znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 411/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P., Z., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 128/2011 zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti P. z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012   doručená   sťažnosť   P.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 128/2011 zo 4. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«Výbor sťažovateľa 30. 8. 2010 rozhodol o vylúčení svojho člena... zo sťažovateľa a to   z   dôvodu   porušenia   povinností   člena   ako   člena   Slovenského   poľovníckeho   zväzu uvedených v ustanoveniach § 7 ods. 1 písm. a) a c) Stanov Slovenského poľovníckeho zväzu (ďalej len „Stanovy SPZ“). Odvolanie člena proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vylúčení člena členská schôdza sťažovateľa 30. 10. 2010 rozhodnutím č. p. K-31/2010 zamietla ako nedôvodné a súčasne toto rozhodnutie o vylúčení potvrdila.

Na základe žaloby člena Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24 S/3/2011- 44 z 27. 4. 2011 uznesenie členskej schôdze sťažovateľa z 30.10.2010 zrušil a konanie zastavil,   a   to   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   ako   „žalovaný“   (ako   aj   prvostupňový   orgán) si,,prisvojili“ právomoc správneho orgánu rozhodovať a de facto sa správali ako „správny orgán“, pričom členom napadnuté rozhodnutie sťažovateľa vydal podľa súdu prvého stupňa sťažovateľ ako orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Krajský súd v Banskej Bystrici   avšak   neuviedol,   podľa   ktorého   právneho   predpisu   a   ktorý   správny   orgán je oprávnený   rozhodovať   o   vylúčení   člena   zo   sťažovateľa   –   pravdepodobne   preto, že takéhoto predpisu a takéhoto správneho orgánu niet. Dozaista však nie je v právomoci obvodného lesného úradu rozhodovať o vylúčeniach fyzických osôb ako členov sťažovateľa zo   sťažovateľa.   Následne   na   základe   odvolania   sťažovateľa   vo   veci   ako   odvolací   súd rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011 zo 4. 7. 2012 (ďalej len „Rozsudok“) vyššie označený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil, a to z dôvodu, že „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že z dôvodu regulácie výkonu práva poľovníctva   samostatným   zákonom   je   sťažovateľ   ako   poľovnícke   združenie   stavovskou komorou a verejnoprávnou korporáciou založenou na záujmovom princípe. Na základe tejto skutočnosti je následne „daná jednoznačne právomoc súdu na preskúmanie rozhodnutia poľovníckeho združenia podľa piatej časti O. s. p“. Najvyšší súd Slovenskej republiky však vôbec   nevysvetlil,   na   základe   čoho   považuje   sťažovateľa   za   verejnoprávnu   korporáciu či stavovskú komoru a ani to, prečo považuje názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 396/2010-11 z 27. 10. 2010 o tom, že vzťah člena poľovníckeho   združenia   a   poľovníckeho   združenia   nespadá   do   oblasti   verejnej   správy, a teda   ani   do   súdneho   prieskumu   v   rámci   správneho   súdnictva,   za   nerelevantný a nepoužiteľný vo vzťahu k členstvu člena u sťažovateľa.»

Základnou právnou otázkou nastolenou sťažovateľom je otázka vecnej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici „na preskúmanie rozhodnutia sťažovateľa o vylúčení člena zo sťažovateľa ako poľovníckeho združenia, a to v rámci správneho súdnictva“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   «nesprávne   považuje   sťažovateľa za verejnoprávnu   korporáciu.   O   takomto   druhu   inštitúcie   je   možné   uvažovať   výlučne vo vzťahu   k   Slovenskej   poľovníckej   komore   zriadenej   ustanovením   §   41   ods.   1   zákona 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o poľovníctve“). Teda s vyššie citovanými právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by bolo možné súhlasiť iba vtedy, ak by sa týkali rozhodovania   a činnosti   Slovenskej   poľovníckej   komory   ako   profesijnej   komory korporatívneho charakteru zriadenej zákonom. Avšak sťažovateľ a Slovenská poľovnícka komora   sú   dve   úplne   odlišné   a   samostatné   právnické   osoby   s   vlastnými   právnymi subjektivitami... Sťažovateľ pri rozhodovaní o vylúčení Člena nerozhodoval ani ako správny orgán   a nerozhodoval   ani   v   oblasti   verejnej   správy,   pretože   vzťah   člena   poľovníckeho združenia (t. j. v tomto prípade Člena ako člena sťažovateľa) s poľovníckym združením (t. j. v tomto prípade so sťažovateľom) je vzťahom výlučne súkromnoprávnym. Jednoznačne súkromnoprávny   charakter   členského   vzťahu   medzi   Členom   a   sťažovateľom   vyplýva aj z toho,   že žiadny zákon neukladá sťažovateľovi byť členom sťažovateľa a ani žiadny zákon   neupravuje   povinnosti   sťažovateľa   k   Členovi   ako   svojmu   členovi.   Tento   vzťah je ponechaný   na   slobodné   rozhodnutie   príslušnej   poľovníckej   organizácie a jej vnútroorganizačné pravidlá.

Správnosť vyššie uvedeného právneho názoru o tom, že rozhodnutie poľovníckeho združenia   o   vylúčení   člena   poľovníckeho   združenia   z   tohto   poľovníckeho   združenia nie je rozhodnutím vydaným v oblasti verejnej správy a ani rozhodnutím správneho orgánu, vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 25/94 z 8. 8. 1994, ktoré sa týka otázky vylúčenia dvoch fyzických osôb z cirkvi. Podľa označeného uznesenia rozhodnutie o vylúčení členov cirkvi z danej cirkvi nie je vydané v oblasti verejnej správy a ani správnym orgánom z dôvodu, že cirkev si spravuje svoje záležitosti sama a zriaďuje si svoje orgány nezávisle od štátnych orgánov, a teda, že si rieši svoje vnútorné záležitosti sama,   podľa   vlastnej   ústavy   a   vlastných   cirkevných   zákonov.   Rovnaká   právna   situácia existuje aj vo vzťahu k členstvu fyzických osôb v poľovníckych združeniach, pretože tieto združenia si spravujú svoje záležitosti samé, zriaďujú si svoje orgány nezávisle od štátnych orgánov, riešia si svoje vnútorné záležitosti samé podľa vlastných stanov a iných vlastných vnútorných predpisov. Správnosť, zákonnosť a ústavnosť tohto právneho názoru priamo vo vzťahu   k   poľovníckemu   združeniu   napokon   úplne   jednoznačne   potvrdil   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vo   svojom   uznesení   I.   ÚS   396/2010-11   z   27.   10.   2010,   na   ktoré uznesenie   sťažovateľ   opakovane   poukazoval,   a   ktoré   uznesenie   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil a ani k nemu nezaujal stanovisko. Zároveň   nemožno   súhlasiť   s   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, že sťažovateľ nie je oprávnený rozhodnúť o vylúčení Člena podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Stanov   SPZ.   Žiadny   zákon   nezakazuje   poľovníckemu   združeniu   rozhodovať   o   vylúčení svojho   člena,   a   zároveň   žiadny   zákon   nezveruje   rozhodovanie   o   vylúčení   člena z poľovníckeho   združenia   (poľovníckej   organizácie)   do   právomoci   nejakého   správneho orgánu či orgánu verejnej správy. Skutočnosť, že rozhodovanie o vylúčení Člena ako člena sťažovateľa   zo   sťažovateľa   jednoznačne   a   nespochybniteľne   patrí   do   právomoci sťažovateľa,   potvrdila   aj   Okresná   organizácia   Slovenského   poľovníckeho   zväzu   Brezno vo svojej nedatovanej písomnej odpovedi členovi číslo 31/2010-10-19 na predchádzajúcu sťažnosť člena. V neposlednom rade, ak Zákon o poľovníctve vo svojom ustanovení § 33 ods.   2   písm.   e)   výslovne   zveruje   do   právomoci   poľovníckej   organizácie   upraviť si vo vlastných stanovách otázku práv a povinností svojich členov, a ak na základe takejto zákonnej   právnej   úpravy   má   poľovnícka   organizácia   vo   svojich   stanovách   vymedzený postup pre vylúčenie svojho člena v prípade porušenia povinností člena (ako je to v prípade Stanov SPZ a sťažovateľa), tak potom vylúčenie člena z poľovníckej organizácie na základe stanov je rozhodnutím poľovníckej organizácie vydaným spôsobom, ktorý nie je v rozpore so zákonom.   Sťažovateľ   si   pri   rozhodovaní   o vylúčení   člena   neprisvojil   kompetencie a právomoc   obvodného   lesného   úradu.   Z   rozhodnutia   sťažovateľa   napadnutého   členom vyplýva, že sťažovateľ rozhodoval podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. c) Stanov SPZ a podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d) Stanov SPZ, pretože sťažovateľ je základnou organizačnou jednotkou Slovenského poľovníckeho zväzu s vlastnou právnou subjektivitou. Podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   písm.   c)   Stanov   SPZ   výkonným   orgánom poľovníckeho združenia je výbor poľovníckeho združenia, ktorý v kárnom konaní ukladá členom poľovníckeho združenia kárne opatrenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. d) Stanov SPZ členovi poľovníckeho združenia, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z členstva v poľovníckom   združení   a   na   nápravu   vzhľadom   na   závažnosť   porušenia   nepostačuje pohovor, môže výbor poľovníckeho združenia podľa miery zavinenia a ostatných okolnosti uložiť kárne opatrenie – vylúčenie z poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 20 ods. 2 Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno len člena, ktorý hrubo, alebo opätovne do   piatich   rokov   od   predchádzajúceho   právoplatného   kárneho   opatrenia   uloženého poľovníckym   združením   porušil   Stanovy   SPZ,   interné   predpisy   poľovníckeho   združenia, alebo predpisy upravujúce výkon práva poľovníctva a predpisy súvisiace s výkonom práva poľovníctva, alebo si dlhodobo neplní povinnosti voči poľovníckemu združeniu, alebo konal v rozpore so záujmami poľovníckeho združenia. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 písm. a) Stanov   SPZ   členovia   Slovenského   poľovníckeho   zväzu   sú   povinní   dodržiavať   právne predpisy   o   poľovníctve,   zbraniach   a   strelive,   ochrane   prírody,   veterinárne   predpisy, Stanovy SPZ a ostatné interné predpisy SPZ, Stanovy SPK a ostatné interné predpisy SPK, plniť   úlohy   vyplývajúce   z   týchto   predpisov   a   uznesení   orgánov   SPZ   a   SPK.   Podľa ustanovenia   §   7   ods.   1   písm.   c) Stanov   SPZ   členovia   Slovenského poľovníckeho zväzu sú povinní angažovať a zúčastňovať sa aktívne na práci v SPZ, zachovávať disciplínu, plniť všetky úlohy vyplývajúce z členstva alebo zverenej funkcie a dôsledne rešpektovať pravidlá občianskej   a   poľovníckej   morálky.   Sťažovateľ   rozhodol   o   uložení   kárneho   opatrenia Členovi   spočívajúceho   vo   vylúčení   Člena   z   poľovníckeho   združenia   z   dôvodu   hrubého porušenia Stanov SPZ konaním opísaným v rozhodnutí sťažovateľa, ktoré bolo napadnuté Členom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ rozhodoval podľa Stanov SPZ a na základe Stanov SPZ, a to o konaniach Člena, ktoré podľa právneho názoru sťažovateľa predstavujú porušenia niekoľkých povinností Člena ako člena sťažovateľa. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že konania Člena predstavujú priestupky alebo iné správne   delikty,   za   ktoré   by   bolo   možné   uložiť   Členovi   príslušné   sankcie   príslušným obvodným lesným úradom, možno s tým len súhlasiť. No vyššie uvedené neznamená, že konania   Člena,   ktorými   sa   tento   prípadne   (možno)   dopustil   priestupkov   alebo   iných správnych deliktov, nie sú a nemôžu byť zároveň porušeniami Stanov SPZ a porušeniami povinností člena Slovenského poľovníckeho zväzu, za ktoré porušenia mohol sťažovateľ Člena   vylúčiť.   V   neposlednom   rade   je   právne   významnou   skutočnosťou   to,   že   podľa ustanovenia § 20 ods. 2 Stanov SPZ vylúčiť z poľovníckeho združenia možno aj člena, ktorý hrubo   porušil   nielen   Stanovy   SPZ   a interné   predpisy   poľovníckeho   združenia,   ale   aj predpisy   upravujúce   výkon   práva   poľovníctva   a   predpisy   súvisiace   s   výkonom   práva poľovníctva. V tejto súvislosti znovu poukazujeme na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v jeho uznesení I. ÚS 396/2010-11 z 27. 10. 2010, podľa ktorého „konanie člena združenia v rozpore so stanovami združenia a z toho vyplývajúce rozhodnutie o jeho vylúčení a spáchanie správneho deliktu a z toho vyplývajúca sankcia sú však dve odlišné kategórie“.

V prípade konania Člena je nepochybné, že šlo o konanie, ktorého sa Člen dopustil v postavení jednak poľovníckeho hospodára a jednak člena sťažovateľa. Sťažovateľ však svojimi rozhodnutiami neodvolal Člena z funkcie poľovníckeho hospodára, čo je v zmysle ustanovenia   §   19   Zákona   o   poľovníctve   právomocou   obvodného   lesného   úradu, ale rozhodol   iba   o   vylúčení   Člena   zo   sťažovateľa.   Sťažovateľ   teda   nevykonal   žiadnu právomoc nejakého správneho orgánu upravenú príslušným všeobecne záväzným právnym predpisom, pretože rozhodol iba podľa Stanov SPZ o vylúčení Člena ako svojho člena.».

V neposlednom   rade   sťažovateľ   poukazuje   na   odlišnú   rozhodovaciu   činnosť najvyššieho súdu v identickej veci ďalšieho člena sťažovateľa, ktorého sťažovateľ rovnako vylúčil „na základe rovnakých porušení Stanov SPZ“. Sťažovateľ považuje za neprijateľné, aby   v   právnom   štáte   najvyšší   súd   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžr/120/2011 zo 6. marca   2012,   pozn.)   o tej   istej   otázke, „v   tomto   prípade   o   súdnom   prieskume rozhodnutia   poľovníckeho   združenia   o   vylúčení   svojho   člena   v   správnom   súdnictve“, rozhodoval odlišne a rovnako za neprijateľné považuje aj nerešpektovanie rozhodovacej činnosti ústavného súdu, čo je v rozpore s princípom právneho štátu, predvídateľnosťou súdneho konania a rozhodovania všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo právnickej osoby... domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011 zo 4. 7. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10 Sžr/128/2011 zo 4.   7.   2012   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia...“

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   ústavnému   súdu   10.   mája   2013   podanie označené ako „Späťvzatie sťažnosti“, v ktorom uvádza, že „Týmto na žiadosť môjho klienta z 30. 4. 2013, ktorá mi bola doručená dnes, t. j. 7. 5. 2013, beriem späť podanú sťažnosť môjho klienta z 11. 10. 2012.“.

II.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   sťažovateľ   vezme   svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že   späťvzatie   sa   nepripúšťa,   najmä   ak   sťažnosť   smeruje   proti   takému   právoplatnému rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu,   ktoré   mimoriadne   závažným   spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 10. mája 2013 vzal svoju sťažnosť v   celom   rozsahu   späť a   požiadal   o zastavenie konania. Ústavný súd   po   posúdení   tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti nepripustil, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľa zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013