znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 414/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., R., vo veci namietaného porušenia jej bližšie neoznačených práv rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7 C 30/2008-366 z 10.   septembra   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č. k.   8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej bližšie   neoznačených   práv   rozsudkom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného   súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008. Sťažovateľka   porušenie   svojich   práv   v   sťažnosti   neoznačila   a možno   ho   vyvodiť   len z kontextu tvrdenej svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   súdneho konania   (v procesnom   postavení   žalovanej)   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 10 C 355/2004   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   LV   č..., katastrálne územie P. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že spoluvlastnícke podiely   k   predmetným   nehnuteľnostiam   (vo   veľkosti   14/84   a 14/252   k celku)   patria do dedičstva po nebohej Ž. W., matke žalobcu v 1. a 2. rade. Predmetným rozsudkom bola sťažovateľka zároveň zaviazaná zaplatiť žalobcom trovy konania v sume 142 359 Sk.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009 rozsudok okresného súdu   č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008 ako vecne správny potvrdil. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) prípisom č. k. VI/2 Pz 203/10-8 z 10. mája 2010 sťažovateľke oznámila, že jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 355/2004 nemožno vyhovieť.

V   ďalšom   spore   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   7 C 30/2008   sa   taktiež rozhodovalo   o   určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a aj   v tomto   spore   bola sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd v tejto právnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009, ktorým v celom rozsahu vyhovel návrhu   a rozhodol,   že   spoluvlastnícke   podiely   (vo veľkosti   14/252   k celku)   patria do dedičstva po zomrelej E. B. a J. D. Sťažovateľke bola súčasne týmto rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania 4 298,79 €.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/97/2010 z 15. apríla 2010 bolo odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súcu č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009 odmietnuté ako podané oneskorene.

Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/2 Pz 208/10-10 z 8. júla 2010 sťažovateľke oznámila,   že   v uvedenej   veci   po   preštudovaní   spisového   materiálu   nezistila   také skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   podanie   mimoriadneho   dovolania   na   základe   jej podnetu.

Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského   súdu   a tvrdí,   že   tak   rozhodli   napriek   tomu,   že „právni   predchodcovia navrhovateľov nikdy neboli ani vlastníkmi, ani spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, ani podľa   vtedy   platného   pozemnoknižného   práva   neboli   a ani   nemohli   byť   vlastníkmi   ani spoluvlastníkmi   sporných   nehnuteľností   a ani   vlastníctvo   k sporným   nehnuteľnostiam navrhovatelia   svojich   právnych   predchodcov   nepreukázali“. Podľa   sťažovateľky   boli sporné   nehnuteľnosti   vo   výlučnom   vlastníctve   jej   prastarého   otca   a v roku   1948   boli v celosti skonfiškované.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podstate súdnych sporov vedených okresným súdom pod sp. zn. 10 C 355/2004 a sp. zn. 7 C 30/2008 a poukazuje na listiny,   ktoré „dokazujú   vlastníctvo   mojich   právnych   predchodcov   k sporným nehnuteľnostiam   v celosti   pred   ich   skonfiškovaním,   ale   aj   ďalšiu   významnú   okolnosť. Nakoľko   tieto   nehnuteľnosti   boli   skonfiškované,   bolo   právom   navrhovateľov,   resp.   ich právnych   predchodcov,   aby   sa,   pokiaľ   sa   domnievali,   že   išlo   o vlastníctvo,   domáhali vydania   v rámci   reštitučného   konania   v zmysle   zákona   č. 229/1991   Zb.   o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku.   Právo   na   vydanie poľnohospodárskych nehnuteľností však boli oprávnení uplatniť v zákonom určenej lehote, to   znamená   do   31. 12. 1992.   Nakoľko   tak   neučinili,   ich   právo   na   vydanie   sporných nehnuteľností a teda aj právo na určenie vlastníctva k nim zanikla. Tieto zákonné lehoty nemožno obísť podaním zdanlivo rozdielnej žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva.“.

Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosti   vyhovel   a vyslovil,   že „právoplatnými rozhodnutiami v tomto konkrétnom prípade Rozsudkom Okresného súdu č. 7 C 30/2008-366 zo dňa 10.   09.   2009 a Rozsudkom krajského súdu v Žiline,   ako súd odvolací,   č. 8 Co/304/2008-315   zo   dňa 26.   mája   2009,   doručeného   mne   ako   odporkyni

31. 08.   2009,   ktorým   súd   potvrdzuje   Rozsudok   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši č. 10 C/355/2004-231 zo dňa 24. 06. 2008, boli porušené moje práva a slobody a aby zrušil tieto   rozhodnutia   v celom   rozsahu   a prikázal,   aby ten   kto   porušil   práva   alebo   slobody, obnovil stav pred porušením“.

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol   vo   vzťahu   k sporu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 C 30/2008, že sporné nehnuteľnosti v kat. úz. P. nepatria do dedičstva po nebohej E. B., resp. po poručiteľke J. D., a vo vzťahu k sporu vedenému   pod   sp. zn.   10 C 355/2004,   že   tie   isté   nehnuteľnosti   nepatria   do   dedičstva po poručiteľke Ž. W., a napokon, že predmetné nehnuteľnosti „zostávajú vo vlastníctve pre E. K.“, t. j. sú vo vlastníctve sťažovateľky.

Sťažovateľka taktiež žiada o ustanovenie advokáta pre konanie pred ústavným súdom a v neposlednom rade o vyplatenie rozsiahleho odškodnenia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, rôznych finančných náhrad a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie svojich práv.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009 a rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   konanie   vedené   okresným súdom   pod   sp. zn.   7 C 30/2008   bolo   právoplatne   skončené   7. novembra 2009,   keď nadobudol   právoplatnosť   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   7 C 30/2008-366 z 10. septembra   2009,   a konanie   vedené   pod   sp. zn.   10 C 355/2004   bolo   právoplatne skončené   31.   augusta   2009,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu č. k. 10 C 355/2004-231   z 24.   júna   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 17. augusta   2011   (na   poštovú   prepravu   podaná   15.   augusta   2011),   stalo   sa   tak   zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   jej opodstatnenosťou   z hľadiska   námietok   v nej   uvedených,   ako   aj   ďalšími   procesnými návrhmi sťažovateľky, ktoré bezprostredne nadväzujú na ňou namietané porušenie jej práv, a takisto už nemalo opodstatnenie zaoberať sa jej žiadosťou o ustanovenie advokáta na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Napriek   tomu   ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   považoval za potrebné dodať, že do jeho právomoci nepatrí rozhodovanie v merite veci, a preto ani v prípade, že by bolo sťažnosti vyhovené, neprichádzalo by do úvahy rozhodovanie o tom, že   sporné   nehnuteľnosti   (príslušné   spoluvlastnícke   podiely)   nepatria   do   dedičstva po poručiteľkách   E.   B.,   J.   D.   a   poručiteľke   Ž.   W.,   resp.   že   predmetné   nehnuteľnosti „zostávajú vo vlastníctve pre E. K.“.

Právomoc   rozhodovať   o týchto   nárokoch   mal   a vykonal   všeobecný   súd,   ktorého rozhodnutie v rámci odvolacieho konania mohol preskúmať vyšší súd.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka navyše požaduje, aby ústavný súd rozhodol o takých právnych skutočnostiach na rozhodnutie, o ktorých nemá právomoc vyplývajúcu mu zo zákona, ústavy alebo medzinárodnej zmluvy garantujúcej ochranu práv a slobôd, a preto bolo možné rozhodnúť o odmietnutí   sťažnosti   v tejto jej   časti   aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011