znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   F.,   L.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009, postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/253/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2011 doručené   podanie   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „Návrh   na   vydanie predbežného opatrenia“, Ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv“ a „Žiadosť o určenie zástupcu“. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Lučenec (ďalej len „okresný súd 1“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 C/151/2009, postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd 2“) v konaní vedenom pod sp. zn.   9 C/36/2010   a jeho   rozsudkom   z 27.   augusta   2010   a postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 253/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ uvádza, že podáva „ústavnú sťažnosť“ a zároveň „aj návrh a žiadam súd o predbežné opatrenie nakoľko som vo veci dňa 30. 5. 2011 podal opravné prostriedky... a dňa 13. 6. 2011 podal námietky zaujatosti sudcov... a súd o nich odmieta konať a tak súčasne   bez   rozhodnutia   o   nich   odmieta   aj   riadne   konať   o veci,   a súd   nezákonne a protiprávne   odmieta   vo   veci   vôbec   konať,   keď   naviac   uvádza   že   vec   je   skončená... a pritom sa o nej v skutočnosti podanými opravnými prostriedkami koná... a keď teda súd vie o podaných opravných prostriedkoch... a vôbec sa k nim nevyjadril a ignoruje ich...“.

Podľa sťažovateľa „Súd tvrdí, že o námietkach rozhodovať nebude, čo je preukázane vedome a úmyselne nezákonné a protiprávne... a konanie tak porušuje základné práva keď súd upiera spravodlivý súdny proces a pre preukázané znemožnenie preukázať zaujatosť súdu hrozí vykonanie nezákonného rozhodnutia, takže nie je možné riadne uplatniť opravné prostriedky pred nezaujatým súdom. Takto je postihnutá celá vec: nebol mi doručený návrh na   začatie   konania,   a súd   na   moju   námietku   riadne   nereagoval,   rovnako   nereagoval na námietku   nepríslušnosti   súdu,   na   sťažnosti   predsedom   súdov,   a takisto   celá   vec   je nesprávna a súd tak činí preukázateľne z dôvodu zaujatosti.“.

Sťažovateľ navrhuje taktiež „pozastaviť vykonateľnosť“ rozsudku okresného súdu 2 č. k. 9 C/36/2010-154   z 27.   augusta   2010   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 17 Co/253/2010-186 z 31. marca 2011, „nakoľko hrozí jeho nezákonné vykonanie pre nezákonný   postup   súdu,   ktorý   je   v rozpore   s právom   odmieta   konať   a opravných prostriedkoch a o námietke zaujatosti...“.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa „o určenie   zástupcu   pre   platné oslobodenie od súdnych poplatkov v celej veci“.

II.

Podľa   čl. 127 ústavy   ústavný súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ústavný súd napriek tomu, že sťažnosť neobsahuje všetky náležitosti predpísané   zákonom   o   ústavnom   súde,   ju preskúmal   na   základe   spisovej   dokumentácie predloženej okresným súdom 2 z toho hľadiska, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, zohľadňujúc pritom svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej môže podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   vyhovieť   (napr. IV. ÚS 168/07, III. ÚS 243/07, I. ÚS 168/07).

Z vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   konania   pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o žalobe Vysokého učení technického v Brne (ďalej len „žalobca“) podanej pôvodne okresnému súdu 1, avšak na základe uznesenia krajského súdu č. k. 16 NcC/5/2010-103 z 18. februára 2010 (o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu 1   z prerokúvania   a rozhodovania   predmetnej   veci)   prikázanej   na   prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu 2. V tomto konaní si žalobca uplatňoval zaplatenie sumy 17 551   Kč   s úrokom   z omeškania   8,5 %   ročne   od   1.   júla 2009   do   zaplatenia   z dôvodu Zmluvy o ubytovaní (ďalej len „zmluva“) uzavretej so sťažovateľom 15. augusta 2008. Okresný súd 2 považoval za preukázané, že sťažovateľ užíval ubytovací priestor aj potom, ako žalobca 7. novembra 2008 od zmluvy odstúpil, a preto považoval žalobu za dôvodnú a rozsudkom   č. k.   9 C/36/2010-154   z 27.   augusta   2010   jej   v celom   rozsahu   vyhovel dospejúc k záveru, že sťažovateľ využíval ubytovacie služby žalobcu, za ktoré nezaplatil.

Sťažovateľ následne doručil 25. októbra 2010 okresnému súdu 2 písomné podanie, ktoré   označil   ako „Odvolanie   a návrh   na   vylúčenie   sudcu   a sudcov   odvolacieho   súdu z prejednávania   a rozhodovania   veci“ sp. zn.   9 C/36/2010. Keďže   toto   podanie neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 OSP, okresný súd 2 uznesením č. k. 9 C/36/2010-163 z 26. októbra 2010 vyzval sťažovateľa, aby ho v určenej lehote doplnil a opravil   tak, aby okrem   všeobecných náležitostí   podľa   § 42 ods. 3 OSP obsahovalo aj osobitné náležitosti ustanovené v § 205 ods. 1 a 2 OSP, ktoré konkretizoval. Sťažovateľ bol okresným súdom 2 taktiež upozornený na možný postup odvolacieho súdu podľa   § 218   ods. 1   písm. d)   OSP   s tým,   že   v prípade   nedoplnenia   alebo   neopravenia odvolania ho môže odvolací súd odmietnuť.

Na výzvu okresného súdu 2 reagoval sťažovateľ písomným podaním z 19. novembra 2010,   ktoré   bolo   23.   novembra   2010   doručené   okresnému   súdu 2,   a následne   podaním zo 7. februára 2011. Z obsahu týchto podaní vyplýva, že sťažovateľ namietol nepríslušnosť okresného súdu 2 konať v predmetnej veci, ako aj nesprávne poučenie o možnosti podať odvolanie v jeho uznesení č. k. 9 C/36/2010-163 z 26. októbra 2010.

Okresný   súd 2   predložil   7.   decembra   2010   spis   s opravným   prostriedkom na rozhodnutie odvolaciemu (krajskému) súdu, ktorý odvolanie sťažovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP odmietol z dôvodu, že skutočnosti v ňom uvedené „neumožňujú, aby krajský   súd   v opravnom   konaní   odvolanie   prejednal   a o ňom   rozhodol.   Odporca v písomných   podaniach   doručených   Okresnému   súdu   Lučenec   dňa   22.   11.   2010,   resp. 07. 02. 2011, odvolanie zo dňa 20. 10. 2010 nedoplnil ani neopravil.“.

II.1.   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009

Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že okresný súd 1 prípisom zo 16. marca 2010 na   základe   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   16 NcC/5/2010-103   z 18.   februára   2010 (o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu 1 z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci)   postúpil   vec   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu 2,   ktorému   bol   predmetný   spis doručený   17. marca 2010.   Uvedené   uznesenie   krajského   súdu   o prikázaní   veci na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu 2 bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla 2010 a následné podanie sťažovateľa z 10. mája 2010 už bolo adresované a 12. mája 2010 doručené   okresnému   súdu 2.   Od   postúpenia   veci   okresnému   súdu 2   už   okresný   súd 1 v uvedenej právnej veci nekoná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že z časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/151/2009, je zo spisovej dokumentácie bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dvojmesačná lehota v zmysle § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k tejto   námietke   uplynula,   a preto   nastala zákonná prekážka, ktorá bráni vecnému prerokovaniu sťažnosti zo strany ústavného súdu.

Na základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   v uvedenej   časti   bola podaná   oneskorene   a   z   toho   dôvodu   ju   aj   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol.

II.2.   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/36/2010 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2010

Podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody iba za splnenia predpokladu, že o tejto ochrane nerozhoduje iný súd,   teda že právna úprava takémuto základnému právu alebo slobode neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (I. ÚS 107/03).

Druhým   predpokladom,   ktorý   musí   byť   zásadne   splnený   na   konštatovanie o existencii právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Procesnými prostriedkami, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, sú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predovšetkým riadne opravné prostriedky.

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vychádza   totiž   z tzv.   princípu   subsidiarity, t. j. je nástrojom ochrany základných práv a slobôd, ktorý možno uplatniť až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práva, uplatniteľných v systéme orgánov   verejnej   moci,   ponímaného tiež   z hľadiska   ich   inštančnej   hierarchie.   Je   to   tak z toho dôvodu, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu práv fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nemožno dosiahnuť nápravu v rámci sústavy všeobecných súdov, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná preskúmaním ústavným súdom, avšak aj to iba v rozsahu obmedzenom ústavnoprávnymi kritériami.

Podľa prvej vety § 201 ods. 1 OSP môže účastník napadnúť rozhodnutie okresného súdu odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V posudzovanej   veci   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   síce   doručil   25.   októbra   2010 okresnému súdu 2 podanie, ktoré označil ako odvolanie vo veci sp. zn. 9 C/36/2010, ktorého rozsudkom č. k. 9 C/36/2010-154 z 27. augusta 2010 bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 17 551 Kč s prísl., avšak toto podanie neobsahovalo náležitosti riadneho odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 OSP, pričom sťažovateľ ho napriek výzve okresného súdu 2 a poučeniu o možnosti   jeho   odmietnutia   v určenej   lehote   nedoplnil.   Sťažovateľ   teda   síce   využil procesný prostriedok, ktorý pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí byť vyčerpaný, avšak   ako   vyplýva   z vyžiadaného   súdneho   spisu,   urobil   tak   procesne   neregulárnym spôsobom, čo je nevyhnutné postaviť na roveň situácii, ako keby odvolanie vôbec nepodal, a tak nevyužil procesný nástroj spôsobilý napraviť tvrdené pochybenia okresného súdu 2 v rámci prebiehajúceho súdneho konania.

Ak bola sťažovateľovi zákonom poskytnutá možnosť využitia riadneho opravného procesného   prostriedku   podľa   § 201   a nasl.   OSP,   avšak   túto   možnosť   kvalifikovaným spôsobom nevyužil, nemožno to považovať za vyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje. Tomu zodpovedajú aj konzekvencie, ktoré predpokladá § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V danom prípade takto samotný sťažovateľ svojím nedôsledným postupom zapríčinil, že odvolací súd nemohol posudzovať jeho odvolanie z vecného hľadiska.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   uzavrel,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   dovolávať   sa ochrany svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 C/36/2010   a jeho   rozsudkom   z 27.   augusta   2010 v   rovnakom rozsahu, ako to je vymedzené v argumentačnej báze v jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. V okolnostiach daného prípadu to tak nebolo.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.3.   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/253/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2011

Po posúdení tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal v prvom rade z vlastnej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne   napr.   I. ÚS 13/00,   III. ÚS 151/05,   III. ÚS 344/06).   Takéto   nedostatky v napadnutom uznesení krajského súdu však ústavný súd nezistil. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie súdnej ochrany v odvolacom konaní.

Preto, ak krajský súd odvolanie sťažovateľa s poukazom na § 218 ods. 1 písm. d) OSP odmietol z dôvodu, že nemalo náležitosti vyplývajúce z § 205 ods. 1 a 2 OSP, vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, osobitne tiež zo zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku. Výkonom tejto právomoci krajský súd   nemohol   v   žiadnom   prípade   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   že by   postup   krajského   súdu,   výklad právne   relevantných zákonných ustanovení alebo samotné namietané rozhodnutie vykazovali také nedostatky, ktoré by umožňovali prijatie záveru o existencii príčinnej súvislosti s odňatím (prípadne obmedzením) práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedeného dôvodu rozhodnutie napadnuté krajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť v tom prípade, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07),   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že „súd nezákonne a protiprávne odmieta vo veci vôbec konať“, a odvoláva sa pritom na jeho podanie z 13. júna 2011 doručené okresnému súdu 1 13. júna 2011 a následne postúpené okresnému súdu 2, ústavný súd uvádza, že sa v plnom rozsahu   stotožňuje   s obsahom   prípisu   okresného   súdu 2   z   27. júna 2011,   ktorým sťažovateľovi oznámil, že „s odkazom na Vaše podanie zo dňa 13. 06. 2011, doručené Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši dňa 20. 06. 2011, označené ako námietky zaujatosti, pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí dávame na vedomie, že vec vedená na tunajšom súde   pod   sp. zn.   9 C 36/2010   je   právoplatne   skončená.   Rozsudok   tunajšieho   súdu   č. k. 9 C/36/2010-154   zo   dňa   27.   08.   2010   nadobudol   právoplatnosť   dňa   19.   05.   2011 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/253/2010-186 zo dňa 31. 03. 2011.   Z uvedeného   dôvodu   preto   o Vašich   námietkach   zaujatosti   rozhodovať nebude.“.

Citované stanovisko krajského súdu, podľa ktorého po právoplatnom skončení veci nemožno   rozhodovať   o námietke   zaujatosti,   je v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku ako generálneho právneho predpisu upravujúceho civilný proces, pričom z neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. O odklade vykonateľnosti rozhodnutia môže súd rozhodovať   len   v súvislosti   s opravou   chýb   v rozsudku   (§ 164   OSP),   pred   rozhodnutím o dovolaní (§ 243 OSP) a v správnom súdnictve (§ 250b a § 250n OSP), takže v predmetnej veci   neprichádza   po   jej   právoplatnom   skončení   vôbec   do   úvahy   rozhodovať o sťažovateľovom návrhu na „pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutí“.

V súvislosti   s námietkou   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu 2   ústavný   súd uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v jeho veci konal nepríslušný súd, čo by v podstate zodpovedalo porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, mal možnosť túto námietku uplatniť v rámci dovolacieho konania [§ 237 písm. g) OSP].

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)].

Sťažovateľ však uplatnil svoju námietku o nepríslušnosti okresného súdu 2 v konaní pred ústavným súdom bez toho, aby ju predtým predniesol v konaní pred dovolacím súdom. Posúdenie   tejto   námietky   ústavným   súdom   v situácii,   keď   sa   sťažovateľ   neobrátil na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov (obdobne napr. IV. ÚS 201/04, IV. ÚS 161/08 a III. US 373/09).

V tomto prípade teda opätovne existoval „iný súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako   súd   dovolací,   povolaný   na poskytnutie   ochrany   právu   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľovej námietky o nepríslušnosti súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy. Sťažnosť   v tejto   časti   preto   treba   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011