znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 412/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. Gejzu Rácza, Gabriely Ráczovej a Ing. Henricha Rácza, všetci bytom N., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., N., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 84/97, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing. Gejzu   Rácza,   Gabriely   Ráczovej   a Ing.   Henricha   Rácza na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 84/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Nitra p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 84/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Gejzovi   Ráczovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Gabriele   Ráczovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Ing. Henrichovi Ráczovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Okresný   súd   Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. Gejzovi   Ráczovi,   Gabriele Ráczovej a Ing. Henrichovi Ráczovi trovy právneho zastúpenia v sume 11 115 Sk (slovom jedenásťtisícstopätnásť   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. M. Ď., N., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS   412/04   z 15. decembra 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing. Gejzu   Rácza,   Gabriely   Ráczovej a Ing. Henricha   Rácza,   všetci   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 84/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú odporcami v konaní začatom 24. apríla 1997 na návrh navrhovateľky „o určenie, že trvá vecné bremeno vo forme práva služobnosti prechodu peši a služobnosti vodovodu“. Toto konanie je vedené na okresnom súde a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 59/05 doručeným ústavnému súdu 11. februára 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Navrhovateľka T. Ž. – S. podala na Okresný súd v Nitre dňa 24. 4. 1997 návrh o určenie, že vecné bremeno vo forme služobnosti prechodu peši a služobnosti vodovodu trvá. Prvý úkon vo veci bol vykonaný dňa 2. 6. 1997, kedy si súd vyžiadal pripojenie spisu, ktorý tomuto konaniu predchádzal (spor o zriadenie vecného bremena) a dňa 7. 7. 1997 vytýčil pojednávanie na 14. 7. 1997. Pojednávanie sa neuskutočnilo pre neúčasť účastníkov konania a bol stanovený ďalší termín na 20. 8. 1997. Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 22. 9. 1997, kedy súd vypočul svedkov a nariadil znalecké dokazovanie. Uznesenie o ustanovení znalca č. k. 8 C 84/97-95 bolo vypracované dňa 12. 2. 1998 a znalec ho prevzal 2. 3. 1998. Dňa 24. 7. 1998 znalec oznámil,   že   posudok   môže   vypracovať   až k 15. 9. 1998   z   dôvodu   pracovnej   zaťaženosti. Nepredložil ho však ani v predĺženej lehote, preto bol dňa 23. 10. 1998 urgovaný. Dňa 2. 11. 1998 bol znalecký posudok predložený, avšak vôbec nezodpovedal požiadavke súdu. Sudkyňa preto predvolala znalca na 19. 11. 1998, 19. 1. 1999 (nedostavil sa, zásielky si neprevzal) a na 1. 3. 1999, kedy sa dostavil a bol požiadaný o doplnenie posudku. Dňa 24. 5. 1999 požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   doplnenie   posudku,   no   napriek   viacerým urgenciám   (8. 7. 1999,   20. 8. 1999,   4. 10. 1999) zaslal   dodatok   k   posudku   až   dňa

22. 10. 1999, pričom svojvoľne vypracoval nie jednu ale 3 alternatívy a nevypracoval ani zadaný geometrický plán. Posudok bol doručovaný dňa 26. 4. 2000, pričom dňa 16. 5. 2000 právny zástupca navrhovateľky tieto nedostatky posudku namietal a žiadal ustanoviť iného znalca. Súd prípisom zo dňa 25. 5. 2000 žiadal, aby sa znalec jednoznačne vyjadril, ktorá z 3 alternatív zodpovedá zadaniu znaleckej úlohy, s tým, že by potom bolo možné doplniť znalecký posudok geometrickým plánom na správnu alternatívu. Tento prípis sa podarilo doručiť   znalcovi   až dňa   20. 11. 2000.   Ešte   predtým   však   navrhovateľka   podala   dňa 26. 9. 2000 návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   a   návrh   na   pribratie   ďalšieho účastníka do konania. Súd uznesením č. k. 8 C 84/97-155 zo dňa 15. 11. 2000 rozhodol o pripustení vstupu do konania ďalšiemu účastníkovi a uznesením č. k. 8 C 84/97-156 zo dňa 15. 11. 2000 nariadil predbežné opatrenie. Dňa 5. 12. 2000 bolo podané odvolanie voči predbežnému   opatreniu   a súd   spis   predložil   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   dňa 13. 12. 2000. Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 510/00-162 zo dňa 28. 2. 2001 predbežné opatrenie potvrdil a spis vrátil dňa 18. 4. 2001 na okresný súd. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 5. 2001, vykonateľné bolo od 1. 12. 2000. Znalec, napriek snahe súdu (ani telefonický kontakt sa nepodarilo nadviazať), neoznámil, ktorá alternatíva zodpovedá zadanej znaleckej úlohe. Dopytom na Krajský súd v Nitre bolo dňa 5. 11. 2001 zistené, že znalec   požiadal   o dočasné   pozastavenie   výkonu   funkcie   do   konca   roku   2003,   avšak uvažuje sa, z dôvodu viacerých sťažností na znalca, o jeho odvolaní. Dňa 17. 12. 2001 súd ustanovil nového znalca, keďže predchádzajúci znalecký posudok bol neúplný a nedal sa použiť. Nový znalecký posudok bol súdu zaslaný dňa 8. 7. 2002, doručený bol účastníkom na   vyjadrenie   úpravou   zo   dňa 2. 10. 2002, zároveň   bolo   priznané   znalečné,   ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7. 1. 2003 a vyplatené bolo 22. 4. 2003. Dňa 23. 6. 2003 bol   z   archívu   vyžiadaný   spis   Čd   160/45   a   dňa 15. 10. 2003 bolo   vytýčené pojednávanie. Na pojednávaní dňa 28. 1. 2004 bol vypočutý znalec k námietkam zo strany odporcov   a   dňa 30. 1. 2004   bol   spor   rozhodnutý. Rozhodnutie   bolo   vypracované   dňa 30. 3. 2004 a predložené na expedovanie kancelárii dňa 14. 4. 2004. Odporcovia podali voči rozsudku odvolanie dňa 28. 5. 2004 a súd po vykonaní úkonov v zmysle § 210 OSP predložil   spis   dňa 22. 6. 2004 na rozhodnutie   odvolaciemu   súdu.   Krajský   súd   v   Nitre rozhodol uznesením č. k. 11 Co 90/04-235 zo dňa 24. 11. 2004 a spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 14. 1. 2005.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý má v súčasnosti 243 strán vyplýva, že súd nebol nečinný, vo veci konal riadne a bez zbytočných prieťahov. Ide o spor skutkovo a právne zložitý, vyžadujúci si rozsiahle dokazovanie, vrátane dokazovania znaleckého. Práve vo fáze znaleckého dokazovania došlo k predĺženiu konania a to najmä z dôvodu nedostatočnej odbornosti a zťaženej kontaktnosti súdneho znalca. Nemožno však konštatovať, že by súd postup   znalca   bez   povšimnutia   toleroval,   ale   viackrát   ho   vyzýval   a urgoval   upresnenie a doplnenie posudku. Keďže práca znalca bola aj v iných prípadoch neuspokojivá, bola nespokojnosť so znalcom signalizovaná Krajskému súdu v Nitre, pričom práve v dôsledku viacerých sťažností bol znalec dňa 17. 4. 2002 odvolaný z funkcie znalca. Pre rozhodnutie v predmetnej   veci   bol   však   znalecký   posudok   nevyhnutný,   preto   pristúpila   sudkyňa k ustanoveniu nového znalca, ktorý postup bol v danom prípade účelnejší a najmä rýchlejší, ako ukladanie pokút pôvodnému znalcovi, ktorý posudok nevedel vypracovať. Po obdržaní nového posudku sa sudkyňa oboznámila s jeho obsahom apo zadovážení spisu Čd 160/45 vytýčila pojednávanie a vec ihneď rozhodla.

Za   dôležité   pre   posúdenie   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   považujem   i   to,   že   súd dočasne upravil   pomery   účastníkov   konania   právoplatným   predbežným   opatrením č. k. 8 C 84/97-156 zo dňa 15. 11. 2000, ktoré nadobudlo vykonateľnosť dňa 1. 12. 2000, preto od uvedeného obdobia až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej je účastníkom konania známe ich právne postavenie, takže nie sú v právnej neistote.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 3. februára 2005,   a   preto   ústavný   súd   poukazuje   len   na   úkony   uvedené   v tomto   vyjadrení,   ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   podľa   názoru   ústavného   súdu určovacie žaloby týkajúce sa existencie vecného bremena k nehnuteľnosti tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a na postup pri rozhodovaní je k dispozícii dostatok stabilizovanej judikatúry. Určitú faktickú zložitosť mohla v okolnostiach prípadu predstavovať   potreba   vypracovania   znaleckého   posudku,   odborného   podkladu   pre rozhodnutie vo veci, no pri dôslednejšom postupe okresného súdu voči znalcovi, najmä pri využití všetkých procesných opatrení nemohla byť táto skutočnosť dôvodom na vznik zbytočných prieťahov v konaní. Na základe uvedeného nemohol ústavný súd akceptovať tú časť vyjadrenia okresného súdu, ktorá označovala spor ako „... skutkovo a právne zložitý, vyžadujúci si rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania“.

2. Pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v postavení odporcov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo   k porušeniu základných práv sťažovateľov, je postup a správanie samotného súdu.

V priebehu   konania,   ktoré   trvá   od   podania   žaloby   okresnému   súdu   už   takmer 8 rokov,   ústavný   súd   zistil   tieto   obdobia   poznačené   nečinnosťou,   resp.   neefektívnym postupom:

- od 22. septembra 1997 (okresný súd na pojednávaní oznámil, že nariadi znalecké dokazovanie) do 12. februára 1998 (okresný súd vypracoval uznesenie o ustanovení znalca);

- od   13. februára 1998   do   22. októbra 1999   (znalec doručil   dodatok   k znaleckému posudku). V tomto období okresný súd urobil iba jeden jednoduchý úkon, keď 23. októbra 1998 urgoval predloženie znaleckého posudku;

- od   23. októbra 1999   do   25. mája   2000   (okresný   súd   žiadal   znalca   o vysvetlenie súvislostí s podaným znaleckým posudkom);

- od 17. decembra 2001 (okresný súd ustanovil nového znalca) do 8. júla 2002 (nový znalec doručil znalecký posudok, nebola dodržaná 30-dňová lehota);

- od   20. septembra 2002   (okresný   súd   doručoval   znalecký   posudok   účastníkom na vyjadrenie) do 15. októbra 2003 (okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. január 2004). V tomto období bolo vykonaných iba niekoľko nemeritórnych úkonov (rozhodovanie o znalečnom,   doručovanie   znaleckého   posudku   na   vyjadrenie   účastníkom   konania, vyžiadanie súvisiacich spisov z archívu).

Spomalenie   preskúmavaného   konania   bolo   do   značnej   miery   vyvolané   aj nesústredeným a neefektívnym postupom okresného súdu v konaní. Uvedené konštatovanie sa   týka   predovšetkým   priebehu   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   rozhodol o ustanovení znalca na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 22. septembra 1997, a v písomnom uznesení   z 12. februára 1998   stanovil   znalcovi   povinnosť   vypracovať   znalecký   posudok v lehote 30 dní.

Znalec   opakovane „z   dôvodu   prekrytia   termínov   vypracovania   niekoľkých znaleckých posudkov“ žiadal okresný súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Napriek stanovenej 30-dňovej lehote znalec znalecký posudok okresnému súdu predložil   až   2. novembra 1998,   a to   v takej   podobe,   ktorá   nezodpovedala   zadaniu požadovanému okresným súdom, v dôsledku čoho nebolo možné bez ďalšieho v konaní postupovať.

Po   dvoch   neúspešných   pokusoch   o informatívny   výsluch   (19. november 1998 a 19. január 1999) sa znalec dostavil až na tretí výsluch uskutočnený 1. marca 1999, kde mu bolo uložené v lehote do apríla 1999 doplniť znalecký posudok a vypracovať geometrický plán s vyznačením priechodu cez dotknutý pozemok. Znalec súčasne oznámil okresnému súdu,   že v prípade   potreby ďalšieho kontaktu s ním sa bude zdržiavať na adrese Nitra, Hospodárska 7 (adresa odlišná od tej, na ktorú mu dosiaľ okresný súd doručoval zásielky).

Keďže   znalec   ani   dodatok   k znaleckému   posudku   nedoručil   v stanovenej   lehote, okresný súd splnenie tejto povinnosti opakovane urgoval (8. júla 1999 a 4. októbra 1999), no bez upozornenia na možnosť uloženia poriadkovej pokuty. Toto poriadkové opatrenie možno uložiť každému, kto sa zúčastňuje na úkonoch súdu. Čím je postavenie toho, kto hrubo porušuje postup konania, procesne   významnejšie,   tým   skôr   by mal súd   pristúpiť k uloženiu poriadkovej pokuty.

Podľa názoru ústavného súdu, berúc do úvahy najmä dôležitosť znaleckého posudku pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   je   potrebné   na   ťarchu   okresného   súdu   pripísať   to, že nevyužil   všetky   zákonné   prostriedky   (hrozba,   resp.   uloženie   poriadkovej   pokuty), aby urýchlil priebeh konania. Uvedené hodnotenie nesústredeného a neefektívneho postupu okresného súdu bolo zvýraznené pokračujúcou nečinnosťou ustanoveného znalca.

V súvislosti   s uvedeným   je   potrebné   zaujať   stanovisko   k tej   časti   vyjadrenia okresného súdu, v ktorej sa hovorí: „Pre rozhodnutie v predmetnej veci bol však znalecký posudok nevyhnutný, preto pristúpila sudkyňa k ustanoveniu nového znalca, ktorý postup bol v danom prípade účelnejší a najmä rýchlejší, ako ukladanie pokút pôvodnému znalcovi, ktorý posudok nevedel vypracovať.“

Uvedené   vyjadrenie   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   účelové,   ktoré   nič   nemení na konštatovaní   ústavného   súdu,   že   okresný   súd   vo   vzťahu   k znalcovi   nevyužil   všetky zákonné prostriedky dané Občianskym súdnym poriadkom, čo je potrebné pripísať na jeho ťarchu.

Tak   ako   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   už   uviedol,   všeobecný   súd   vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba alebo právnická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). V tomto prípade sa tak nestalo, čo malo za následok   vznik   prieťahov   v konaní   aj   v rámci   tejto   fázy   znaleckého   dokazovania. Obdobne nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v súvislosti so znaleckým dokazovaním hodnotil ústavný súd aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 189/04).

Ústavný súd nemohol akceptovať ani tvrdenie uvedené vo vyjadrení okresného súdu, že pojednávanie nariadené na 14. júl 1997 sa neuskutočnilo pre neúčasť účastníkov konania, pretože   spis   okresného   súdu   neobsahuje   žiadne   dôkazy   o tom,   že   by   im   boli   zaslané predvolania na pojednávanie nariadené na tento termín.

Okrem   uvedeného   k spomaleniu   konania   prispelo   aj   to,   že   okresný   súd od 1. marca 1999 mal vedomosť o „kontaktnom mieste“ pre styk so znalcom (znalec miesto uviedol   v rámci   informatívneho   výsluchu),   no   napriek   tomu   zásielky   určené   znalcovi okresný súd doručoval na inú, pôvodne oznámenú adresu.

Napokon ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení, že účastníci nie sú v právnej neistote v dôsledku právoplatného a vykonateľného predbežného opatrenia z 15. novembra 2000, ktorým boli ich vzájomné pomery dočasne upravené   do   právoplatného skončenia   veci.   S   týmto   konštatovaním   by bolo   eventuálne možné   sa   stotožniť   z pohľadu   navrhovateľky,   no   z pohľadu   sťažovateľov   (v   postavení odporcov) s touto argumentáciou nemožno súhlasiť, pretože táto dočasná úprava pomerov účastníkov   v rámci   konania   vo   veci   samej   neznamená   vo   vzťahu   k nim   v okolnostiach prípadu odstránenie ich právnej neistoty.

Uvedené   skutočnosti   svedčia   o tom,   že   okresný   súd   nekonal   plynulo   a dôsledne v záujme   efektívneho   a rýchleho   odstránenia   právnej   neistoty   sťažovateľov.   Z celkovej doterajšej doby konania, ktoré je predmetom posúdenia ústavným súdom, významnú časť (spolu viac ako 5 rokov)   tvoria   obdobia, v ktorých   dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti a nesústredeného a neefektívneho postupu alebo nečinnosti okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 8 C 84/97, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 84/97,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy po 40 000 Sk pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M   Ď. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 spolu v sume 11 115 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške (platnej do 31. decembra 2004). Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005