znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   M.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky a advokátky   JUDr. M.   L.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 176/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   M.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je „rozhodovanie o peňažnom   plnení“   z   titulu   lízingovej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   sťažovateľkou, v procesnom   postavení   žalobkyne   ako   poskytovateľkou   lízingu,   a   žalovaným   ako prijímateľom lízingu. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 13. augusta 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Okresný súd Bratislava V vydal dňa 23. 12. 2010 pod sp. zn. 27 Rob/192/2010 platobný   rozkaz,   ktorým   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   žalovanú   istinu   s   príslušenstvom. Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V   z   16.   3.   2011,   sp.   zn.   27   Rob/192/2010 bol citovaný   platobný   rozkaz   zrušený   pre   nemožnosť   doručiť   ho   do   vlastných   rúk žalovanému. Posledným úkonom Okresného súdu Bratislava V bolo doručenie poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníka, sp. zn. 29 Cb 176/2011 v októbri 2012. Okresný   súd   mohol   uvedený   úkon   procesného   poučenia   obstarať   aj   v   súvislosti s predvolaním   na   pojednávanie   vo   veci.   Súdne   konania   vo   predmetnej   veci   začalo pred Okresným súdom Bratislava V na návrh doručený súdu v auguste 2010 a do dnešného dňa   nebolo   právoplatne   skončené,   do   dnešného   dňa   nebolo   ani   nariadené   vo   veci pojednávanie napriek tomu, že súd zrušil platobný rozkaz pre nemožnosť jeho doručenia do vlastných   rúk   žalovaného   už   v marci   2011,   teda   od   marca   2011   do   dnešného   dňa neuskutočnil okresný súd žiaden efektívny úkon, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci. Okresný   súd   Bratislava   V   je   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   29   Cb   176/2011   nečinný už 21 mesiacov, od marca 2011 do dnešného dňa.“

Podľa názoru sťažovateľky „... uvedený typ sporov z leasingových obchodov patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti a sú založené na právnom posúdení listinných dôkazov. Aj v súdnom konaní, ktorého prieťahy sťažovateľ namieta, si sťažovateľ   uplatnil   peňažný   nárok,   ktorý   nebol   zo   strany   žalovaného   namietaný ani čo do právneho   dôvodu,   ani   do   výšky   nároku   a   nevykazoval   mimoriadnu   zložitosť po právnej   alebo   skutkovej   stránke...vychádzajúc   z   uvedeného   má   sťažovateľ   za   to, že namietaným   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 176/2011   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodňuje „predovšetkým dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od posledného procesného úkonu vo veci (viac ako 21 mesiacov), dĺžkou časového obdobia, ktorá uplynula od doručenia žalobného návrhu žalobcu na všeobecný súd (viac ako   28   mesiacov),   ďalej skutočnosťou,   že   v namietanom konaní   nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú, žalovaný nikdy nerozporoval právny dôvod nároku a jeho výšku.   Sťažovateľ   si   uplatnil   peňažný   nárok   v   roku   2010   v   čase,   keď   bola   žalovaná spoločnosť obchodne činná a aktívne podnikala. Žalovaná spoločnosť však ku dnešnému dňu už reálne nepodniká a nevykazuje žiadnu činnosť, ktorá by jej zabezpečila príjmy, z ktorých by mohol byť sťažovateľ v budúcnosti uspokojený, a teda skutočné vymoženie nároku sťažovateľa od žalovanej spoločnosti bude s ohľadom na uvedené u žalovaného sťažené, ak nie nemožné.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   V   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 Cb 176/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume 7.000,- € (slovom sedemtisíc eur) ktoré jej je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší   súd Slovenskej   republiky (z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že ide   o zjavnú chybu,   správne   má   byť   „Okresný   súd   Bratislava   V“,   pozn.) je   povinný   uhradiť obchodnej spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   trovy   konania   v   sume   275,94   €   (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu Advokátska   kancelária   JUDr.   M.,   s.   r.   o.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 29 Cb 176/2011 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Na   účely   preskúmania   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   súdny spis sp. zn. 29 Cb 176/2011, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Okresnému súdu bol 13. augusta 2010 doručený návrh sťažovateľky ako žalobkyne na začatie konania o zaplatenie peňažného plnenia z titulu lízingovej zmluvy.

Dňa   23.   decembra   2010   vydal   okresný   súd   platobný   rozkaz,   ktorý   bol   následne uznesením zo 16. marca 2011 zrušený pre nemožnosť doručiť ho žalovanému do vlastných rúk.   Vec   bola   prevedená   9.   mája   2011   do   registra   Cb   a bola   jej   pridelená   sp.   zn. 29 Cb 176/2011.

Uznesením zo 17. októbra 2012 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa vyjadril k návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   mu   doručil   v prílohe.   Zásielka   bola   súdu   vrátená ako nedoručená s tým, že adresát je neznámy.

Okresný súd vyhlásil na pojednávaní 28. februára 2013 rozsudok pre zmeškanie, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. marca 2013.

Zo   zistení   vyplýva,   že   v namietanom   konaní   okresného   súdu   došlo   k   obdobiu ojedinelej nečinnosti, a to po preradení veci do Cb registra v trvaní viac ako 17 mesiacov. Inak okresný súd v namietanom konaní postupoval v zásade plynulo, aj keď jeho činnosť mohla byť efektívnejšia. Ústavný súd v súvislosti so svojím zistením poukázal na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní nebol poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom navyše v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. marca 2013, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013