znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 413/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 79/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2010 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 79/2007 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Pred   podaním   tejto   sťažnosti   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   využil   som prípustný opravný prostriedok a nápravy v priebehu konania tak, aby prebiehalo plynulé a včas, obrátil som sa so svojou sťažnosťou na predsednícku Okresného súdu Bratislava II. Urobil som tak sťažnostným podaním zo dňa 30. júna 2010. Na moju sťažnosť odpovedala mi podpredsedníčka okresného súdu listom zo dňa 19. júla 2010, Spr. 2038/2010, ktorý mi pošta   doručila   3.   augusta   2010.   Pretože   podpredsedníčka   okresného   súdu   evidentne nesprávne vyhodnotila moju sťažnosť na prieťahy ako nedôvodnú, obraciam sa so svojou sťažnosťou na ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie Ústavy SR, ktorá zaručuje slovenským občanom právo na spravodlivé súdne konanie. Za spravodlivé konanie súdu nemožno   označiť   také   jeho   konanie,   ktoré   prebieha   s   prieťahmi   a   tým   jednoznačne poškodzuje navrhovateľa, teraz už v pozícii sťažovateľa, ktorý sa týmto domáha nápravy na ústavom súde. Nemôžem si dovoliť ďalšiu trpezlivosť a zmieriť sa s nepružným konaním súdu   prvého   stupňa   s   prieťahmi,   pretože   mi   v apríli   tohto   roku   diagnostikovali   ďalšiu závažnú nevyliečiteľnú chorobu a žijem v priamom ohrození života.

Je preukázateľné podľa listín založených v súdnom spise so sp. zn. 21C/79/2007, že žalobný   návrh   v   tejto   veci   poslal   som   prislúchajúcemu   dotknutému   Okresnému   súdu Bratislava 2 dňa 28. mája 2007, pričom jej prijatie potvrdil súd prvého stupňa 1. júna 2007. Z toho vyplýva, že návrh je na súde už viac ako tri kalendárne roky a to bez právoplatného rozhodnutia   o mojom žalobnom   návrhu   pre zneváženie osobnosti šírením nepravdivých informácií o mne s následkom spôsobenia mi nemajetkovej ako aj majetkovej ujmy... Keďže podpredsedníčka okresného súdu vyhodnotila moju sťažnosť na prieťahy ako nedôvodnú,   neurobila   preto   ani   potrebné   opatrenia   na   súde   na   to,   aby   sa   vo veci 21 C/79/2007 konalo v primeranom časovom limite a pokiaľ možno, vzhľadom na vznik prieťahov pod podaním tejto sťažnosti v zrýchlenom konaní.

Vzhľadom na uvedené ako aj a hlavne pre nesprávnosť posúdenia mojej sťažnosti na prieťahy   podpredsedníčkou   okresného   súdu,   obraciam   sa   so   svojou   sťažnosťou na prieťahy na ústavný súd, aby o mojej sťažnosti na Okresný súd Bratislava II na zavinenie prieťahov v konaní vo veci 21 C/79/2007 správne rozhodol a vyvodil voči súdu prvého stupňa sankcie, ktoré ho primejú konať v uvedenej veci bez prieťahov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v namietanom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal konať tak, aby „súd prvého stupňa konal naozaj bez prieťahov“, a ďalej žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhrada trov právneho zastúpenia. Okrem uvedeného sa domáhal, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po jej prijatí   na ďalšie   konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   (sťažnosti) sťažovateľa smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 79/2007.

Ústavný súd zo sťažnosti a najmä zo zapožičaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil, že napadnuté konanie sa začalo 1. júna 2007 doručením návrhu sťažovateľa na ochranu osobnosti okresnému súdu. V období od júna 2007 do marca 2008 okresný súd vykonal procesné úkony súvisiace so zabezpečením potrebných podkladov na rozhodovanie vo veci samej. Dňa 15. apríla 2008 nariadil vo veci pojednávanie na 30. máj 2008, ktoré sa neuskutočnilo,   pričom   do   spisu   bolo   založené   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní predložené právnym zástupcom sťažovateľa. V auguste 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania   na 29. október   2008,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok.   Po   doručení odvolania právneho zástupcu sťažovateľa bol 18. decembra 2008 súdny spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).   Po vrátení spisu a odstránení   nedostatkov   okresným   súdom   bol   súdny   spis   21.   mája   2009   opätovne predložený krajskému súdu, ktorý na pojednávaní uskutočnenom 31. marca 2010 vyhlásil uznesenie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 21 C 79/2007-79 z 29. októbra 2008 a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Súdny   spis   spolu   s uznesením   krajského   súdu   bol okresnému súdu vrátený 16. apríla 2010. Po doručení uznesenia krajského súdu účastníkom konania v súlade s právnym názorom krajského súdu okresný súd uznesením z 24. augusta 2010 pripustil, aby do konania vstúpil odporca v II. rade. Po podaní odvolania odporcom v II.   rade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 24.   augusta   2010   okresný   súd   uvedené odvolanie odporcu v II. rade zaslal 27. septembra 2010 na vedomie právnym zástupcom sťažovateľa a odporcu v I. rade.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na okresnom súde prebieha od 1. júna 2007. Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetného súdneho konania v okolnostiach daného prípadu nie je takej povahy, aby naznačovala možnosť príčinnej súvislosti s namietaným porušením uvedeného základného práva sťažovateľa.

Rozhodujúcou skutočnosťou pri posudzovaní namietaných prieťahov v napadnutom konaní je podľa názoru ústavného súdu to, že dĺžka namietaného konania pred okresným súdom   po   odrátaní   obdobia   od   18.   decembra   2008   do   16.   apríla   2010,   keď   sa   spis (s krátkodobým   prerušením   v rámci   odvolacieho   konania)   nachádzal   na krajskom   súde, predstavuje dobu, ktorá   sama osebe neumožňuje vysloviť,   že v okolnostiach   danej   veci mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Aj   keď   treba   dať   za   pravdu   sťažovateľovi,   že   v postupe okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku z 30. mája 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá,   došlo   k určitým   pochybeniam,   a za   predpokladu   dôslednejšieho postupu   a posúdenia   všetkých   okolností   daného   prípadu   nemuselo   dôjsť   k následnému zrušeniu   prvostupňového   rozsudku   krajským   súdom,   predsa   nemožno   doterajšiu   dĺžku konania pripísať iba na vrub neefektívnemu postupu okresného súdu, keďže v dôsledku podaného odvolania sa spis nachádzal takmer 16 mesiacov na krajskom súde. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje iba proti postupu okresného súdu, a keďže konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, nie je možné, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné   prieťahy   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnený návrh (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresný súd po odrátaní obdobia, keď sa spis v rámci odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde, keď reálne nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, vo veci v zásade priebežne konal. Aj keď jeho postup v preskúmavanom konaní nebol, ako už bolo uvedené, efektívny a do určitej miery prispel   aj k predĺženiu   konania, ústavný súd je však toho názoru, že zistené nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k jednoznačnému   záveru,   ktorý   by   umožnil   vysloviť,   že   v   konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 21 C 79/2007 došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu   ústavnosti   uplatnenými   v sťažnosti   vrátane   žiadosti   o ustanovenie   advokáta nezaoberal.

Ústavný súd napokon dodáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd v ďalšom   priebehu   konania   nebude   postupovať   efektívne   a   plynulo,   sťažovateľ v nadväznosti na to zvážil možnosť podania novej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010