znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 413/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sžso 20/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2009   doručená   sťažnosť   M.   K.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   bližšie   neoznačenom   konaní   vedenom   na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ústavný súd zistil, že konanie na najvyššom súde je vedené pod sp. zn. 4 Sžso 20/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Krajský súd v Žiline rozsudkom spis. zn. 21 S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008 vyhovel   mojej   žalobe   proti   rozhodnutiu   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v B., pracoviska Ž. č. k. 2007/01975 zo dňa 03. októbra 2007, predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný správny orgán sa voči rozhodnutiu odvolal, čím sa dostala na prejednanie a rozhodnutie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako vecne príslušný súd podľa ust. § 10 ods. 2 O. s. p.

Krajský súd v Žiline mi odvolanie správneho orgánu doručil listom zo dňa 21. apríla 2008 s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia výzvy.

Dňa   05.   mája   2008   som   doručila   Krajskému   súdu   moje   vyjadrenie   k   odvolaniu a oznámila som súdu, že nesúhlasím s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania.... Nemám vedomosť o tom, že by od 05. mája 2008 Krajský súd v Žiline, alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky bol vo veci vykonal procesný úkon. Doteraz nebolo ani vytýčené pojednávanie na odvolacom súde, hoci od môjho vyjadrenia k odvolaniu uplynulo už 15 mesiacov.

Pretože som   zo strany Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky neobdržala   žiadnu korešpondenciu, nemám vedomosť, pod akou spisovou značkou sa vo veci koná.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Každý má právo na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Mám za to, že odvolací súd je vo veci nečinný. 15 mesiacov je dosť dlhá doba, aby súd   nielen   vo   veci   vytýčil   pojednávanie,   prípadne   vykonal   iný   úkon,   ale   aby   aj   v   tak jednoduchej   veci   ako   je   táto   moja,   právoplatne rozhodol.   Jedná sa iba   o preskúmanie rozhodnutia   o určení   výšky   sociálnej   dávky.   Príkladom   poukazujem   na   známu   kauzu „Pezinská skládka“, kde prvostupňový Krajský súd v Bratislave rozhodol o správnej žalobe v decembri 2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd v júli 2009. Cítim sa byť preto postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poškodená a diskriminovaná, keď v inej veci rozhodne do siedmych mesiacov od vynesenia prvostupňového rozsudku a v mojej   veci,   ktorá   sa   týka   preskúmania   odvolania   vo   veci   zrušenia   rozhodnutia správneho   orgánu   o výške   sociálnej   dávky   nevytýčil   po   15   mesiacoch   pojednávanie   a nemám vedomosť, že by inak konal.

Postupom   (nečinnosťou)   odvolacieho   súdu   tak   boli   porušené   moje   práva garantované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   Sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   pred   zásahom   do   veci územnej samosprávy účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   koná   iba   za predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má podľa zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov osobitného zreteľa (§ 58 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z.)

Dôvody hodné osobitého zreteľa a teda aj právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky vidím v tom, že len Ústavný súd Slovenskej republiky môže nielen vysloviť, že právo porušené bolo, prikázať porušovateľovi práva aby sa zdržal tohto konania, ale aj priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Domáham sa nielen vyslovenia, že právo porušené bolo, prikázania, aby súd ďalej vo veci   konal   bez   zbytočných prieťahov,   ale   aj   primeraného finančného   zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4. zák. č. 38/1993 Z. z. Sťažnosťou... nemám možnosť dosiahnuť priznania primeraného finančného zadosťučinenia, pretože jeho priznanie je výlučne v kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd rozhoduje o odvolaní vo veci určenia výšky sociálnej dávky...

V právnej neistote pre neefektívny postup odvolacieho súdu zotrvávam neprimerane dlho, čo mi znásobuje existenčné problémy. Navyše som názoru, že práve pre charakter veci (rozhodovanie ohľadom výšky sociálnej dávky) má súd brať ohľad na účastníka konania a venovať aspoň zvýšenú pozornosť tomu, aby vo veci rozhodol v primeranej lehote.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý spočíval v prejednaní a rozhodnutí vo veci odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 21S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008, porušené bolo.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vo veci odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 21S/137/2007 zo dňa 11. marca 2008 neporušoval právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípadoch namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   považuje   ústavný   súd   za   účinný prostriedok   nápravy   sťažnosť   podanú   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   §   62   a   nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Účelom práva účastníka konania podať sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch je poskytnúť príležitosť všeobecnému súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav   zapríčinený   jeho   nečinnosťou   alebo   nesprávnym   postupom   (I.   ÚS   20/05).   Až   po vyčerpaní tohto prostriedku bez dosiahnutia jeho účelu sú v zmysle princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy splnené podmienky na konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bez   splnenia   tejto   podmienky,   ak sťažovateľ preukáže, že ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde),   najmä   ak   využitie   uvedeného   prostriedku   nápravy   nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. III. ÚS 132/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka v priebehu konania vedeného pred najvyšším súdom podala sťažnosť na prieťahy predsedovi najvyššieho súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, a poskytla tým príležitosť všeobecnému súdu, aby sám urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   jeho   nečinnosťou.   Naopak, sťažovateľka priamo uviedla, že sťažnosť nepodala preto, že podľa nej boli dané dôvody osobitného zreteľa pre nesplnenie tejto podmienky. Podľa nej tieto podmienky spočívajú v tom, že iba ústavný súd má právomoc poskytnúť jej za zbytočné prieťahy v konaní aj primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   účelom podania   sťažnosti   nemôže   byť   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   ale   poskytnutie ochrany základným právam a slobodám sťažovateľa.

Ústavný súd skonštatoval, že skutočnosť, že sťažovateľka „zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neobdržala žiadnu korešpondenciu“ a že „nemá vedomosť, pod akou spisovou značkou vo veci koná“, nebola prekážkou využitia sťažnosti ako právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ani dôvodom osobitného zreteľa, keďže sťažovateľke bola známa spisová značka, pod ktorou v jej veci konal Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

Keďže sťažovateľka nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základného   práva   účinne   poskytuje   a   na   ktorého   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol   jej sťažnosť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd navyše zistil, že najvyšší súd v namietanej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Sžso 20/2008 z 31. júla 2009 (sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu   doručená   21.   augusta   2009),   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   7.   septembra   2009 a ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 137/2007 z 11. marca 2007. Táto skutočnosť je tiež dôvodom signalizujúcim zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľky a dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009