znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 16 C 101/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 101/2004, predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 24 177 Sk s príslušenstvom, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení žalovaného.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom z 9. februára 2005 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu, s čím sťažovateľ zásadne nesúhlasí a v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ bol účastníkom vinou kriminálneho výkonu súdnictva   dokonca   hlavným   odporcom,   pritom   žaloba   bola   doručená   po   uplynutí premlčacej lehoty v roku 2004 a napokon sťažovateľ dostal aj povinnosť škodu uhradiť, hoci bol riadne poistený a udalosť ohlásil poisťovni včas.“. Rozsudok prvostupňového súdu považuje za rozporný s právom na spravodlivé súdne konanie.

Z obsahu príloh k sťažnosti, predovšetkým vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3539/2009 z 29. septembra 2009 vyplýva, že sťažovateľ sa proti rozsudku súdu   prvého   stupňa   odvolal   a   súčasne   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Okresný súd mu uznesením z 27. apríla 2005 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 8 Co 181/2005-109 z 30. júna   2005   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu,   ktorý uznesením   z   15.   septembra   2005   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Krajský   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil   uznesením   č.   k.   8   Co   392/2005-124 z 27. februára   2006.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie a požiadal   o   ustanovenie   advokáta   pre   dovolacie   konanie.   Okresný   súd   uznesením z 19. septembra   2006   jeho   žiadosti   nevyhovel   a   krajský   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil uznesením č. k. 2 Co 476/2006-180 z 30. novembra 2006. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil uznesením č. k. 3 Cdo 49/2007-187 zo 14. marca 2007. Sťažovateľ bol následne vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, ktorý neuhradil, a preto okresný súd odvolacie konanie zastavil. Krajský súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. augusta 2007 odmietol uznesením sp. zn. 3 Co 427/2007 z 30. apríla 2008 s poukazom na § 18a ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého od   1.   júla   2007   sa   odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie nezastaví ani v konaniach začatých do 30. júna 2007 a neprávoplatné uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie sa stávajú neúčinnými. V závere vyjadrenia predsedníčka okresného súdu uviedla, že o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku z 9.   februára   2005   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté,   a   preto   bude   potrebné   predložiť   spis   na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pretože nemá finančné prostriedky na uhradenie nákladov za právne služby. Od ústavného súdu žiadal, aby vo veci samej takto rozhodol:

„II.   A   Okresný   súd   Bratislava   II   porušuje   základné   práva   D.   B.   v   konaní 16C/101/2004 garantované čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 medzinárodných dohovorov.

II. B Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II   16C/101/04-69   zo   dňa   09.   02.   2005   a   konanie   zastavuje   ako   bezpredmetné a protizákonné.

II. C Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 24.177 Eur plus úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 12. 05. 2001 do zaplatenia, plus 1.205   Eur   (vymáhané   poplatky   pri   platobnej   neschopnosti)   v   lehote   15   dní   od   dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. OS Bratislava II je povinný zaplatiť aj trovy konania. II. D Okresný súd Bratislava II je povinný sa písomne ospravedlniť D. B. za konanie 9-rokov právnej neistoty, hoci nemal byť účastníkom konania, bol zavlečený do súdneho konania spôsobom v rozpore so zákonom.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozsudkom okresného súdu z 9. februára 2005 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. V časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok okresného súdu z 9. februára 2005 je nespravodlivý a v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, a preto ho žiada zrušiť   rozhodnutím   ústavného   súdu,   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   riadny   opravný prostriedok, ktorú aj využil. O odvolaní je vecne a miestne príslušný rozhodnúť krajský súd, ktorému podľa zistenia ústavného súdu bola vec predložená 11. novembra 2009 a odvolacie konanie je vedené pod sp. zn. 4 Co 386/2009. Existuje teda iný súd, v ktorého právomoci je poskytnúť   ochranu   označenému   právu   sťažovateľa,   a   preto   ústavný   súd   v   súlade s princípom subsiadirity vyjadreným v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietol sťažnosť v tejto časti podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.   V   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd nepredložil jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 9. februára 2005 na rozhodnutie odvolaciemu súdu, je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa zaoberal namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 na   základe   sťažností,   o   ktorých   ústavný   súd   viedol   konania   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   184/06 a sp. zn.   III.   ÚS   254/08.   Označené   spisy   sťažovateľ   žiadal   pripojiť   k   tejto   sťažnosti. V obidvoch   prípadoch   ústavný súd nezistil   zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu a sťažnosti   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené.   Predmetom   posúdenia ústavného súdu vo veciach sp. zn. I. ÚS 184/06 a sp. zn. III. ÚS 254/08 tak už bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 až do 4. januára 2008 (keď bola podaná sťažnosť vo veci sp. zn. III. ÚS 254/08 a bolo o nej rozhodnuté 2. septembra 2008).   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   závermi   vyslovenými   v   týchto   rozhodnutiach   vo vzťahu k posudzovanej časti sťažnosti a odkazuje na ne aj v tomto konaní.

Sťažovateľ priložil k sťažnosti viaceré svoje podania adresované okresnému súdu. Podaním z 5. augusta 2009 adresovaným predsedníčke okresného súdu sťažovateľ žiadal o oznámenie stavu konania. Na toto podanie podpredsedníčka okresného súdu reagovala vyjadrením sp. zn. Spr 3539/2009 z 29. septembra 2009, v ktorom sťažovateľovi ozrejmila celý dovtedajší priebeh konania a v závere konštatovala, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti rozsudku z 9. februára 2005 a spis bude potrebné predložiť krajskému súdu na rozhodnutie o tomto odvolaní. Podľa záznamu na tomto vyjadrení ho sťažovateľ prevzal 8. októbra 2009. Sťažnosť sťažovateľa z 30. októbra 2009 bola doručená ústavnému súdu 3. novembra 2009. Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd zaslal spis na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu 9. novembra 2009.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   svoju   judikatúru   uvádza,   že   jednou   zo   základných pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky môžu stále trvať, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Z   obsahu   príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu domáhal odstránenia ním namietaného stavu konania využitím postupu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   za   ktorý   možno považovať podanie žiadosti z 5. augusta 2009.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (I. ÚS 20/05). Pre tento účel je potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie vhodných opatrení (IV. ÚS 78/07).

Ústavný súd v súvislosti so svojimi zisteniami konštatuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní   adresovaná   predsedníčke   okresného   súdu   sa   prejavila   ako   účinný   prostriedok nápravy namietaného porušovania práva, pretože okresný súd v primeranom čase po využití tohto   prostriedku   odstránil   sťažovateľom   namietaný   stav,   keď   predložil   spis   s   jeho odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu. Táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu znamená, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti už nemôže dochádzať k prieťahom v predmetnom konaní postupom okresného súdu, a z tohto dôvodu sťažnosť nie je opodstatnená.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ktoré však žiadnym spôsobom neodôvodnil. Ústavný súd nezistil relevantné   skutočnosti   k   namietanému   porušeniu   ani   z   obsahu   príloh,   ktoré   sťažovateľ predložil. Z ich obsahu nevyplýva ani to, či a akým spôsobom sťažovateľ uplatnil právo na právnu pomoc v konaní pred okresným súdom. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3539/2009 z 29. septembra 2009 ústavný súd zistil, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v dovolacom konaní, o ktorej   rozhodol   okresný   súd   uznesením   z 19.   septembra   2006   tak,   že mu   nevyhovel, a krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil   uznesením č. k. 2 Co 476/2006-180 z 30. novembra 2006. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu by však bola sťažnosť sťažovateľa podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a teda by   musela   byť   odmietnutá   ako   oneskorene   podaná.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ nenamietal   v   petite   sťažnosti   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy v súvislosti   s   uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ale   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16   C 101/2004,   a z odôvodnenia   ani z príloh   sťažnosti nevyplývajú okolnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl.   47   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009