znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   2 T 224/2010 z 8. septembra 2010, ktorým schválil dohodu o vine a treste uzatvorenú medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Prievidza a S. P., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. P. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2012 doručená sťažnosť S. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 224/2010 z 8. septembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“), ktorým   schválil   dohodu   o   vine   a treste   uzatvorenú   medzi   prokurátorom   Okresnej prokuratúry   Prievidza   (ďalej   len   „prokurátor“)   a sťažovateľom.   Sťažnosť   bola   daná   na poštovú prepravu 19. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými uzavrel 18. augusta 2010 s prokurátorom dohodu o vine a treste (ďalej len „dohoda“), v zmysle ktorej   sa   sťažovateľ   priznal   k   spáchaniu   skutku   právne   kvalifikovaného   ako   obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 2 písm. a)   Trestného   zákona,   a zároveň   v   tejto   dohode   došlo   k   dohode   o   treste   v   trvaní 8 rokov a 4 mesiacov, ako aj o ochrannom dohľade v trvaní 18 mesiacov.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 224/2010 z 8. septembra 2010 okresný súd schválil uvedenú dohodu uzatvorenú medzi prokurátorom a sťažovateľom, ako aj medzi prokurátorom   a   ďalšími   obvinenými.   Namietaný   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 8. septembra 2010.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal podnet ministrovi spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   na   podanie   dovolania   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 224/2010 z 8. septembra 2010. Podnet sťažovateľa bol odložený   ako   nedôvodný,   o   čom   bol   sťažovateľ   upovedomený   prípisom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 26064/2011-61/D/796 zo 7. decembra 2011.

Následne   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal   proti   namietanému rozsudku   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Tdo 11/2012 zo 4. apríla 2012 tak, že ho podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd nemal schváliť dohodu uzavretú medzi ním a   prokurátorom,   pretože   v   tomto   konaní   došlo   k   zásadnému   porušeniu   jeho   práva na obhajobu, keďže orgány činné v trestnom konaní nepostupovali tak, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.

Sťažovateľ poukazuje v tejto súvislosti na § 232 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, môže prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu. Podľa názoru sťažovateľa dôkazy obstarané v prípravnom konaní nenasvedčovali pravdivosti jeho priznania,   toto   priznanie   učinil   až   10.   augusta   2010   do   záznamu   o   preštudovaní vyšetrovacieho spisu pod tlakom, ktorý bol vyvolaný hrozbou vysokého trestu.

Prokurátor vzhľadom na uvedené skutočnosti nemal podľa sťažovateľa ani len začať konanie o dohode o vine a treste a okresný súd nemal túto dohodu schváliť.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Okresný súd v Prievidzi rozsudkom, č. k. 2 T 224/2010-406 zo dňa 08. 09. 2010, ktorým   schválil   dohodu   o   vine   a   treste   medzi   prokurátorom   Okresnej   prokuratúru v Prievidzi a obvineným S. P., porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2.) Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi, č. k. 2 T 224/2010-406 zo dňa 08. 09. 2010 zrušuje a vec vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol, a prikazujem mu, aby S. P. z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody neodkladne prepustil.

3.) Okresný súd v Prievidzi je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania spojené s jeho právnym zastupovaním.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   2 T 224/2010 z 8. septembra   2010   v   časti,   ktorou   bola   schválená   dohoda   medzi   prokurátorom a sťažovateľom.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 11/2012 zo 4. apríla 2012, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa ako podané neoprávnenou osobou, vyplýva, že najvyšší súd dospel na základe platnej právnej úpravy (§ 334 ods. 4, § 369 ods. 1 až 6, § 372 Trestného poriadku) k záveru, že „proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o schválení   návrhu   na   dohodu   prokurátora   a   obvineného   o   vine   a   treste,   môže   podať z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 Tr. por. dovolanie iba minister spravodlivosti. Obvinený   S.   P.   sa   tým,   že   zákonom   predpísaným   spôsobom   prejavil   súhlas   o schválení dohody o vine a treste, okrem iného, vzdal aj oprávnenia podať proti rozsudku súdu prvého stupňa riadny opravný prostriedok (§ 334 ods. 4 Tr. por.), v dôsledku čoho stratil aj oprávnenie podať proti takému rozhodnutie dovolanie (§ 369 ods. 2 Tr. por. a § 372 Tr. por.)“.

Právny názor najvyššieho súdu, v zmysle ktorého proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o schválení návrhu na dohodu prokurátora a obvineného o vine a treste, môže podať z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku dovolanie iba minister   spravodlivosti,   vyplýva   z   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   32/2007 z 23. októbra   2007,   ktoré   bolo   publikované   ako   zásadné   rozhodnutie   pod   číslom   58 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2008. Na toto rozhodnutie sa poukazuje aj v odbornej tlači (pozri napr. MINÁRIK, Š. a kol.: Komentár k Trestnému poriadku. Bratislava: IURA EDITION 2010, s. 924).

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   mohol   a   mal   poznať publikovanú   judikatúru   najvyššieho   súdu   týkajúcu   sa   prípustnosti   dovolania,   ako   aj subjektov   oprávnených   na   jeho   podanie,   t.   j.   mal   teda   vedieť,   že   v   zmysle   príslušnej judikatúry najvyššieho súdu nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania proti rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o schválení návrhu na dohodu prokurátora a sťažovateľa.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   namietaný   rozsudok   okresného   súdu nadobudol právoplatnosť 8. septembra 2010 a sťažovateľ sťažnosť podal až 19. júna 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poznamenať,   že   nebolo   jeho   úlohou   zaujať   stanovisko   k ústavnej   akceptovateľnosti právneho   názoru   najvyššieho   súdu   o subjekte   oprávnenom   na   podanie   dovolania   proti rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   tento   rozhodol   o schválení   návrhu   na   dohodu prokurátora a obvineného o vine a treste, keďže sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 11/2012 zo 4. apríla 2012 a závery v ňom uvedené v sťažnosti nenapáda.

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ bol dvakrát   (v   konaní o   dohode   o   vine   a   treste   na   Okresnej   prokuratúre   Prievidza,   ako   aj v konaní   o   schválení   tejto   dohody   na   okresnom   súde)   riadne   poučený   o   všetkých podmienkach   na uzatvorenie dohody   v zmysle § 232 ods.   1 a § 331 a nasl. Trestného poriadku, dvakrát sa k skutku priznal a uznal vinu za jeho spáchanie. Z tohto pohľadu možno sťažnosť považovať aj za účelovú a zjavne neodôvodnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012