znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. L..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária G..., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Tdo 30/2009   a jeho   uznesením z 1. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 Tdo 30/2009   a jeho uznesením   z   1.   apríla   2010   (ďalej aj „namietané   uznesenie“).   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   novembra   2010 sťažovateľka   rozšírila „pôvodne   podanú   sťažnosť   zo dňa   16. 6. 2010   v bode   I. aj o porušenie čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd“.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že rozsudkom   Okresného súdu   Prievidza   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 340/2005 z 26. júna 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 To 2/2008   z 19.   januára   2009   bola sťažovateľka uznaná za vinnú z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, ako to je uvedené v 24 bodoch výrokovej časti označeného rozsudku okresného súdu, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov,   na   výkon   ktorého   bola   podľa   § 39a   ods. 2   písm. a)   Trestného   zákona   zaradená do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň bola zaviazaná na náhradu spôsobenej škody poškodenému.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku argumentujúc, že «tento znalecký dôkaz (znalecký posudok Ing. A. V. č. 2/2003) v samotnej podstate bol vykonaný spôsobom takým, že došlo k zásahu do mojich ľudských práv a základných slobôd priznaných Ústavou SR. Dovolací súd vo vzťahu k mojim výhradám na spôsob spracovania posudku uviedol, že znalkyňa Ing. A. V. bola do konania pribratá podľa § 105 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 uznesením   zo   dňa   2.   mája   2001   č. k.   ČST-ORP-25/Ha-2001.   Vo   veci   podala   písomný znalecký posudok č. 2/2003, v prípravnom konaní vypovedala, na hlavnom pojednávaní tiež a keďže zotrvala na záveroch jej písomne podaného znaleckého posudku, je všetko v súlade so zákonom. S takýmto hodnotením tohto dôkazu nesúhlasím. Už v odvolaní som namietala, že   účtovníctvo   predložené   a   skúmané   znalkyňou   nebolo   skúmané   v   súlade   so   zákonom o účtovníctve č. 563/91 Zb., znalecký posudok ako dôkaz bol vykonaný aj v rozpore s § 146 Tr. por. a potom v ďalšom pre posúdenie skutku boli nesprávne použité závery v dôsledku takéhoto prístupu v môj neprospech. Samotná znalkyňa Ing. A. V. na pojednávaní 8. 6. 2006 v zápisnici z pojednávania (č. l. 14) doslovne uvádza „Ešte by som chcela dodať, že tento znalecký posudok je robený zvláštnym spôsobom, otázky boli kladené tak, že mám reagovať na tvrdenia poškodeného, ktoré uviedol k jednotlivým dokladom.“. Ako je vidieť z tohto vyjadrenia   aj   samotnej   znalkyni   pripadal   tento   spôsob   získavania   informácií   pre vypracovanie   znaleckého   posudku   za   neobvyklý   a   zvláštny.   Znalecký   posudok   bol vypracovaný   z   dvoch   zdrojov.   Z   účtovníctva   firmy   Ing.   Z.   K. – S.   „K“   H.   a   tvrdenia poškodeného.   S   účtovníctvom   disponovala   fyzická   osoba   Ing.   K.,   ktorý   nedokladal kompletné účtovné doklady. Ak teda vezmeme v zreteľ, že znalecký posudok vo svojom merite   bol   vypracovaný   v   rozpore   so   zákonom   o   účtovníctve   č. 563/1991   Zb.   účinnom v čase, kedy sa mal skutok stať v rokoch 1993-1999 minimálne v § 5 ods. 1, ods. 2 cit. zákona, nemožno mať za to, že ide o postup zákonný.».

Podľa   sťažovateľky „Nepostačuje   len   zameranie   sa   na   to,   či   súd   založil   svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré boli zabezpečené správnym procesným postupom, ale musí skúmať aj to, či postup znalca bol v súlade s výkonom znaleckej činnosti a spôsobu, ktorým mal znalec zodpovedať na položené otázky. Úlohy pre znalcov spravidla vo forme otázok uvedie   ten,   kto   znalca pribral.   Predmet znaleckého   posudku   treba vymedziť   odbornými otázkami, ktoré patria do kompetencie znalca. Nie aby znalec reagoval na otázky a tvrdenia poškodeného,   ktoré   uviedol   k   jednotlivým   dokladom.   Znalecká   činnosť   je   vymedzená zákonom   č. 382/2004   Z. z.,   kde   sú   taxatívne   stanovené   podmienky,   ako   má   vo   veci postupovať. Znamená to toľko, že NS SR v uznesení zo dňa 1. apríla 2010 5 Tdo 30/2009 neskúmal splnenie aj absolútnych (materiálnych) podmienok, či znalecký posudok znalkyne Ing. A. V. komplexne ako dôkaz spĺňa podmienky v súvislosti s ust. § 371 ods. 1 písm. g), i) Tr. por., v dôsledku čoho nepostupoval v súlade so zákonom a bolo mi tak upreté právo na spravodlivý proces.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   Bratislave   sp. zn. 5 Tdo 30/2009   z   1.   apríla   2010   bol   porušený   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách čl. 6 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2/   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v Bratislave sp. zn. 5 Tdo 30/2009 z 1. apríla 2010.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť Ing. J. L. trovy konania v sume 240,46 EUR (dvesto štyridsať eur štyridsaťšesť centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Pred predbežným prerokovaním sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   ústavný súd požiadal o vyjadrenie   k nej   predsedu   najvyššieho súdu. Vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   č. KP   4/2010-77   bolo   doručené   ústavnému   súdu 21. septembra 2010 a okrem iného sa v ňom uvádza:

„Predmetom konania vo veci obvinenej J. L. na najvyššom súde bolo rozhodovanie o dovolaní menovanej obvinenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. januára 2009,   č. k.   3 To 2/2008-731.   Predmetné   dovolanie   bolo   vyššie   označeným   uznesením najvyššieho   súdu   podľa   § 382   písm. c/   Tr. por.   odmietnuté.   S   dovolacími   dôvodmi namietanými   obvinenou   sa   súd   vysporiadal   tak,   ako   na   to   poukázal   predseda   senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. V súčasnosti najvyšší súd nezisťuje dôvod, pre ktorý by mal zaujať iný postoj k dovolacím dôvodom, odôvodňujúci prípadné odlišné rozhodnutie v posudzovanej veci. Na   margo   namietaného   dôvodu   dovolania   podľa   § 371   ods. 1   písm. g/   Tr. por. uvádzam, že najvyšší súd preskúmal obsah relevantných spisových materiálov v smeroch vytýkaných obvinenou a zistil, že dokazovanie v preskúmavanom konaní bolo vykonané v rozsahu nevyhnutnom pre meritórne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd dôsledne splnil revíznu   povinnosť   v   zmysle   § 254   ods. 1   Tr. por.   účinného   do   1.   januára   2006. V koncentrovanej podobe sa vysporiadal s námietkami obvinenej vznesenými v jej odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi z 26. júna 2007, č. k. 2 T 340/2005-688, pričom tieto nevzhliadol za dôvodné.   Skutkové závery prvostupňového súdu označil za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil s tým, že neopomenul zdôvodniť, z akého dôvodu zamietol návrh obvinenej na doplnenie dokazovania o kontrolný znalecký posudok.“

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, za ktorý sťažovateľka považuje podľa nej nesprávne použitie zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení   účinnom   v čase   spáchania   skutku,   predseda   najvyššieho   súdu   poukázal na skutočnosť, že „citovaný dôvod dovolania pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších súdov.   V rámci rozhodovania o dovolaní z uvedeného   dôvodu   vychádza   dovolací   súd   zásadne   zo   skutkových   zistení   vykonaných súdmi v predchádzajúcom konaní a hodnotí, či tieto skutkové zistenia (vyjadrené v tzv. skutkovej   vete   rozsudku)   boli   z   hľadiska   hmotného   práva   správne   právne   posúdené. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa   základných   zásad   trestného   konania,   najmä   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti v konaní   o   dovolaní   sám   vykonávať.   Na   základe   tohto   dovolacieho   dôvodu   nie   je   teda možné   namietať   nesprávnosť   zisteného   trestného   skutku,   ani   nesprávnosť   hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. neúplnosť vykonaného dokazovania a pod. V tomto smere totiž nejde o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 o postupe orgánov činných v trestnom konaní pri   zisťovaní   skutkového   stavu   a   pri   hodnotení   dôkazov   (zakotvujúce   zásady   legality a oficiality).“

Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   z 29.   októbra   2010   k vyjadreniu   najvyššieho súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že jej zámerom nebolo v dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu „napádať spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a to tak, že tieto nekorešpondujú s predstavami sťažovateľky, ale to, že dôkazy neboli vykonané v súlade so zásadami vyjadrenými v Ústave SR. Napádam ich formu a procesný postup tak, ako to vyplýva už z podania zo dňa 20. 8. 2010. Pri tvorbe znaleckého posudku znalkyne Ing. A. V., dôkazu vykonaného znaleckým dokazovaním, došlo k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, pretože mne, sťažovateľke, ako obvinenej v trestnom konaní nebola daná rovnaká možnosť uplatňovania procesných práv mojej obhajoby tak, ako poškodenému, keď samotná znalkyňa tvrdí vo svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní zo dňa 8. 6. 2006, že jej boli kladené otázky tak, že má reagovať na tvrdenia   poškodeného,   ktoré   uviedol   k   jednotlivým   dokladom   bez   toho,   aby   som   sa znalkyni vyjadrila ja, sťažovateľka. Tým došlo k skresleným záverom znaleckého posudku, resp.   záverom   bez   akceptovania   mojich   výhrad.   Znalecký   posudok   bol   rozhodujúcim dôkazom pre uznanie mojej viny.

Dovolací súd nerealizoval pri rozhodovaní dôsledne skutočnosť vyplývajúcu z § 371 ods. 1 písm. c)   Tr. por.   a   písm. g)   Tr. por.   Dovolaním   sa teda   sledovala   skutočnosť,   že vykonanie   dôkazov   súdom   –   znaleckého   posudku   bolo   vykonané   spôsobom,   ktorý   je v rozpore so zákonom. Znalecký posudok bol preto vyhotovený tak, že došlo k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd prijatej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.“.

Sťažovateľka   teda   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   práv   došlo   tým,   že   súdy   vychádzali z dôkazu (znaleckého posudku), ktorý bol získaný „procesne nerelevantným spôsobom“.

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   (v   danej   veci   ustanovení   § 368   a nasl.   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku   – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v súvislosti so svojím ústavným postavením vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (podobne   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96). Vzhľadom   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade a uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – teda právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu   na začatie dovolacieho   konania,   jeho   opodstatnenosti   a pod.   (m. m.   I. ÚS 74/02,   I. ÚS I. ÚS 46/03, IV. ÚS 303/07, II. ÚS 324/2010).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 30/2009 z 1. apríla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   sťažnosti   bolo   tvrdenie   sťažovateľky,   že   jej   odsúdenie   je   založené na nezákonnom   postupe,   keď „Dovolací   súd   nerealizoval   pri   rozhodovaní   dôsledne skutočnosť   vyplývajúcu   z   § 371   ods. 1   písm. c)   Tr. por.   a písm. g)   Tr. por.“, keď nezohľadnil, že znalecký posudok bol vyhotovený tak, že došlo k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy v nadväznosti na čl. 37ods. 3 listiny.

Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 60/09, IV. ÚS 22/2010).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom   vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V   dovolacom   konaní   procesné podmienky upravuje § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti). Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov   a   nepoužívajú   sa   zásadne   na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   prípadu   ide   o zásah   takej intenzity, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti uvádza, že na posúdenie (ne)existencie dôvodu dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   zastáva   iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky v konaní o dovolaní sťažovateľky v jej trestnej veci nevykazuje.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Tdo 30/2009 z 1. apríla 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.   3 To 2/2008   z 19.   januára   2009.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal s dovolacími   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že obdobné námietky   ako   v dovolaní   uplatnila   sťažovateľka   už   v odvolacom   konaní   proti prvostupňovému   rozsudku.   Ďalej   vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   § 371   ods. 1 písm. g)   Trestného   poriadku   najvyšší   súd   uviedol, „že   okresný   súd,   ale   aj   orgány prípravného konania postupovali v otázke znaleckého dokazovania v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, účinného do 31. decembra 2005.

Znalkyňa   Ing.   A.   V.   bola   do   konania   pribratá   podľa   § 105   Tr. por.,   účinného do 31. decembra 2005 uznesením zo dňa 2. mája 2001 č. k. ČST-ORP-25/Ha-2001. Vo veci podala písomný znalecký posudok č. 2/2003, vypovedala v prípravnom konaní dňa11. júna 2004 č. 1. 220-227. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. júna 2006 č. 1. 634-635 na okresnom súde zotrvala na záveroch písomne podaného znaleckého posudku.

Okresný súd postupoval v otázke znaleckého dokazovania v súlade s ustanovením § 106 a nasl. Tr. por., účinného do 31. decembra 2005 a tento dôkaz vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por.

Pozornosti   dovolateľky   uniklo,   keď   táto   namietala   porušenie   ustanovenia   § 146 Tr. por., účinného od 1. januára 2006, že v trestnom konaní v predmetnej veci okresný i krajský   súd   správne   aplikovali   ustanovenia   Trestného   poriadku,   účinného   do   31. decembra 2005.

Z uvedeného je zrejmé, že obvinená v podstate namietala hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu.

Vykonávanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie   sa   v   plnom   rozsahu   vykonáva   v   rámci konania pred príslušnými procesnými súdmi tak v prvom stupni, ako aj v konaní o riadnom opravnom   prostriedku.   Preto   nevykonanie   dokazovania   v   rozsahu   predpokladanom obvinenou a spôsob hodnotenia dôkazov nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“.

Čo   sa   týka   dovolacieho   dôvodu   podľa   § 371   ods. 1   písm. i)   Trestného   poriadku, najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   naplnenie   tohto   dôvodu   dovolania «obvinená   videla v nesprávnom   použití   zákona   č. 563/1991   Zb.   o   účtovníctve   v   znení   účinnom   v   čase spáchania   skutku.   Podľa   § 5   ods. 1,   ods. 2   tohto   zákona   je   za   účtovníctvo   zodpovedný majiteľ účtovnej jednotky, teda poškodený.

Aj keď v odôvodnení súdov prvého a druhého stupňa to nie je explicitne vyjadrené, pokiaľ   sa   týka   právneho   posúdenia   je   zrejmé,   že   oba   súdy   museli   zobrať   do   úvahy aj použitie zákona o účtovníctve č. 563/1991 Zb., účinného v čase spáchania skutku. Z ich rozhodnutí   je   však   zrejmé,   že   aplikovanie   príslušných   ustanovení   tohto   zákona   bolo správne.

Nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré je v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona   č. 563/1991   Zb.   o   účtovníctve   účinnom   v   čase   spáchania   skutku   sami   osebe nezakladajú   trestnú   zodpovednosť   a   majiteľ   účtovnej   jednotky   by   prípadne   mohol   byť postihnutý v správnom konaní.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu,   tak   zo   zistených   skutkových   okolností,   ako aj z rozhodnutia   ako   celku,   vyplýva,   že   obvinená   ako   účtovníčka   viedla   a   spravovala účtovníctvo pre živnostníka Ing. Z. K. – S. „K“ H. v období od roku 1993 do 13. apríla 2000 a spôsobom uvedeným v skutkoch 1 až 24 rozsudku si prisvojila finančné prostriedky firmy poškodeného vo výške 2 595 615,40 Sk. Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. je správna.

Z uvedených dôvodov vyplýva, že rozhodnutie napadnuté obvinenou nespočíva ani na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   ani   na   nesprávnom   použití   iného hmotnoprávneho ustanovenia, a preto ani uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je daný.».

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   preskúmal   námietky sťažovateľky uvedené v jej dovolaní, ale s ich obsahom sa nestotožnil, pričom podľa názoru ústavného   súdu   dostačujúco   odôvodnil,   prečo   dovolanie   sťažovateľky   odmietol. Konštatovaniu o odmietnutí dovolania predchádzal ústavne súladný výklad právnej úpravy podmienok dovolacieho konania [najmä z aspektu sťažovateľkou uplatnených dovolacích dôvodov   podľa   § 371 ods. 1 písm. g)   a i)   Trestného poriadku],   ktorý   nepopiera   zmysel a účel právnej úpravy tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Sťažovateľke   preto   nebola   odopretá   súdna   ochrana,   jej   vecou   sa   najvyšší   súd zaoberal a jej dovolanie odmietol na základe zákonných dôvodov.

V   danom   prípade   bola   sťažovateľka   odsúdená   na   nepodmienečný   trest   odňatia slobody za spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Rozhodnutie   o   vine   a treste   bolo   vydané   v riadne   uskutočnenom   trestnom   konaní prostredníctvom   riadne   vyhláseného   rozsudku.   Dovolací   súd   tiež   dal   ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky podstatné námietky sťažovateľky vzťahujúce sa na ňou uplatnené dovolacie dôvody.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   mimoriadneho   opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, teda v podmienkach danej veci výhrady sťažovateľky proti spôsobu hodnotenia postupu znalkyne, v dôsledku čoho ich tvrdené „nerešpektovanie“ najvyšším   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného základného práva. Inak by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody podaného dovolania vôbec boli naplnené. Za súčasť základného práva na súdnu ochranu z aspektu ťažiskového   dôvodu   uplatneného   v sťažnosti   nemožno   preto   považovať   ani   to,   akú metodiku použije riadne v konaní ustanovený znalec pri spracovaní záverov znaleckého posudku. Otázky, ktoré mal pre znalkyňu údajne formulovať poškodený, sú len zvolenou metodikou spracovania znaleckého posudku a okrem toho môžu tvoriť výlučne predmet hodnotenia dôkazov procesným súdom.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, ako to bolo v konaní o mimoriadnom dovolaní   v trestnej   veci   sťažovateľky,   Trestný   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto v konkrétnom prípade nemohlo dôjsť k odopreniu prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 čl. dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s označenými právami aj preto, lebo toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   všeobecných   súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   a čl. 37   ods. 3   listiny,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ani čl. 6 ods. 1   dohovoru,   nemožno   toto   rozhodnutie   kvalifikovať   ako   arbitrárne   ani   v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny (IV. ÚS 368/2010).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 83/09 a IV. ÚS 294/2010).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010