znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 414/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl. 11   ods. 1   a čl. 36   ods.1   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd a podľa   čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl. 11   ods. 1   a čl. 36   ods.1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.   16 CoE/104/2010-83   z 15.   júna   2010   (ďalej   aj „namietané   uznesenie“   alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie z 24. marca 2003 sa pôvodný veriteľ (P.) domáhal vymoženia dlžného poistného s príslušenstvom od povinného (fyzickej osoby). Dňa 23. mája 2003 vydal Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) na základe žiadosti súdneho exekútora poverenie, ktorým ho poveril vykonaním exekúcie proti povinnému.

Následne   bol   zmluvou   o postúpení   pohľadávok   zo   7.   júla   2005   postúpený sťažovateľke súbor pohľadávok, súčasťou ktorých bola aj pohľadávka uplatnená návrhom na vykonanie exekúcie pôvodným veriteľom. Pretože v priebehu exekučného konania prešlo právo z exekučného titulu na sťažovateľku, okresný súd na základe návrhu sťažovateľky z 24. novembra 2008 uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-16 zo 17. februára 2009 pripustil, aby do konania na strane pôvodného oprávneného vstúpila ako nový účastník na strane oprávneného sťažovateľka.

V nadväznosti na právoplatné vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie uznesením okresného súdu č. k. 23 Er/1549/2003-17 z 1. júla 2009 (ďalej aj „prvostupňové uznesenie“   alebo   „prvostupňové   rozhodnutie“)   v spojení   s uznesením   krajského   súdu č. k. 4 CoE/110/2009-51   z 25.   septembra   2009   (z dôvodu,   že   podľa   názoru   konajúcich súdov podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez právnej sily) okresný súd uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-60   z 27.   januára   2010   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Krajský súd napadnutým uznesením uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka považuje označené rozhodnutie okresného súdu aj uznesenie krajského súdu č. k. 16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010 za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa najmä krajský súd ako súd odvolací vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí nevysporiadal s ňou   predloženými   skutkovými   tvrdeniami   a právnym   posúdením,   na   ktoré   poukázala. Namietané uznesenie preto podľa nej nespĺňa požiadavky kladené na spravodlivý proces a je ústavne neudržateľné.

V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľka na to, že „Exekučný poriadok pri náhrade trov   exekúcie   zásadne   stojí   na   princípe,   že   trovy   exekúcie   znáša   povinný.   Iba vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 má súd možnosť na úhradu trov zaviazať oprávneného.“. Sťažovateľka   v spojitosti   s   tým   upriamuje   pozornosť   aj   na   judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 272/08) korešpondujúcu s judikatúrou Európskeho súde pre ľudské práva (Van der Mussele c Belgicko), ktorá na jednej strane uznáva nárok súdneho exekútora na úhradu trov, čo však nemusí znamenať, že tieto trovy exekútor v každom prípade   aj   reálne   vymôže.   V zmysle   uvedenej   judikatúry   § 203   Exekučného   poriadku obsahuje „možnosť uváženia, opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj o to, že aj keby tu bolo zavinenia, rozhoduje jeho intenzita“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným v   § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku   konštatujúc,   že   iba   v prípade   ich   kumulatívneho splnenia   môže súd uložiť oprávnenému povinnosť   nahradiť súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie. Týmito podmienkami sú:

- zastavenie exekúcie,

- konanie oprávneného,

- zavinenie oprávneného,

- príčinná súvislosť medzi zavineným konaním oprávneného a zastavením exekúcie.

Sťažovateľka   konštatuje,   že   aj   v prípade,   ak   by   boli   všetky   tieto   podmienky naplnené, súd by nebol povinný zaviazať ju (ako oprávnenú) na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. To podľa nej jednoznačne vyplýva z dikcie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá používa modálne sloveso „môže“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že: „1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   16 CoE/104/2010-83   zo   dňa 15. 06.   2010   došlo   k   porušeniu   vlastníckeho   práva   Sťažovateľa   v   zmysle   ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru   o   ľudských   právach, a zároveň   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   16 CoE/104/2010-83   zo   dňa 15. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 11.   ods. 1   listiny   každý   má   právo   vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa oboznámil aj s vyžiadaným súdnym spisom vzťahujúcim sa na túto vec.

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   č. k.   16 CoE/104/2010-83 z 15. júna 2010, zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie v nej označených práv   týmto   uznesením,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie   o uložení povinnosti   oprávnenému   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie.   Výhrady sťažovateľky   smerujú   hlavne   proti   tomu,   že   sa   krajský   súd   stotožnil   s faktickými a právnymi názormi a závermi okresného súdu bez toho, aby sa v odôvodnení namietaného uznesenia   vysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a právnym   posúdením,   ktoré   v konaní predložila a na ktoré poukázala.

Ústavný súd pripomína, že jeho právomoc preskúmavať aplikáciu a výklad zákona všeobecným   súdmi   nie je neobmedzená, keďže   jeho prioritnou   úlohou ako nezávislého súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   je   predovšetkým   posúdiť,   či   sťažnosťou   namietané rozhodnutie všeobecného súdu nie je svojvoľné, či inak zjavne neodôvodnené, čo však v prípade sťažovateľky vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu súvisiaceho spisu nezistil.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd   potvrdil uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   jej   ako   oprávnenej   bolo   uložené   nahradiť   súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €, hoci podľa jej názoru na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   č. k.   16 CoE/104/2010-83   z 15.   júna   2010 najskôr   citoval   dôvody   prvostupňového   rozhodnutia   a následne   zhrnul   sťažovateľkou uplatnené odvolacie dôvody takto:

„Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý, uviedol, že § 203 Ex. por. predstavuje výnimku zo zásady zakotvenej v § 197 Ex. por., podľa ktorej náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie prichádza do úvahy iba vtedy, ak sú splnené zákonné predpoklady, t. j. ak exekučné konanie bolo zastavené, existuje zavinenie oprávneného, a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného   a   zastavením   exekúcie.   V   danom   prípade   podľa   oprávneného   došlo k zastaveniu exekúcie na základe vydania uznesenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a tiež ju nemohol v žiadnom prípade predpokladať   pri   podávaní   svojho   návrhu   na   vykonanie   exekúcie.   Vyhlásenie   exekúcie súdom za neprípustnú nemožno považovať za zavinenie oprávneného vedúce k zastaveniu exekúcie a nakoľko k zastaveniu exekučného konania došlo na základe rozhodnutia súdu a nie zavinením oprávneného, nemožno zaviazať oprávneného na náhradu trov súdneho exekútora.   Poukázal   na   nález   Ústavného   súdu   SR   sp. zn.   II. ÚS 272/2008   zo   dňa 22. 10. 2008 a Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/2005 zo dňa 13. 1. 2005. Z týchto   judikátov   možno   podľa   oprávneného   konštatovať,   že   hoci   má   súdny   exekútor zákonný   nárok   na   úhradu   trov,   nemusí   to   bezpodmienečne   znamenať,   že   tieto   trovy aj v každom prípade reálne vymôže. Následne poznamenal, že z ustanovenia § 203 Ex. por. v znení platnom do 31. januára 2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne   zavinil,   prípadne,   ak   mohol   pri   náležitej   opatrnosti   v   čase   podania   návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Ohľadom výšky trov súdneho exekútora oprávnený uviedol, že by ich výška mala byť primerane znížená. Nakoľko je podľa oprávneného značný nepomer medzi počtom úkonov uskutočnených poštou súdnym exekútorom a vyčíslenými poštovými   výdavkami,   mal   oprávnený   za to,   že v prípade.   ak   aj   v   budúcnosti   súdnemu exekútorovi   vznikne   nárok   na   priznanie   náhrady   za   poštovné   výdavky,   oprávnený   mu navrhol priznať len preukázané poštovné náklady. Výška trov súdneho exekútora, pokiaľ by bola aj priznaná, by mala byť podľa neho znížená tak, aby zodpovedala platnej právnej úprave.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   a   skutočnosti   navrhol,   aby   odvolací   súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Krajský súd po preskúmaní veci podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.

Na   zdôraznenie   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   krajský   súd   dodal, „že nie je správny záver oprávneného, aby odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu, že nezavinil zastavenie exekúcie. Odvolával sa na to, že k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu a nie z jeho viny a túto skutočnosť podľa neho nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a predpokladať pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-17 zo dňa 1. júla 2009 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ z dôvodu, že exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu je pakt bez právnej sily a účinnosti. Ako vyplynulo z obchodného registra   už   v   súčasnosti   zaniknutej   poisťovne   P.   bolo   rozhodnutím   Ministerstva zdravotníctva   SR   zo   dňa   1. 7. 1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17. 7. 1999,   číslo 3215/1999-A   zrušené   povolenie   na   zriadenie   rezortnej   poisťovne.   Uznesením   Krajského súdu v Bratislave, č. k. 7 K 70/01-30 zo dňa 20. 4. 2001 bol na majetok poisťovne vyhlásený konkurz.   Správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   vydal   v priebehu   konkurzného   konania platobný   výmer,   ktorý   mal   byť   exekučným   titulom   pre   exekúciu   prebiehajúcu   v   tomto konaní. Správca konkurznej podstaty má iba právo a povinnosť vykonať všetky procesné úkony   v   záujme   uspokojenia   pohľadávok   úpadcu,   preto   platobný   výmer,   ktorý   vydal   je nulitným právnym aktom. Vyššie spomínané prvostupňové rozhodnutie potvrdil aj odvolací súd uznesením č. k. 4 CoE/110/2009-51 zo dňa 25. septembra 2009. Uznesenie odvolacieho súdu   nadobudlo   právoplatnosť   9. 11. 2009.   Súd   prvého   stupňa   uznesením   č. k. 23 Er/1549/2003-60   zo   dňa   27. 1. 2010   zaviazal   oprávneného   nahradiť   súdnemu exekútorovi JUDr. V. K. trovy exekúcie vo výške 64,20 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň oprávneného správne zaviazal na náhradu trov exekúcie, pretože jeho zavinením   došlo   k   zastaveniu   exekúcie   s   ohľadom   na   to,   že   za exekučný   titul   označil platobný výmer, ktorý je nespôsobilým exekučným titulom, resp. nulitným aktom.“.

K sťažovateľkou   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozhodnutí   vo   veci konajúcich súdov ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy (podľa čl. 36 ods. 1 listiny), resp.   čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o   tom,   že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, I. ÚS 359/09).

Ústavný   súd   po   posúdení   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   na argumentáciu   sťažovateľky   reagoval   primeraným spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojho rozhodnutia   uviedol   postup,   akým   k nemu   dospel.   K tomu   je   potrebné   dodať,   že argumentácia sťažovateľky v sťažnosti ústavnému súdu je do značnej miery obsažnejšia, než rozsah, v akom ju uplatnila v odvolaní z 11. februára 2010 proti uzneseniu okresného súdu   č. k.   23 Er/1549/2003-60   z 27.   januára   2003.   Týka   sa   to   predovšetkým   analýzy podmienok,   za   ktorých   môže   súd   uložiť   oprávnenému   podľa   § 203   ods. 1   Exekučného poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, a to iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danej veci mala   sťažovateľka   možnosť   dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv,   porušenie   ktorých uznesením   krajského   súdu   namieta,   v rovnakom   rozsahu,   ako   to   je   vymedzené v argumentačnej báze v jej sťažnosti ústavnému súdu, už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. V   namietanom   prípade   by   bola   založená   právomoc   ústavného   súdu na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že by námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti   ústavného   súdu   boli   v porovnateľnom   rozsahu   obsiahnuté   v   opravnom prostriedku sťažovateľky proti prvostupňovému uzneseniu, a tým by sa stali predmetom skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach daného prípadu to tak nebolo.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred   všeobecnými   súdmi,   ale   až   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   jej sťažnosť v tejto časti odmietol okrem iného aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedené sa dotýka tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s podmienkami, za splnenia ktorých možno uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje tým, že návrh na vykonanie exekúcie nepodala ona, ale pôvodný veriteľ, keďže vstúpila do konania namiesto pôvodného oprávneného až v roku 2009, a preto je skutkový záver súdu prvého aj druhého stupňa, že k zastaveniu exekúcie   došlo   jej   zavinením,   nesprávny   a nepravdivý,   ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že sťažovateľka   (ako   postupník)   nadobudla   pohľadávku,   ktorej   sa   týka   dotknuté   exekučné konanie, na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej na základe svojho vlastného rozhodnutia 7. júla 2005 s postupcom – správcom konkurznej podstaty P. v konkurze. Keď v nadväznosti na to podala návrh na zmenu účastníka predmetného exekučného konania na strane   oprávneného   (doručený   okresnému   súdu   6.   februára   2009)   a okresný   súd uznesením č. k. 23 Er/1549/2003-16 zo 17. februára 2009 jej vstup do konania namiesto pôvodného oprávneného pripustil, musela si byť vedomá, že pri zmene účastníctva ostávajú všetky účinky spojené s podaním pôvodného návrhu zachované. Sťažovateľka ako procesný nástupca musela preto   taktiež akceptovať stav konania taký, aký bol ku dňu, keď doň vstúpila, teda i osvojiť si procesné úkony, ktoré dovtedy urobil jej právny predchodca.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   (a   rovnako   pred   ním   aj   okresný   súd) vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a   použitých   právnych   noriem.   Jeho   rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov   spravodlivého   procesu.   Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to,   že   sťažnosť   smeruje   proti   napadnutému   rozhodnutiu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 64,20 €. Túto sumu možno označiť za zjavne celkom bagateľnú,   a aj   keď   sťažovateľka   zakladá   svoje   námietky   najmä   na   porušení   práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveru ústavného súdu o zjavnej   neodôvodnenosti   sťažnosti.   Uloženie   povinnosti   sťažovateľke   zaplatiť   sumu 64,20 € by totiž aj v prípade,   že by ústavný súd zistil   určité pochybenia v namietanom rozhodnutí,   mohlo   predstavovať   zásah   do   hmotného   práva   sťažovateľky   len   nepatrnej intenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v celkom výnimočných   prípadoch,   v ktorých   došlo   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu (intenzite).

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   podľa   § 25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu   úpravu),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ako   zjavne   neopodstatnenú. Ústavný súd poznamenáva, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru“   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti s namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O   prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny (rovnako tak práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V nadväznosti na to ústavný súd iba konštatuje, že keďže   nedospel   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného uznesenia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemožno   toto   rozhodnutie   kvalifikovať   ako   arbitrárne   ani v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (IV. ÚS 368/2010).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a úhradu trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010