znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 411/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K...   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 196/10 a jej prípisom z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010 doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v jeho prítomnosti   a na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. VI/2 Pz 196/10   a jej prípisom z 15. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý prípis“ alebo „prípis z 15. apríla 2010“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca návrhom podaným na Okresnom súde   Banská   Bystrica   domáhal   vyslovenia   neplatnosti   doručenia   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne... (ďalej len „žalovaná“) č. 700-2130017307-GC03/07 z 25. apríla 2007 (ktoré bolo   založené   na   fikcii   doručenia   verejnou   vyhláškou),   ktorým   žalovaná   predpísala sťažovateľovi poistné na príspevok v nezamestnanosti a na príspevok do garančného fondu. Zároveň sa sťažovateľ domáhal riadneho doručenia tohto rozhodnutia. Okresný súd Banská Bystrica návrh sťažovateľa postúpil vecne príslušnému Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   uznesením   sp. zn. 23 S/7/2009 z 5. mája 2009 zastavil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktorému   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   nevyhovel a napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil   uznesením   sp. zn.   4 Sžso/40/2009 z 26. januára   2010.   Sťažovateľ   preto   podal   generálnej   prokuratúre   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý však bol jej prípisom z 15. marca 2010 odmietnutý ako nedôvodný. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre 7. apríla 2010 aj opakovaný podnet, ktorý bol prípisom prokurátora generálnej prokuratúry z 15. apríla 2010 odložený.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje, v čom vidí pochybenia všeobecných súdov konajúcich   v jeho   právnej   veci,   pričom   tejto   argumentácii   venuje   prevažnú   časť   svojej sťažnosti.   Poukazuje   hlavne   na   to,   že   súdy   oboch   stupňov   založili   svoje   rozhodnutia na fikcii doručenia rozhodnutia žalovanej verejnou vyhláškou, že krajský súd rozhodol bez jeho prítomnosti a vychádzal z dôkazov predložených žalovanou, resp. z jej spisu. Takýmto postupom mu súdy znemožnili vyjadriť sa k predloženým dôkazom a predkladať vlastné dôkazy na podporu svojich tvrdení.

V závere sťažnosti sťažovateľ zhodnotiac postup generálnej prokuratúry uviedol:„Generálna   prokuratúra   SR   nesprávne   právne   posúdila   podnet   sťažovateľa na podanie   mimoriadneho   dovolania,   keď   svoje   rozhodnutie   založila   na   tom,   že   zákon nepripúšťa   mimoriadne   dovolanie   voči   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn. 4 Sžso/40/2009,   pretože   nejde   o   spor   vyplývajúci   z   občianskoprávnych,   pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1 O. s. p.). S postupom Generálnej prokuratúry SR sa sťažovateľ nestotožňuje. Podľa sťažovateľa je možné mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžso/40/2009 zo dňa 26. 01. 2010, pretože v konaní došlo k vadám podľa § 237 písm. f), keď súdy svojím postupom odňali účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a porušili základné práva sťažovateľa minimálne v rozsahu práva garantovaného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Vada v konaní podľa § 237 písm. f) O. s. p. a namietané porušenie základných práv a slobôd účastníka konania sú dôvodom na podanie mimoriadneho dovolania proti každému rozhodnutiu súdu, a to aj vtom prípade, ak proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok zákon podľa iných ustanovení nepripúšťa.“

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby takto rozhodol:„Základné práva P. K... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva účastníka súdneho konania preskúmať v súdnom konaní rozhodnutie vydané orgánom verejnej   správy   upravené   v čl. 46   ods. 2   ústavy,   práva   na   spravodlivý   súdny   proces upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom upraveného v čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   účinný   opravný   prostriedok   pred   národným   orgánom upraveného v čl. 13 Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 196/10-3 zo dňa 15. 04. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných práv a slobôd P. K... a prikazuje zabezpečiť, aby sa vo veci ďalej konalo zákonným spôsobom.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd do   vydania   nálezu   rozhodol,   že „pozastavuje   a odkladá   vykonateľnosť   rozhodnutia Sociálnej poisťovne... č. 700-2130017307-GC03/07 zo   dňa 25. apríla 2007“, a o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   podať   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 Sžso/40/2009 z 26. januára 2010, keď podľa názoru sťažovateľa boli splnené podmienky na jeho podanie.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v § 243e a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v platnom   znení.   Z uvedených procesných   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Keďže   v danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti namietaným rozhodnutiam krajského súdu sp. zn. 23 S 7/2009 z 5. mája 2009 a najvyššieho súdu   sp. zn.   4 Sžo 40/2009   z 26.   januára   2010   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom   prerokovaní odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   –   v súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa s napadnutým   prípisom   generálnej   prokuratúry   –   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktorý   je   nositeľom   verejnej   moci (v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky), bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako dostatočne odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov   a orgánov   verejnej   moci   konajúcich   v rámci a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

V napadnutom prípise generálnej prokuratúry sa uvádza:„Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   disponuje   oprávnením   podať mimoriadne dovolanie proti právoplatným rozhodnutiam súdov, ak sú splnené zákonom stanovené podmienky podľa § 243e a nasl. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Týmto   oprávnením   generálny   prokurátor   nedisponuje,   ak   súdy   preskúmavajú zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy,   štátnej   správy   a   územnej samosprávy v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti (v rámci ktorej v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy)   sa použijú   primerane   ustanovenia   prvej,   tretej   a   štvrtej   časti   tohto   zákona.   Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to uvedené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V konaní   podľa   piatej   časti,   druhej   hlavy   OSP,   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je podľa § 250ja ods. 5 OSP prípustný opravný prostriedok podľa   štvrtej   časti   (kam   patrí   aj   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   SR) výlučne iba proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 OSP, ak nie je ustanovené inak. Podľa § 250j ods. 5 OSP rozhoduje súd vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 OSP, v ktorých správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci   vyplývajúcej   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných   a   obchodných   vzťahov (§ 7 ods. 1 OSP) alebo rozhodol o určení sankcie. V týchto prípadoch môže súd rozsudkom rozhodnúť o náhrade škody o peňažnom plnení, alebo o peňažnej sankcií.

V uvedenom prípade nejde o takúto právnu vec a prokuratúra nemá v rámci OSP založenú pôsobnosť na preskúmanie Vami uvedeného súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd konštatuje, že akceptuje výklad generálnej prokuratúry, podľa ktorého je mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku   neprípustné   (okrem   konaní   podľa   V.   časti   tretej   hlavy   Občianskeho súdneho   poriadku,   teda   v konaniach   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych   orgánov   (§ 250s   ods. 2   OSP),   ako   súladný   so   základným   právom   na   súdnu ochranu.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru

Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou časťou, v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 2 (na prístup k súdu vo veci, v ktorej rozhodol orgán verejnej správy) a čl. 48 ods. 2 ústavy (na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   v jeho   prítomnosti   a na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonaným   dôkazom)   napadnutým   postupom   generálnej   prokuratúry   a jej   prípisom z 15. apríla   2010. Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   generálna prokuratúra nevyhovela jeho opakovanému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústava v čl. 46 ods. 2 upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán   verejnej   správy.   V podstate   ide   skôr   o   ustanovenie   určujúce,   kedy   súdna   moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo (porov. Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky – komentár. Šamorín: Heuréka, 2004, s. 325). Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu generálnej prokuratúry ani jej prípisu z 15. apríla 2010 v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno jej postup, ako ani napadnutý prípis kvalifikovať ako arbitrárny ani v súvislosti   s namietaným porušením   čl. 46 ods. 2 ústavy. To isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď označeným postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom z 15. apríla 2010 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   postupovala   v   súlade s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   a tiež   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To,   že po posúdení   všetkých   okolností   daného prípadu   dospela   generálna prokuratúra   k   inému záveru, a tým sa nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd ešte dodáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03), a preto ani napadnutý postup generálnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010