znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 411/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 39   ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky rozhodnutiami   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv   z   28.   júna   2006   a   sp. zn.   AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna   2008   a základného   práva   podľa čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k.   11 S 36/2008-47   z   22.   októbra   2008,   ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010 faxom a 14. júna 2010 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) rozhodnutiami   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny (ďalej   len   „ústredie“)   sp. zn.   AA/2006/08531-OPPK-dv   z   28.   júna   2006   a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik   zo   6.   júna   2008   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia ústredia“)   a   základného   práva   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k.   11 S 36/2008-47   z   22.   októbra   2008   (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn.   4 Sžso 10/2009   z   26.   januára   2010   (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   požiadala   o priznanie   rôznych   peňažných   príspevkov v zmysle zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o sociálnej   pomoci“),   ktoré   mali   kompenzovať   následky   utrpeného   úrazu. Priznanie nároku na sťažovateľkou uplatnené príspevky závisí od určenia miery funkčnej poruchy.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľky   s   postupom   a   rozhodnutiami prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu pri posudzovaní jej žiadosti o poskytnutie príspevku na kúpu motorového vozidla, najmä miery jej funkčnej poruchy, a tiež s rozhodnutiami všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o jej žalobe proti   napadnutým rozhodnutiam správnych orgánov.

Sťažovateľka   požiadala   31.   januára   2006 Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny Trenčín, úsek sociálnych vecí a rodiny, detašované pracovisko D. (ďalej len „Úrad práce Trenčín“), o poskytnutie peňažných príspevkov v zmysle zákona o sociálnej pomoci, okrem iného aj o príspevok na kúpu motorového vozidla.

Na   základe   posudku   z   26.   januára 2006   bola stanovená   miera   funkčnej   poruchy sťažovateľky v rozsahu 40 % a súčasne bolo konštatované, že sťažovateľka sa podľa § 51 zákona   o   sociálnej   pomoci   nepovažuje   za   občana   s   ťažkým   zdravotným   postihnutím. V nadväznosti na tento posudok Úrad práce Trenčín vydal 28.   apríla 2006   rozhodnutie č. 025003/B2006-PPK/BRE-07592,   ktorým   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľky   a   peňažný príspevok   na   kúpu   motorového   vozidla   jej   nepriznal.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa sťažovateľka odvolala 22. mája 2006, v nadväznosti na čo ústredie vydalo 21. júna 2006 nový posudok, na základe ktorého vydal žalovaný (druhostupňový správny orgán) 28. júna 2006   rozhodnutie   č. AA/2006/08531-OPPK-dv,   ktorým   rozhodnutie   prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu o jeho preskúmanie.   Krajský   súd   jej   žalobe   vyhovel   a   25.   apríla   2007   vydal   rozsudok č. k. 11 S 59/2006-26, ktorým rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Po   podaní   odvolania ústredím bol   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   z   25.   apríla   2007   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7 Sžso 37/2007 z 31. januára 2008 potvrdený.

Po vrátení veci na ďalšie konanie vydalo ústredie ako druhostupňový správny orgán na základe nového posudku z 3. júna 2008, ktorým bola znovu stanovená miera funkčnej poruchy   sťažovateľky   40 %,   nové   rozhodnutie   č. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna   2008,   ktorým   opätovne   potvrdilo   rozhodnutie   prvostupňového   orgánu o nepriznaní   príspevku   na   kúpu   motorového   vozidla   sťažovateľke.   Aj   proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   v rámci   správneho   súdnictva   žalobu   (25.   júla   2008) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré navrhla zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala, avšak najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka   následne   podala   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   sa domáhala,   aby   ústavný   súd „po   zhodnotení   listinných dôkazov,   prípadne   po   vykonaní ďalších dôkazov“ rozhodol, že rozhodnutiami ústredia sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006 a sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 bolo porušené jej základné   právo podľa   čl. 39   ods. 2   ústavy   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu v spojení   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo na súdnu ochranu, t. j. základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka ďalej navrhla všetky označené rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume 33 200 € s odôvodnením, že „kompenzačné nároky konečným zamietajúcim rozhodnutím jej sťažujú život a musí vynakladať finančné prostriedky na to, aby sa domohla svojich práv“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 39   ods. 2   ústavy rozhodnutiami   ústredia   sp. zn.   AA/2006/08531-OPPK-dv   z   28.   júna   2006   a   sp. zn. AA/2008/07539-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   práv   napadnutými rozhodnutiami   ústredia, ako   aj   napadnutým   rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním žaloby proti uvedeným rozhodnutiam správneho orgánu v správnom súdnictve. Rovnako   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd dodáva, že, ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, jedno z napadnutých rozhodnutí ústredia, a to rozhodnutie sp. zn. AA/2006/08531-OPPK-dv z 28. júna 2006, bolo na základe žaloby sťažovateľky v správnom súdnictve zrušené rozsudkom krajského súdu   sp. zn. 11 S 59/2006 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 37/07 z 31. januára 2008. Zo sťažnosti nevyplýva dôvod, prečo sa sťažovateľka domáha zrušenia už raz zrušeného rozhodnutia. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo   (IV. ÚS 254/2011). Sťažovateľka   tak   už   dosiahla   úspech   v predchádzajúcom   konaní   a   uvedené   napadnuté rozhodnutie   ústredia   nie   je   takým   právoplatným   rozhodnutím,   ktorým   by   sa   konanie právoplatne skončilo.

Ústavný súd z týchto   dôvodov   sťažnosť   v časti,   ktorá   smeruje proti   napadnutým rozhodnutiam   ústredia   a napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odmietol   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010

Ústavnému súdu napokon ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho súdu.   Pred   samotným   posúdením   ústavný   súd považuje za   potrebné vymedziť   obsah základného   práva,   ktorého   porušenie   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu sťažovateľka   namieta   a možnosť   porušenia   ktorého   má   ústavný   súd   preskúmať   v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09,   III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).   Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   len   v   rozsahu namietaného   porušenia   toho   práva,   ktorého   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľka v sťažnosti domáhala (čl. 46 ods. 1 ústavy), a v súvislosti s tým rozhodnutím, ktoré označila v petite sťažnosti.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Tým, že porušovateľ v 1. a 2. rade (prvostupňový a druhostupňový správny orgán, pozn.) vydal rozhodnutie i posudok v rozpore so zdravotným stavom sťažovateľky, v rozpore s   jej   skutočnou   mierou   funkčnej   poruchy,   bez   komplexného   hodnotenia   prípadu a nepostupoval   v   zmysle   rozhodnutia   porušovateľa   v   4. rade (najvyšší   súd,   pozn.) 7 Sžso 37/2007 z 31. 01. 2008 malo za následok odňatie práva sťažovateľky v zmysle č. 39 ods. 2   Ústavy   SR... Konaním   a   rozhodovaním   porušovateľov   v   1.,   2.,   3.   a   4. rade (prvostupňový a druhostupňový správny orgán, krajský súd a najvyšší súd, pozn.), došlo k porušeniu práva sťažovateľky v zmysle čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, ktoré spočíva v tom, že každý,   kto   je   v   hmotnej   núdzi,   má   právo   na   takú   pomoc,   ktorá   je   nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Práve kompenzácie majú slúžiť osobám s ťažkým   zdravotným   postihnutím   kompenzovať   toto   postihnutie   a pomáhať   v núdzi, do ktorej sa dostali.

Ústavný súd skúmal, či napadnutým rozsudkom mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a či možno sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo prichádza do úvahy jej odmietnutie.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v konkrétnom prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010).   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

Podľa   sťažovateľky „Pochybenie   porušovateľa   v   4. rade (najvyšší   súd,   pozn.) spočíva   i   v   tom,   že   odôvodnenie   rozsudku   je   nejasné,   neurčité   a   v   priamom   rozpore s obdobným   rozhodnutím,   ktoré   posudzovalo   tú   istú   otázku,   čím   dochádza   k narušeniu právnej istoty a dôveryhodnosti v rozhodovaciu činnosť súdov... boli závažným spôsobom porušený   princíp   právnej   istoty ako aj   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí...“. Z uvedeného tvrdenia sťažovateľky ústavný súd vyvodzuje, že odôvodnenie namietaného zásahu   do   základného   práva   sťažovateľky   sa   koncentruje   na   dve   základné   námietky, ktorými   sú   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   a rozpor   napadnutého   rozhodnutia s obdobným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008, ktoré malo posudzovať tú istú otázku. Ako vyplynie z ďalšieho textu, v rámci nedostatočného odôvodnenia   rozsudku   sťažovateľka   namieta   aj nesprávne   závery   najvyššieho   súdu   pri posudzovaní   otázky,   či   boli   odstránené   rozpory   medzi   posudkami   o zdravotnom   stave sťažovateľky.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku spočíva podľa sťažovateľky najmä v tom,   že „... porušovateľ   v   4. rade (najvyšší   súd,   pozn.) v   rozhodnutí   sp. zn.   4 Sžso/10/2009 z 26. januára 2010 (sa) obmedzil na konštatovanie, že lekári pri posudzovaní vychádzali   z odborných   lekárskych   nálezov,   ktoré   aktuálne   v   danom   čase   objektívne popisovali zdravotný stav sťažovateľky... ďalej konštatuje, že je zrejmé, že lekári 1. a 2. stupňového správneho orgánu vychádzali z iných lekárskych nálezov ako posudkoví lekári sociálnej   poisťovne   a   to   z   nálezov,   ktoré   dokumentujú   zlepšenie   zdravotného   stavu sťažovateľky, pričom vôbec neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na mysli, aké obdobie sa má na mysli. Takéto odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa v 4. rade je   nejednoznačné,   nepreskúmateľné,   vzbudzuje   nielen   nedôveru,   ale   je   aj   v   rozpore   so skorším rozhodnutím porušovateľa v 4. rade, ktorý posudzoval tú istú otázku na základe tých   istých   znaleckých   posudkov   a   lekárskych   správ   a   dospel   úplne   k   protichodnému rozhodnutiu.“.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Podľa   § 51   zák.   č. 195/1998   Z. z.   o sociálnej   pomoci   za   občana   s   ťažkým zdravotným postihnutím sa považuje občan, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej 50 %.   Žalobkyňa   nie   je   občanom   s   ťažkým   zdravotným   postihnutím   pre   účely zák. č. 195/1998 Z. z., keďže podľa posudku ÚPSVaR z 3. júna 2008 č. AA/2008/07578- NSOOPC   miera   funkčnej   poruchy   u   navrhovateľky   je   40 %   podľa   prílohy   č. 4 (XII.B.B2.15.b.bb)   k   zák.   č. 195/1998   Z. z.   Uvedený   posudkový   záver   nebol   v   konaní spochybnený,   pretože   navrhovateľka   iné   v čase   vydania   druhostupňového   správneho rozhodnutia (6. júna 2008) odlišné dôkazy spochybňujúce skutkové a medicínske závery posudku neprodukovala.

Je   nepochybné,   že   podľa   § 61   ods. 1   cit.   zákona   peňažný   príspevok   na   kúpu osobného   motorového   vozidla   možno   poskytnúť   občanovi,   ktorý   je   ťažko   zdravotne postihnutý   a súčasne   ktorý   je   podľa   posudku   vydaného   podľa   § 57   ods. 1   a   2   zákona odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. V danom prípade nie je splnená základná zákonná podmienka, t. j. podmienka miery zdravotného postihnutia na stupeň ťažkého zdravotného postihnutia, ktorú ako odbornú medicínsku otázku posúdil a vyhodnotil posudkový lekár. Výhrady žalobkyne uvedené v odvolaní odvolací súd nemohol považovať   za   také,   ktoré   by   spochybnili   formálnu   a   vecnú   stránku   posudku.   Z   týchto dôvodov odvolací súd stotožniac sa aj s dôvodmi rozsudku krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Z napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   stotožnil s odôvodnením   namietaného   rozsudku   krajský   súdu,   a ďalšie   odôvodnenie   uvedené najvyšším   súdom   možno   považovať   za   dôvody   na   zvýraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, teda otázky, či nie je rozsudok   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   je   preto   potrebné   zohľadniť   nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ale aj napadnutý rozsudok krajského súdu,   s odôvodnením   ktorého   sa   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   stotožnil,   pričom poukázal na ďalej citovanú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

„Pri vyhotovovaní posudku žalovaný vychádzal z lekárskych správ z roku 2005 a znaleckých posudkov MUDr. M. (14. december 2006) a MUDr. P. (15. január 2006) a tvrdenia   žalobkyne,   že   od   roku   2006   ortopéda   nenavštívila,   išlo   o   podklady   pred a po podaní   žiadosti   o   príspevok   (žiadosť   podaná   31.   januára   2006)...   lekári prvostupňového   a   druhostupňového   správneho   orgánu   vychádzali   z   iných   lekárskych nálezov ako posudkoví lekári sociálnej poisťovne, a to z nálezov, ktoré už dokumentujú zlepšenie zdravotného stavu menovanej. Medzi priznaním invalidity s 80 % mierou poklesu schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   a   posudzovaním   zdravotného   stavu   na   účely určenia miery funkčnej poruchy podľa citovaného zákona o sociálnej pomoci je časový rozdiel 1 až 1,5 roka. Za také obdobie je predpoklad podstatnej zmeny zdravotného stavu, najmä   ak   sa   jedná   o doliečenie   úrazu   u   mladého   človeka...   Krajský   súd   sa   stotožňuje so záverom žalovaného, že posudzovanie invalidity, ktoré vychádza z poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v zmysle zák. č. 461/03 Z. z. v znení neskorších predpisov a posudzovanie   nárokov   podľa   zákona   o   sociálnej   pomoci,   vychádza   z   miery   funkčnej poruchy, sú dve rozdielne konania na základe dvoch rozdielnych právnych predpisov, ktoré stanovujú rozdielne kritériá. Vzhľadom na konanie o invalidite v roku 2005 a posudzovanie nároku   podľa   zákona   o   sociálnej   pomoci   je   časový   rozdiel   1   až   1,5   roka   a   to   je   čas doliečovania   úrazu   a nespornej zmeny   v zdravotnom stave   žalobkyne   a preto nemožno konštatovať, že rovnaké zdravotné ťažkosti boli posudkovými lekármi označené rozdielnymi diagnózami.

Ústavný súd nemôže v konaní o sťažnosti posudzovať, či skutočne došlo k takému zlepšeniu zdravotného stavu sťažovateľky, ako ustálil správny orgán. Podľa ústavného súdu dáva   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   rekapitulované   v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa s týmto odôvodnením stotožňuje, jasnú odpoveď na otázku o rozdieloch v posudzovaní zdravotného stavu, ktoré mohli nastať počas dlhšej doby. Rovnako dáva ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, o aké znalecké posudky   v rámci   prvostupňového   a druhostupňového   konania   pred   správnymi   orgánmi oprel   správny orgán   svoje   rozhodnutie,   a to spôsobom,   ktorý   umožňuje tak   účastníkom konania,   ako   aj   tretím   osobám   ich   dostatočnú   identifikáciu.   Sťažovateľkou   namietaná okolnosť,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   neobsahuje   všetky   údaje   o pôvodcovi   určitého dokumentu,   nie   je   takým   nedostatkom,   ktorý   by   indikoval   zjavnú   neodôvodnenosť rozhodnutia.   S názorom   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku „vôbec neuviedol z akých nálezov, ktorý posudkový lekár sa má na mysli, aké obdobie sa má na mysli“, sa ústavný súd nestotožňuje.

Podľa ústavného súdu nemožno považovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z tohto   namietaného   dôvodu   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského súdu,   s ktorým   sa   najvyšší súd,   ako už bolo uvedené, stotožnil a ktoré aj rekapituloval v odôvodnení svojho rozsudku, nevykazuje v namietanej časti také nedostatky, ktoré by indikovali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka ďalej namietala nedostatočne objasnený skutkový stav, resp. nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Podľa sťažovateľky „Pokiaľ z existujúcej zdravotnej dokumentácie a po vyšetrení sťažovateľky štyria znalci nezávisle dospeli k tým istým záverom, že sa jedná o ťažké obmedzenie hybnosti oboch bedrových kĺbov, ako aj o vážne mozgové a duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy a pri tomto hodnotení znalci použili najvyššie možné hodnotenie,   je   prinajmenšom   zarážajúce,   že   Odbor   posudkových   činností   porušovateľa v 2. rade,   ktorý v tomto   prípade   je   odborom   samotného   porušovateľa   v 2. rade,   dospel k úplne inému záveru.“.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Ústavný súd v zásade nie je ani oprávnený   preskúmavať   vecnú   správnosť   uvedeného   znaleckého   posudku   (m. m. IV. ÚS 241/2010). Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne   predpisy   (II. ÚS 21/09,   II. ÚS 391/2010). Ani   ústavný   súd   v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu,   ak by malo ísť   o dokazovanie,   ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané   všeobecnými   súdmi   a   ich   vyhodnotenie.   Ústavný   súd   skúma   napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného   dokazovania   v   správnom   konaní.   Aj   z   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   ktoré   podklady   považovali   správne orgány, ako aj súdy za relevantné na rozhodnutie a prečo. Ani táto námietka sťažovateľky preto nevyvoláva zásadné ústavnoprávne otázniky.

Ďalším ťažiskovým odôvodnením sťažnosti je argumentácia o tvrdenej rozpornosti rozhodovacej   činnosti   súdov.   Podľa   sťažovateľky „súdy   pri   vyššie   citovaných rozhodnutiach,   pričom   na   základe   tých   istých   podkladov   dospeli   k   absolútne   odlišným právnym záverom ako súdy, ktoré rozhodovali v obdobných veciach tej istej sťažovateľky, a ktoré posudzovali rovnaký postup tých istých žalovaných t.j. porušovateľa v 1. a 2. rade (prvostupňový a druhostupňový správny orgán, pozn.), pričom dokonca išlo o ten istý senát porušovateľa v 3. rade (krajský súd, pozn.), ktorý posúdil tú istú otázku úplne odlišne, čím porušil závažným spôsobom princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, čím   narušil   i   dôveru   sťažovateľky   v   rozhodovaciu   činnosť,   čím   zasiahol   do   práva sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... T. j. v tom istom prípade, keď na   priznanie všetkých   peňažných   príspevkov (či   už   príspevok   na kúpu motorového vozidla,   na   prevádzku   motorového   vozidla,   na   zvýšené   výdavky   súvisiacich   s   hygienou a pod.) je podmienené tým, že žiadateľ – sťažovateľka je považovaná za občana s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorého miera funkčnej poruchy je najmenej 50 % boli príspevky zamietnuté a napadnuté žalobou na preskúmanie rozhodnutia, pričom v jednom prípade ten istý   porušovateľ   v   3. rade (krajský   súd,   pozn.) rozhodnutie   porušovateľa   v   2. rade (druhostupňový správny orgán, pozn.) zrušil a v druhom prípade žalobu zamietol, pričom v obidvoch   prípadoch   bola   rozporuplná   práve   miera   funkčnej   poruchy,   ktorá   bola stanovená na 40 % a ktorú považovala sťažovateľka za nesprávnu....

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   súčasťou   jeho   doterajšej   rozhodovacej činnosti   je   aj   právny   názor,   že   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej zásadne nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už tiež vyslovil, že za diskriminačný možno považovať postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (m. m. PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). K porušeniu princípu právnej istoty (PL. ÚS 36/95) môže   dôjsť   aj   nerešpektovaním   požiadavky   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia (IV. ÚS 265/09).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   uvádza,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu nižšej inštancie. Taktiež vzhľadom na funkčné vzťahy medzi krajským súdom, rozhodujúcim v tomto prípade v prvom stupni, a najvyšším súdom, rozhodujúcim ako odvolací orgán, nemôže rozhodnutie súdu nižšej inštancie (krajského súdu) obmedziť rozhodovaciu činnosť vyšších inštancií (najvyššieho súdu).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   namietala rozdiel v judikatúre nielen v skutkovo a právne porovnateľných, ale priamo v rovnakých veciach.   Podľa   sťažovateľky   súdy „na   základe   tých   istých   podkladov   dospeli k absolútne odlišným právnym záverom“, teda k rozdielnemu hodnoteniu jej zdravotného stavu   v rôznych   konaniach,   resp.   v   rôznych   konaniach   o rôznych   nárokoch. Zo sťažnosti a z príloh   vyplýva,   že   pri   preskúmavaní   iného   kompenzačného   nároku sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom   č. k.   13 S 34/2006-27   z   30.   októbra   2006   zrušil rozhodnutie ústredia č. AA/2006/01779-OPPK-dv z 2. februára 2006, ako aj rozhodnutie č. 07228/B2005-PPK/BRE-018103 z 21. novembra 2005 z dôvodu neodstránenia rozporov vyplývajúcich   z   jednotlivých   posudkov   o zdravotnom   stave   sťažovateľky.   Uvedené rozhodnutie krajského súdu potvrdil najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 25 SžoKS/162/2006 z 15.   júna   2007.   Obdobne   rozhodol   krajský   súd   aj   rozsudkom   č. k.   13 S 51/2008-43 z 25. novembra 2008, keď zrušil rozhodnutie ústredia č. AA/2008/07540-NSVOPPK/Mik zo 6. júna 2008 o zamietnutí ďalšieho kompenzačného nároku (na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia).   Iné   zamietavé   rozhodnutie   ústredia   o   kompenzačnom   nároku   sťažovateľky (príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného   motorového   vozidla)   bolo   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   11 S 66/2007-67 z 23. januára 2008 potvrdené. Následne však najvyšší súd uvedené rozhodnutie krajského súdu rozsudkom   sp. zn.   7 Sžso 38/2008   z   23.   októbra   2008   zmenil   tak,   že   napadnuté správne rozhodnutie zrušil. Podľa sťažovateľky dospel najvyšší súd v napadnutom rozsudku k opačnému záveru ako v posledne uvedenom prípade (sp. zn. 7 Sžso 38/2008), čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka je toho názoru, že „... (najvyšší súd, pozn.) rozsudok... (krajského súdu, pozn.) sp. zn.   11 S 66/2007-67   z   23. 01. 2008   rozsudkom   sp. zn.   7 Sžso 38/2008 z 23. 10. 2008 zrušil (najvyšší súd v uvedenom rozsudku rozsudok napadnutý odvolaním zmenil tak,   že napadnuté rozhodnutie   správneho orgánu   zrušil,   pozn.) a rozsudok toho istého   senátu... (krajského   súdu,   pozn.) sp. zn.   11 S 36/2008-47   z   22.   októbra   2008 (napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   pozn.),   ktoré   spočíva   v   rovnakom   odôvodnení a rovnakých skutkových okolnostiach rozsudkom sp. zn. 4 Sžso 10/2009 z 26. januára 2010 (napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   pozn.) potvrdil... (najvyšší   súd,   pozn.) napriek námietkam   sťažovateľky,   že   v   obdobnej   veci,   v ktorej   bola   sporná   rovnaká   otázka,   t. j. posudzovanie   jej   zdravotného   stavu,   ktorý   má   podstatný   vplyv   na   to,   či   jej   bude kompenzačný   príspevok   priznaný   alebo   nie,   rozsudok... (krajského   súdu,   pozn.) sp. zn. 11 S 36/2008-47 z 22. októbra 2008 (napadnutý rozsudok krajského súdu, pozn.) potvrdil, aj keď už mal k dispozícii takmer 1,5 roka rozhodnutie iného senátu... (najvyššieho súdu, pozn.), ktorý obdobné rozhodnutie založené na tých istých skutkových okolnostiach zrušil.“.

Ústavný súd opätovne   poukazuje na už uvedenú   premisu,   že správny súd   nie je skutkovým súdom. Najvyšší súd sa v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, nevyjadril k jej zdravotnému stavu, ale k presvedčivosti odôvodnenia   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia,   resp.   rozhodnutia   správneho   orgánu. Správny   súd   totiž   posudzuje   iba   zákonnosť   postupu   a rozhodovania   správneho   orgánu, nenahrádza pritom činnosť správneho orgánu. Podľa najvyššieho súdu v tejto veci „Pokiaľ sú   teda   v   konaní   pred   správnym   orgánom   predložené   dôkazy,   svedčiace   o   rozdielnom posúdení zdravotného stavu posudzovanej osoby, než tie, ktorými sa zaoberal vo svojom posudku   posudkový   lekár,   je   povinnosťou   správneho   orgánu   sa   s touto   skutočnosťou vysporiadať a prípadné nejasnosti a rozpory odstrániť.“. Keďže sa tak podľa najvyššieho súdu   nestalo,   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   bol   zmenený   v tom   zmysle,   že správnou žalobou napadnuté správne rozhodnutie bolo zrušené. Z uvedeného rozhodnutia sťažovateľka nemohla nadobudnúť právnu istotu (ochrany hodnú dôveru) v to, aká miera funkčnej   poruchy   jej   má   byť   uznaná,   resp.   to,   či   má   nárok   na   kompenzačnú   dávku. Nad rámec   uvedeného   je   potrebné   uviesť,   že,   ako   uvádza   aj   sťažovateľka,   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uplynul podstatnejší časový úsek. Časový odstup pritom zohrával úlohu aj pri vyhotovovaní posudkov týkajúcich sa miery funkčnej poruchy zohľadňujúcich zlepšenie zdravotného stavu, resp. prognózu zlepšenia zdravotného stavu, ktoré slúžili ako podklad pri rozhodovaní správnych orgánov o rozdielnych nárokoch sťažovateľky na rôzne kompenzačné dávky.

Sťažovateľkou   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7 Sžso 38/2008 z 23. októbra 2008 ani závery z neho plynúce neodôvodňujú záver o tom, že sťažnosťou napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   by   bol   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v tejto   súvislosti   nemohlo   podľa   názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu žiadneho z princípov právneho štátu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Nie je úlohou ústavného   súdu   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd (v spojení s krajským súdom) ústavne udržateľným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011