znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 413/2013-125

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   o   sťažnosti   DRUDOP,   stavebné   a opravárenskédružstvo,   Bajkalská   31,   Bratislava,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Janou   Vojáčkovou,Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdv spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyuznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M   Cdo   16/2010z 25. apríla 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012doručená sťažnosť DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, Bratislava(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľka“), zastúpeného advokátkou JUDr. JanouVojáčkovou, Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietanýmporušením   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012.

Napadnutým   uznesením   bolo   v   právnej   veci   sťažovateľa   ako   žalobcu   o   určenieneexistencie záložného práva proti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevskéhorad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti SBK INVEST,a. s., Rajská 2336/3, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o mimoriadnomdovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 143/2009z 27. januára 2010 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)sp.   zn.   11   C   88/2003   z   8.   októbra   2008   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   a rozsudokokresného súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiáluvyplýva,   že   návrhom   podaným   okresnému   súdu   31.   júla   2003   sa   sťažovateľ   domáhalpôvodne proti žalovanej v 1. rade určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorú uzatvorili

2. apríla 1992 sťažovateľ ako záložca a žalovaná v 1. rade ako záložný veriteľ (ďalej len„záložná zmluva“). Predmetná záložná zmluva bola uzatvorená na zabezpečenie záväzku,ktorý vznikol zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992 uzatvorenej medzi Slovenskoupoisťovňou, a. s., a obchodnou spoločnosťou Slovakia   CAR   Prna, spol. s r. o., Bratislava.̶̶Predmet záložného práva (záloh) bol v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,pomocné   stavby   a   pozemok   parc.   č.   15337/1   a č.   15339/1,   presná   špecifikácia   podľaznaleckého   posudku   č.   218/160/91   vypracovaného.   Tátozmluva bola   zaregistrovaná   23.   júna   1992   bývalým   Štátnym   notárstvom   Bratislava   IIpod č. R III 178/92. Svoje tvrdenie o neplatnosti záložnej zmluvy sťažovateľ odôvodňovaltým, že zmluva je neurčitá a nejasná vzhľadom na to, že predmet zálohu je identifikovanýbez súpisných či popisných čísel a pod.

Na návrh sťažovateľa z 5. mája 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 88/2003zo 16. apríla 2007 pripustil pristúpenie obchodnej spoločnosti REAL – Consulting spol.s r. o., Trnavská cesta 82, Bratislava (právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade), do konaniana strane žalovanej a tiež zmenu návrhu na určenie, že nehnuteľnosti (stavba súp. č. 717na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9,stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9,zapísané na, okres obec katastrálne územie) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade podľa záložnejzmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvyo postúpení pohľadávky z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je a že nehnuteľnosti (stavbysúp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717na parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5,stavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719na parc. 15339/9, zapísané na, okres, obec katastrálne územie ) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 1. radepodľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je.

Okresný   súd   sa   v   rozsudku   sp.   zn.   11   C   88/2003   z   8.   októbra   2008   stotožnils právnou argumentáciou sťažovateľa a určil, že ním špecifikované nehnuteľnosti zapísanéna v katastrálnom území nie sú zaťažené záložným právom v prospechžalovaných. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ako predbežnú otázkunajprv posudzoval platnosť záložnej zmluvy uzavretej 2. apríla 1992 a dospel k záveru, že„záložná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade je nedostatočne určitá v predmete záložného práva (záloh), nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby nedošlo   k   ich   zameniteľnosti.   Podľa   názoru   súdu   nepostačuje   len   označenie,   že   ide o prevádzkové objekty a pomocné stavby bez ďalšej   špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností   podľa   katastrálnych   území   a   súpisných   čísel   evidovaných   v   katastri nehnuteľností.“.

Právna predchodkyňa žalovanej v 2. rade podala proti rozsudku okresného súduodvolanie. Súčasne oznámila, že zmluvou   o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008postúpila žalovanej v 2. rade svoju pohľadávku voči dlžníkovi Slovakia – CAR – Prna,spol. s r. o., ktorá vznikla žalovanej v 1. rade poskytnutím úveru v sume 20 000 000 Kčstomuto   dlžníkovi   na   základe   zmluvy   o   úvere   č.   67/1992   z   2.   apríla   1992.   Okresnýsúd zámenu   účastníka   konania   na   strane   žalovanej   v   2.   rade   pripustil   uznesenímz 26. novembra 2008.

Krajský   súd   o   odvolaní   právnej   predchodkyne   žalovanej   v 2.   rade   rozhodolrozsudkom   sp.   zn.   15   Co   143/2009   z   27.   januára   2010   tak,   že   odvolaním   napadnutýrozsudok okresného súdu vo veci samej z 8. októbra 2008 potvrdil, pričom sa stotožnils odôvodnením prvostupňového rozsudku.

Na podnet žalovanej v 2. rade podal generálny prokurátor proti rozsudku okresnéhosúdu   sp.   zn.   11   C   88/2003   z   8.   októbra   2008   a   proti   rozsudku   krajského   súdusp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 mimoriadne dovolanie. Napadnuté rozhodnutiažiadal   generálny   prokurátor   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.Generálny prokurátor vyjadril názor, že súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 a § 3Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151b ods. 1, 2,4 a 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992) ani § 455 ods. 1 Občianskehozákonníka. Podľa generálneho prokurátora vo veci konajúce súdy vec nesprávne právneposúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvuako   neplatnú   pre   jej   neurčitosť   v   časti   vymedzenia   predmetu   zálohu.   Záloh   v záložnejzmluve   z   2.   apríla   1992   je   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   vymedzenýnezameniteľným spôsobom.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal, aby ho dovolacísúd   ako   nedôvodné   zamietol.   Uviedol,   že   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   podalaneoprávnená   osoba,   ktorá   nie   je   účastníkom   konania,   pretože   nedošlo   k   platnémupostúpeniu   pohľadávky   zmluvou   z   28.   októbra   2008   z   obchodnej   spoločnostiReal Consulting, s. r. o. (veriteľa), na žalovanú v 2. rade (nástupcu veriteľa), pretože dlžníkpostúpenej pohľadávky z úverovej zmluvy Slovakia – CAR – Prna, spol. s r. o., Bratislava,bol ex   offo vymazaný   z   obchodného   registra   9.   januára   2007   bez   právneho   nástupcua pohľadávka tak zanikla. Registrácia záložnej zmluvy štátnym notárstvom nebráni súdu,aby sa zaoberal otázkou jej platnosti.

K názoru žalovaných (uvedených v ich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu)uviedol,   že «v   predmetnej   veci   sa   (v   súvislosti   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 2 Obo 11/2003 z 30. apríla 2003) o prekážku rozhodnutej veci nejedná, lebo nejde o totožnú vec /„doteraz je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti záložnej zmluvy v časti týkajúcej   sa   pozemkov   a   nie   o   neexistencii   záložného   práva   (rozsudok   sp.   zn.   11   C 88/2003), nie však o platnosti záložnej zmluvy“/. Navyše nie je zachovaná ani totožnosť účastníkov konania.».

Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia z 25. apríla 2012konštatoval, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243eOSP, vec preskúmal v zmysle § 243a ods. 3 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávaniaa dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené. Rozsudok okresného súdu ako súdu prvéhostupňa   z   8.   októbra   2008   a   rozsudok   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súduz 27. januára 2010 preto najvyšší súd ako dovolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta,   že   mimoriadnym   dovolaním   bol   napadnutý   právoplatnýa vykonateľný   rozsudok   zo   strany   generálneho   prokurátora,   čo   samo   osebe   predstavujezásah do princípu právnej istoty [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen,,ESĽP“) vo veci sťažnosti Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. 2. 2006].

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného   prostriedku,   s   cieľom   dosiahnuť   zrušenie   právoplatného   a   vykonateľného súdneho rozhodnutia, ergo prípustnosť excesu vo vzťahu k princípu právnej istoty, môže byť akceptovaná   len   v   prípadoch,   kedy   v   priebehu   súdneho   konania   došlo   k   závažným procesným   pochybeniam   konajúcich   súdov,   teda   k   vadám   súdneho   procesu...   nie v prípadoch odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových názorov tretích subjektov oproti skutkovému vyhodnoteniu sporu, vyslovenému všeobecným súdom v rámci riadneho konania“.

Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu. Tvrdí, ženajvyšší súd v   uznesení sp.   zn. 5   M Cdo 16/2010   z 25. apríla   2012 «minimálne   mal poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v súvisiacich sporoch (kde sa opakovane riešila otázka legitímnej existencie záložného práva...; zaoberať sa zhodnými, resp. odlišnými právnymi názormi súdov na tú istú otázku (otázku existencie záložného práva k tangovaným nehnuteľnostiam) a na tomto základe mal NS SR zdôvodniť, prečo ich akceptuje alebo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa. NS SR to ale neurobil, čoho konzekvenciou   je   eklatantná   arbitrárnosť   jeho   rozhodnutia   (spojená   s   „klasickým“ spochybnením princípu právnej istoty).».

Ďalšia skupina námietok sťažovateľa sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia,ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Podľa sťažovateľa nemožno totiž z nehozistiť, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladomnapadnutého uznesenia. V prvom rade ide o námietku, že najvyšší súd konštatoval splneniepodmienok   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e   OSP,   pričom „vôbec nereagoval   ani   na   už   existujúcu   zásadne   odlišnú   a   v   zásade   ustálenú   judikatúru všeobecných súdov k prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „NS SR konštantne   judikuje,   že   dovolanie   možno   procesne   prípustne   odôvodniť   len   poukazom na nesprávne   právne   posúdenie   veci   -   v   intenciách   §   241   ods.   2   písm.   c)   OSP. V rozhodovacej praxi NS SR ako dovolacieho súdu je totiž zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym   posúdením   veci   súd   účastníkovi   konania   neznemožňuje   realizáciu   žiadneho jeho procesného   oprávnenia   (porovnaj   rozhodnutia   NS   SR   sp.   zn.   1   Cdo   102/2004, 2 Cdo 282/2006,   3   Cdo   174/2005,   4   Cdo   165/2003).   S   takým   obsahom   dovolania   by účastník pred NS SR právne korektne nemohol byť úspešný.

Táto judikatúra NS SR platí v celom rozsahu i pre mimoriadne dovolanie (podávané GP SR), lebo § 241 ods. 2 písm. c) OSP (upravujúce režim prípustnosti dovolania) je obsahovo   zhodný   s   ustanovením   §   243f,   ods.   1   písm.   c/   OSP   (upravujúcim   režim prípustnosti mimoriadneho dovolania).“.

Námietka sťažovateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia sa vzťahuje i na závernajvyššieho súdu o nedostatočných, a nie celkom jednoznačných výsledkoch dokazovania otom, „čo   presne   bolo   predmetom   zálohu   v   zmluve,   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a vtedajšou Slovenskou poisťovňou a. s. dňa 02. 04. 1992... To je ale v spojitosti s hodnotením obsahu   mimoriadneho   dovolania   GP   SR   z   pozície   NS   SR   chybné,   nezákonné   ba protiústavné konštatovanie.“.

Z uvedených   dôvodov   považuje   sťažovateľ   právne   závery   najvyššieho   súduza extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisovej dokumentácie.V nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta tiežporušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.Podľa jeho tvrdenia «ide síce o zaujímavú zhodu, ale pre našu kauzu platí „matematicky presne“ všetko o „presune“ mimoriadneho dovolania GP SR (podaním č. VI/2/ Pz 348/10-8 z 16. 09. 2010) zo senátu NS SR „5 C“ do senátu „7 C“, vytvoreného od 01. 10. 2010 Opatrením   predsedu   NS   SR   č.   Spr.   101/2010   z   30.   09.   2010,   čo   objasnil   brilantne investigatívny a dokonale argumentovaný Nález ÚS SR č. IV. ÚS 116/2011 z 09. 06. 2011».

Podľa názoru sťažovateľa „medzi napadnutým postupom Najvyššieho súdu SR, teda medzi rozhodnutím vedúcim k právnej neistote, rozhodnutím arbitrárnym, rozhodnutím, ktoré sa použitou argumentáciou prieči zákonnému vymedzeniu inštitútu mimoriadneho dovolania   a   rozhodnutím   nezákonného   senátu   NS   SR   na   strane   jednej   a   porušenými základnými   právami   sťažovateľa   na   strane   druhej   existuje   priama   príčinná   súvislosť. Postupom porušovateľa (NS SR) osobitne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v spravodlivom súdnom konaní - v konaní pred zákonným sudcom. Porušovateľ svojím postupom konkrétne - dokonca vedome a zámerne - nabúral premisu postulátov súdnej ochrany a spravodlivého procesu a: odňal sťažovateľovi zákonného sudcu (zákonne kreovaný senát).“.

Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   svojím „otvorením“ užprávne korektne vyriešenej otázky sekundárne vedie aj k porušeniu jeho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dodatkový   protokol“).   V   tejto   súvislosti   argumentuje   tým,   že „po   skončení   série procesov od r. 2003 už zasa sťažovateľ nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky   oprávnenia   vlastníka   nehnuteľností,   osobitne   nemôže   s   nehnuteľnosťami   právne relevantným spôsobom voľne disponovať“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo... priznané čl. 1 ods. l, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5 M Cdo 16/2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn..: č. 5 M Cdo 16/2010 zo dňa 25. 04. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   -   DRUDOP,   stavebné a opravárenské družstvo... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   z   20.   septembra   2013   (doručenýmústavnému   súdu   24.   septembra   2013) „o   doklady   potvrdzujúce   namietaný   nedostatok mimoriadneho dovolania aj rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR“. V doplňujúcompodaní okrem iného uviedol:

„Dovoľujeme   si   poukázať   na   konanie   č.   X-58/04-CZI,   v   rámci   ktorého správa katastra na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 304/04-11 začala vo veci ďalšie konanie. V rámci tohto konania listom č. X-58/04- CZI   zo   dňa   28.   03.   2007...   správa   katastra   v   priebehu   správneho   konania   oznámila účastníkom (žalobcovi a žalovanému v 2. rade) svoje stanovisko vo veci. Z tohto oznámenia vyplýva, že:

-   správa   katastra   uznáva   (konečne!)   existenciu   dvoch   samostatných   areálov na ulici v (na a na

- záložná zmluva sa týka len areálu na a z listu vlastníctva č. bude vymazaný zápis záložného práva na stavby súp. č. 719 ( ).

- účastníci konania dostali možnosť vyjadriť sa k tomuto oznámeniu do 15 dní od jeho doručenia.“

Skutočnosťami, ktoré sú uvedené v podaní sťažovateľa z 28. októbra 2013, sťažovateľargumentačne   podporil   svoju   sťažnosť   o tvrdenie   o   porušení   jeho   vlastníckeho   právak nehnuteľnostiam tým, že „obidva orgány (generálna prokuratúra a najvyšší súd, pozn.) v rozpore so skutkovým stavom doloženým v spise, rozšírili predmet spornej záložnej zmluvy aj na objekty areálu na na ktoré sa nikdy záložné právo nevzťahovalo, čo potvrdil aj odporca v 2. rade svojím vyjadrením zo dňa 17. 04. 2007 tak, ako sme dokladovali...“.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sak sťažnosti   vyjadril.   Na   výzvu   ústavného   súdu   predseda   najvyššieho   súdu   v   prípiseč. k. KP 4/2012-69 z 11. januára 2013 obsahujúcom vyjadrenie k sťažnosti uviedol najmätieto skutočnosti:

«Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 došlo k porušeniu jej práva podľa článku 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej republiky..., aby rozhodol, že tieto jej práva boli porušené a aby zrušil uvedené uznesenie najvyššieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Toto   porušenie   má   spočívať   vo vytvorení   stavu   právnej   neistoty,   arbitrárnosti   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   v neexistencii   legálneho   dôvodu   pre   vyhovenie   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho prokurátora a vo vade kreovania senátu.

K porušeniu právnej istoty najvyšší súd uvádza: Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty   záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   treba   rozhodujúce   otázky   v   dovolacom   konaní   posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom zdôrazňované právo na ústavný princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a právom na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného   dovolania   nemohol   dať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej   istoty,   lebo generálnym   prokurátorom   namietaný   nedostatok   správneho   právneho   posúdenia   veci krajským súdom (ako aj okresným súdom) bol dovolacím súdom zistený...

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení   veci,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   dôvodne   podal   mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Skutkové a právne závery krajského súdu sú preto v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažnosťou   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorému   vytýka,   že   sa   najvyšší   súd   vôbec   nezaoberal odôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej   moci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06)...

Z   výroku   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo, lebo   vec   bola   zrušená   a   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   Namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou   sa zaoberal   a rozhodol   o nej. Sťažovateľ bude   mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   skutkovej   a   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza: Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,   pričom   jeho   výklad   a   závery   nie   sú   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

Najvyšší   súd   trvá   na   tom,   že   dôvody   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03), pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý a nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu, konkrétne   tým,   že   došlo   k   zmene   zákonného   sudcu,   resp.   sudcov   najvyššieho   súdu prejednávajúcich vec vedenú pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010. K tejto časti ústavnej sťažnosti najvyšší súd uvádza nasledovné:

Uvedená vec bola 1. marca 2010 (správne 23. septembra 2010, pozn.) náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C v   zložení   JUDr.   Vladimír   Magura   (predseda   senátu),   JUDr.   Soňa   Mesiarkinová, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich   senátov   prechádzajú   do   novovytvoreného   senátu.“   V   prípade novovytvoreného   senátu   7C   predseda   najvyššieho   súdu   na   návrh   predsedníčky občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17, je táto úprava zachytená v časti II. Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu   tak,   že   v   poznámke   na   strane   26   sa   doplnil   ôsmy   až   desiaty   bod...   Predseda najvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by   v   rozpore   s   touto   zásadou   prideliť   veci   inému   sudcovi   spravodajcovi   na   nové naštudovanie veci...

Na   základe   pridelenia   veci   náhodným   výberom   a   prostredníctvom   technických a programových prostriedkov sa sudca JUDr. Marián Sluk stal zákonným sudcom vo veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej. Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu a že postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu č. IV ÚS 116/2011. Najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 308/2011, ktoré v súvislosti s rovnakou zmenou rozvrhu práce vykonanou predsedom súdu vyslovil, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu nedošlo. V tomto smere teda   rozhodovanie   na   ústavnom   súde   stále   nie   je   jednotné   a   ustálené,   čo   neprispieva k právnej istote.

Podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   už   v   rozhodnutí   niektorého   zo senátov,   predloží   plénu   Ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.

Vzhľadom   na   spomenutú   nejednotnosť   rozhodovania   /judikatúry/   ústavného   súdu v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného   súdu.   Požiadavky   princípu   právnej   istoty   a   zákona   sú   proti   nejednotnosti v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna ústavného súdu.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   túto   sťažnosť,   ako   neopodstatnenú odmietol...»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti sťažovateľa a uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 27. júna 2013 ju podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 11. marca 2014 vyzvalnajvyšší   súd   na   prípadné   doplnenie   svojho   vyjadrenia   z   11.   januára   2013.   V reakciina výzvu   ústavného   súdu   predseda   najvyššieho   súdu   v prípise   doručenom24. septembra 2013   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   všetkým   sudcom   IV.   senátuústavného súdu, t. j. sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Jánovi Lubymu a sudcoviLadislavovi Oroszovi.

O námietkach   predpojatosti   vznesených   proti   sudcom   IV.   senátu   ústavného   súdurozhodoval v súlade s platným rozvrhom práce I. senát ústavného súdu, ktorý uzneseniamič. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013, č. k. I. ÚS 664/2013-28 zo 6. novembra 2013a č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková,sudca   Ján Luby   a sudca   Ladislav   Orosz   nie   sú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcievo veci sťažovateľa.

Po   rozhodnutiach   o námietkach   predpojatosti   ústavný   súd   opätovne   vyzvalnajvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. V reakcii na výzvuústavného   súdu   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   v   prípise   sp.   zn.   KP   4/2012z 20. marca 2014 (ústavnému súdu doručenému 25. marca 2014) oznámila, že „sa v celom rozsahu   pridržiava   svojho   vyjadrenia   zo   dňa   11.   januára   2013   číslo   KP   4/2012-69, na ktorom nič nemení a ani ho nedopĺňa...“.

Ústavný   súd   predložil   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   a vyzval   hona prípadné zaujatie stanoviska. Sťažovateľ 14. apríla 2014 prostredníctvom svojej právnejzástupkyne doručil stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem inéhouvádza, že „v celom rozsahu zotrváva na obsahu svojej sťažnosti. Sťažovateľ má za to, že uviedol dostatočné dôvody, ktorými spochybňuje závery napadnutého rozhodnutia a postup porušovateľa pri kreovaní senátu, konajúceho vo veci.

Sťažovateľ trvá na tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Nakoľko na NS SR vo veci   rozhoduje   senát,   náhodným   výberom   sa   prideľuje   vec   senátu   (nie   menovite jednotlivému   členovi   senátu),   preto   je   zákonným   sudcom   senát,   ktorému   vec   pripadla. V prípade zmeny personálneho zloženia senátu vec stále zostáva v tomto senáte a referujúci sudca, ktorý bol preradený do iného senátu, naďalej pojednáva vec v pôvodnom senáte. Týmto postupom je zabezpečená náležitá kontinuita a hospodárnosť konania daná platnými právnymi predpismi. Pretože vec pripadla senátu 5C, aj po preradení referujúceho sudcu JUDr. M. Sluka do senátu 7C, vo veci mal rozhodnúť jednoznačne senát 5C.

Sťažovateľ trvá na tom, že NS SR ako dovolací súd v napadnutom uznesení v rozpore s   obsahom   spisu   dospel   k   nesprávnym   záverom,   vedome   prehliadol   neurčitosť   popisu objektov tvoriacich predmet znaleckého posudku, ktorý bol použitý k vymedzeniu zálohu v záložnej zmluve. Popis objektov len ich prevádzkovým využívaním v čase spracovania znaleckého posudku (chýbajú akékoľvek stavebne a priestorovo nemenné a jednoznačné popisné znaky) nezodpovedá požiadavkám určitosti vymedzenia založenej nehnuteľnosti tak ako   to   vyžadoval   občiansky   zákonník   a   predpisy   katastra   nehnuteľností   platné   v   čase uzatvárania   záložnej   zmluvy   (v   apríli   1992).   Prevádzkové   využitie   objektov   areálu na sa od roku 1992 sa viackrát zmenilo, už dávno ich nemožno identifikovať podľa   popisu   v   znaleckom   posudku   a   preukázateľne   nespĺňa   náležitosti   jednoznačného určenia zálohu z pohľadu tretích osôb. Napriek určitosti znaleckého posudku v tom, že sa vzťahuje výlučne na areál na a nikdy sa netýkal areálu na (čo uznal aj záložný veriteľ), rozhodol NS SR tak, že vyhlásil záložnú zmluvu za dostatočne určitú a rozšíril záložné právo aj na areál na (stavby súp. č. 719).

Sťažovateľ   považuje   za   potrebné   oboznámiť   ústavný   súd,   že   medzičasom   došlo k premlčaniu záložného práva, ktoré má byť predmetom nového prerokúvania na súdoch prvého   a   druhého   stupňa   podľa   rozhodnutia   dovolacieho   súdu.   Sťažovateľ   v   konaní 24Cb/235/2013, vedenom na Okresnom súde Bratislava II. na návrh záložného veriteľa SBK INVEST a. s. Bratislava na určenie záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992 už vzniesol námietku premlčania záložného práva, na ktorú súd musí prihliadať. Ak je totiž záložné právo premlčané nemožno v budúcnosti realizovať jeho výkon, a preto už v konaní, v ktorom má byť takéto záložné právo určené, je namieste k námietke   premlčania   prihliadať,   nakoľko   toto   právo   nadobudlo   charakter   naturálnej obligácie, ktorú nie je možné zo strany súdu priznať.

Samotná   pohľadávka   z   úverovej   zmluvy   podlieha   premlčaniu   podľa   ustanovenia § 408   Obchodného   zákonníka,   v   zmysle   ktorého,   bez   ohľadu   na   iné   ustanovenia   tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Maximálna dĺžka premlčacej doby je tak stanovená na desať rokov (§ 408 odsek 1 ObZ) a táto doba je záväzná. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia doba u pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, začala plynúť dňa 1. 1. 1997 a uplynula dňom 1. 1. 2007. Do 1. 1. 2007 záložný veriteľ nezačal s výkonom súdom priznanej pohľadávky a preto sa úverová pohľadávka uplynutím dňa 1. 1. 2007 premlčala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záložné právo sa premlčalo okamihom premlčania samotnej pohľadávky z úverovej zmluvy (v 10 ročnej maximálnej premlčacej lehote musí byť právo nielen uplatnené na súde, ale musí byť v tejto lehote podaný aj návrh na jeho výkon (§ 408 ObZ), t. j. dňom 1. 1. 2007. Súd musí zohľadniť, že záložný veriteľ v premlčacej dobe do 1. 1. 2007 nezískal právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu na výkon záložného práva a nezačal konanie o výkon záložného práva zo záložnej zmluvy, pričom   pri   posúdení   premlčania   práva   záložného   veriteľa,   je   potrebné   vychádzať   iba z Obchodného   zákonníka   [porovnaj   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   z   28.   7.   2008 sp zn. 1 M Cdo 5/2008 a tiež uznesenie NS ČR zo 17.5.2005, sp. zn. 20 Cdo 2911/2004. Keďže zabezpečená pohľadávka je premlčaná, premlčané je aj predmetné záložné právo (§ 100 ods. 2 Obč. zák.)...“.

Podaním z 21. apríla 2014 sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie z 10. apríla 2014,v ktorom opätovne poukazuje na skutkové okolnosti už uvedené v jeho sťažnosti.

Dňa   29.   júla   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   žalovanej   v   2.   radez 25. júla   2013   označené   ako „Návrh   na   pripustenie   vstupu   vedľajšieho   účastníka do konania pred Ústavným súdom“. V úvode tohto podania žalovaná v 2. rade požiadalaústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane najvyššiehosúdu. Uviedla, že „by rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky mohli byť dotknuté aj práva našej spoločnosti...“. O návrhu žalovanej v 2. rade na vstup do konania v postavenívedľajšieho   účastníka   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   sp. zn. IV. ÚS   413/2013z 23. júna 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd však na argumentáciu žalovanej v 2. radez 25. júla 2013 pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal.

Vzhľadom na to, že účastníci konania po predchádzajúcej výzve ústavnému súduoznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   ústavný   súdv zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a rozhodolo nej na neverejnom zasadnutí senátu. Ústavný súd poznamenáva, že medzičasom sudcoviJánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu (4. júla 2014), a preto jena konanie   a   rozhodovanie   o   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   relevantného   rozvrhu   prácepríslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniujeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorejuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 vydaným v konanío mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   okresného   súdusp. zn. 11 C   88/2003   z   8.   októbra   2008   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 malo dôjsť k porušeniu jeho základného právanebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ primárne namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v súvislosti s tým (akoto vyplýva z obsahu sťažnosti) namieta (mimo petitu) aj porušenie základného práva nebyťodňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy: „... tvrdíme, že touto našou   ústavnou   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   NS   SR   č.   5   M   Cdo   16/2010 z 25. 04. 2012 je poznačené aj vadou účasti nezákonného sudcu - je to v poradí štvrtý aspekt   protiústavnosti   uznesenia   NS   SR   č.   5   M   Cdo   16/2010   z   25.   04.   2012   –   vo významnosti je však prvoradý“ (sťažovateľ v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušenímzákladného   práva   na   zákonného   sudcu   uvádza   relevantné   skutočnosti   samostatnepreukazujúce a odôvodňujúce jeho porušenie, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súdposudzoval namietané porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 1 ústavy) v ich vzájomnej súvislosti, t. j. akoporušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces porušením práva nebyť odňatýzákonnému sudcovi.

Ústavný súd v súvislosti so základným právom garantovaným čl. 48 ods. 1 ústavykonštatuje,   že   tak   z jeho   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 116/2011,   IV.   ÚS   345/09,III. ÚS 277/2010), ako aj judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Buscarini c. San Marinozo 4. 5. 2000) vyplýva, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je integrálnousúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň základnéprávo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   nachádza   spoločného   menovateľa   v ústavoupožadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúcizákladné právo na súdnu ochranu.

Zo   spisovej   dokumentácie   obsiahnutej   v   spise   vedenom   ústavným   súdompod sp. zn. IV.   ÚS   413/2013   vyplýva,   že   vec   vedená   najvyšším   súdompod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 bola 1. marca 2010 v súlade s rozvrhom práce najvyššiehosúdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 náhodným výberom a prostredníctvom technickýcha programových   prostriedkov   pridelená   senátu   5C   v   zložení   JUDr.   Vladimír   Magura(predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiariková, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. MariánSluk (členovia senátu) a s pridelením veci sa súčasne určilo, že sudcom spravodajcomv tejto veci je JUDr. Marián Sluk.

Následne   bol   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   Spr   101/2010-17z 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený novýsenát   7C   v   zložení   JUDr.   Daniela   Švecová   (predsedníčka   senátu),   JUDr.   Marián   Sluka JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda najvyššieho súdu(obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011) na návrhpredsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010vo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7Cpridelené v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títosudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o vecisťažovateľa (vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010) rozhodol napadnutým uznesením novýsenát 7C v už uvedenom zložení.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   veci   vedenej   najvyšším   súdompod sp. zn. 5 M Cdo   16/2010   (a   preskúmavanej   ústavným   súdom   v   konaní   vedenompod sp. zn. IV. ÚS 413/2013) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogickýpostup ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010, ktorý následne napadla na ústavnomsúde   sťažnosťou   sťažovateľka,   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezomsp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011. Za týchto okolností bol vo vzťahu k základnémuprávu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy predmetom rozhodovania ústavného súdu vo veci vedenejpod sp. zn.   IV.   ÚS   413/2013   vo   svojej   podstate   rovnaký   právny   problém,   o akom   užústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   preskúmavaním   príslušnej   časti   sťažnosti   sťažovateľaz vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. I.   ÚS 308/2011vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základnéhopráva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010, akceptoval sťažovateľkou namietanú zmenu v zloženípríslušného senátu najvyššieho súdu a svoj právny názor koncentrovane vyjadril takto: „Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému bola vec pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bola podľa názoru bývalého IV. senátuústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ním označeného základnéhopráva podstatná odpoveď na otázku, či je z hľadiska obsahu základného práva na zákonnéhosudcu akceptovateľné a udržateľné, ak na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdudôjde k prerozdeleniu už skôr pridelených vecí, a to tak, že o veci pôvodne pridelenej inémusenátu (ďalej aj „pôvodný senát“) bude príslušný rozhodnúť novovytvorený senát, ktoréhočlenom je síce sudca spravodajca, ktorý bol členom pôvodného senátu, nie však ostatníčlenovia pôvodného senátu, pričom ostatní členovia novovytvoreného senátu neboli vybranínáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov.

Zistenie,   že   o   v   zásade   identických   veciach   rozhodujú   senáty   ústavného   súdurozdielne, viedlo bývalý IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákonao ústavnom   súde,   v   rámci   ktorého   bývalý   IV.   senát   ústavného   súdu   predložil   kľúčovéprávne názory I. a IV. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach(sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 a sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011)týkajúce sa interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy na posúdenie plénu ústavného súdu na účely zjednotenia právnych názorov.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorovna neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 prerokovalo a prijalo toto stanovisko:

„Z   hľadiska   podstaty   a   obsahu   základného   práva   na   zákonného   sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného súdu.“ (ďalej len „zjednocujúcestanovisko pléna ústavného súdu“).

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senátústavného súdu príslušný na konanie aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcomstanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľa posudzovanej v tomto konaní. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetukonania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávanýv zmysle § 50 a § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“;   v   ďalšom   texteaj „zákon č. 757/2004 Z. z.“, pozn.) v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydanýmpodľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje právona zákonného   sudcu   aj   rokovací   poriadok   najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   PLs   1/06),   podľaktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl.   38   ods.   1   rokovacieho   poriadku   najvyššieho   súdu).   Podľa   čl.   38   ods.   2rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľačl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu   alebo   rozvrhu   práce   vylučuje   možnosť   prejednania   a   rozhodnutia   veci   týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovaciehoporiadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Po   oboznámení   sa   s   príslušnými   ustanoveniami   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu(v relevantnom   znení)   a   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   zo   14.   decembra   2009pod sp. zn.   Spr   1321/2009   ústavný   súd   (rešpektujúc   zjednocujúce   stanovisko   plénaústavného súdu) konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania vo vecisťažovateľa nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného zákonnéhopráva na zákonného sudcu, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkýmz dôvodu, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené splneniepodmienok konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom tvrdí, ženajvyšší   súd   zrušením   oboch   rozsudkov   nižších   súdov   ústavne   neakceptovateľnýmspôsobom zasiahol do princípu právnej istoty.

Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho právazákonom   ustanoveným   postupom   pred   súdom   alebo   iným   orgánom.   Ústavný   súd   všakvo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, abysa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   platnej   a   účinnej   právnej   normy,   ktorá   má   základv právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkamina presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravnéprostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až protiprávoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktorésa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (m. m.I. ÚS 178/08).

Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označilinštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátua za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosťzásahov   do   právoplatných   rozhodnutí   len   na   základe   zákona   a   z   dôvodov,   ktoré   súvýznamnejšie   ako   je záujem   štátu   na   právnej   istote   a   stabilite   súdnych   rozhodnutí.V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnuistotu   vytvorenú   nezmeniteľnosťou   súdnych   rozhodnutí   treba   považovať   za   súčasťzákladného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnychopravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecnéhosúdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Právenaopak,   jednostranná   preferencia   záujmu   na   nezmeniteľnosti   a   záväznosti   súdnehorozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa totižoslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (porov. § 1 OSP).Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymiopravnými   prostriedkami   a   dôvody   ich   napadnutia,   ktoré   sa   musia   obmedziť   iba   nanajzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).

V nadväznosti   na   uvedené   je   nezastupiteľnou   úlohou   zákonodarcu   (vychádzajúcz čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerýchústavou   garantovaných   práv,   ktoré   možno   vyvodiť   z   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy,a to práva   na   rozhodovanie   podľa   relevantnej   právnej   normy   na   jednej   strane   a   právana právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnymrozhodnutím.   K   najväčšiemu   napätiu   medzi   týmito   požiadavkami   dochádza   v dôsledkutoho,   že   mimoriadne   opravné   prostriedky   sú   založené   na   tzv.   kasačnom   princípe.Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, tedaodstránenie   vytvoreného   stavu   právnej   istoty,   avšak   bez   toho,   aby   bol   súčasne(bezprostredne)   nahradený   stavom   novej   právnej   istoty   v   podobe   nového   (konečnéhoa právoplatného)   súdneho   rozhodnutia.   Z   ústavnej   požiadavky   zabezpečenia   právana prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   takpre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systémpri   rozhodovaní   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   zabezpečil   efektívny   vplyvkasačného   rozhodnutia   na   ďalšie   konanie   tak,   aby   mohlo   čo   najrýchlejšie   smerovaťk odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebnýopätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.Prostriedkami   takého   efektívneho   vplyvu   je najmä   záväznosť   vyslovených   právnychnázorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.

Úloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti a zákonnosti) súdnych rozhodnutía nastoľovaní   a zachovávaní   právnej   istoty   zhmotnenej   do   právoplatných   súdnychrozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. PL. ÚS 43/95), ktorý reguluje procesnénásledky   vyhovenia   mimoriadnemu   opravnému   prostriedku.   Úlohou   súdov,   ktoré   súpri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomtozákonnom   rámci,   a   tým   zabezpečovať   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   „postupomustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky vyslovené v citovanejjudikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľanázoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonnéustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladaťustanovenia   týkajúce   sa   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   práve   v duchu   toho,čo vyjadruje   „mimoriadnosť“   opravných   prostriedkov,   t.   j.   usilovať   o   rovnováhu   medziprávnou   istotou   nastolenou   (napadnutým)   právoplatným   rozhodnutím   a   záujmomúčastníkov   a   v   neposlednom   rade   aj   spoločnosti   na správnosti   súdnych   rozhodnutía zabezpečení ochrany   ústavou garantovaných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniurozhodnutia predchádza.

Táto   požiadavka   vedie   k záveru,   že   ustanovenia   o   prípustnosti   a dôvodnostimimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutiana úkor   jeho   správnosti   (najmä   zákonnosti),   hoci   z   už   podaného   výkladu   vyplýva,že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchtoústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súduje však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosťmimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnejvôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodovmimoriadneho   opravného   prostriedku.   Splnenie   podmienok   konania   o   mimoriadnomopravnom   prostriedku,   ako   aj   naplnenie   určitého   dovolacieho   dôvodu   je   súd   povinnývyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinnýv prípade,   že   na   základe   mimoriadneho   opravného   prostriedku   dospeje   k   záveru,   žepodmienky   jeho   prípustnosti   a   dôvodnosti   sú   splnené   a   že   treba   prelomiť   napadnuté(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby taktoodstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobenového meritórneho rozhodnutia alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľkojednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieťk novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, žebude   v   súlade   s   právnym   názorom   súdu,   ktorý   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedkurozhodoval.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splneniazákonných   predpokladov   prípustnosti   mimoriadneho   opravného   prostriedku   vystavenýúčinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03). Inýmislovami,   čl.   46   ods.   1   ústavy   zaručuje   právnu   istotu   vyjadrenú   právoplatnosťoua nezmeniteľnosťou   súdnych   rozhodnutí,   do   ktorej   nemožno   zasiahnuť   rozhodnutímo mimoriadnom   opravnom   prostriedku   bez   splnenia   „postupu   ustanoveného   zákonom“,nielen   ako   objektívny   ústavný   príkaz,   ale   aj ako   ústavne chránené   verejné subjektívne(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1ústavy.

Veľmi   podobné   je   vnímanie   princípu   právnej   istoty   založenej   právoplatnýmrozhodnutím   v   judikatúre   ESĽP   k   čl.   6   dohovoru.   Už   v   rozsudku   Veľkej   komoryz 28. októbra 1999 vo veci Brumãrescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, žetoto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štátza súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právnehoštátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdys konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršejjudikatúre   k   tomu   ESĽP   dodal,   že právna   istota   predpokladá   rešpektovanie   princípurei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadaťpreskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vecopakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takomprípade   svoje   prieskumné   oprávnenie   mali   vykonávať   na   účel   nápravy   skutkovýcha právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takétopreskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť,že na   vec   môžu   existovať   dva   názory,   nie   je   dostatočným   dôvodom   opätovnéhorozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov(porov. Riabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; Gridan aďalší   proti   Rumunsku,   sťažnosti   č. 28237/03,   č. 24386/04,   č.   46124/07   a č.   33488/10,rozsudok zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a príslušnej   dokumentácie   ústavný   súdkonštatuje,   že   najvyšší   súd   uvedené   požiadavky   na   preskúmavanie   právoplatnýchrozhodnutí primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľa.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpovažuje za vhodné najprv poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizujepriebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom:

«Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. októbra 2008, č. k. 11 C 88/2003-535 určil, že nehnuteľnosti: stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/10, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/5, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/6, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres obec

,   katastrálne   územie,   nie   sú   zaťažené   záložným   právom v prospech žalovanej 2/ podľa záložnej zmluvy zo dňa 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je; nehnuteľnosti: stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15339/6, stavby súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres, obec,   katastrálne   územie,   nie   sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 1/ podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je. Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 22 630 Sk k rukám jeho právneho zástupcu a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 0 Sk k rukám jeho právneho zástupcu...

Pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka na   základe   ktorých   považoval   za   absolútne   neplatnú   záložnú   zmluvu   z   2.   apríla   1992 uzatvorenú   medzi   žalobcom   ako   záložcom   a   žalovanou   1/   ako   záložnou   veriteľkou na zabezpečenie   jej   pohľadávky   voči   spoločnosti   Slovakia   -   Car   -   Prna,   spol.   s   r.   o. zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. žalovaný osvedčil právnou istotou svojho budúceho postavenia,   nezaťaženia   majetku   záložným   právom   a   predchádzaním   súdnych   sporov. Pokiaľ bol predmet záložného práva v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty, pomocné   stavby   a   pozemok   parcela   č.   15337/1   a   15339/1,   presná   špecifikácia   podľa znaleckého posudku č. 218/160/91, tento súd nepovažoval za dostatočne určitý pre absenciu označenia stavieb podľa katastrálnych území a súpisných čísiel (evidovaných v katastri nehnuteľností)   z   dôvodu   ich   zameniteľnosti;   pokiaľ   ide   o   neplatnosť   záložnej   zmluvy vo vzťahu k pozemkom (parcela č. 15337/1 a 15339/1 zapísaných na, k. ú. ) vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/03 z 30. apríla 2003, tento v časti stavieb nachádzajúcich sa na týchto pozemkoch (prevádzkové objekty a pomocné stavby) rozsudok zmenil a návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu (Okresný úrad Bratislava II). Poukázal, že od roku 1974 sa na ulici nachádzali dva samostatné areály - so stavbami na pôvodnej parcele č. 15337/1   a so   stavbami   na   pôvodnej   parcele   č.   15339/1.   Zmluva   o zriadení záložného práva z 2. apríla 1992 bola zaregistrovaná bývalým Štátnym notárstvom Bratislava   II,   č.   R   III   178/92   z   23.   júna   1992.   Zároveň   v   dôvodoch   konštatoval,   že postupníctvo na žalovanú 2/ neprešlo. Správa katastra na žiadosť žalovanej 2/ položkou vykonaných zmien č. 339/04 zapísala záložné právo na stavby súpisné č. 717 na parcelách č.   15337/6,7,9,10   a   súpisné   č.   719   na   parcelách   č.   15339/5,   6,   7,   9   v   časti   ťarchy na,   katastrálne   územie v   prospech   žalovanej   2/   (spoločnosti   Real   - Consulting, spol. s r. o.). Na protest prokurátora proti tomuto rozhodnutiu katastra došlo k výmazu   záložného   práva   v   prospech   žalovanej   2/,   ktorá   podala   na   Krajský   súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (vec pod sp. zn. 1 S 30/08). Žalobca   v   tomto   konaní   sa   domáhal   určenia   neexistencie   záložného   vzťahu,   súd   však predbežne riešil otázku platnosti záložnej zmluvy. Dospel k záveru, že záložná zmluva je nedostatočne   určitá   v   predmete   zálohu,   nakoľko   absentuje   označenie   stavieb   tak,   aby nedošlo k ich zameniteľnosti. Označenie zálohu, že ide „o prevádzkové objekty a pomocné stavby“ bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísiel evidovaných v katastri nehnuteľností je nepostačujúce a spôsobuje absolútnu   neplatnosť   záložnej   zmluvy.   Súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku žalovaných, že záloh v záložnej zmluve (prevádzkové objekty a pomocné stavby) presne špecifikuje   znalecký   posudok   č.   218/160/91,   nakoľko   nehnuteľnosti   v   ňom   uvedené (prevádzkové stavby, garáže a vedľajšie stavby) sa nezhodujú s popisom v predmete zálohu. Zároveň dal do pozornosti, že znalecký posudok neslúžil pre účely zápisu záložného práva, ale výlučne na ocenenie nehnuteľností. Preto záložné právo nemohlo vzniknúť a nemohlo byť   ani   zapísané   do   Katastra   nehnuteľností.   Porušenie   zákona   videl   v   tom,   že   zápis záložného práva bol vykonaný bez uvedenia súpisných a orientačných čísiel nehnuteľností (stavby na parcele č. 15337/1 a 15339/1), ktoré boli pridelené od roku 1974...

Na odvolanie žalovanej 2/ (SBK Invest, a. s.) vo veci samej a žalovanej 1/ voči trovám   konania   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   z   27.   januára   2010,   sp.   zn. 15 Co 143/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vec v zrušenej časti vrátil súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   s   tým,   že   o   trovách   odvolacieho   konania   rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.

Odvolací súd považoval za správny názor súdu prvého stupňa o neplatnosti záložnej zmluvy pre neurčitosť jej predmetu (zálohu označeného v záložnej zmluve ako prevádzkové objekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1) z uvedeného vyvodil, že stavby   neboli   charakterizované   ani   len   číslom   parciel,   na   ktorých   sa   majú   nachádzať Súčasťou záložnej zmluvy, ako jej príloha, mal byť i výpis z evidencie nehnuteľností - výpis z evidencie   nehnuteľností   však   súčasťou   záložnej   zmluvy   z   2.   apríla   1992   nie   je. Za nedostatočnú   odvolací   súd   považoval   aj   presnú   špecifikáciu   zálohu   v   znaleckom posudku   č.   218/160/91,   na   ktorý   odkazuje   záložná   zmluva...   Predmetom   ocenenia   v znaleckom   posudku   je   nehnuteľnosť-   areál   autoservisu,   stavebného   a   opravárenského družstva DRUDOP, na (čl. 1 bod 1 posudku), ide o objekty 1 až 13 označené výlučne názvami ako dielne, rýchlo servis, autosalón atď. Bližšia špecifikácia objektov sa v znaleckom posudku nenachádza. Jediným identifikačným prvkom stavieb v znaleckom posudku je znalcom uvedený list vlastníctva č., ktorého číslo nie je správne   a   na   ktorom   žalobca   nemá   vo   vlastníctve   nehnuteľnosti.   Uvedená   skutočnosť rovnako vyplýva z návrhu na registráciu záložnej zmluvy podanému Štátnemu notárstvu Bratislava II, kde je číslo listu vlastníctva nesprávne označené (list vlastníctva č. namiesto listu vlastníctva č. ). Vychádzal z ustanovenia § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992) podľa ktorého, vec sa   musí   označiť   tak,   aby   jej   založenie   bolo   každému   zjavné.   To   znamená,   že   nie   len účastníkom zmluvného vzťahu, ale každému (aj tretím osobám), kto sa oboznámi s obsahom záložnej zmluvy. Ani samotná žalovaná 1/ nevedela pred odvolacím súdom na pojednávaní 27. januára 2010 označiť, ktoré z označených nehnuteľností sa nachádzajú na ul. na pôvodnej parcele č. 15337/1 a ktoré na ul. na pôvodnej parcele č. 15339/1   a to v súvislosti   s   tým,   že   predmetom   ocenenia   mali   byť   výlučne   nehnuteľnosti nachádzajúce sa na avšak v znaleckom posudku pod bodom č. 1 až 13 sa nachádzajú aj nehnuteľnosti na ul.. Návrh na registráciu záložnej zmluvy zo 7. apríla 1992 považovalo Štátne notárstvo Bratislava II za nedostatočný, vyzvalo preto Slovenskú poisťovňu, a. s. (právneho predchodcu žalovanej 1/) na odstránenie nedostatkov a   označenie   nehnuteľnosti   dostačujúcim   spôsobom.   Z   rozhodnutia   Štátneho   notárstva Bratislava II vyplýva, že registrácia záložnej zmluvy sa vzťahovala výlučne na pozemky na LV   č.,   parcela   č.   15337/1,   15539/1   (správne   malo   byť   uvedené   číslo   parcely 15339/1), katastrálne územie. Teda nedošlo k registrácii zálohu týkajúceho sa stavieb na nich stojacich. Pre účinnosť záložnej zmluvy je potrebná registrácia Štátnym notárstvom (§ 151b/ Občianskeho zákonníka), čo v prípade stavieb nenastalo (podľa názoru súdu) v dôsledku ich nedostatočného označenia. Nakoľko záložné právo nevzniklo, nemohlo byť preto platne ani postúpené na ďalšie subjekty. Námietku žalovanej 2/, že v danom prípade (vzhľadom   na   konanie   a   rozhodnutie   vydané   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 62 Cb 43/98)   ide o „res iudicata“, nepovažoval za dôvodnú, pretože   uvádzané   konanie   nebolo   vedené   medzi   rovnakými   účastníkmi   (žalobcom   bol Okresný úrad Bratislava, žalovaným I/ bol DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, žalovaným II/ bola Slovakia - Car - Prna s.r.o., žalovanou III/ bola Slovenská poisťovňa, a.s. a vedľajšou účastníčkou bola Real Consultin, s.r.o.); návrh sa týkal určenia neplatnosti záložnej zmluvy (z 2. 4. 1992) a Najvyšší súd SR o ňom rozhodol (okrem iného) tak, že v časti týkajúcej sa stavieb uvedených v záložnej zmluve vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. Odvolací súd nevyhovel žalovanej 2/ a nepripustil (ním nastolenú) dovolaciu otázku v súvislostí s konaním vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Sžo 278/2008 a v rozhodnutí vydanom v tomto konaní vyjadril právny názor, podľa ktorého záložná zmluva (čo sa týka prevádzkových objektov družstva DRUDOP) je platná.   Výrok   o   náhrade   trov   konania   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   pre   jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť.»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na obsahmimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   a   uvádza,   že   podľa   generálnehoprokurátora «... súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 až 3 O. s. p. a ustanovenia § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151 b ods. 1, ods. 2, ods. 4, a ods. 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992), ani ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Vyslovil názor, podľa ktorého je záložná zmluva dostatočne určitá,   že   záloh   je   vymedzený   nezameniteľným   spôsobom...   Konajúce   súdy   nevykonali interpretáciu záložnej zmluvy tak, aby zistili, či je predmet zálohu určitý. Záver súdov o neurčitosti   právneho   úkonu   je   nesprávny,   lebo   z   ich   odôvodnenia   nevyplýva,   ani   to, že nie je možné identifikovať žiadnu stavbu, ktorá je predmetom záložného práva, ani to, že pri   konkrétnej   nehnuteľnosti   vzniká   pochybnosť,   či   je   predmetom   záložného   práva. Pri jednoduchej   interpretácii   záložnej   zmluvy   (podľa   obsahu   vôle   zmluvných   strán) je zrejmé, že predmetom zálohu sú nehnuteľnosti uvedené v znaleckom posudku a že stavby uvedené v znaleckom posudku sú tie stavby, ktoré patria záložcovi a predstavujú areál na. Záložná zmluva je preto určitá. Argumenty súdu, že stavby nie sú vymedzené súpisnými číslami a číslami parciel na ktorých sú postavené a, že nie sú opísané vo vlastnom texte záložnej zmluvy, ale sú špecifikované odkazom na znalecký posudok, nie sú   dôvodom   pre prijatie   záveru,   že   predmet   zmluvy   je   neurčitý.   Ak   zmluvné   strany označia   nehnuteľnosť   dostatočne   určito   (nezameniteľným   opisom),   avšak   bez   uvedenia údajov   vyžadovaných   predpismi   o   evidencii   nehnuteľnosti,   právny   úkon   nemožno klasifikovať   ako   neplatný   pre jeho   neurčitosť,   ale   nanajvýš   neplatný   pre   nedodržanie zákonom   predpísanej   formy.   Spôsob,   akým   má   byť   nehnuteľnosť   v   zmluve   označená, či označenie má byť v texte zmluvy, alebo či postačí označenie v prílohe zmluvy, či prejav vôle musí byť na jednej listine a či príloha zmluvy musí byť s textom zmluvy pevne spojená, sú otázky náležitosti formy právneho úkonu. Zmluva neplatná iba pre nedostatok formy je konvalidovaná   momentom,   kedy   zmluvné   strany   splnia   svoje   zmluvné   záväzky;   plnenia prijaté z takejto zmluvy nie je možné požadovať späť, keďže tieto nie sú bezdôvodným obohatením (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak záložné právo vzniklo zo záložnej zmluvy, potom možno mať za to, že záväzky zo záložnej zmluvy boli splnené. Na existenciu zálohu nemá vplyv skutočnosť, že záložná zmluva je neplatná iba pre nedostatok formy. Pre záver o neurčitosti zálohu nepovažoval za postačujúce argumenty odvolacieho súdu, že „ani znalecký posudok nie je perfektný a javí známky zjavných nepresností“, ani záver o interpretácii   §   151   b   ods. 4   Občianskeho   zákonníka   účinného   do   31.   januára   1992, ani jeho   konštatovanie,   že   o neurčitosti   predmetnej   záložnej   zmluvy,   svedčí   aj   to, že príslušný katastrálny úrad vykonáva opakovane zápisy a rušenia zápisov týkajúcich sa záložného   práva.   Obsahom   súdneho   spisu   je   záložná   zmluva   s   vyznačením   potvrdenia štátneho notárstva o jej registrácii. Nesprávny je právny názor odvolacieho súdu, že štátne notárstvo zaregistrovalo záložnú zmluvu len vo vzťahu k pozemkom; registrácia sa týka všetkých   nehnuteľnosti   uvedených   v   záložnej   zmluve,   nakoľko   ustálená   právna   prax umožňovala v relevantnom období registráciu len vo vzťahu k celej zmluve, z vykonaného dokazovania   nevyplýva,   že   by   štátne   notárstvo   rozhodlo   o   zamietnutí   časti   návrhu na registráciu záložnej zmluvy.».

Najvyšší súd ako dovolací súd po zistení, že boli splnené podmienky na podaniemimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, a po vyhodnotení argumentácie generálnehoprokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je opodstatnené“, a na podporutohto záveru uviedol:

„Pokiaľ   dovolateľ   v   mimoriadnom   dovolaní   nepovažoval   za   správne   právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Obč. zák., pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo do označenia jej predmetu - zálohu) a v tejto súvislosti súdom vyčíta, že nesprávne interpretovali ustanovenia § 37 ods. 1 OZ a nezohľadnili interpretačné pravidlo uvedené v § 35 ods. 2 OZ, jeho námietka je dôvodná.

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ).

Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§   37   ods.   1   OZ).   Citované   zákonné   ustanovenia   (pod   sankciou   neplatnosti)   kladie na prejavenú vôľu požiadavku, aby bol urobený určite a zrozumiteľne, pričom za neurčitý sa považuje právny úkon, ktorý síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky nemožno odstrániť ani pomocou interpretačného pravidla vyjadreného   v   ustanovení   §   35   ods.   2,   ods.   3   Obč.   zák.   Záveru   o   neurčitosti   alebo nezrozumiteľnosti   právneho   úkonu   musí   predchádzať   jeho   výklad   za   použitia interpretačných pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ. Ak však prejavená vôľa chýba, nemožno ju interpretáciou nahradiť.

Právne   úkony   vyjadrené   slovami   treba   vykladať   nielen   podľa   ich   jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OZ) Ide o to, aby prejav vôle (či už bol urobený   ústne,   písomne   alebo   konkludentne   (mlčky)   nevzbudzoval   pochybnosti   o   tom, čo chcel účastník prejaviť. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ   nemôže   nahrádzať   alebo   meniť   prejavenú   vôľu.   Použitie   zákonných   výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený (viď Zo súdnej praxe č. 38/2009).

V predmetnej veci sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, a to ako   otázkou   predbežnou.   Dospeli   pritom   k   záveru,   že   táto   zmluva   je   neplatná predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu. Ich záver (v uvedenom zmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného dokazovania preň nedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad, čo dovolateľ v mimoriadnom dovolaní aj dôvodne vytýka.

Nemožno sa totiž stotožniť so záverom spočívajúcom v tom, že identifikácia predmetu zálohu   uskutočnená   iba   odkazom   na   výpis   z   evidencie   nehnuteľností   a   identifikácia prevádzkových objektov na parcelách číslo 15337/1 a číslo 15339/1 (stavby) a identifikácia predmetu   zmluvy   uskutočnená   iba   odkazom   na   znalecký   posudok   č.   218/160/91,   je nedostatočná. Pri týchto údajoch totiž nemožno vyvodiť záver, že nie je možné identifikovať vec   tvoriacu   predmet   právneho   úkonu,   lebo   nenastala   situácia,   ktorá   vytvorila   stav, v ktorom   by   žiadna   vec   nenapĺňala   opisné   kritériá   a   nenastala   ani   situácia,   ktorá   by vytvorila   stav,   že   viacero   vecí   súčasne   spĺňa   opisné   kritériá.   Na   pozemkoch   vyššie uvedených   parcelných   čísel   sa   nachádzali   stavby   bližšie   identifikované   v   znaleckom posudku, ktorý posudok vypracoval znalec po ohliadke oceniť sa majúcich nehnuteľností, čo mu umožnili zamestnanci žalobcu. Tento údaj vyplýva z výpovede samotného znalca, ktorý posudok (na hodnotu - cenu nehnuteľností) vypracoval na žiadosť samotného žalobcu, ktorý mu oceňované nehnuteľnosti za účelom ich ohliadky aj riadne sprístupnil.

Údaje   vyplývajúce   z   evidencie   nehnuteľností   a   z   vyššie   uvedeného   znaleckého posudku nasvedčujú záveru, že založené nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované, keď   zo   znaleckého   posudku   je   zrejmé,   že   predmetom   ocenenia   bol   areál   autoservisu DRUDOP na, na parcelách č 15337/1 a 15339/1 katastrálneho územia.   Boli   pritom   zohľadnené   aj   ďalšie   dokumenty   -   stavebné   povolenie   (č.   výst. 328/1649/1970 z 12. novembra 1970), kolaudačné rozhodnutie (č. výst. 327/763/82/Ži - 10 z 30. apríla 1982), projektová dokumentácia - JP autoopravovne a učňovského strediska (vyhotovená v januári 1971), náčrt areálu autoservisu. Vo vlastnom náleze   znalec   pod   položkou   1   až   13   bližšie   špecifikoval   oceňovaný   areál   uvedením konkrétnych objektov a pomenovaním ich účelu. Následne (v ďalšej časti posudku) uviedol aj rozmery oceňovaných objektov. Možno preto vyvodiť, že požiadavke určitého vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet   úkonu   objektívne   rozpoznateľný,   teda   nezameniteľne   konkretizovaný a že individualizácia   predmetu   zálohu   vykonaná   týmto   spôsobom   je,   resp.   bola   zrejmá i tretím osobám (tento úkon sa premietol aj do evidencie nehnuteľností); určenie predmetu zmluvy tak vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 151 b ods. 4 v znení účinnom   do   31.   decembra   1992   (porovnaj   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1332/2006).

Otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa napokon zaoberal aj Najvyšší súd SR, ktorý v konaní o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy rozsudkom z 30. apríla 2003, sp. zn. 2 Obo 11/2003 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. apríla 2002, č. k. 62 Cb 43/98 -151 tak, že žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy ohľadne stavieb nachádzajúcich sa na parcelách č. 15337/1 a 15339/1 zamietol. V rozhodnutí sa najvyšší súd vysporiadal (v neprospech DRUDOPu, t. j. žalobcu v tomto konaní) v podstate s takými istými   argumentami,   ktoré   žalobca   použil   aj   v   tomto   konaní.   Po   zohľadnení   vyššie uvedených   argumentov   niet   dôvodu   pre   to,   aby   sa   dovolací   súd   v   súčasnosti   odchýlil od názoru, ktorý bol vyslovený vo veci sp. zn. 2 Obo 11/2003. Žalobca totiž v obidvoch súdnych   konaniach   uvádzal   rovnaké   skutočnosti,   z   ktorých   vyvodzoval   neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy. Navyše treba poukázať aj na tendenciu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, v zmysle ktorej ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bola vyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní (v ktorom sa uplatňuje   právo   z   rovnakého   vzťahu   účastníkov)   riešením   tejto   otázky   viazaný (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. 1 Cdo 44/2010).

Pri opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu (s prihliadnutím najmä na 11 ročný časový odstup od uzavretia zmluvy do podania predmetného návrhu) by v značnej miere bola ohrozená aj právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti a stálosti štátnych rozhodnutí a riešenia sporných právnych otázok a pomerov.

Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II

23. júna 1992 pod č R III 178/92. Až v priebehu konania (na pojednávaní 22. marca 2006, č. l. 134) upravil žalobný návrh tak, že sa domáha (v zmysle jeho podania z 5. 5. 2006), určenia,   že   stavby   súpisného   čísla   717   na   parc.   č.   15337/7,   stavba   súp.   č   717 na parc. č. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. č.15337/10, stavba súp. č.15339/5, stavba súp. č. 15229/6,   stavba   súp.   č.   719   na   parc.   č.   15337/6,   stavba   súp.   č.   719 na parc. č. 15339/7   a stavba   na   parc.   č.   15339/9   zapísané   na pre   okres, obec, kat. úz. nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného 2/, resp. v prospech žalovaného 1/) podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je.

V súvislosti so zmenou žalobného návrhu (vo vyššie uvedenom zmysle) treba, aby žalobca (v ďalšom konaní) vysvetlil   svoj myšlienkový pochod, ktorý ho viedol k tomu, že pre určenie neexistencie záložného práva presne vedel vymedziť nehnuteľnosti, ktoré ním nie   sú   zaťažené   a   na   druhej   strane,   pre   účely   posúdenia   predbežnej   otázky   tvrdil, že predmetná   záložná   zmluva   nemôže   byť platná pre neurčitosť   predmetu zálohu   - pre nedostatočnú identifikáciu založených nehnuteľnosti Teda na jednej strane by sa (podľa žalobcu) mala predbežná otázka vyriešiť tak, že záložná zmluva je neplatná pre neurčitosť jej   predmetu   a na   druhej   strane   by   sa   malo   vyhovieť   žalobe,   ktorá   presne   vymedzuje nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej zmluvy. Ide tu o vnútorný rozpor, ktorý by žalobca v ďalšom konaní mal odstrániť a s ktorým sa súd musí náležite vysporiadať.

Po vyriešení spomínanej základnej otázky platnosti právneho úkonu (záložnej zmluvy z 2. apríla 1992) zo spomínaných hľadísk sa súd bude zaoberať aj s ďalšími námietkami dovolateľa,   ktoré   doposiaľ   neriešil,   ako   aj   s   ďalšími   úkonmi   účastníkov   konania bezprostredne nadväzujúcimi na tento právny úkon.

Keďže rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súduústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej voveciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudskýchprávach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   sú   vo   svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   §   243f   ods.   1   písm.   c)   OSP   mimoriadnym   dovolaním   možno   napadnúťprávoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočívav nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdupri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije inýprávny   predpis,   ako   mal   použiť,   alebo   súd   aplikuje   správny   právny   predpis,   avšak   honesprávne   vyloží.   Právny   záver   sa   môže   týkať   bezprostredne   predmetu   konania,   ale   ajposúdenia   predbežnej   otázky,   dôkazného   bremena,   viazanosti   súdu   rozhodnutím   inéhoorgánu a pod.

Podstatná   časť   právnej   argumentácie   generálneho   prokurátora   o existenciidovolacieho dôvodu podľa § 243 ods. 1 písm. f) OSP je založená na argumentácii, podľaktorej „záver konajúcich súdov o neurčitosti právneho úkonu je otázkou právnou (questio iuris)   a   nie   otázkou   skutkovou   (questio   facti).   Pri   písomnom   právnom   úkone   platí,   že skutkovým záverom je ustálenie, aký text zmluva obsahuje. Právnym záverom je zistenie obsahu tohto písomného prejavu (interpretácia právneho úkonu). Uvedené zdôrazňujem za účelom   odôvodnenia   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   keďže   tento   opravný prostriedok   nie   je   prípustný   proti   nesprávnym   skutkovým   hodnoteniam   súdu.“.V okolnostiach   prípadu   podľa   generálneho   prokurátora „konajúce   súdy   vec   nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Správne mali súdy vec posúdiť tak, že záložná zmluva je dostatočne určitá a že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom.“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanújudikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutiaodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania(m. m. I. ÚS 241/07).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. apríla 2012 je zrejmé, že dovolacísúd sa stotožnil s dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, ktorý sa týkal neprávnehoprávneho posúdenia veci pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo sa týka označenia jej predmetu– zálohu) v závislosti na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskehozákonníka a nezohľadnení interpretačných pravidiel uvedených v § 35 ods. 2 Občianskehozákonníka.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsahrozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkomkrajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010, ktoré boliv dovolacom konaní preskúmavané) dospel k názoru,   že zo záverov dovolacieho súdutýkajúcich   sa   posudzovanej   predbežnej   právnej   otázky   (platnosti   záložnej   zmluvyz 2. apríla 1992   z   uvedených   hľadísk)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   ako   arbitrárne,   pretože   v   jeho   odôvodnení   sú   uvedenéskutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o predčasnosti, „a teda aj nesprávnosti“záverov   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   o   neplatnosti   záložnej   zmluvypredovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k opačnému právnemuposúdeniu veci, aké zaujali súd prvého stupňa aj odvolací súd, t. j. že

- určenie predmetu záložnej zmluvy vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcejz § 151b   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   v   znení   účinnom   do   31.   decembra   1992(nehnuteľnosti   boli   dostačujúco   individualizované   znaleckým   posudkom   a   ďalšímiv odôvodnení uznesenia uvedenými dokumentmi),

- hmotnoprávnou otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa zaoberal najvyššísúd už v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 11/2003 (rozsudkom z 30. apríla 2003 žalobuo určenie neplatnosti záložnej zmluvy týkajúcej sa stavieb nachádzajúcich sa na parceláchč. 15337/1 a č. 15339/1 zamietol),

- sťažovateľ na jednej strane v súvislosti so zmenou žalobného návrhu (z návrhuna určenie neplatnosti záložnej zmluvy na návrh na určenie, že ním špecifikované stavbynie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade, resp. žalovanej v 1. radea že   záložné   právo   tu   nie   je)   pre   určenie   neexistencie   záložného   práva   vedel   presnevymedziť nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istejzmluvy, a na druhej strane pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil, že predmetnázáložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu,

sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.Z odôvodnenia   dovolacieho   rozhodnutia   bol   dostatočne   jasne   odvoditeľný   zrozumiteľnýzáväzný právny názor (§ 243d ods. 1 druhá veta v spojení s § 243i ods. 2 OSP), ktorým samajú súdy v ďalšom (novom) konaní riadiť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých bymohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejtočasti taktiež nevyhovel.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľa, a teda aninemohlo byť rozhodnuté o obmedzení jeho vlastníckeho práva (sťažovateľ tvrdí, že „nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“). Ústavný súdz príslušného spisu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa po vrátení vecí dovolacímsúdom   ju   pridelil   22.   júna   2012   náhodným   výberom   prostredníctvom   generátoraelektronickej   podateľne   novému   zákonnému   sudcovi   a   je   ďalej   evidovaná   pod   sp.   zn.18 C 123/2012. Na základe návrhu sťažovateľa z 20. júna 2013 okresný súd uznesenímsp. zn. 18 C 123/2012 z 23. októbra 2013 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutiao ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, tieto majúcharakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetkyorgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiachpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konaniaje rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva aleboslobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv podľaústavy,   listiny   ani dohovoru, nemohol   vysloviť ani   porušenie   sťažovateľom   označenýchustanovení   podľa   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a preto   aj   v tejto   časti   sťažnostinevyhovel.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ďalšíchjeho návrhoch už nerozhodoval, pretože sú viazané na vyslovenie porušenia základnýchpráv a slobôd v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015