znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 413/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   15. decembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Allianz   –   Slovenskej   poisťovne,   a. s.,   B.,   Českej poisťovne – Slovensko, akciovej spoločnosti, B., ERGO poisťovne, a. s., B., Komunálnej poisťovne,   a. s.,   B.,   KOOPERATÍVA   poisťovne,   a. s.,   B.,   Generali Poisťovne,   a. s.,   B. a UNIQA poisťovne, a. s., B., všetci zastúpení advokátom JUDr. J. K., B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn.   18 C 199/2002 z 15. októbra 2003   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   4 Co 305/03 z 30. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Allianz   –   Slovenskej   poisťovne,   a. s.,   Českej   poisťovne   –   Slovensko, akciovej   spoločnosti,   ERGO   poisťovne,   a. s.,   Komunálnej   poisťovne,   a. s., KOOPERATÍVA   poisťovne,   a. s.,   Generali   Poisťovne,   a. s.,   a   UNIQA   poisťovne,   a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Allianz   –   Slovenskej   poisťovne,   a. s.,   B.,   Českej   poisťovne   – Slovensko,   akciovej   spoločnosti,   B.,   ERGO   poisťovne,   a. s.,   B.,   Komunálnej poisťovne, a. s.,   B.,   KOOPERATÍVA   poisťovne,   a. s.,   B.,   Generali   Poisťovne,   a. s.,   B. a UNIQA poisťovne, a. s., B. (všetci ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 199/2002 z 15. októbra 2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 305/03 z 30. apríla 2004.

Sťažovatelia uviedli, že „... ako navrhovatelia sa na Okresnom súde Bratislava I. (...) ako vecne a miestne príslušnom súde svojím návrhom doručeným súdu 3. 12. 2002 domáhali,   aby   súd   určil,   že   sťažovatelia   (v   uvedenom   konaní   navrhovatelia)   nemajú povinnosť uloženú ustanovením § 30 ods. 1 zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve odviesť osem   percent   z   prijatého   poistného   z   povinného   zmluvného   poistenia   zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na osobitný účet Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (v uvedenom konaní odporca). Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 18 C 199/02 a následne na Krajskom súde v Bratislave, ktorý rozhodoval   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Bratislava I. pod sp. zn. 4 Co 305/03.

K podaniu uvedeného návrhu viedlo sťažovateľov ich presvedčenie, „... že povinnosť odviesť   8   %   z   poistného   im   nevznikla,   nakoľko   uložením   zákonnej   povinnosti   uvedenej v ustanovení   §   30   ods.   1   zákona   č.   95/2002   Z.   z.   došlo   k   porušeniu   ich   Ústavou   SR zaručených práv, nakoľko uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanovením čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s ustanovením čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2, 3, 4 Ústavy SR a bolo ním porušené aj ustanovenie čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR“.

Podľa   sťažovateľov   je   ustanovenie   §   30   ods.   1   zákona   č.   95/2002   Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   poisťovníctve“)   voči   nim   diskriminačné.   Poukazujú   pritom   na   to, že „Poistné,   ktoré   poistník   zaplatí   poisťovni   vykonávajúcej   povinné   zmluvné   poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa momentom jeho zaplatenia stáva vlastníctvom poisťovne. Avšak ustanovenie § 30 ods. 1 zákona č. 95/2002 Z. z. zároveň poisťovni ako vlastníkovi ukladá povinnosť, aby s nadobudnutým vlastníctvom (zaplateným   poistným)   určitým   spôsobom   nakladal   a   to   dokonca   tak,   aby   časť   svojho majetku   poukázal   ústrednému   orgánu   štátnej   správy.   Uvedená   právna   úprava   pritom vzhľadom   na   svoj   charakter   nemá   za   následok   iba   obmedzenie   vlastníckeho   práva poisťovne,   ale   svojimi   dôsledkami   má   za   následok   zbavenie   vlastníctva,   teda   svojím obsahom   uvedená   úprava   znamená   vyvlastnenie   a   to   priamo   zákonom   ako   všeobecne záväzným právnym predpisom, pričom sa jedná o vyvlastnenie bez náhrady. Možno teda uzavrieť,   že   ustanovením   §   30   ods.   1   v   časti   ukladajúcej   poisťovniam   vykonávajúcim povinné   zmluvné   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorových vozidiel   (t. j.   sťažovateľom)   bolo   zasiahnuté   do   práva   vlastniť   majetok   sťažovateľov zakotveného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a touto legislatívnou úpravou bol porušený aj zákaz diskriminácie a zásada rovnosti garantované Ústavou“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 199/2002 z 15. októbra 2003 konanie vo veci ich návrhu podľa § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci nie je daná právomoc súdov, pretože súdy v občianskom   súdnom   konaní prejednávajú a   rozhodujú   iba   veci   uvedené   v   ustanovení § 7 ods.   1 až 3 OSP a predmetom   konania bol verejnoprávny vzťah medzi účastníkmi. Okresný súd nepostúpil vec inému orgánu, čo odôvodnil tým, že v danej veci ide o návrh v zmysle   § 80   OSP.   Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   v   zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 305/03 z 30. apríla 2004   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správne. V odôvodnení okrem iného poukázal aj na to, že všeobecné súdy vo veciach, ktoré nepatria do ich právomoci, nie sú oprávnené podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, a to z   dôvodu,   že   takýto   návrh   môžu   všeobecné   súdy   podať   iba   v   súvislosti   so   svojou rozhodovacou činnosťou, t. j. vo veciach, ktoré patria do ich právomoci.

Ďalej sťažovatelia argumentujú aj tým, že ochrana subjektívnych práv nemôže byť v žiadnom prípade vylúčená z pôsobnosti súdu, alebo iného zákonom stanoveného orgánu. Z toho vyvodzujú, že ak právny poriadok neurčuje orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je všeobecný súd. V spojitosti s tým upozorňujú aj na to, že samotný zákonodarca pri procesnej úprave práva na súdnu ochranu v Občianskom súdnom poriadku pamätal na ústavnú garanciu práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu, keď v ustanovení § 104 ods. 1 OSP druhej vety uvádza: „ Ak vec nespadá do   právomoci   súdov   alebo   ak   má   predchádzať   iné   konanie,   súd   postúpi   vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.“

Okresný súd a krajský súd preto podľa názoru sťažovateľov nepostúpením ich návrhu inému orgánu (oba súdy po tom, ako dospeli k záveru, že vec nepatrí do právomoci súdov), konali   v   rozpore   s   ustanovením   §   104   ods.   1   OSP.   Sťažovatelia   spochybňujú aj argumentáciu okresného súdu, že na konanie v danej veci je príslušný Úrad pre finančný trh, uvádzajú dôvody, pre ktoré tomu tak podľa ich názoru nie je, a vyjadrujú nesúhlas s názorom súdov oboch stupňov, ktoré rozhodovali v predmetnej veci, že vzťah medzi nimi a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky založený § 30 ods. 1 zákona o poisťovníctve je vzťahom verejnoprávnym. V súvislosti s tým poukazujú na skutočnosť, že predmetom konania je vzťah uvedených subjektov, a nie následné použitie finančných prostriedkov. Preto charakter vzťahu treba posudzovať v závislosti na vzťahu účastníkov konania. Pritom treba odlišovať aj to, že uloženie povinnosti odvodu poistného nie je vzťahom, na ktorý dopadá   dohľad   štátu   nad   činnosťou   poisťovní,   teda   dohľad   nad   správaním   poisťovní na finančnom trhu vo vzťahu k predmetu činnosti. Preto aj odvod poistného nie je podľa sťažovateľov   správaním   na   finančnom   trhu,   ale   je   vzťahom   obchodným, resp. hospodárskym.

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu a krajského súdu boli porušené ich označené základné práva, a navrhujú, aby ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo obchodných spoločností Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., B., Česká   poisťovňa   –   Slovensko,   akciová   spoločnosť,   B.,   ERGO   poisťovňa,   a.   s.,   B., Komunálna poisťovňa, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., B., Generali Poisťovňa, a. s., B. a UNIQA poisťovňa, a. s., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   20   ods.   1   a čl.   2   ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I., č. k. 18 C 199/2002-96 z 15. 10. 2003 a uznesením Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 Co 305/03 z 30. 4. 2004 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I., č. k. 18 C 199/2002-96 z 15. 10. 2003 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 Co 305/03 z 30. 4. 2004 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Bratislava   I.   a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť obchodným spoločnostiam Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., B., Česká   poisťovňa   –   Slovensko,   akciová   spoločnosť,   B.,   ERGO   poisťovňa,   a.   s.,   B., Komunálna poisťovňa, a. s., B., KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., B., Generali Poisťovňa, a. s., B. a UNIQA poisťovňa, a. s., B., trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   namietajú,   že   okresný   súd   zastavením   konania   v   ich   právnej   veci uznesením sp. zn. 18 C 199/2002 z 15. októbra 2003 a krajský súd potvrdením uvedeného prvostupňového   rozhodnutia uznesením   sp.   zn.   4   Co 305/03 z 30. apríla 2004 porušili ich uvedené základné práva.

4. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   zisťoval, či ochranu ich právam, porušenie ktorých namietali (t. j. základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ods. 1, základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov im dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

O postupe a uznesení okresného súdu konal v odvolacom konaní krajský súd. Preto v súlade s ustanovením čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc   ústavného   súdu   na   opätovné   preskúmanie   uznesenia   súdu   prvého   stupňa. Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd sťažnosť proti okresnému súdu odmietol pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania,   keď   je   dovolanie   prípustné,   aj   keď   nie   sú   splnené   podmienky   uvedené v § 239 OSP. Okrem   iného ide   aj o prípad,   ak bola postupom   súdu   účastníkovi   odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá   samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba   rozumieť   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov   ústavný   súd   konštatoval, že nevyužili   v   danej   veci   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   §   236 a nasl. OSP.

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) bolo podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľov prípustné a v súlade s § 243b ods. 1 OSP ho možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia ich práv.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f) OSP], efektívnym prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania (z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemožno   nahradzovať   sťažnosťou   ústavnému   súdu,   ktorý   môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

5. Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 31/00) a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších sťažovateľmi označených základných práv, ktorých porušenie namietajú.

Na   základne   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   dovolanie   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nepodali   a   priamo   sa   obrátili   so   sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdia také porušenie ich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

6. Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľmi ústavný súd uzavrel, že v ich veci nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP].   Preto   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004