znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 413/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., L., a J. L., V., zastúpených advokátkou JUDr. J. O., L., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   č. k.   25 C/96/2008-299 z 23. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. a J. L. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 doručená sťažnosť M. P. a J. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný   súd“)   č. k.   25 C/96/2008-299   z 23.   novembra   2010   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom rozhodol okresný súd o žalobe F. H. (ďalej aj „pôvodný žalobca“), ktorá mu bola doručená 24. júna 2008, tak, že určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území B. zapísané na LV č... patria v celosti   do   dedičstva   po   pôvodnom   žalobcovi,   ktorý   v priebehu   zomrel   a do   konania na jeho   strane   vstúpili   jeho   právni   nástupcovia   (dedičia).   Sťažovatelia   boli   v žalobe označení ako žalovaní v 1. a 2. rade. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel   k záveru, „že   nehnuteľnosti   uvedené   vo výroku   rozhodnutia   patria   do   dedičstva po nebohom F. H., keď z jeho strany prišlo k vydržaniu týchto nehnuteľností“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že «sme na strane predávajúcich uzavreli dňa 8. 7. 2008 s D. B. na strane kupujúceho kúpnu zmluvu, na základe ktorej sme kupujúcemu predali svoje spoluvlastnícke podiele nehnuteľností v k. ú. B. vedené Správou katastra Z. na liste vlastníctva číslo... ako parcely registra „C“ parcela číslo 113/7 vo výmere 1028 m2, druh pozemku záhrady, parcela číslo 113/8 vo výmere 503 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo 113/44 vo výmere 288 m2, druh pozemku záhrady a parcela číslo 113/56 vo výmere 128 m2, druh pozemku záhrady. Vlastnícke právo v prospech D. B. bolo vkladom povolené dňa 8. 8. 2008 pod V:1137/2008. Kúpna cena bola vyplatená v hotovosti pri podpísaní zmluvy. Nesprávnosť vo výmere parcely číslo 113/7 a parcely číslo 113/56 bola opravená protokolom o oprave chyby v KN, X 206/2009 – č. z. 66/09 ako to vyplýva z katastrálnych údajov na liste vlastníctva.

O prebiehajúcom spore, ktorý sa týkal predmetu uvedenej kúpnej zmluvy, sme sa dozvedeli po zmluvnom prevode vlastníctva; a teda v čase prevodu sme nič o tom nevedeli, že by vlastníctvo pozemkov malo byť sporným.

V priebehu konania na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 25 C/96/2008 sa D. B. dňa 10. 11. 2010   dostavil   k   sťažovateľovi   M.   P.   a   predložil   mu   vopred   vypracované   tzv. „uznávacie   prehlásenie“,   ktoré   sťažovateľ   v   ten   istý   deň   podpísal   so záväzkom   vrátiť v prípade   neúspechu   D.   B.   v   spore   sp. zn.   25 C/96/2008   do   7   dní   od   právoplatnosti rozsudku, ktorým bude žalobe žalobcov vyhovené, sumu 10.788,00 eur. Sťažovateľ M. P. podpísal, že sumu 10.788,00 eur vráti, lebo bol pánom B. ubezpečovaný a sám bol tiež presvedčený, že spor vo veci určenia predmetu dedičstva nemôže dopadnúť ku prospechu žalobcov.

Listami datovanými dňa 14. 12. 2010 právna zástupkyňa D. B. JUDr. V. K. oslovila sťažovateľov   listom   označeným   ako   „oznam“,   že   v   súdnom   konaní   bolo   preukázané písomným dôkazom a výpoveďou svedkov, že F. H. nadobudol k nehnuteľnostiam vlastnícke právo   titulom   vydržania.   Rozsudok   sťažovateľom   doručila   vo fotokópii   s   tým,   že   sa s klientom rozhodli nepodávať voči rozsudku odvolanie z dôvodu vyhodnotenej dôkaznej situácie ako aj v snahe minimalizovať ďalšie finančné straty. Žiadala, aby do 7 dní odo dňa obdržania výzvy uhradili bezdôvodné obohatenie na účet číslo... sťažovateľ M. P. sumu vo výške   10.788,00   eur   a   sťažovateľ   J.   L.   sumu   vo   výške   4.149,24   eur,   ktoré   finančné prostriedky prevzali od predávajúceho ako dohodnutú kúpnu cenu.

Následne, keď sa sťažovatelia dozvedeli, že D. B. nevyužil opravný prostriedok a že rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   22. 12. 2010,   vrátili   D.   B.   finančné   prostriedky na vyššie uvedený účet. M. P. vrátil sumu 10.788,00 eur a J. L. vrátil sumu 4.149,24 eur. Autoritatívnym   rozhodnutím   štátneho   orgánu   Okresného   súdu   v   Nitre   bolo rozhodnuté o tom, že vlastníctvo k pozemkom nachádzajúcim sa v kat. území B. zapísaným v LV č... ako parcely registra „C“ parc. č. 113/7 - záhrady o výmere 955 m2, parc. č. 113/8 zastavané plochy a nádvoria o výmere 503 m2, parc. č. 113/44 – záhrady o výmere 288 m2 a parc. č. 113/56 – záhrady o výmere 201 m2 patrí vcelosti do dedičstva po nebohom F. H... zomrelom dňa 11. 12. 2008.

Vlastníctvo   k   predmetným   pozemkom   v   čase   začatia   sporu   (žaloba   bola   podaná dňa 24. 6. 2008)   sp. zn.   25 C/96/2008   patrilo   do   podielového   spoluvlastníctva   nám sťažovateľom, a preto sme boli postavení v predmetnom spore na strane žalovaných. Ako sme   už uviedli,   vlastnícke   právo sme však previedli   kúpnou   zmluvou   zo   dňa 8. 7. 2008 na kupujúceho, pričom v čase prevodu sme o prebiehajúcom spore nemali žiadnu vedomosť. V   priebehu   sporu   namiesto   nás   žalovaných   pôvodných   vlastníkov   vstúpil   do   konania na strane pasívnej legitimácie nový vlastník D. B., a preto sme ako pôvodní vlastníci nemali možnosť počas celého konania ovplyvňovať jeho priebeh, a teda ani využiť riadne opravné prostriedky.   V   dôsledku   výsledku   súdneho   sporu,   z   ktorého   vyplynulo,   že   vlastníkom predmetných pozemkov bol F. H., po ktorom tieto patria do jeho dedičstva, sme žalovanému D. B. vrátili kúpnu cenu.

Citovaným   súdnym   rozhodnutím   sa   cítime   dotknutí   na   svojich   právach,   sme poškodení na svojich právach vlastniť majetok, lebo predmetné pozemky sme predali pred tým ako sme sa o podanej žalobe dozvedeli, a teda nie sme vlastníci predmetných pozemkov a kúpnu cenu – finančné prostriedky za predmetné pozemky sme v dôsledku výsledku sporu vrátili D. B., keďže súd určil, že vlastníkom predmetných pozemkov bol F. H. a patria do dedičstva po ňom   a   to   na základe vydržania,   a teda   aj   D.   B.   (na   základe   súdneho rozhodnutia   v   konaní   sp. zn.   25 C/96/2008)   stratil   k   predmetným   pozemkom   vlastnícke právo. D. B. však žiadnu ujmu na svojich právach neutrpel, keďže vrátením kúpnej ceny bol odškodnený.

V dôsledku uvedeného sme sa cítili byť oprávnenými osobami domôcť sa zrušenia súdneho rozhodnutia, ktorým bol porušený zákon postupom podľa § 243e OSP, preto sme dňa   20. 2. 2011   podali   Generálnemu   prokurátorovi   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v   Nitre   č. k.   25 C/96/2008-299   zo   dňa 23. 11. 2010 z dôvodov v podnete uvedených (podnet pripájame).

Prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Nitre listom pod č. k. Kc 44/11-5 zo dňa 3. 6. 2011   bol   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   odložený   pre   absenciu zákonných dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania. Oznámenie o odložení podnetu bolo našej právnej zástupkyni doručené dňa 17. júna 2011.

Právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Nitre č. k. 25 C/96/2008-299 zo dňa 23. 11. 2010   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľov   z   nižšie   uvedených   dôvodov, pričom o ochrane základných práv nerozhoduje iný súd. Sťažovatelia sa cítia byť dotknutí najmä tým, že postupom súdu boli porušené ich práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Právne   postavenie   a   právna   istota sťažovateľov   závisela   od   výsledku   sporu   v   predmetnej   veci,   lebo   sťažovatelia   boli spoluvlastníkmi predmetu sporu v čase jeho začatia a v konaní postavení na strane pasívnej legitimácie, pričom hoci vlastnícke právo previedli na tretiu osobu v dôsledku výsledku sporu,   kúpnu   cenu   poslednému   vlastníkovi   predmetu   sporu   vrátili.   V   dôsledku nespravodlivého rozhodnutia súdu sťažovatelia stratili svoj majetok.».

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia podrobne analyzujú skutkový stav veci a tvrdia, že okresný súd na základe neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia dôkaznej   situácie „vyvodil,   že   nehnuteľnosti   uvedené   vo   výroku   rozhodnutia   patria do dedičstva po nebohom F. H., keď z jeho strany došlo k vydržaniu týchto nehnuteľností“. S argumentáciou   okresného   súdu,   ktorou   odôvodnil   vydržanie   vlastníctva   pôvodným žalobcom, sa sťažovatelia nestotožňujú, okrem iného poukazujú na to, že „Súd pochybil, keď vôbec neupresnil obdobie, kedy mal vlastne žalobca (právny predchodca žalobcov) nastúpiť do držby nehnuteľností a právny záver súdu, že vydržacia lehota F. H. uplynula ku dňu   1. 1. 1992   je   celkom   nepreskúmateľný   a arbitrárny.“. Zároveň   sťažovatelia upriamujú   pozornosť   aj   na   to,   že   podľa   nich „V predmetnej   veci   nielen   že   žalobcovia naliehavý právny záujme na určení tvrdeného práva neosvedčili, ale ani súd sa prvým predpokladom úspešnosti takejto žaloby vôbec nezaoberal. Otázku naliehavého právneho záujmu nezdôvodnil vo výroku svojho rozhodnutia, a preto rozhodol v rozpore s ust. § 80 písm. c) OSP.“.

Podľa   sťažovateľov   okresný   súd „svojím   postupom   im   odmietol   prístup   k súdu a odňal im možnosť konať pred súdom“.

Námietky   sťažovateľov   smerujú   aj   proti   tomu,   že   okresný   súd „neodpovedal v odôvodnení   rozhodnutia   na   ich   argumenty,   nezaujal   k ich   ústnym,   či   písomným vyjadreniam   žiadne   stanovisko,   neprihliadol   ani   na   jeden   dôkaz,   ktorý   súdu   predložili na ochranu svojich záujmov...“.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom boli porušené ich v sťažnosti označené práva, zároveň žiadajú, aby bol predmetný rozsudok zrušený a vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie a napokon taktiež požadujú, aby im bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z pripojenej   fotokópie   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   25 C/96/2008-299 z 23. novembra 2010, ako aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že nadobudol právoplatnosť 22. decembra   2010,   pričom   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   16.   augusta   2011 (na poštovú prepravu podaná 12. augusta 2011).

Aj   keď   sťažovatelia   neboli   v čase   vydania   napadnutého   rozsudku   účastníkmi konania,   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   je   zrejmé,   že   mali   vedomosť   o tomto rozhodnutí   (ešte   predtým,   ako   nadobudlo   právoplatnosť),   ako   aj   o   tom,   že   proti   nemu žalovaný   (ktorý   vstúpil   do   konania   namiesto   nich   ako   pôvodných   žalovaných)   nepodá odvolanie. Vyplýva to z listu právnej zástupkyne žalovaného zo 14. decembra 2010, ktorým im   túto   skutočnosť   oznámila   a pripojila   k nemu   aj   fotokópiu   napadnutého   rozsudku. Sťažovatelia preto vedeli, že márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania nadobudol napadnutý   rozsudok   právoplatnosť.   Vzhľadom   na   to   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   im   začala   plynúť   dňom   22.   decembra   2010,   a preto   berúc do úvahy deň jej doručenia ústavnému súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že sa tak   stalo   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. oneskorene.

Ústavný súd ďalej dodáva, že podľa jeho ustálenej judikatúry mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie   (táto   voľná   úvaha   je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01).

Samotné   podanie   podnetu   v prípade   jeho   nevyhovenia   generálnym   prokurátorom nie je totiž účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Samotný podnet nie je teda   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je   sťažovateľ   v   zmysle   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd preto v danom prípade nemohol počítať začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   odo   dňa   doručenia   prípisu   Krajskej prokuratúry v Nitre právnej zástupkyni sťažovateľov (t. j. od 17. júna 2011), ktorým im bolo oznámené,   že   zákonné dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   napadnutému rozsudku   v tejto   veci „absentujú“,   a preto   bol   ich   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, ktorý podali v tejto veci 20. februára 2011, odložený.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011