znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 411/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. D., D., zastúpeného Mgr. M. J., J., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 340/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012 doručená sťažnosť Mgr. P. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. P. J., J., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 340/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 Er 340/2010 v procesnom postavení povinného.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa   09.   07.   2010   p.   P.   D.,   ako   povinný   v   exekučnom   konaní   vedenom na Exekútorskom úrade p. JUDr. P. S., podal námietky voči exekučnému konaniu, ktoré súdny exekútor v zákonnej lehote postúpil Okresnému súdu Trnava, vedenom pod spisovou značkou   č.   k.:   18   Er/340/2010.   V   predmetnej   veci   bolo   vydané   rozhodnutie   o   jeho námietkach zo dňa 27. 04. 2012.

Obsahom podaných námietok bolo, že do dňa podania námietok, t. j. 09. 07. 2010, p. D. nebolo doručené vyjadrenie S., na základe čoho sa p. D. domnieval, že v uvedenej veci sa stále koná, a preto nie je možné realizovať nútený výkon rozhodnutia S., pobočka T. V uznesení Okresného súdu Trnava zo dňa 27.04.2012 ako dôvod argumentujúci zamietnutie námietok   povinného   súd   uviedol,   že   dňa   27.09.2010   S.   potvrdila   rozhodnutím   č. 23576/2010/Ba/Ok/GR   svoje   rozhodnutie   o   nepovolení   obnovy   konania   a   odvolanie povinného   zo   dňa   18.   08.   2010   zamietla.   Predmetné   rozhodnutie   S.   nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 10. 2010.

Pri   zohľadnení   ustanovení   zákona   č.   233/1995   Z.   z   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), presnejšie ustanovenia § 50 ods. 2: „O   námietkach   proti   exekúcii   rozhodne   súd   najneskôr   do   60   dní   od   ich   doručenia.“ Je zrejmé, že ak sa vymedzí časové rozpätie, v ktorom rozhodoval Okresný súd Trnava − 09. 07. 2010, podanie námietok, 12. 10. 2010, konečné rozhodnutie S. o skutočnostiach, ktoré   sú   obsahom   námietok,   a   27.   04.   2012   rozhodnutie   Okresného   súdu   Trnava   o námietkach, je zrejmé, že sa tu jedná o čas cca viac ako 20 mesiacov.

Podanou   sťažnosťou   sa   môj   klient   chce   domáhať   svojho   práva,   ktoré   mu   je deklarované zákonom č. 460/1992 Zb. Ústavy SR, konkrétnejšie práva uvedené v druhom oddiely,   čl.   48.   Ods.   2:   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.“   Uvedené právo je konštatované aj v práve na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

„... nečinnosťou Okresného súdu Trnava základné právo p. Mgr. P. D., trvale bytom D., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 340/2010 v období po 9. septembri 2010 porušené bolo. Zároveň   navrhujem,   aby   môjmu   klientovi   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 340/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania v procesnom postavení povinného. Konanie začalo na návrh oprávneného S. B., a. s., ktorá ho doručila 15. júna 2010 Exekútorskému úradu súdneho exekútora JUDr. P. S. Súdny exekútor požiadal okresný súd 18. júna 2010 o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a týmto dňom bol exekučný spis (sp. zn. Ex 753/2010) pridelený na konanie zákonnej sudkyni okresného súdu pod sp. zn. 18 Er 340/2010. Okresný súd vydal poverenie na   výkon   exekúcie   24.   júna   2010,   ktoré   bolo   doručené   exekútorovi   29.   júna   2010. Sťažovateľ podal námietky proti exekučnému konaniu 9. júla 2010, pričom následne po predchádzajúcej nečinnosti okresného súdu podal až 23. apríla 2012 sťažnosť predsedníčke okresného súdu na prieťahy v predmetnom konaní. Okresný súd vo veci (o námietkach sťažovateľa) rozhodol 26. apríla 2012 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ proti rozhodnutiu o zamietnutí námietok podal 17. mája 2012 odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. mája 2012.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V prípade, ak všeobecný súd reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa,   zakladá   to   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedníčke okresného súdu 23. apríla 2012 podal a okresný súd bezprostredne po podaní sťažnosti 26. apríla 2012 vo veci   (o   námietkach   sťažovateľa)   rozhodol.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd po podaní   sťažnosti   začal   vo   veci   konať,   t.   j.   sťažnosťou   podľa   zákona   o   súdoch   sa zabezpečila efektívna ochrana jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa, pripomína však, že   sťažnosť   bolo   možné   odmietnuť   aj   dôvodu,   že   sťažovateľ   nie   je   v   tomto   konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa totiž vyžaduje zastúpenie sťažovateľa advokátom).

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť,   že   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   v   ďalšom   období   v   namietanom   konaní nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne domáhal sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ochrany svojich ústavou garantovaných práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012