SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 413/2013-125
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenskédružstvo, Bajkalská 31, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Vojáčkovou,Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdv spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 16/2010z 25. apríla 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012doručená sťažnosť DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, Bajkalská 31, Bratislava(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľka“), zastúpeného advokátkou JUDr. JanouVojáčkovou, Ovručská 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietanýmporušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012.
Napadnutým uznesením bolo v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu o určenieneexistencie záložného práva proti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevskéhorad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti SBK INVEST,a. s., Rajská 2336/3, Bratislava (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), rozhodnuté o mimoriadnomdovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 143/2009z 27. januára 2010 a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu a rozsudokokresného súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiáluvyplýva, že návrhom podaným okresnému súdu 31. júla 2003 sa sťažovateľ domáhalpôvodne proti žalovanej v 1. rade určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorú uzatvorili
2. apríla 1992 sťažovateľ ako záložca a žalovaná v 1. rade ako záložný veriteľ (ďalej len„záložná zmluva“). Predmetná záložná zmluva bola uzatvorená na zabezpečenie záväzku,ktorý vznikol zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992 uzatvorenej medzi Slovenskoupoisťovňou, a. s., a obchodnou spoločnosťou Slovakia CAR Prna, spol. s r. o., Bratislava.̶̶Predmet záložného práva (záloh) bol v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty,pomocné stavby a pozemok parc. č. 15337/1 a č. 15339/1, presná špecifikácia podľaznaleckého posudku č. 218/160/91 vypracovaného. Tátozmluva bola zaregistrovaná 23. júna 1992 bývalým Štátnym notárstvom Bratislava IIpod č. R III 178/92. Svoje tvrdenie o neplatnosti záložnej zmluvy sťažovateľ odôvodňovaltým, že zmluva je neurčitá a nejasná vzhľadom na to, že predmet zálohu je identifikovanýbez súpisných či popisných čísel a pod.
Na návrh sťažovateľa z 5. mája 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 88/2003zo 16. apríla 2007 pripustil pristúpenie obchodnej spoločnosti REAL – Consulting spol.s r. o., Trnavská cesta 82, Bratislava (právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade), do konaniana strane žalovanej a tiež zmenu návrhu na určenie, že nehnuteľnosti (stavba súp. č. 717na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/9,stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5, stavba súp. č. 719na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/9,zapísané na, okres obec katastrálne územie) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade podľa záložnejzmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvyo postúpení pohľadávky z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je a že nehnuteľnosti (stavbysúp. č. 717 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/7, stavba súp. č. 717na parc. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. 15337/10, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/5,stavba súp. č. 719 na parc. 15339/6, stavba súp. č. 719 na parc. 15339/7, stavba súp. č. 719na parc. 15339/9, zapísané na, okres, obec katastrálne územie ) nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 1. radepodľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je.
Okresný súd sa v rozsudku sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 stotožnils právnou argumentáciou sťažovateľa a určil, že ním špecifikované nehnuteľnosti zapísanéna v katastrálnom území nie sú zaťažené záložným právom v prospechžalovaných. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že ako predbežnú otázkunajprv posudzoval platnosť záložnej zmluvy uzavretej 2. apríla 1992 a dospel k záveru, že„záložná zmluva uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade je nedostatočne určitá v predmete záložného práva (záloh), nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby nedošlo k ich zameniteľnosti. Podľa názoru súdu nepostačuje len označenie, že ide o prevádzkové objekty a pomocné stavby bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísel evidovaných v katastri nehnuteľností.“.
Právna predchodkyňa žalovanej v 2. rade podala proti rozsudku okresného súduodvolanie. Súčasne oznámila, že zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008postúpila žalovanej v 2. rade svoju pohľadávku voči dlžníkovi Slovakia – CAR – Prna,spol. s r. o., ktorá vznikla žalovanej v 1. rade poskytnutím úveru v sume 20 000 000 Kčstomuto dlžníkovi na základe zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Okresnýsúd zámenu účastníka konania na strane žalovanej v 2. rade pripustil uznesenímz 26. novembra 2008.
Krajský súd o odvolaní právnej predchodkyne žalovanej v 2. rade rozhodolrozsudkom sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 tak, že odvolaním napadnutýrozsudok okresného súdu vo veci samej z 8. októbra 2008 potvrdil, pričom sa stotožnils odôvodnením prvostupňového rozsudku.
Na podnet žalovanej v 2. rade podal generálny prokurátor proti rozsudku okresnéhosúdu sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 a proti rozsudku krajského súdusp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 mimoriadne dovolanie. Napadnuté rozhodnutiažiadal generálny prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Generálny prokurátor vyjadril názor, že súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 a § 3Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151b ods. 1, 2,4 a 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992) ani § 455 ods. 1 Občianskehozákonníka. Podľa generálneho prokurátora vo veci konajúce súdy vec nesprávne právneposúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvuako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Záloh v záložnejzmluve z 2. apríla 1992 je podľa názoru generálneho prokurátora vymedzenýnezameniteľným spôsobom.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal, aby ho dovolacísúd ako nedôvodné zamietol. Uviedol, že podnet na mimoriadne dovolanie podalaneoprávnená osoba, ktorá nie je účastníkom konania, pretože nedošlo k platnémupostúpeniu pohľadávky zmluvou z 28. októbra 2008 z obchodnej spoločnostiReal Consulting, s. r. o. (veriteľa), na žalovanú v 2. rade (nástupcu veriteľa), pretože dlžníkpostúpenej pohľadávky z úverovej zmluvy Slovakia – CAR – Prna, spol. s r. o., Bratislava,bol ex offo vymazaný z obchodného registra 9. januára 2007 bez právneho nástupcua pohľadávka tak zanikla. Registrácia záložnej zmluvy štátnym notárstvom nebráni súdu,aby sa zaoberal otázkou jej platnosti.
K názoru žalovaných (uvedených v ich vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu)uviedol, že «v predmetnej veci sa (v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/2003 z 30. apríla 2003) o prekážku rozhodnutej veci nejedná, lebo nejde o totožnú vec /„doteraz je právoplatne rozhodnuté o neplatnosti záložnej zmluvy v časti týkajúcej sa pozemkov a nie o neexistencii záložného práva (rozsudok sp. zn. 11 C 88/2003), nie však o platnosti záložnej zmluvy“/. Navyše nie je zachovaná ani totožnosť účastníkov konania.».
Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia z 25. apríla 2012konštatoval, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243eOSP, vec preskúmal v zmysle § 243a ods. 3 OSP bez nariadenia dovolacieho pojednávaniaa dospel k záveru, že dovolanie je opodstatnené. Rozsudok okresného súdu ako súdu prvéhostupňa z 8. októbra 2008 a rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súduz 27. januára 2010 preto najvyšší súd ako dovolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.
Sťažovateľ namieta, že mimoriadnym dovolaním bol napadnutý právoplatnýa vykonateľný rozsudok zo strany generálneho prokurátora, čo samo osebe predstavujezásah do princípu právnej istoty [porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejlen,,ESĽP“) vo veci sťažnosti Stere a ostatní proti Rumunsku z 23. 2. 2006].
V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že „opodstatnenosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku, s cieľom dosiahnuť zrušenie právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, ergo prípustnosť excesu vo vzťahu k princípu právnej istoty, môže byť akceptovaná len v prípadoch, kedy v priebehu súdneho konania došlo k závažným procesným pochybeniam konajúcich súdov, teda k vadám súdneho procesu... nie v prípadoch odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných skutkových názorov tretích subjektov oproti skutkovému vyhodnoteniu sporu, vyslovenému všeobecným súdom v rámci riadneho konania“.
Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu. Tvrdí, ženajvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 «minimálne mal poukázať na už existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v súvisiacich sporoch (kde sa opakovane riešila otázka legitímnej existencie záložného práva...; zaoberať sa zhodnými, resp. odlišnými právnymi názormi súdov na tú istú otázku (otázku existencie záložného práva k tangovaným nehnuteľnostiam) a na tomto základe mal NS SR zdôvodniť, prečo ich akceptuje alebo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa. NS SR to ale neurobil, čoho konzekvenciou je eklatantná arbitrárnosť jeho rozhodnutia (spojená s „klasickým“ spochybnením princípu právnej istoty).».
Ďalšia skupina námietok sťažovateľa sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia,ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Podľa sťažovateľa nemožno totiž z nehozistiť, akými úvahami sa najvyšší súd riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré sú podkladomnapadnutého uznesenia. V prvom rade ide o námietku, že najvyšší súd konštatoval splneniepodmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, pričom „vôbec nereagoval ani na už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru všeobecných súdov k prípustnosti mimoriadneho dovolania a ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „NS SR konštantne judikuje, že dovolanie možno procesne prípustne odôvodniť len poukazom na nesprávne právne posúdenie veci - v intenciách § 241 ods. 2 písm. c) OSP. V rozhodovacej praxi NS SR ako dovolacieho súdu je totiž zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 102/2004, 2 Cdo 282/2006, 3 Cdo 174/2005, 4 Cdo 165/2003). S takým obsahom dovolania by účastník pred NS SR právne korektne nemohol byť úspešný.
Táto judikatúra NS SR platí v celom rozsahu i pre mimoriadne dovolanie (podávané GP SR), lebo § 241 ods. 2 písm. c) OSP (upravujúce režim prípustnosti dovolania) je obsahovo zhodný s ustanovením § 243f, ods. 1 písm. c/ OSP (upravujúcim režim prípustnosti mimoriadneho dovolania).“.
Námietka sťažovateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia sa vzťahuje i na závernajvyššieho súdu o nedostatočných, a nie celkom jednoznačných výsledkoch dokazovania otom, „čo presne bolo predmetom zálohu v zmluve, uzatvorenej medzi sťažovateľom a vtedajšou Slovenskou poisťovňou a. s. dňa 02. 04. 1992... To je ale v spojitosti s hodnotením obsahu mimoriadneho dovolania GP SR z pozície NS SR chybné, nezákonné ba protiústavné konštatovanie.“.
Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ právne závery najvyššieho súduza extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi zo spisovej dokumentácie.V nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta tiežporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.Podľa jeho tvrdenia «ide síce o zaujímavú zhodu, ale pre našu kauzu platí „matematicky presne“ všetko o „presune“ mimoriadneho dovolania GP SR (podaním č. VI/2/ Pz 348/10-8 z 16. 09. 2010) zo senátu NS SR „5 C“ do senátu „7 C“, vytvoreného od 01. 10. 2010 Opatrením predsedu NS SR č. Spr. 101/2010 z 30. 09. 2010, čo objasnil brilantne investigatívny a dokonale argumentovaný Nález ÚS SR č. IV. ÚS 116/2011 z 09. 06. 2011».
Podľa názoru sťažovateľa „medzi napadnutým postupom Najvyššieho súdu SR, teda medzi rozhodnutím vedúcim k právnej neistote, rozhodnutím arbitrárnym, rozhodnutím, ktoré sa použitou argumentáciou prieči zákonnému vymedzeniu inštitútu mimoriadneho dovolania a rozhodnutím nezákonného senátu NS SR na strane jednej a porušenými základnými právami sťažovateľa na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. Postupom porušovateľa (NS SR) osobitne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v spravodlivom súdnom konaní - v konaní pred zákonným sudcom. Porušovateľ svojím postupom konkrétne - dokonca vedome a zámerne - nabúral premisu postulátov súdnej ochrany a spravodlivého procesu a: odňal sťažovateľovi zákonného sudcu (zákonne kreovaný senát).“.
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím „otvorením“ užprávne korektne vyriešenej otázky sekundárne vedie aj k porušeniu jeho základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“). V tejto súvislosti argumentuje tým, že „po skončení série procesov od r. 2003 už zasa sťažovateľ nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa - DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo... priznané čl. 1 ods. l, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5 M Cdo 16/2010.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn..: č. 5 M Cdo 16/2010 zo dňa 25. 04. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi - DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 20. septembra 2013 (doručenýmústavnému súdu 24. septembra 2013) „o doklady potvrdzujúce namietaný nedostatok mimoriadneho dovolania aj rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR“. V doplňujúcompodaní okrem iného uviedol:
„Dovoľujeme si poukázať na konanie č. X-58/04-CZI, v rámci ktorého správa katastra na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 304/04-11 začala vo veci ďalšie konanie. V rámci tohto konania listom č. X-58/04- CZI zo dňa 28. 03. 2007... správa katastra v priebehu správneho konania oznámila účastníkom (žalobcovi a žalovanému v 2. rade) svoje stanovisko vo veci. Z tohto oznámenia vyplýva, že:
- správa katastra uznáva (konečne!) existenciu dvoch samostatných areálov na ulici v (na a na
- záložná zmluva sa týka len areálu na a z listu vlastníctva č. bude vymazaný zápis záložného práva na stavby súp. č. 719 ( ).
- účastníci konania dostali možnosť vyjadriť sa k tomuto oznámeniu do 15 dní od jeho doručenia.“
Skutočnosťami, ktoré sú uvedené v podaní sťažovateľa z 28. októbra 2013, sťažovateľargumentačne podporil svoju sťažnosť o tvrdenie o porušení jeho vlastníckeho právak nehnuteľnostiam tým, že „obidva orgány (generálna prokuratúra a najvyšší súd, pozn.) v rozpore so skutkovým stavom doloženým v spise, rozšírili predmet spornej záložnej zmluvy aj na objekty areálu na na ktoré sa nikdy záložné právo nevzťahovalo, čo potvrdil aj odporca v 2. rade svojím vyjadrením zo dňa 17. 04. 2007 tak, ako sme dokladovali...“.
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sak sťažnosti vyjadril. Na výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípiseč. k. KP 4/2012-69 z 11. januára 2013 obsahujúcom vyjadrenie k sťažnosti uviedol najmätieto skutočnosti:
«Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 došlo k porušeniu jej práva podľa článku 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľka žiada Ústavný súd Slovenskej republiky..., aby rozhodol, že tieto jej práva boli porušené a aby zrušil uvedené uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto porušenie má spočívať vo vytvorení stavu právnej neistoty, arbitrárnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v neexistencii legálneho dôvodu pre vyhovenie mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a vo vade kreovania senátu.
K porušeniu právnej istoty najvyšší súd uvádza: Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom zdôrazňované právo na ústavný princíp právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a právom na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol dať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo generálnym prokurátorom namietaný nedostatok správneho právneho posúdenia veci krajským súdom (ako aj okresným súdom) bol dovolacím súdom zistený...
Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Skutkové a právne závery krajského súdu sú preto v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že sa najvyšší súd vôbec nezaoberal odôvodnením prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06)...
Z výroku sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o nároku sťažovateľa neskončilo, lebo vec bola zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie Namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uvádza: Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa námietkami generálneho prokurátora zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...
Najvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03), pretože nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že jeho právo na nezávislý a nestranný súd a právo na zákonného sudcu bolo porušené postupom najvyššieho súdu, konkrétne tým, že došlo k zmene zákonného sudcu, resp. sudcov najvyššieho súdu prejednávajúcich vec vedenú pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010. K tejto časti ústavnej sťažnosti najvyšší súd uvádza nasledovné:
Uvedená vec bola 1. marca 2010 (správne 23. septembra 2010, pozn.) náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura (predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiarkinová, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. Marián Sluk (členovia senátu). Súčasne s pridelením veci sa určilo, že sudcom spravodajcom v tejto veci je JUDr. Marián Sluk. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluk a JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, č. Spr 1321/2009, stanovuje, že: „v prípade novovytvoreného senátu predseda Najvyššieho súdu SR na návrh predsedu príslušného kolégia určí, ktoré konkrétne veci z existujúcich senátov prechádzajú do novovytvoreného senátu.“ V prípade novovytvoreného senátu 7C predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7C pridelené v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17, je táto úprava zachytená v časti II. Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy až desiaty bod... Predseda najvyššieho súdu takto rozhodol súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu a tiež v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7C mali veci, ktoré im boli pridelené v pôvodných senátoch už naštudované a bolo by v rozpore s touto zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci...
Na základe pridelenia veci náhodným výberom a prostredníctvom technických a programových prostriedkov sa sudca JUDr. Marián Sluk stal zákonným sudcom vo veci vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 a zúčastňuje sa na prejednávaní veci aj naďalej. Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že došlo k zmene zákonného sudcu a že postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu č. IV ÚS 116/2011. Najvyšší súd dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 308/2011, ktoré v súvislosti s rovnakou zmenou rozvrhu práce vykonanou predsedom súdu vyslovil, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu nedošlo. V tomto smere teda rozhodovanie na ústavnom súde stále nie je jednotné a ustálené, čo neprispieva k právnej istote.
Podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., ktorý upravuje zjednocovanie právnych názorov senátov, senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného súdu.
Vzhľadom na spomenutú nejednotnosť rozhodovania /judikatúry/ ústavného súdu v tejto oblasti je žiaduce pretrvávajúcu nejednotnosť odstrániť - treba ústavnú judikatúru zjednotiť, k čomu slúži prostriedok zakotvený v zákone č. 38/1993 Z. z., t. j. navrhujem postupovať podľa § 6 tohto zákona upravujúceho zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného súdu. Požiadavky princípu právnej istoty a zákona sú proti nejednotnosti v rozhodovaní ústavného súdu, ktorá môže byť odstránená iba prijatím stanoviska pléna ústavného súdu.
So závermi sťažovateľa uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť, ako neopodstatnenú odmietol...»
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti sťažovateľa a uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013 z 27. júna 2013 ju podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 11. marca 2014 vyzvalnajvyšší súd na prípadné doplnenie svojho vyjadrenia z 11. januára 2013. V reakciina výzvu ústavného súdu predseda najvyššieho súdu v prípise doručenom24. septembra 2013 vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátuústavného súdu, t. j. sudkyni Ľudmile Gajdošíkovej, sudcovi Jánovi Lubymu a sudcoviLadislavovi Oroszovi.
O námietkach predpojatosti vznesených proti sudcom IV. senátu ústavného súdurozhodoval v súlade s platným rozvrhom práce I. senát ústavného súdu, ktorý uzneseniamič. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013, č. k. I. ÚS 664/2013-28 zo 6. novembra 2013a č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková,sudca Ján Luby a sudca Ladislav Orosz nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcievo veci sťažovateľa.
Po rozhodnutiach o námietkach predpojatosti ústavný súd opätovne vyzvalnajvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie. V reakcii na výzvuústavného súdu podpredsedníčka najvyššieho súdu v prípise sp. zn. KP 4/2012z 20. marca 2014 (ústavnému súdu doručenému 25. marca 2014) oznámila, že „sa v celom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 11. januára 2013 číslo KP 4/2012-69, na ktorom nič nemení a ani ho nedopĺňa...“.
Ústavný súd predložil vyjadrenia najvyššieho súdu sťažovateľovi a vyzval hona prípadné zaujatie stanoviska. Sťažovateľ 14. apríla 2014 prostredníctvom svojej právnejzástupkyne doručil stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem inéhouvádza, že „v celom rozsahu zotrváva na obsahu svojej sťažnosti. Sťažovateľ má za to, že uviedol dostatočné dôvody, ktorými spochybňuje závery napadnutého rozhodnutia a postup porušovateľa pri kreovaní senátu, konajúceho vo veci.
Sťažovateľ trvá na tom, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Nakoľko na NS SR vo veci rozhoduje senát, náhodným výberom sa prideľuje vec senátu (nie menovite jednotlivému členovi senátu), preto je zákonným sudcom senát, ktorému vec pripadla. V prípade zmeny personálneho zloženia senátu vec stále zostáva v tomto senáte a referujúci sudca, ktorý bol preradený do iného senátu, naďalej pojednáva vec v pôvodnom senáte. Týmto postupom je zabezpečená náležitá kontinuita a hospodárnosť konania daná platnými právnymi predpismi. Pretože vec pripadla senátu 5C, aj po preradení referujúceho sudcu JUDr. M. Sluka do senátu 7C, vo veci mal rozhodnúť jednoznačne senát 5C.
Sťažovateľ trvá na tom, že NS SR ako dovolací súd v napadnutom uznesení v rozpore s obsahom spisu dospel k nesprávnym záverom, vedome prehliadol neurčitosť popisu objektov tvoriacich predmet znaleckého posudku, ktorý bol použitý k vymedzeniu zálohu v záložnej zmluve. Popis objektov len ich prevádzkovým využívaním v čase spracovania znaleckého posudku (chýbajú akékoľvek stavebne a priestorovo nemenné a jednoznačné popisné znaky) nezodpovedá požiadavkám určitosti vymedzenia založenej nehnuteľnosti tak ako to vyžadoval občiansky zákonník a predpisy katastra nehnuteľností platné v čase uzatvárania záložnej zmluvy (v apríli 1992). Prevádzkové využitie objektov areálu na sa od roku 1992 sa viackrát zmenilo, už dávno ich nemožno identifikovať podľa popisu v znaleckom posudku a preukázateľne nespĺňa náležitosti jednoznačného určenia zálohu z pohľadu tretích osôb. Napriek určitosti znaleckého posudku v tom, že sa vzťahuje výlučne na areál na a nikdy sa netýkal areálu na (čo uznal aj záložný veriteľ), rozhodol NS SR tak, že vyhlásil záložnú zmluvu za dostatočne určitú a rozšíril záložné právo aj na areál na (stavby súp. č. 719).
Sťažovateľ považuje za potrebné oboznámiť ústavný súd, že medzičasom došlo k premlčaniu záložného práva, ktoré má byť predmetom nového prerokúvania na súdoch prvého a druhého stupňa podľa rozhodnutia dovolacieho súdu. Sťažovateľ v konaní 24Cb/235/2013, vedenom na Okresnom súde Bratislava II. na návrh záložného veriteľa SBK INVEST a. s. Bratislava na určenie záložného práva k nehnuteľnostiam podľa záložnej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992 už vzniesol námietku premlčania záložného práva, na ktorú súd musí prihliadať. Ak je totiž záložné právo premlčané nemožno v budúcnosti realizovať jeho výkon, a preto už v konaní, v ktorom má byť takéto záložné právo určené, je namieste k námietke premlčania prihliadať, nakoľko toto právo nadobudlo charakter naturálnej obligácie, ktorú nie je možné zo strany súdu priznať.
Samotná pohľadávka z úverovej zmluvy podlieha premlčaniu podľa ustanovenia § 408 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Maximálna dĺžka premlčacej doby je tak stanovená na desať rokov (§ 408 odsek 1 ObZ) a táto doba je záväzná. Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia doba u pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 1992, začala plynúť dňa 1. 1. 1997 a uplynula dňom 1. 1. 2007. Do 1. 1. 2007 záložný veriteľ nezačal s výkonom súdom priznanej pohľadávky a preto sa úverová pohľadávka uplynutím dňa 1. 1. 2007 premlčala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že záložné právo sa premlčalo okamihom premlčania samotnej pohľadávky z úverovej zmluvy (v 10 ročnej maximálnej premlčacej lehote musí byť právo nielen uplatnené na súde, ale musí byť v tejto lehote podaný aj návrh na jeho výkon (§ 408 ObZ), t. j. dňom 1. 1. 2007. Súd musí zohľadniť, že záložný veriteľ v premlčacej dobe do 1. 1. 2007 nezískal právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu na výkon záložného práva a nezačal konanie o výkon záložného práva zo záložnej zmluvy, pričom pri posúdení premlčania práva záložného veriteľa, je potrebné vychádzať iba z Obchodného zákonníka [porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 7. 2008 sp zn. 1 M Cdo 5/2008 a tiež uznesenie NS ČR zo 17.5.2005, sp. zn. 20 Cdo 2911/2004. Keďže zabezpečená pohľadávka je premlčaná, premlčané je aj predmetné záložné právo (§ 100 ods. 2 Obč. zák.)...“.
Podaním z 21. apríla 2014 sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie z 10. apríla 2014,v ktorom opätovne poukazuje na skutkové okolnosti už uvedené v jeho sťažnosti.
Dňa 29. júla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie žalovanej v 2. radez 25. júla 2013 označené ako „Návrh na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania pred Ústavným súdom“. V úvode tohto podania žalovaná v 2. rade požiadalaústavný súd o vstup do konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane najvyššiehosúdu. Uviedla, že „by rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky mohli byť dotknuté aj práva našej spoločnosti...“. O návrhu žalovanej v 2. rade na vstup do konania v postavenívedľajšieho účastníka ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 413/2013z 23. júna 2015 tak, že ho odmietol. Ústavný súd však na argumentáciu žalovanej v 2. radez 25. júla 2013 pri rozhodovaní o sťažnosti prihliadal.
Vzhľadom na to, že účastníci konania po predchádzajúcej výzve ústavnému súduoznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súdv zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a rozhodolo nej na neverejnom zasadnutí senátu. Ústavný súd poznamenáva, že medzičasom sudcoviJánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu (4. júla 2014), a preto jena konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa podľa relevantného rozvrhu prácepríslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniujeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa, podľa ktorejuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 vydaným v konanío mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku okresného súdusp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdusp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010 malo dôjsť k porušeniu jeho základného právanebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Sťažovateľ primárne namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v súvislosti s tým (akoto vyplýva z obsahu sťažnosti) namieta (mimo petitu) aj porušenie základného práva nebyťodňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy: „... tvrdíme, že touto našou ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie NS SR č. 5 M Cdo 16/2010 z 25. 04. 2012 je poznačené aj vadou účasti nezákonného sudcu - je to v poradí štvrtý aspekt protiústavnosti uznesenia NS SR č. 5 M Cdo 16/2010 z 25. 04. 2012 – vo významnosti je však prvoradý“ (sťažovateľ v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušenímzákladného práva na zákonného sudcu uvádza relevantné skutočnosti samostatnepreukazujúce a odôvodňujúce jeho porušenie, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súdposudzoval namietané porušenie označených práv (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 1 ústavy) v ich vzájomnej súvislosti, t. j. akoporušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces porušením práva nebyť odňatýzákonnému sudcovi.
Ústavný súd v súvislosti so základným právom garantovaným čl. 48 ods. 1 ústavykonštatuje, že tak z jeho judikatúry (napr. IV. ÚS 116/2011, IV. ÚS 345/09,III. ÚS 277/2010), ako aj judikatúry ESĽP (napr. rozsudok vo veci Buscarini c. San Marinozo 4. 5. 2000) vyplýva, že základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je integrálnousúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň základnéprávo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavoupožadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúcizákladné právo na súdnu ochranu.
Zo spisovej dokumentácie obsiahnutej v spise vedenom ústavným súdompod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vyplýva, že vec vedená najvyšším súdompod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 bola 1. marca 2010 v súlade s rozvrhom práce najvyššiehosúdu na rok 2010 sp. zn. Spr 1321/2009 náhodným výberom a prostredníctvom technickýcha programových prostriedkov pridelená senátu 5C v zložení JUDr. Vladimír Magura(predseda senátu), JUDr. Soňa Mesiariková, JUDr. Helena Haukvitzová a JUDr. MariánSluk (členovia senátu) a s pridelením veci sa súčasne určilo, že sudcom spravodajcomv tejto veci je JUDr. Marián Sluk.
Následne bol opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr 101/2010-17z 30. septembra 2010 v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený novýsenát 7C v zložení JUDr. Daniela Švecová (predsedníčka senátu), JUDr. Marián Sluka JUDr. Oľga Trnková (členovia senátu). V nadväznosti na to predseda najvyššieho súdu(obdobne ako vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011) na návrhpredsedníčky občianskoprávneho kolégia v súlade s čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2010vo vzťahu k novovytvorenému senátu 7C určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7Cpridelené v ich pôvodných senátoch a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títosudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. Na tomto základe o vecisťažovateľa (vedenej pod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010) rozhodol napadnutým uznesením novýsenát 7C v už uvedenom zložení.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k veci vedenej najvyšším súdompod sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 (a preskúmavanej ústavným súdom v konaní vedenompod sp. zn. IV. ÚS 413/2013) najvyšší súd, resp. jeho predseda, uplatnil v zásade analogickýpostup ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 47/2010, ktorý následne napadla na ústavnomsúde sťažnosťou sťažovateľka, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezomsp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011. Za týchto okolností bol vo vzťahu k základnémuprávu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy predmetom rozhodovania ústavného súdu vo veci vedenejpod sp. zn. IV. ÚS 413/2013 vo svojej podstate rovnaký právny problém, o akom užústavný súd rozhodoval vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 116/2011.
Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním príslušnej časti sťažnosti sťažovateľaz vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 308/2011vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu1 Cdo 103/2008 z 20. decembra 2010, akceptoval sťažovateľkou namietanú zmenu v zloženípríslušného senátu najvyššieho súdu a svoj právny názor koncentrovane vyjadril takto: „Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému bola vec pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili, a to iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa bola podľa názoru bývalého IV. senátuústavného súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ním označeného základnéhopráva podstatná odpoveď na otázku, či je z hľadiska obsahu základného práva na zákonnéhosudcu akceptovateľné a udržateľné, ak na základe zmeny rozvrhu práce najvyššieho súdudôjde k prerozdeleniu už skôr pridelených vecí, a to tak, že o veci pôvodne pridelenej inémusenátu (ďalej aj „pôvodný senát“) bude príslušný rozhodnúť novovytvorený senát, ktoréhočlenom je síce sudca spravodajca, ktorý bol členom pôvodného senátu, nie však ostatníčlenovia pôvodného senátu, pričom ostatní členovia novovytvoreného senátu neboli vybranínáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov.
Zistenie, že o v zásade identických veciach rozhodujú senáty ústavného súdurozdielne, viedlo bývalý IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákonao ústavnom súde, v rámci ktorého bývalý IV. senát ústavného súdu predložil kľúčovéprávne názory I. a IV. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach(sp. zn. I. ÚS 308/2011 z 24. augusta 2011 a sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. júna 2011)týkajúce sa interpretácie a aplikácie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy na posúdenie plénu ústavného súdu na účely zjednotenia právnych názorov.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorovna neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 prerokovalo a prijalo toto stanovisko:
„Z hľadiska podstaty a obsahu základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy je akceptovateľné a udržateľné také prerozdelenie už pridelenej veci, t. j. veci už skôr pridelenej tak sudcovi spravodajcovi a súčasne aj ostatným členom senátu všeobecného súdu ako zákonným sudcom, podľa ktorého bude vec pridelená novému senátu toho istého všeobecného súdu, ktorého členom je sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi, avšak ostatní členovia nového senátu sa zmenili v súlade s rozvrhom práce príslušného všeobecného súdu.“ (ďalej len „zjednocujúcestanovisko pléna ústavného súdu“).
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senátústavného súdu príslušný na konanie aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcomstanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľa posudzovanej v tomto konaní. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetukonania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávanýv zmysle § 50 a § 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“; v ďalšom texteaj „zákon č. 757/2004 Z. z.“, pozn.) v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydanýmpodľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje právona zákonného sudcu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. PLs 1/06), podľaktorého (čl. 38 ods. 1) zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“ (čl. 38 ods. 1 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu). Podľa čl. 38 ods. 2rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „v rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“. Podľačl. 38 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“. Podľa čl. 38 ods. 4 rokovaciehoporiadku najvyššieho súdu „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.
Po oboznámení sa s príslušnými ustanoveniami rozvrhu práce najvyššieho súdu(v relevantnom znení) a opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009pod sp. zn. Spr 1321/2009 ústavný súd (rešpektujúc zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu) konštatuje, že postupom najvyššieho súdu pri pridelení dovolania vo vecisťažovateľa nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného zákonnéhopráva na zákonného sudcu, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkýmz dôvodu, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené splneniepodmienok konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, pričom tvrdí, ženajvyšší súd zrušením oboch rozsudkov nižších súdov ústavne neakceptovateľnýmspôsobom zasiahol do princípu právnej istoty.
Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho právazákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Ústavný súd všakvo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že obsahom tohto práva je právo účastníka, abysa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej normy, ktorá má základv právnom poriadku Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 77/02). Právnymi prostriedkamina presadenie požiadavky ústavnosti a zákonnosti v súdnom konaní sú okrem iného opravnéprostriedky, pričom čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje ochranu aj právu na opravný prostriedok(napr. I. ÚS 53/96), a to vrátane tých opravných prostriedkov, ktoré možno uplatniť až protiprávoplatným rozhodnutiam (teda tzv. mimoriadnych opravných prostriedkov), medzi ktorésa zaraďuje i mimoriadne dovolanie upravené v Občianskom súdnom poriadku (m. m.I. ÚS 178/08).
Na druhej strane však ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 43/95 označilinštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátua za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosťzásahov do právoplatných rozhodnutí len na základe zákona a z dôvodov, ktoré súvýznamnejšie ako je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.V rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 38/99 ústavný súd na tomto názore zotrval a doplnil, že právnuistotu vytvorenú nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí treba považovať za súčasťzákladného práva na súdnu ochranu. To samo osebe nevylučuje existenciu mimoriadnychopravných prostriedkov, ktorými možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie všeobecnéhosúdu a na základe ktorého môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Právenaopak, jednostranná preferencia záujmu na nezmeniteľnosti a záväznosti súdnehorozhodnutia by mohla mať veľmi významné negatívne dôsledky. Vo veľkej miere by sa totižoslabila dôvera vo vecnú správnosť a spravodlivosť rozhodovania súdov (porov. § 1 OSP).Je však úlohou zákonodarcu vymedziť rozsah rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnymiopravnými prostriedkami a dôvody ich napadnutia, ktoré sa musia obmedziť iba nanajzávažnejšie pochybenia v procese alebo v rozhodnutí (porov. PL. ÚS 57/99).
V nadväznosti na uvedené je nezastupiteľnou úlohou zákonodarcu (vychádzajúcz čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) vyvážiť a zabezpečiť praktický „súzvuk“ viacerýchústavou garantovaných práv, ktoré možno vyvodiť z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy,a to práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy na jednej strane a právana právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávnym, ale predsa právoplatným súdnymrozhodnutím. K najväčšiemu napätiu medzi týmito požiadavkami dochádza v dôsledkutoho, že mimoriadne opravné prostriedky sú založené na tzv. kasačnom princípe.Dôsledkom kasácie je totiž na jednej strane zrušenie už raz právoplatného rozhodnutia, tedaodstránenie vytvoreného stavu právnej istoty, avšak bez toho, aby bol súčasne(bezprostredne) nahradený stavom novej právnej istoty v podobe nového (konečnéhoa právoplatného) súdneho rozhodnutia. Z ústavnej požiadavky zabezpečenia právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takpre zákonodarcu vyplýva pozitívny záväzok, aby v prípade, že zavedie tzv. kasačný systémpri rozhodovaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zabezpečil efektívny vplyvkasačného rozhodnutia na ďalšie konanie tak, aby mohlo čo najrýchlejšie smerovaťk odstráneniu obnoveného stavu právnej neistoty takým spôsobom, aby už nebol potrebnýopätovný zásah vyššieho súdu na základe ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku.Prostriedkami takého efektívneho vplyvu je najmä záväznosť vyslovených právnychnázorov v kasačnom rozhodnutí pre súdy, ktoré majú o veci znova alebo ďalej konať.
Úloha vyvažovať záujem na správnosti (ústavnosti a zákonnosti) súdnych rozhodnutía nastoľovaní a zachovávaní právnej istoty zhmotnenej do právoplatných súdnychrozhodnutí patrí primárne zákonodarcovi (m. m. PL. ÚS 43/95), ktorý reguluje procesnénásledky vyhovenia mimoriadnemu opravnému prostriedku. Úlohou súdov, ktoré súpri rozhodovaní v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy viazané zákonom, je pohybovať sa v tomtozákonnom rámci, a tým zabezpečovať právo účastníkov na súdnu ochranu „postupomustanoveným zákonom“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky vyslovené v citovanejjudikatúre ústavného súdu boli síce adresované v prvom rade zákonodarcovi, no podľanázoru ústavného súdu sú použiteľné a záväzné i pre všeobecný súd aplikujúci zákonnéustanovenia o mimoriadnom opravnom prostriedku. Všeobecný súd je tak povinný vykladaťustanovenia týkajúce sa mimoriadnych opravných prostriedkov práve v duchu toho,čo vyjadruje „mimoriadnosť“ opravných prostriedkov, t. j. usilovať o rovnováhu medziprávnou istotou nastolenou (napadnutým) právoplatným rozhodnutím a záujmomúčastníkov a v neposlednom rade aj spoločnosti na správnosti súdnych rozhodnutía zabezpečení ochrany ústavou garantovaných práv účastníkov v konaní, ktoré vydaniurozhodnutia predchádza.
Táto požiadavka vedie k záveru, že ustanovenia o prípustnosti a dôvodnostimimoriadneho opravného prostriedku by sa mali vykladať v zásade vždy „reštriktívne“.Uprednostňovanie reštriktívneho výkladu by totiž znamenalo priznať „v pochybnostiach“o výklade vždy prednosť zachovaniu právnej istoty v podobe právoplatného rozhodnutiana úkor jeho správnosti (najmä zákonnosti), hoci z už podaného výkladu vyplýva,že zmyslom úpravy mimoriadnych opravných prostriedkov je práve vyrovnávanie týchtoústavných požiadaviek, ktoré vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy. Úlohou všeobecného súduje však pri výklade jednotlivých právnych noriem upravujúcich prípustnosť a dôvodnosťmimoriadneho opravného prostriedku (ako napokon pri výklade všetkých právnych noriem)vykladať ich vždy s ohľadom na účel (telos), ktorému majú podľa prejavenej a poznateľnejvôle zákonodarcu slúžiť, a v súlade so systematikou zákonodarcom vymedzených dôvodovmimoriadneho opravného prostriedku. Splnenie podmienok konania o mimoriadnomopravnom prostriedku, ako aj naplnenie určitého dovolacieho dôvodu je súd povinnývyčerpávajúco odôvodniť (m. m. II. ÚS 58/2010, tiež I. ÚS 252/05). Ďalej je súd povinnýv prípade, že na základe mimoriadneho opravného prostriedku dospeje k záveru, žepodmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti sú splnené a že treba prelomiť napadnuté(právoplatné) súdne rozhodnutie, využiť dostupné procesné prostriedky na to, aby taktoodstránený stav právnej istoty buď okamžite nahradil „novou“ právnou istotou v podobenového meritórneho rozhodnutia alebo aby nižšie súdy pre ďalšie konanie zaviazal natoľkojednoznačným právnym názorom, aby bolo v ďalšom konaní možné čo najrýchlejšie dospieťk novému (právoplatnému) rozhodnutiu, o ktorom bude možné rozumne predpokladať, žebude v súlade s právnym názorom súdu, ktorý o mimoriadnom opravnom prostriedkurozhodoval.
Z čl. 46 ods. 1 ústavy potom možno vyvodiť právo účastníka nebyť bez splneniazákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku vystavenýúčinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia v opravnom konaní (II. ÚS 172/03). Inýmislovami, čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje právnu istotu vyjadrenú právoplatnosťoua nezmeniteľnosťou súdnych rozhodnutí, do ktorej nemožno zasiahnuť rozhodnutímo mimoriadnom opravnom prostriedku bez splnenia „postupu ustanoveného zákonom“,nielen ako objektívny ústavný príkaz, ale aj ako ústavne chránené verejné subjektívne(t. j. základné) právo, ktorého porušenie možno namietať aj sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1ústavy.
Veľmi podobné je vnímanie princípu právnej istoty založenej právoplatnýmrozhodnutím v judikatúre ESĽP k čl. 6 dohovoru. Už v rozsudku Veľkej komoryz 28. októbra 1999 vo veci Brumãrescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, zdôraznil, žetoto právo sa musí vykladať vo svetle preambuly dohovoru, ktorá vyhlasuje právny štátza súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jednou zo základných stránok právnehoštátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného vyžaduje, aby sa potom, ako súdys konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich rozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršejjudikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípurei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto z účastníkov súdneho konania nemôže žiadaťpreskúmanie právoplatného a záväzného rozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vecopakovane prerokovala a aby sa o nej rozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takomprípade svoje prieskumné oprávnenie mali vykonávať na účel nápravy skutkovýcha právnych omylov a procesných pochybení, nie opätovného prerokovania veci. Takétopreskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym opravným prostriedkom a sama okolnosť,že na vec môžu existovať dva názory, nie je dostatočným dôvodom opätovnéhorozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je prípustný len z výnimočných dôvodov(porov. Riabich proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. 7. 2003, ods. 52; Gridan aďalší proti Rumunsku, sťažnosti č. 28237/03, č. 24386/04, č. 46124/07 a č. 33488/10,rozsudok zo 4. 7. 2012, ods. 13 a 14).
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušnej dokumentácie ústavný súdkonštatuje, že najvyšší súd uvedené požiadavky na preskúmavanie právoplatnýchrozhodnutí primerane zohľadnil aj vo veci sťažovateľa.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súdpovažuje za vhodné najprv poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizujepriebeh predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom:
«Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. októbra 2008, č. k. 11 C 88/2003-535 určil, že nehnuteľnosti: stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/10, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/5, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/6, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres obec
, katastrálne územie, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 2/ podľa záložnej zmluvy zo dňa 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je; nehnuteľnosti: stavby súpisné č. 717 na parcele č. 15337/6, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/7, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15337/9, stavba súpisné č. 717 na parcele č. 15339/6, stavby súpisné č. 719 na parcele č. 15339/7, stavba súpisné č. 719 na parcele č. 15339/9, zapísané na pre okres, obec, katastrálne územie, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej 1/ podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 a záložné právo tu nie je. Žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 22 630 Sk k rukám jeho právneho zástupcu a žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 0 Sk k rukám jeho právneho zástupcu...
Pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka na základe ktorých považoval za absolútne neplatnú záložnú zmluvu z 2. apríla 1992 uzatvorenú medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložnou veriteľkou na zabezpečenie jej pohľadávky voči spoločnosti Slovakia - Car - Prna, spol. s r. o. zo zmluvy o úvere č. 67/1992 z 2. apríla 1992. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. žalovaný osvedčil právnou istotou svojho budúceho postavenia, nezaťaženia majetku záložným právom a predchádzaním súdnych sporov. Pokiaľ bol predmet záložného práva v záložnej zmluve označený ako prevádzkové objekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1, presná špecifikácia podľa znaleckého posudku č. 218/160/91, tento súd nepovažoval za dostatočne určitý pre absenciu označenia stavieb podľa katastrálnych území a súpisných čísiel (evidovaných v katastri nehnuteľností) z dôvodu ich zameniteľnosti; pokiaľ ide o neplatnosť záložnej zmluvy vo vzťahu k pozemkom (parcela č. 15337/1 a 15339/1 zapísaných na, k. ú. ) vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 11/03 z 30. apríla 2003, tento v časti stavieb nachádzajúcich sa na týchto pozemkoch (prevádzkové objekty a pomocné stavby) rozsudok zmenil a návrh v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu (Okresný úrad Bratislava II). Poukázal, že od roku 1974 sa na ulici nachádzali dva samostatné areály - so stavbami na pôvodnej parcele č. 15337/1 a so stavbami na pôvodnej parcele č. 15339/1. Zmluva o zriadení záložného práva z 2. apríla 1992 bola zaregistrovaná bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II, č. R III 178/92 z 23. júna 1992. Zároveň v dôvodoch konštatoval, že postupníctvo na žalovanú 2/ neprešlo. Správa katastra na žiadosť žalovanej 2/ položkou vykonaných zmien č. 339/04 zapísala záložné právo na stavby súpisné č. 717 na parcelách č. 15337/6,7,9,10 a súpisné č. 719 na parcelách č. 15339/5, 6, 7, 9 v časti ťarchy na, katastrálne územie v prospech žalovanej 2/ (spoločnosti Real - Consulting, spol. s r. o.). Na protest prokurátora proti tomuto rozhodnutiu katastra došlo k výmazu záložného práva v prospech žalovanej 2/, ktorá podala na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (vec pod sp. zn. 1 S 30/08). Žalobca v tomto konaní sa domáhal určenia neexistencie záložného vzťahu, súd však predbežne riešil otázku platnosti záložnej zmluvy. Dospel k záveru, že záložná zmluva je nedostatočne určitá v predmete zálohu, nakoľko absentuje označenie stavieb tak, aby nedošlo k ich zameniteľnosti. Označenie zálohu, že ide „o prevádzkové objekty a pomocné stavby“ bez ďalšej špecifikácie obsahujúcej označenie nehnuteľností podľa katastrálnych území a súpisných čísiel evidovaných v katastri nehnuteľností je nepostačujúce a spôsobuje absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaných, že záloh v záložnej zmluve (prevádzkové objekty a pomocné stavby) presne špecifikuje znalecký posudok č. 218/160/91, nakoľko nehnuteľnosti v ňom uvedené (prevádzkové stavby, garáže a vedľajšie stavby) sa nezhodujú s popisom v predmete zálohu. Zároveň dal do pozornosti, že znalecký posudok neslúžil pre účely zápisu záložného práva, ale výlučne na ocenenie nehnuteľností. Preto záložné právo nemohlo vzniknúť a nemohlo byť ani zapísané do Katastra nehnuteľností. Porušenie zákona videl v tom, že zápis záložného práva bol vykonaný bez uvedenia súpisných a orientačných čísiel nehnuteľností (stavby na parcele č. 15337/1 a 15339/1), ktoré boli pridelené od roku 1974...
Na odvolanie žalovanej 2/ (SBK Invest, a. s.) vo veci samej a žalovanej 1/ voči trovám konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. januára 2010, sp. zn. 15 Co 143/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vec v zrušenej časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným rozhodnutím.
Odvolací súd považoval za správny názor súdu prvého stupňa o neplatnosti záložnej zmluvy pre neurčitosť jej predmetu (zálohu označeného v záložnej zmluve ako prevádzkové objekty, pomocné stavby a pozemok parcela č. 15337/1 a 15339/1) z uvedeného vyvodil, že stavby neboli charakterizované ani len číslom parciel, na ktorých sa majú nachádzať Súčasťou záložnej zmluvy, ako jej príloha, mal byť i výpis z evidencie nehnuteľností - výpis z evidencie nehnuteľností však súčasťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992 nie je. Za nedostatočnú odvolací súd považoval aj presnú špecifikáciu zálohu v znaleckom posudku č. 218/160/91, na ktorý odkazuje záložná zmluva... Predmetom ocenenia v znaleckom posudku je nehnuteľnosť- areál autoservisu, stavebného a opravárenského družstva DRUDOP, na (čl. 1 bod 1 posudku), ide o objekty 1 až 13 označené výlučne názvami ako dielne, rýchlo servis, autosalón atď. Bližšia špecifikácia objektov sa v znaleckom posudku nenachádza. Jediným identifikačným prvkom stavieb v znaleckom posudku je znalcom uvedený list vlastníctva č., ktorého číslo nie je správne a na ktorom žalobca nemá vo vlastníctve nehnuteľnosti. Uvedená skutočnosť rovnako vyplýva z návrhu na registráciu záložnej zmluvy podanému Štátnemu notárstvu Bratislava II, kde je číslo listu vlastníctva nesprávne označené (list vlastníctva č. namiesto listu vlastníctva č. ). Vychádzal z ustanovenia § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992 do 31. decembra 1992) podľa ktorého, vec sa musí označiť tak, aby jej založenie bolo každému zjavné. To znamená, že nie len účastníkom zmluvného vzťahu, ale každému (aj tretím osobám), kto sa oboznámi s obsahom záložnej zmluvy. Ani samotná žalovaná 1/ nevedela pred odvolacím súdom na pojednávaní 27. januára 2010 označiť, ktoré z označených nehnuteľností sa nachádzajú na ul. na pôvodnej parcele č. 15337/1 a ktoré na ul. na pôvodnej parcele č. 15339/1 a to v súvislosti s tým, že predmetom ocenenia mali byť výlučne nehnuteľnosti nachádzajúce sa na avšak v znaleckom posudku pod bodom č. 1 až 13 sa nachádzajú aj nehnuteľnosti na ul.. Návrh na registráciu záložnej zmluvy zo 7. apríla 1992 považovalo Štátne notárstvo Bratislava II za nedostatočný, vyzvalo preto Slovenskú poisťovňu, a. s. (právneho predchodcu žalovanej 1/) na odstránenie nedostatkov a označenie nehnuteľnosti dostačujúcim spôsobom. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava II vyplýva, že registrácia záložnej zmluvy sa vzťahovala výlučne na pozemky na LV č., parcela č. 15337/1, 15539/1 (správne malo byť uvedené číslo parcely 15339/1), katastrálne územie. Teda nedošlo k registrácii zálohu týkajúceho sa stavieb na nich stojacich. Pre účinnosť záložnej zmluvy je potrebná registrácia Štátnym notárstvom (§ 151b/ Občianskeho zákonníka), čo v prípade stavieb nenastalo (podľa názoru súdu) v dôsledku ich nedostatočného označenia. Nakoľko záložné právo nevzniklo, nemohlo byť preto platne ani postúpené na ďalšie subjekty. Námietku žalovanej 2/, že v danom prípade (vzhľadom na konanie a rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 62 Cb 43/98) ide o „res iudicata“, nepovažoval za dôvodnú, pretože uvádzané konanie nebolo vedené medzi rovnakými účastníkmi (žalobcom bol Okresný úrad Bratislava, žalovaným I/ bol DRUDOP, stavebné a opravárenské družstvo, žalovaným II/ bola Slovakia - Car - Prna s.r.o., žalovanou III/ bola Slovenská poisťovňa, a.s. a vedľajšou účastníčkou bola Real Consultin, s.r.o.); návrh sa týkal určenia neplatnosti záložnej zmluvy (z 2. 4. 1992) a Najvyšší súd SR o ňom rozhodol (okrem iného) tak, že v časti týkajúcej sa stavieb uvedených v záložnej zmluve vyhovujúci rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. Odvolací súd nevyhovel žalovanej 2/ a nepripustil (ním nastolenú) dovolaciu otázku v súvislostí s konaním vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Sžo 278/2008 a v rozhodnutí vydanom v tomto konaní vyjadril právny názor, podľa ktorého záložná zmluva (čo sa týka prevádzkových objektov družstva DRUDOP) je platná. Výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť.»
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na obsahmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora a uvádza, že podľa generálnehoprokurátora «... súdy správne nezohľadnili právnu úpravu § 1 až 3 O. s. p. a ustanovenia § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 151 b ods. 1, ods. 2, ods. 4, a ods. 6 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 1992), ani ustanovenie § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Vyslovil názor, podľa ktorého je záložná zmluva dostatočne určitá, že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom... Konajúce súdy nevykonali interpretáciu záložnej zmluvy tak, aby zistili, či je predmet zálohu určitý. Záver súdov o neurčitosti právneho úkonu je nesprávny, lebo z ich odôvodnenia nevyplýva, ani to, že nie je možné identifikovať žiadnu stavbu, ktorá je predmetom záložného práva, ani to, že pri konkrétnej nehnuteľnosti vzniká pochybnosť, či je predmetom záložného práva. Pri jednoduchej interpretácii záložnej zmluvy (podľa obsahu vôle zmluvných strán) je zrejmé, že predmetom zálohu sú nehnuteľnosti uvedené v znaleckom posudku a že stavby uvedené v znaleckom posudku sú tie stavby, ktoré patria záložcovi a predstavujú areál na. Záložná zmluva je preto určitá. Argumenty súdu, že stavby nie sú vymedzené súpisnými číslami a číslami parciel na ktorých sú postavené a, že nie sú opísané vo vlastnom texte záložnej zmluvy, ale sú špecifikované odkazom na znalecký posudok, nie sú dôvodom pre prijatie záveru, že predmet zmluvy je neurčitý. Ak zmluvné strany označia nehnuteľnosť dostatočne určito (nezameniteľným opisom), avšak bez uvedenia údajov vyžadovaných predpismi o evidencii nehnuteľnosti, právny úkon nemožno klasifikovať ako neplatný pre jeho neurčitosť, ale nanajvýš neplatný pre nedodržanie zákonom predpísanej formy. Spôsob, akým má byť nehnuteľnosť v zmluve označená, či označenie má byť v texte zmluvy, alebo či postačí označenie v prílohe zmluvy, či prejav vôle musí byť na jednej listine a či príloha zmluvy musí byť s textom zmluvy pevne spojená, sú otázky náležitosti formy právneho úkonu. Zmluva neplatná iba pre nedostatok formy je konvalidovaná momentom, kedy zmluvné strany splnia svoje zmluvné záväzky; plnenia prijaté z takejto zmluvy nie je možné požadovať späť, keďže tieto nie sú bezdôvodným obohatením (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak záložné právo vzniklo zo záložnej zmluvy, potom možno mať za to, že záväzky zo záložnej zmluvy boli splnené. Na existenciu zálohu nemá vplyv skutočnosť, že záložná zmluva je neplatná iba pre nedostatok formy. Pre záver o neurčitosti zálohu nepovažoval za postačujúce argumenty odvolacieho súdu, že „ani znalecký posudok nie je perfektný a javí známky zjavných nepresností“, ani záver o interpretácii § 151 b ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31. januára 1992, ani jeho konštatovanie, že o neurčitosti predmetnej záložnej zmluvy, svedčí aj to, že príslušný katastrálny úrad vykonáva opakovane zápisy a rušenia zápisov týkajúcich sa záložného práva. Obsahom súdneho spisu je záložná zmluva s vyznačením potvrdenia štátneho notárstva o jej registrácii. Nesprávny je právny názor odvolacieho súdu, že štátne notárstvo zaregistrovalo záložnú zmluvu len vo vzťahu k pozemkom; registrácia sa týka všetkých nehnuteľnosti uvedených v záložnej zmluve, nakoľko ustálená právna prax umožňovala v relevantnom období registráciu len vo vzťahu k celej zmluve, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by štátne notárstvo rozhodlo o zamietnutí časti návrhu na registráciu záložnej zmluvy.».
Najvyšší súd ako dovolací súd po zistení, že boli splnené podmienky na podaniemimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP, a po vyhodnotení argumentácie generálnehoprokurátora dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie „je opodstatnené“, a na podporutohto záveru uviedol:
„Pokiaľ dovolateľ v mimoriadnom dovolaní nepovažoval za správne právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 37 ods. 1 Obč. zák., pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo do označenia jej predmetu - zálohu) a v tejto súvislosti súdom vyčíta, že nesprávne interpretovali ustanovenia § 37 ods. 1 OZ a nezohľadnili interpretačné pravidlo uvedené v § 35 ods. 2 OZ, jeho námietka je dôvodná.
Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ).
Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ). Citované zákonné ustanovenia (pod sankciou neplatnosti) kladie na prejavenú vôľu požiadavku, aby bol urobený určite a zrozumiteľne, pričom za neurčitý sa považuje právny úkon, ktorý síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky nemožno odstrániť ani pomocou interpretačného pravidla vyjadreného v ustanovení § 35 ods. 2, ods. 3 Obč. zák. Záveru o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti právneho úkonu musí predchádzať jeho výklad za použitia interpretačných pravidiel podľa § 35 ods. 2 OZ. Ak však prejavená vôľa chýba, nemožno ju interpretáciou nahradiť.
Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 OZ) Ide o to, aby prejav vôle (či už bol urobený ústne, písomne alebo konkludentne (mlčky) nevzbudzoval pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon urobený (viď Zo súdnej praxe č. 38/2009).
V predmetnej veci sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, a to ako otázkou predbežnou. Dospeli pritom k záveru, že táto zmluva je neplatná predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu. Ich záver (v uvedenom zmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného dokazovania preň nedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad, čo dovolateľ v mimoriadnom dovolaní aj dôvodne vytýka.
Nemožno sa totiž stotožniť so záverom spočívajúcom v tom, že identifikácia predmetu zálohu uskutočnená iba odkazom na výpis z evidencie nehnuteľností a identifikácia prevádzkových objektov na parcelách číslo 15337/1 a číslo 15339/1 (stavby) a identifikácia predmetu zmluvy uskutočnená iba odkazom na znalecký posudok č. 218/160/91, je nedostatočná. Pri týchto údajoch totiž nemožno vyvodiť záver, že nie je možné identifikovať vec tvoriacu predmet právneho úkonu, lebo nenastala situácia, ktorá vytvorila stav, v ktorom by žiadna vec nenapĺňala opisné kritériá a nenastala ani situácia, ktorá by vytvorila stav, že viacero vecí súčasne spĺňa opisné kritériá. Na pozemkoch vyššie uvedených parcelných čísel sa nachádzali stavby bližšie identifikované v znaleckom posudku, ktorý posudok vypracoval znalec po ohliadke oceniť sa majúcich nehnuteľností, čo mu umožnili zamestnanci žalobcu. Tento údaj vyplýva z výpovede samotného znalca, ktorý posudok (na hodnotu - cenu nehnuteľností) vypracoval na žiadosť samotného žalobcu, ktorý mu oceňované nehnuteľnosti za účelom ich ohliadky aj riadne sprístupnil.
Údaje vyplývajúce z evidencie nehnuteľností a z vyššie uvedeného znaleckého posudku nasvedčujú záveru, že založené nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované, keď zo znaleckého posudku je zrejmé, že predmetom ocenenia bol areál autoservisu DRUDOP na, na parcelách č 15337/1 a 15339/1 katastrálneho územia. Boli pritom zohľadnené aj ďalšie dokumenty - stavebné povolenie (č. výst. 328/1649/1970 z 12. novembra 1970), kolaudačné rozhodnutie (č. výst. 327/763/82/Ži - 10 z 30. apríla 1982), projektová dokumentácia - JP autoopravovne a učňovského strediska (vyhotovená v januári 1971), náčrt areálu autoservisu. Vo vlastnom náleze znalec pod položkou 1 až 13 bližšie špecifikoval oceňovaný areál uvedením konkrétnych objektov a pomenovaním ich účelu. Následne (v ďalšej časti posudku) uviedol aj rozmery oceňovaných objektov. Možno preto vyvodiť, že požiadavke určitého vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívne rozpoznateľný, teda nezameniteľne konkretizovaný a že individualizácia predmetu zálohu vykonaná týmto spôsobom je, resp. bola zrejmá i tretím osobám (tento úkon sa premietol aj do evidencie nehnuteľností); určenie predmetu zmluvy tak vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 151 b ods. 4 v znení účinnom do 31. decembra 1992 (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1332/2006).
Otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa napokon zaoberal aj Najvyšší súd SR, ktorý v konaní o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy rozsudkom z 30. apríla 2003, sp. zn. 2 Obo 11/2003 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. apríla 2002, č. k. 62 Cb 43/98 -151 tak, že žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy ohľadne stavieb nachádzajúcich sa na parcelách č. 15337/1 a 15339/1 zamietol. V rozhodnutí sa najvyšší súd vysporiadal (v neprospech DRUDOPu, t. j. žalobcu v tomto konaní) v podstate s takými istými argumentami, ktoré žalobca použil aj v tomto konaní. Po zohľadnení vyššie uvedených argumentov niet dôvodu pre to, aby sa dovolací súd v súčasnosti odchýlil od názoru, ktorý bol vyslovený vo veci sp. zn. 2 Obo 11/2003. Žalobca totiž v obidvoch súdnych konaniach uvádzal rovnaké skutočnosti, z ktorých vyvodzoval neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy. Navyše treba poukázať aj na tendenciu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, v zmysle ktorej ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov bola vyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní (v ktorom sa uplatňuje právo z rovnakého vzťahu účastníkov) riešením tejto otázky viazaný (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. 1 Cdo 44/2010).
Pri opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu (s prihliadnutím najmä na 11 ročný časový odstup od uzavretia zmluvy do podania predmetného návrhu) by v značnej miere bola ohrozená aj právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti a stálosti štátnych rozhodnutí a riešenia sporných právnych otázok a pomerov.
Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca sa pôvodne domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, registrovanej bývalým Štátnym notárstvom Bratislava II
23. júna 1992 pod č R III 178/92. Až v priebehu konania (na pojednávaní 22. marca 2006, č. l. 134) upravil žalobný návrh tak, že sa domáha (v zmysle jeho podania z 5. 5. 2006), určenia, že stavby súpisného čísla 717 na parc. č. 15337/7, stavba súp. č 717 na parc. č. 15337/9, stavba súp. č. 717 na parc. č.15337/10, stavba súp. č.15339/5, stavba súp. č. 15229/6, stavba súp. č. 719 na parc. č. 15337/6, stavba súp. č. 719 na parc. č. 15339/7 a stavba na parc. č. 15339/9 zapísané na pre okres, obec, kat. úz. nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného 2/, resp. v prospech žalovaného 1/) podľa záložnej zmluvy z 2. apríla 1992, zmluvy o postúpení pohľadávky z 31. októbra 2000 a zmluvy o postúpení pohľadávok z 19. júna 2002 a záložné právo tu nie je.
V súvislosti so zmenou žalobného návrhu (vo vyššie uvedenom zmysle) treba, aby žalobca (v ďalšom konaní) vysvetlil svoj myšlienkový pochod, ktorý ho viedol k tomu, že pre určenie neexistencie záložného práva presne vedel vymedziť nehnuteľnosti, ktoré ním nie sú zaťažené a na druhej strane, pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil, že predmetná záložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu - pre nedostatočnú identifikáciu založených nehnuteľnosti Teda na jednej strane by sa (podľa žalobcu) mala predbežná otázka vyriešiť tak, že záložná zmluva je neplatná pre neurčitosť jej predmetu a na druhej strane by sa malo vyhovieť žalobe, ktorá presne vymedzuje nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istej zmluvy. Ide tu o vnútorný rozpor, ktorý by žalobca v ďalšom konaní mal odstrániť a s ktorým sa súd musí náležite vysporiadať.
Po vyriešení spomínanej základnej otázky platnosti právneho úkonu (záložnej zmluvy z 2. apríla 1992) zo spomínaných hľadísk sa súd bude zaoberať aj s ďalšími námietkami dovolateľa, ktoré doposiaľ neriešil, ako aj s ďalšími úkonmi účastníkov konania bezprostredne nadväzujúcimi na tento právny úkon.
Keďže rozsudok odvolacieho súdu a tiež aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.“
V súvislosti s námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súduústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej voveciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnouopravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totižnie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný sú vo svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúťprávoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočívav nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie predstavuje omyl súdupri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza tak, že súd použije inýprávny predpis, ako mal použiť, alebo súd aplikuje správny právny predpis, avšak honesprávne vyloží. Právny záver sa môže týkať bezprostredne predmetu konania, ale ajposúdenia predbežnej otázky, dôkazného bremena, viazanosti súdu rozhodnutím inéhoorgánu a pod.
Podstatná časť právnej argumentácie generálneho prokurátora o existenciidovolacieho dôvodu podľa § 243 ods. 1 písm. f) OSP je založená na argumentácii, podľaktorej „záver konajúcich súdov o neurčitosti právneho úkonu je otázkou právnou (questio iuris) a nie otázkou skutkovou (questio facti). Pri písomnom právnom úkone platí, že skutkovým záverom je ustálenie, aký text zmluva obsahuje. Právnym záverom je zistenie obsahu tohto písomného prejavu (interpretácia právneho úkonu). Uvedené zdôrazňujem za účelom odôvodnenia prípustnosti mimoriadneho dovolania, keďže tento opravný prostriedok nie je prípustný proti nesprávnym skutkovým hodnoteniam súdu.“.V okolnostiach prípadu podľa generálneho prokurátora „konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhodnotili záložnú zmluvu ako neplatnú pre jej neurčitosť v časti vymedzenia predmetu zálohu. Správne mali súdy vec posúdiť tak, že záložná zmluva je dostatočne určitá a že záloh je vymedzený nezameniteľným spôsobom.“.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanújudikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutiaodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania(m. m. I. ÚS 241/07).
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. apríla 2012 je zrejmé, že dovolacísúd sa stotožnil s dovolacím dôvodom generálneho prokurátora, ktorý sa týkal neprávnehoprávneho posúdenia veci pre neurčitosť záložnej zmluvy (čo sa týka označenia jej predmetu– zálohu) v závislosti na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskehozákonníka a nezohľadnení interpretačných pravidiel uvedených v § 35 ods. 2 Občianskehozákonníka.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu akodovolacieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2010 z 25. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsahrozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 11 C 88/2003 z 8. októbra 2008 v spojení s rozsudkomkrajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 15 Co 143/2009 z 27. januára 2010, ktoré boliv dovolacom konaní preskúmavané) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho súdutýkajúcich sa posudzovanej predbežnej právnej otázky (platnosti záložnej zmluvyz 2. apríla 1992 z uvedených hľadísk) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu.
V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutéuznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú uvedenéskutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru o predčasnosti, „a teda aj nesprávnosti“záverov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o neplatnosti záložnej zmluvypredovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k opačnému právnemuposúdeniu veci, aké zaujali súd prvého stupňa aj odvolací súd, t. j. že
- určenie predmetu záložnej zmluvy vyhovuje zákonnej požiadavke vyplývajúcejz § 151b ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1992(nehnuteľnosti boli dostačujúco individualizované znaleckým posudkom a ďalšímiv odôvodnení uznesenia uvedenými dokumentmi),
- hmotnoprávnou otázkou platnosti predmetnej záložnej zmluvy sa zaoberal najvyššísúd už v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 11/2003 (rozsudkom z 30. apríla 2003 žalobuo určenie neplatnosti záložnej zmluvy týkajúcej sa stavieb nachádzajúcich sa na parceláchč. 15337/1 a č. 15339/1 zamietol),
- sťažovateľ na jednej strane v súvislosti so zmenou žalobného návrhu (z návrhuna určenie neplatnosti záložnej zmluvy na návrh na určenie, že ním špecifikované stavbynie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej v 2. rade, resp. žalovanej v 1. radea že záložné právo tu nie je) pre určenie neexistencie záložného práva vedel presnevymedziť nehnuteľnosti, ktoré nie sú zaťažené záložným právom vyplývajúcim z tej istejzmluvy, a na druhej strane pre účely posúdenia predbežnej otázky tvrdil, že predmetnázáložná zmluva nemôže byť platná pre neurčitosť predmetu zálohu,
sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.Z odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia bol dostatočne jasne odvoditeľný zrozumiteľnýzáväzný právny názor (§ 243d ods. 1 druhá veta v spojení s § 243i ods. 2 OSP), ktorým samajú súdy v ďalšom (novom) konaní riadiť.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenienajvyššieho súdu neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých bymohol vysloviť porušenie sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosti v tejtočasti taktiež nevyhovel.
Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne zvýrazňuje, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sa nerozhodlo meritórne o uplatnenom nároku sťažovateľa, a teda aninemohlo byť rozhodnuté o obmedzení jeho vlastníckeho práva (sťažovateľ tvrdí, že „nemôže právne relevantným spôsobom využívať všetky oprávnenia vlastníka nehnuteľností, osobitne nemôže s nehnuteľnosťami právne relevantným spôsobom voľne disponovať“). Ústavný súdz príslušného spisu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa po vrátení vecí dovolacímsúdom ju pridelil 22. júna 2012 náhodným výberom prostredníctvom generátoraelektronickej podateľne novému zákonnému sudcovi a je ďalej evidovaná pod sp. zn.18 C 123/2012. Na základe návrhu sťažovateľa z 20. júna 2013 okresný súd uznesenímsp. zn. 18 C 123/2012 z 23. októbra 2013 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutiao ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, tieto majúcharakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetkyorgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiachpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konaniaje rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z ústavy a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva aleboslobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv podľaústavy, listiny ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľom označenýchustanovení podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto aj v tejto časti sťažnostinevyhovel.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtonálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ďalšíchjeho návrhoch už nerozhodoval, pretože sú viazané na vyslovenie porušenia základnýchpráv a slobôd v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015