožnosti   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   a odmietnutia dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   a s   na   to   nadväzujúcim   právnym názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2 Trestného poriadku na prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku; III. senát preto vyhodnotil napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Keďže IV. senát ústavného súdu (po prijatí nového rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 už II. senát, pozn.) sa s právnym názorom III. senátu ústavného súdu   nestotožnil, pričom   výklad § 372 ods.   2 Trestného poriadku   uplatnený najvyšším   súdom   v napadnutom   uznesení   považoval   za   arbitrárny,   a teda   z   ústavného neudržateľný, predložil v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde pred rozhodnutím plénu ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov,   pričom   tento   svoj návrh odôvodnil najmä takto:

«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

K   uvedenému   záveru   možno   dospieť   v   prvom   rade   gramatickým   výkladom predmetných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Relevantná   formulácia   v   §   382   písm.   c) Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára k Trestnému   poriadku   (ASPI   –   Kolektív:   Minárik,   Š.)   súd   postupuje   podľa   tohto ustanovenia „ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené   ustanovenie   možno   vykladať   tak,   že   v   dovolaní   boli   uvedené   dôvody,   ktoré obsahovo   zodpovedajú   dovolacím   dôvodom   podľa   Trestného   poriadku,   avšak po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti. Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým,   že   dovolací   súd   k   tomuto   záveru   môže   dospieť   (a   v   zásade   k   nemu   dospeje) „bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý pohľad zrejmý,   k   jeho   zisteniu   je   potrebné   preskúmať   vec,   t.   j.   preskúmať   zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu,   so   zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku).

Rozdielnosť   uvedených   dôvodov   vyplýva   aj   z   rozdielneho   procesného   postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku   rozhodne   však   dovolací   súd   len   na   verejnom zasadnutí.

Odlišnosť   uvedených   dôvodov   je   vyjadrená   aj   v   zákonnej   formulácii   výroku dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd dovolanie   „zamietne“.   Právna   úprava   (napr.   Trestný   poriadok   alebo   Občiansky   súdny poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky. Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov bez toho, aby súd vecne   preskúmal   dôvody   uvedené   v   opravnom   prostriedku.   Opravný   prostriedok   súd zamietne   po   jeho   vecnom   preskúmaní,   na   základe   ktorého   zistí,   že   dôvody   uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie dovolania   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   obsahovo   zodpovedá   zamietnutiu dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku....

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   analogickú aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   najvyšší   súd   uvádza   ďalšiu   argumentáciu   v   prospech analogickej aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazuje na

a)   systematické   zaradenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   ustanovenia o rozhodovaní o dovolaní na verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí a tiež na

b) účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je vyjadrený aj v dôvodovej správe, podľa ktorej zámerom zákonodarcu bolo, aby sa dôvody   dovolania vyčerpali v jednom konaní a aby bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Argument   o   obsahovej   totožnosti   odmietnutia   dovolania   podľa   §   382   písm.   c) Trestného   poriadku   a   zamietnutia   dovolania   podľa   §   392   ods.   1   Trestného   poriadku neobstojí.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   argumentáciu v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   systematickým   zaradením   §   372   ods.   2   Trestného poriadku   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku,   tento   argument   nepovažuje ústavný   súd   za   správny   a   ani   za   presvedčivý.   Samotná   skutočnosť,   že   §   372   ods.   2 Trestného   poriadku   je   zaradený   pred   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku, neznamená, že toto ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 – § 392 Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní   je   jednoznačne   založený   na   prioritnom   preskúmavaní   formálnoprávnych náležitostí dovolania a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku.

V osobitnej časti dôvodovej správy č. UV-12211/2011 k vládnemu návrhu zákona, ktorý bol prijatý ako zákon č. 262/2011 Z. z., sa uvádza:

„Okrem toho prax signalizovala potrebu takéhoto ustanovenia v záujme jednotného výkladu a postupu súdov, ako aj vyčerpania prípadných všetkých dôvodov na dovolanie v jednom konaní. Systémovo by bolo neúnosné, aby sa mohlo dovolanie podávať znovu z iného dôvodu, čo má nútiť dovolateľa vyčerpať všetky dôvody dovolania naraz. Dovolanie sa navyše považuje za účinný prostriedok nápravy porušenia základných práv a slobôd a tak je vhodné, aby dovolací súd rozhodol s konečnou platnosťou.“

Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené v   žiadnom   ustanovení   právneho   predpisu,   tj.   nachádzanie práva   v   oblasti   mimo   rozsah pojmu“ (Melzer,   F.   Metodologie   nalézání práva.   Úvod do   právní   argumentace.   Praha   : C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú   zahrnuté   do   ich   jazykového   vyjadrenia   v   právnych   predpisoch“.   (tamtiež,   s.   240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z   účelu   právneho   predpisu   (jeho   teleologického   pozadia)   a   z   vyvažovania   právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 – 241).

V   prejednávanom   prípade   pod   hypotézu   v   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku „ten, koho   dovolanie   bolo   zamietnuté“   nemožno   na   základe   gramatického   výkladu subsumovať   situáciu,   keď   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku. Najvyšší súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“. V tejto súvislosti poukazuje na účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku a na úmysel zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva v tom, aby všetky dôvody dovolania sa uplatnili v jednom dovolacom konaní, v rámci ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho predpisu   nevyjadril   adekvátne   (navyše   dôvodová   správa   nie   je   súčasťou   schváleného právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku   nepochybne   koncentruje   dovolacie   argumenty   do   jedného   konania,   zabraňuje špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).

Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné dať prednosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že uplatnenie analógie vo verejnom práve, a osobitne v trestnom práve, by nemalo byť prípustné. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie   trestné   konanie,   je   v   zásade   neprípustná.   V   prejednávanom   prípade   nejde o obzvlášť výnimočnú a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa viedlo trestné konanie.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu tým, že takýto výklad a aplikácia § 372 ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len vo vzťahu   k   úmyslu   tak,   ako   ho   zákonodarca   vyjadril   v   dôvodovej   správe   k   zákonu č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie   dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   hoci   by   sa   to   javilo   byť   logické   vzhľadom   na   úmysel   vyjadrený v dôvodovej   správe.   Úmysel   zákonodarcu   znemožniť   podanie   ďalšieho   dovolania aj v prípade,   ak   skoršie   dovolanie   bolo   odmietnuté   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod) uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať pochybenia   zákonodarcu   pri   formulácii   právnych   predpisov   interpretáciou,   ktorá   takto zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší súd   použil   taký   výklad   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorý   v   pochybnostiach bol v prospech   štátnej   moci   a   v   neprospech   nositeľa   základných   práv   a   slobôd, čím nerešpektoval   základný   princíp   vzťahu   jednotlivca   a   štátnej   moci   (m.   m.   nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   22/99).   Vzhľadom   na   to,   že   štát má záujem na stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho   záujme,   aby   aj   trestnoprocesné   predpisy   vymedzil   s   náležitou   jasnosťou a presnosťou. Štát sa nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych noriem neurčitosti   právnej   úpravy,   ktorej   je   on   sám   pôvodcom.   V   prípade pochybností by nejasnosť   právnej   úpravy   mala   zaťažovať   štát,   a   nie   jednotlivca   (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).».

Plénum ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu na zjednotenie odchylných právnych názorov prerokovalo a v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 prijalo k posudzovanému právnemu problému toto stanovisko:

„Ustanovenie   §   372   ods.   2   Trestného   poriadku   nemožno   analogicky   aplikovať na prípady   odmietnutia   skôr   podaného   dovolania   v   tej   istej   trestnej   veci   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku, keďže takého použitie analógie je spôsobilé porušiť základné práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.).“

II.2 Rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa

Z citovanej   výrokovej   časti   zjednocujúceho   stanoviska   vyjadreného   v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v konaní podľa   §   6   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   stotožnilo   s právnymi   názormi   IV.   senátu ústavného súdu.

V zmysle poslednej   vety   § 6 zákona o ústavnom   súde   sú   senáty   ústavného súdu pri rozhodovaní o ďalších obdobných veciach viazané stanoviskom pléna ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd viazaný právnym názorom pléna ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 nemohol o sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť inak, ako tak, že vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V nadväznosti na bod 1 výroku tohto uznesenia ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zároveň mu ho v záujme efektívnej ochrany jeho práv aj vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

Podľa   §   56   ods.   7   zákona o ústavnom   súde   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.

V zmysle § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde bude najvyšší súd po vrátení veci na ďalšie konanie povinný vec sťažovateľa znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnymi názormi vyjadrenými v časti II.1 tohto nálezu, ako aj v uznesení pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti   s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom   advokátom P. S. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, pretože úkony právnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý   úkon   po   130,16   €,   t.   j.   spolu   260,32   €,   čo   spolu   s   režijným   paušálom   dvakrát po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. K priznanej úhrade trov bolo potrebné pripočítať DPH v sume 55,19 €, keďže advokát je platcom DPH. Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume 331,13 € je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku) (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014