znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 410/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   (predtým Špeciálneho súdu v Pezinku) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012 doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), resp. predtým Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   3   Tost   43/2011   a   jeho   uznesením   z 22. februára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala 10. septembra 2004 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) obžalobu proti sťažovateľke a ďalším obvineným pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. b) a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a iné.   Konanie   obvinených   uvedené v bode 1 a 2 obžaloby bolo prokurátorom krajskej prokuratúry kvalifikované ako trestný čin spáchaný organizovanou skupinou.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   T   6/04   zo   14.   októbra   2004   po   predbežnom prejednaní   obžaloby   rozhodol   o   postúpení   trestnej   veci   špeciálnemu   súdu   (v   tom   čase vykonával   právomoc   špeciálneho   súdu   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   pozn.),   a   to z dôvodu, že „skutky v bodoch 1 a 2 obžaloby..., ktoré spolu úzko súvisia vykazujú okrem právnej   kvalifikácie   skutkov   podľa   obžaloby   v jednočinnom   súbehu   aj   znaky   skutkovej podstaty   trestného   činu   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov“, čo podľa § 15a ods. 2 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zakladalo právomoc špeciálneho súdu.   Druhým výrokom   tohto uznesenia krajský   súd   rozhodol   o   ponechaní obvinených vo väzbe.

Proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci podal sťažnosť obvinený Ing. J. M.   a   tiež   prokurátor   krajskej   prokuratúry.   O sťažnosti   obvineného   Ing.   J.   M.   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 tak, že ju zamietol.Sťažovateľke   a   jej   obhajcovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04 zo 14. októbra 2004 doručené až 26. septembra 2011. Sťažovateľka a jej obhajca podali proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   o   postúpení   veci   sťažnosť,   o   ktorej   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom na podporu tohto názoru v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí,   ktorým   zamietol   sťažnosť   obž.   M.   H. uviedol,   že   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   taký   postup   súdu,   keď   súd   pri predbežnom prejednaní   obžaloby   dospeje   k   záveru,   že   skutok   v   obžalobe   je   potrebné   inak   právne kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie v danej veci a preto postúpi vec v zmysle § 188 ods. 1 vecne príslušnému   súdu.   Súčasne   uviedol,   že   je   možné   súhlasiť   s   argumentáciu   uvedenou v rozhodnutí sp. zn. 4To 101/04, že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej   kvalifikácii.   Správnosť   týchto   záverov   sa   preveruje   v   konaní   pred   súdom na hlavnom   pojednávaní   po   vykonaní   a   vyhodnotení   všetkých   zabezpečených   dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1/ a2/ obžaloby aj ako trestného činu podľa § 185a ods. 1 Tr. por. pritom nie je absolútne vylúčená.

Tieto   tvrdenia   Najvyššieho   súdu   SR   uvedené   v citovanom   rozhodnutí   sú   jednak v rozpore   so   samotnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   a to   predovšetkým v ustanoveniach   §   163   ods.   2   Tr.   por.   účinného   do   31.   12.   2005... [v   ďalšom   texte sťažovateľka cituje okrem § 163 ods. 2 Trestného poriadku aj § 163 ods. 5, § 176 ods. 2 a § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pozn.].

Obž. M. H. v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby, ba dokonca ani po podaní obžaloby nebola upozornená v súlade s hore citovanými ustanoveniami Trestného poriadku na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto nemala možnosť uplatniť si svoje právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej právo na obhajobu tak ako to má na zreteli ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006.“

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta aj tú skutočnosť, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry proti výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení veci,   pričom   v tejto   súvislosti   argumentuje   aj   právnymi   názormi   vyslovenými   v náleze ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   315/06   z   15.   marca   2006.   Z   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 síce vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal aj časťou sťažnosti prokurátora smerujúcou proti výroku o postúpení veci a že túto považoval za nedôvodnú, avšak tento právny záver nepremietol do výrokovej časti tohto uznesenia.

Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   ani   s   argumentáciou   najvyššieho   súdu   uvedenou v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   týkajúcou   sa   „relatívnej“   a   „absolútnej“ právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci. „V napadnutom rozhodnutí Najvyšší súd SR tvrdí, že napriek tomu, že sťažovateľke toto rozhodnutie nebolo doručené (v spise   chýba   doručenka   od   sťažovateľky   ako   aj   od   jej   obhajcu),   toto   rozhodnutie   už nadobudlo právoplatnosť, pretože iná osoba podala sťažnosť, ktorej toto rozhodnutie bolo doručené a to má účinky právoplatnosti aj voči sťažovateľke.

... To teda znamená, že aj obžalovaná M. H. mala a má právo vo svojej sťažnosti uvádzať dôkazy a tvrdenia na svoju obhajobu, v danom prípade to, že postúpenie veci na prejednanie   inému   súdu   je   porušením   jej   práva   na   prejednanie   veci   na   to   príslušným súdom.

Nemôžu preto obstáť tvrdenia súdu, že súd už zaujal právny názor k postúpenie veci tým, že riešil sťažnosť obv. Ing. M., pričom išlo v podstate o totožné námietky s ktorými sa súd už vysporiadal. (Súd sa nemohol vysporiadať s námietkami, ktoré si môže uplatniť v sťažnosti obvinený, ak takú sťažnosť obvinený nepodal, lebo mu nebolo doručené práve rozhodnutie proti ktorému má sťažnosť smerovať).

Ak súd nepristúpi a nezaoberá sa dôkazmi, resp. tvrdeniami ktoré vo svojej sťažnosti má právo obvinený uviesť, takýto postup súdu je v priamom rozpore s právom sťažovateľa na spravodlivý proces. Odmietnutie takéhoto postupu je postupom, ktoré je v rozpore so základnými, resp. ľudskými právami obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   na   posúdenie   vecnej   príslušnosti   v posudzovanej trestnej   veci   bolo   potrebné   aplikovať   právny   názor   vyslovený   v   stanovisku   č.   13 trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu,   v zmysle   ktorého   by   sa   dospelo   k   záveru o príslušnosti krajského súdu na konanie v tejto trestnej veci. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľka poukazuje aj na právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 a sp. zn. 1 Tošs 52/2007 z 10. januára 2008.

Sumarizujúc   svoje   námietky   proti   nepríslušnosti   špeciálneho   súdu,   resp. špecializovaného súdu konať v jej trestnej veci, sťažovateľka uvádza:

„1.   Obžaloba   na   obž.   M.   H.   a   spol.   bola   podaná   8.   9.   2004,   teda   pred 1. septembrom 2004. Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove postúpil uvedenú trestnú vec v   zmysle   §   188   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   na   prejednanie   Špeciálnemu   súdu   v   Pezinku. Uznesenie   o   postúpení   veci,   sp.   zn.   1   T   6/04   zo   14.   10.   2004   však   až   do doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 43/2011 zo dňa 22. 2. 2012 obž. M. H. nenadobudlo   právoplatnosť.   (Citované   uznesenie   jej   nebolo   doručené   a   o   jej   sťažnosti rozhodol Najvyšší súd SR pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 až dňa 22. 2. 2012).

2. Hlavné pojednávanie nariadil Špeciálny súd v októbri 2005, a to napriek tomu, že sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci v zmysle § 188 ods. 4 Tr. por. má odkladný účinok. Odhliadnuc od uvedeného, súd konal vo veci, aj keď mu táto vec právoplatne   postúpená   nebola   a   navyše   hlavné   pojednávanie   nebolo   nariadené do 15. 4. 2005, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 122/2005 Z. z.

3. Som preto toho názoru, že Krajský súd v Prešove mohol úspešne postúpiť uvedenú trestnú vec Špeciálnemu súdu len do nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda do 15. apríla 2005 a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol iba   vtedy,   ak   by   do   15.   apríla   2005   bolo   nariadené   hlavné   pojednávanie,   čo   sa   však nestalo.“

Vo   vzťahu   k postupu   špecializovaného   súdu   (predtým   špeciálneho   súdu) sťažovateľka tvrdí, že tento vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T   6/04   zo 14. októbra   2004   vo   výroku   o   postúpení   veci   nadobudlo   právoplatnosť   až uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 (týmto uznesením najvyšší   súd   zamietol   jej   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   6/04 zo 14. októbra   2004,   pozn.),   nebol   oprávnený   konať   a   vykonávať   úkony   hlavného pojednávania   od   roku   2005,   keďže   jeho   právomoc   bola   založená   až   nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   ak   by   aj   v   jej   trestnej   veci   bol   príslušný   konať špecializovaný   súd   (predtým   špeciálny   súd),   tento   koná   v   nezákonnom   zložení,   keďže úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda v nej nerozhodujú   zákonní   sudcovia.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   okrem   iného   uvádza: «Uvedená vec bola zaslaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici vykonávajúcemu právomoc Špeciálneho súdu dňa 8. 2. 2005. Uvedená vec bola na Krajskom súde v Banskej Bystrici pridelená pod sp. zn. 1 Tš 2/05 na rozhodnutie predsedovi senátu V. M. a sudcom JUDr. O. K. a JUDr. J. G. Krajský súd v Banskej Bystrici vykonávajúci právomoc Špeciálneho súdu vo veci v tomto zákonne zloženom senátu aj začal konať, o čom svedčí predkladajúci návrh na predĺženie lehoty väzby (č. listu 266, rozpis z neverejného zasadnutia č. l. 270, zápisnica o   neverejnom   zasadnutí,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   vykonávajúceho právomoc Špeciálneho súdu sp. zn. 1 TŠ 2/05 zo dňa 15. 2. 2005, predkladacia správa NS SR č. listu 283, ako aj ďalšie listiny a rozhodnutia, ktoré sú založené v spise). V spise sa nachádza aj potvrdenie Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorým potvrdzuje, že dňa 1. 7. 2005 o 9,38 hod. bola prijatá predmetná obžaloba v trestnej veci Mgr. P. G. a táto je pridelená na rozhodnutie senátu 1 Tš.

Je zrejme, že takýto postup konajúcich súdov je nezákonný, porušujúci ustanovenia článku 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Niet zákonného dôvodu, aby trestný spis bol následne predložený Špeciálnemu súdu Pezinok a aby vo veci začal konať iný senát toho istého súdu (Špeciálneho súdu a Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc Špeciálneho súdu). Senát 1 Tš 23/05 v zložení JUDr. E. K., predseda senátu a ostatný členovia tohto senátu teda nie sú zákonnými sudcami sťažovateľa. O tomto „postúpení veci“ medzi senátmi toho istého súdu (Špeciálneho súdu a Krajského sudu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc Špeciálneho súdu) neexistuje žiadne rozhodnutie a toto „postúpenie veci“ ani nemá oporu v zákone.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 uznesením z 22. 2. 2012 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, porušil základné práva sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2.   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku   (predtým   do   17.   7.   2009   Špeciálny   súd v Pezinku) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PK - 1 Tš/23/2005 vykonávaním úkonov hlavného pojednávania proti sťažovateľovi porušoval od dňa 27. 9. 2005 do dňa 10. 9. 2009 základné právo sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

3.   Vykonávaním   úkonov   hlavného   pojednávania   v   trestnej   veci   vedenej   proti sťažovateľovi pred senátom Špecializovaného trestného súd v Pezinku (predtým do 17. 7. 2009 Špeciálny súd v Pezinku) pod sp. zn. PK – 1 Tš/23/2005 v zložení sudcov JUDr. E. K., JUDr. V. P., JUDr. I. K. a náhradného sudcu JUDr. O. K. bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. 2. 2012.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka podľa petitu namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012, ako aj

- postupom špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu ) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005 spočívajúcim vo vykonávaní úkonov hlavného pojednávania v období od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1.   K   námietkam   sťažovateľky   proti   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uzneseniu z 22. februára 2012

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   kľúčová   námietka   sťažovateľky   proti   napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je na prejednávanie jej trestnej veci príslušný špecializovaný súd, resp. predtým špeciálny súd (keďže najvyšší súd v napadnutom uznesení rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľky   potvrdil   právny   záver   krajského   súdu   vyjadrený   v jeho   uznesení zo 14. októbra   2004,   v zmysle   ktorého   je   na   prejednanie   tejto   trestnej   veci   príslušný špeciálny súd, pozn.). Sťažovateľka zastáva názor, že na prejednanie jej trestnej veci je príslušný   krajský   súd,   na ktorý   aj   bola   obžaloba   pôvodne   podaná.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka v prvom rade namieta, že skutky uvedené v bodoch 1 a 2 obžaloby nemožno právne   kvalifikovať   ako   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, pričom právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom uznesení sú podľa jej názoru v rozpore s § 163 ods. 2 a 5, § 176 ods. 2, § 188 ods. 1 písm. a) a § 33 Trestného poriadku v relevantnom znení, a namieta tiež to, že nebola upozornená ani v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby a ani po podaní   obžaloby   v   súlade   s označenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku   na   zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala možnosť uplatniť si svoje právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej právo na obhajobu.“.

Z odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   vo   vzťahu   k uvedeným námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„Vo vzťahu k námietke obžalovaných, že nie je možné skutky v bodoch 1/ a 2/ obžaloby   právne   kvalifikovať   ako   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. Najvyšší súd konštatuje, že súd nie je viazaný   -   právnou   kvalifikáciou   skutkov   uvedených   v   obžalobe   (ako   ich   kvalifikoval prokurátor).   Odchýlne   právne   posúdenie   skutku   samo   o   sebe   nie   je   ani   v rozpore s obžalovacou zásadou.

V zmysle § 188 ods. 1 písm. a/ Tr. por. po predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby   dospeje   k   záveru,   že   skutok   v   obžalobe   je   potrebné   inak   právne   kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácií dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie   danej   veci,   a   preto   postúpi   vec   v   zmysle   §   188   ods.   1   Tr.   por.   vecne príslušnému súdu.

V tejto súvislosti možno súhlasiť s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí, sp. zn. 4 To 101/04, že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii. Správnosť   týchto   záverov   sa   preveruje   v   konaní   pred   súdom   na   hlavnom   pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1/ a 2/ obžaloby aj ako trestného činu založenia zosnovania a podporovania zločineckej   skupiny   podľa   §   185a ods. 1 Tr. por. pritom nie je absolútne vylúčená.

Podľa § 15a ods. 2 písm. c/ Tr. por. právomoci Špeciálneho súdu podliehajú aj iné osoby   pre   obzvlášť   závažné   trestné   činy   (§   41   ods.   2   Tr.   zák.)   spáchané   v   spojení s organizovanou   skupinou   (§   89   ods.   26   Tr.   zák.)   pôsobiacou   vo   viacerých   štátoch, zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Tr. zák.) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28 Tr. zák.). Podľa § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

a/ dosiahnuť zisk, alebo

b/ preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo

c/ preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej,

ktoré   sa   vyznačuje   vysokým   stupňom   deľby   práce   medzi   jednotlivými   členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.

Keďže vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej SR) z 20. mája 2009, č. k. PL. ÚS 17/08-238, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zákon č. 458/2003 Z. z.   a   súvisiace   právne   predpisy   stratili   účinnosť,   bolo   potrebné   zabezpečiť   kontinuitu rozhodovacej činnosti Špeciálneho súdu, čo bolo vykonané zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý zriadil Špecializovaný trestný súd s účinnosťou odo dňa vyhlásenia predmetného nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   t.   j. od 17. júla   2009.   V   predmetnej   veci   preto   v   súčasnosti   v   trestnom   konaní   pokračuje Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako súd vecne príslušný.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na ustanovenia   Trestného   poriadku   aplikovateľné   na   problém   nastolený   námietkami sťažovateľky.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu,   a   k   dôkazom   o   nich,   nie   je   však   povinný vypovedať.   Môže   uvádzať okolnosti   a dôkazy   slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných   orgánom   činným v trestnom   konaní.   S   obhajcom   sa   však v priebehu svojho výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na už položenú otázku. Môže žiadať, aby bol vyslúchaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania (§ 165). Ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby. Uvedené práva prislúchajú obvinenému   aj   vtedy,   ak   je pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony   alebo ak   je   jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená.

Podľa   §   163   ods.   2   Trestného   poriadku   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   musí obsahovať opis vyšetrovaného skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých   k nemu došlo,   aby skutok   nemohol byť zamenený s iným, o aký trestný   čin v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona, a dôvody, pre aké je obvinený stíhaný.

Podľa § 163 ods. 5 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok,   pre   ktorý   bolo   vznesené   obvinenie,   je   iným   trestným   činom   alebo   aj   ďalším trestným   činom,   ako bol   uvedený   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia,   vyšetrovateľ   alebo policajný   orgán   upozorní   obvineného   na   túto   okolnosť   a   takéto   upozornenie   zaznačí v zápisnici.

Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre ktorý sa obvinenie vznieslo (§ 163). Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný trestný čin, než ako ho posudzoval vyšetrovateľ, upozorní na to pred podaním obžaloby obvineného   a   jeho   obhajcu   a   zistí,   či   navrhujú   so   zreteľom   na   zamýšľanú   zmenu vyšetrovanie doplniť.

Podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Z ustanovenia § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva oprávnenie súdu, na ktorý bola prokurátorom podaná obžaloba, postúpiť po predbežnom prejednaní obžaloby vec príslušnému súdu, ak dospeje k záveru, že nie je sám na jej prejednanie príslušný. Z uznesenia   krajského   súdu   o   postúpení   veci   sp.   zn.   1   T   6/2004   zo   14. októbra   2004 vyplýva, že krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby dospel k právnemu záveru, že skutkové zistenia uvedené v bode 1 obžaloby prokurátor krajskej prokuratúry nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej skupiny v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Trestného zákona.

Krajský súd v tejto súvislosti v uznesení sp. zn. 1 T 6/2004 zo 14. októbra 2004 okrem   iného   uviedol,   že „Z   právneho   posúdenia   skutku   pod   bodom   1)   a   2)   obžaloby vyplýva,   že   krajský   prokurátor   konanie   obvinených   posúdil   ako   trestný   čin   spáchaný organizovanou skupinou, ktoré odôvodnil v bode 1) tým, že každý z obvinených mal mať svoju   úlohu   plánovanú   spoločne   tak,   aby   splnenie   sledovaného   cieľa   bolo   dosiahnuté, pričom ich konanie malo byť vzájomne koordinované, a v bode 2) tým, že úlohy obvinených pri hľadaní poškodeného, jeho odvezení a vyhľadávaní miesta usmrtenia boli plánované a rozdelené medzi nich, čo je možné subsumovať pod pojem organizovanej skupiny podľa § 89 odsek 26 Tr. zákona.

Trestný   zákon   ustanovuje   okrem   pojmu   organizovaná   skupina   v   §   89   ods.   27 Tr. zákona aj pojem zločinecká skupina, ktorou sa rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden trestný čin alebo viac trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, alebo niektorého z trestných činov podľa § 160 až 162 Tr. zákona na účel po a) priameho alebo nepriameho získania finančnej výhody alebo inej materiálnej výhody.

Zo   skutkovej   vety   pod   bodom   1)   vyplýva,   že   k   prvotnej   dohode   získať   finančné prostriedky z D. a. s. B. v konkurze malo dôjsť medzi obvinenými JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G., ktorí následne mali vydávať pokyny k ďalšiemu postupu pri realizácií získania finančných   prostriedkov   z D.   a.   s.   B.   v   konkurze,   časť   úkonov   súvisiacich   s   trestnou činnosťou   mali   realizovať   a   finančné   prostriedky   získané   ďalšími   obvinenými   mali   byť odovzdané obvinenému JUDr. B. O.

Plánovanie a koordinovanosť je zrejmá u obvinených JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr.   P.   G.,   na   základe   dohody   ktorých   sa   malo   začať   žalované   konanie   všetkých obvinených.   Okrem   toho   je   však   zo   skutkovej   vety   zrejmá   aj   tá   skutočnosť,   že   ostatné zúčastnené osoby mali mať 4 % podiel zo získaných finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, pričom 96 % vyfakturovanej sumy malo byť vrátených JUDr. B. O., ktorý mal osloviť   obvineného   J.   Š.   na   zabezpečenie   obchodnej   spoločnosti   k   takému   prevodu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   trestná   činnosť   uvedená   pod   bodom   1)   obžaloby   bola   vopred naplánovaná, postupne koordinovaná z jedného centra, pričom ďalší obvinení vzhľadom na potreby   jednotlivých   úkonov   zabezpečujúcich   dosiahnutie   účelu   získania   finančných prostriedkov   z D.   a.   s.   mali   postupne   pristupovať   k   tejto   skupine,   ktorá   dopredu   mala naplánovať spáchanie žalovaného trestného činu.

Podľa   názoru krajského súdu   skutkové zistenia uvedené pod bodom   1)   obžaloby krajský prokurátor nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej organizácie v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Tr. zákona. Vychádzajúc zo zabezpečených dôkazov možno vyvodiť záver, že v danom prípade išlo o skupinu najmenej troch osôb, ktorá mala existovať určité obdobie a to od presne nezisteného dňa mesiaca apríl 2002 asi do konca júla 2002, kedy konaním tejto skupiny obvinených mala byť spôsobená škoda v celkovej sume 22.140.000,- Sk poškodenej strane D. a. s. B. v konkurze.

JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G. mali naplánovať spáchanie trestného činu a celú trestnú činnosť mali aj riadiť. Na základe nimi udelených pokynov obvinení M. H., M. J., J. L. a O. N. ako aj ďalšie osoby obvinených mali vykonať úkony, v dôsledku ktorých došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu D. a. s. na účty jednotlivých obchodných spoločností,   k   ich   následnému   vybratiu   v hotovosti   a   ich   odovzdávaniu   podľa   pokynov jednotlivých   obvinených.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danom   prípade   išlo   o   skupinu obvinených   s vnútornou   organizačnou   a   subordinačnou   štruktúrou.   Tomu   zodpovedá   aj deľba finančných prostriedkov, ktoré obvinení mali získať trestnou činnosťou a to v pomere 96 % v prospech tých obvinených, ktorí naplánovali a koordinovali trestnú činnosť, a 4 % v prospech obvinených, ktorí realizovali ich pokyny.

Následkom   konania   obvinených   v   bode   1)   obžaloby   mala   byť   spôsobená   škoda veľkého   rozsahu.   Tento   skutok   krajský   prokurátor   po   právnej   stránke   kvalifikoval   ako trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zákona, za spáchanie ktorého Trestný zákon ustanovuje sankciu uloženie odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. K bodu 2) obžaloby krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obvineným M. J., O. N. a J. L.   ako členom určitej skupiny sa kladie obžalobou za vinu spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť jednak trest výnimočný a jednak trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov a to vzhľadom na účinnosť Trestného zákona v čase spáchania žalovaného skutku. Toto konanie obvinení mali spáchať spolu s ďalšími osobami za účelom spätného získania finančných prostriedkov prevedených na účet inej osoby v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 1) obžaloby.

Z uvedeného krajský súd vyvodil záver, že v prejednávanej trestnej veci v bode 1) obžaloby bolo potrebné konanie obvinených kvalifikovať po právnej stránke ako trestné činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a), ods. 5 spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona. Pretože skutok uvedený pod bodom 2) obžaloby úzko súvisí so skutkom pod bodom 1), podľa názoru súdu bolo potrebné u obvinených M. J. a O. N. toto konanie kvalifikovať ako trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), c), j) Tr. zákona, u obvineného J. L. ako trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zákona, ktorý mali spáchať v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na ust. § 15a ods. 2 písm. c) Tr. poriadku pri takomto právnom posúdení skutkov uvedených pod bodom 1) a 2) obžaloby príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci vedenej proti obv. Mgr. P. G. a spol. nie je daná. Príslušným na konanie je Špeciálny súd.“.

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   posúdil   konanie   obžalovaných   po   právnej stránke inak, ako prokurátor krajskej prokuratúry, teda dospel k inej právnej kvalifikácii stíhaných   skutkov,   ktorá   zakladala   príslušnosť   špeciálneho   súdu   (v   súčasnosti špecializovaného súdu), a preto v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec postúpil príslušnému súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuvádza žiadne argumenty, prečo   v   danom   prípade   neobstojí   právny   záver   všeobecných   súdov   (krajského   súdu a následne najvyššieho súdu, pozn.) o tom, že môže ísť o zločineckú skupinu v zmysle § 89 ods.   27   Trestného   zákona,   od   čoho   je   odvodený   záver   krajského   súdu   o príslušnosti špeciálneho súdu (v súčasnosti špecializovaného súdu).

Sťažovateľka namieta, že v rozpore s ustanoveniami § 163 ods. 2 a 5, § 176 ods. 2 a §   33   Trestného   poriadku   nebola   upozornená   ani   v   priebehu   vyšetrovania,   ani   pred podaním obžaloby a ani po podaní na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala možnosť uplatniť si svoje právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej právo na obhajobu.“.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že všetky   označené   ustanovenia   Trestného   poriadku   sa   týkajú   právnej   kvalifikácie   skutku v prípravnom konaní, teda v čase do podania obžaloby. Týkajú sa tiež zásady totožnosti skutku, teda toho, že obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľka ani len netvrdí, že v jej trestnej veci bolo obvinenie vznesené pre iný skutok, než pre aký bola podaná obžaloba.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   posudzované   námietky sťažovateľky sú neopodstatnené, keďže vo vzťahu k nim neexistuje taká príčinná súvislosť medzi   právnymi   názormi   vyslovenými   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby nemožno robiť nezvratné   závery   o skutkových   zisteniach   a   ich   právnej   kvalifikácii,   keďže   správnosť (opodstatnenosť) týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. V prípade, ak špecializovaný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľky dospeje   po   vykonaní   a vyhodnotení   všetkých   zabezpečených   dôkazov   k   záveru   o   inej právnej kvalifikácii skutku, ktorá by odôvodňovala postúpenie veci príslušnému súdu, bude môcť   trestnú   vec   sťažovateľky   postúpiť   príslušnému   súdu   za   splnenia   zákonných predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak zistí   súd v zažalovanom skutku   trestný   čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa skutkový   podklad   pre   posúdenie   príslušnosti   medzitým   podstatne   zmenil   (v   súčasnosti platnom a účinnom Trestnom poriadku ide o ustanovenie § 280 ods. 1).

Ďalší   dôvod,   pre   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľky   nie   je   daná   príslušnosť špecializovaného súdu, spočíva v tom, že krajský súd mohol postúpiť uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu ako právnemu predchodcovi špecializovaného súdu len do nadobudnutia účinnosti   zákona   č.   122/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   141/1961   Zb. o trestnom   konaní súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov (teda do 15. apríla 2005, pozn.), a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol špeciálny súd iba vtedy, ak by do 15. apríla 2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však nestalo. Sťažovateľka v tejto súvislosti vychádza   zo stanoviska   č.   13   trestnoprávneho kolégia   najvyššieho   súdu   a z rozhodnutí najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ndtš   5/2007   z   10.   januára   2008   a sp.   zn.   1   Tošs   52/2007 z 10. januára 2008.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najmä uvádza:

„K   námietke   obžalovaných,   že   vecná   príslušnosť   Krajského   súdu   v   Prešove na konanie v predmetnej veci vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu č. 13, je potrebné uviesť, že túto nie je možné akceptovať. V zmysle tohto stanoviska je vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom 2004   a   súčasne   do   1.   septembra   2004   v   nich   nebolo   týmto   súdom   nariadené   hlavné pojednávanie,   a   ak   v   čase   od   1.   septembra   2004   do   15.   apríla   2005   nedošlo   podľa prechodného ustanovenia § 454a Tr. por. účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci Špeciálnemu súdu, je na konanie vecne príslušný krajský súd, lebo prechodné ustanovenie § 454aa Tr. por. účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského súdu, keďže účelom ustanovenia § 454aa Tr. por. bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005 obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.

V predmetnej veci bola obžaloba na Krajský súd podaná Krajským prokurátorom v Trenčíne dňa 10. septembra 2004, teda v čase po 1. septembri 2004, kedy už boli účinné ustanovenia   o   vecnej   príslušnosti   Špeciálneho   súdu.   Nemožno   potom   na   daný   prípad aplikovať ustanovenia § 454a a § 454aa Tr. por., keďže v tomto čase Krajský súd v Prešove pri predbežnom posudzovaní skutku uvedeného v obžalobe, tento právne kvalifikoval aj ako trestný   čin   podľa   §   185a   Tr.   zák.   zakladajúci   vecnú   príslušnosť   už   vtedy   existujúceho Špeciálneho   súdu,   čo   konečne   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím   zo   dňa 19. januára 2005. Z tohto pohľadu už následne nebolo rozhodujúce, či došlo k nariadeniu hlavného pojednávania Špeciálnym súdom do 15. apríla 2005, kedy nadobudlo účinnosť ustanovenie   §   454aa   Tr.   por.,   lebo   už   príslušnosť   súdu   bola   určená   zákonom,   keďže obžaloba bola podaná po 1. septembri 2004 a krajský súd kvalifikoval skutok aj ako trestný čin podľa § 185a Tr. zák.

Na záver je potrebné ešte dodať, že v predmetnej veci sa konalo hlavné pojednávanie naposledy 1. júna 2010, kedy bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito. Tieto dlhé odstupy   medzi   jednotlivými   hlavnými   pojednávaniami   sú   spôsobené   najmä   konaním obžalovaných,   ktorí sa snažia rôznym spôsobom vytvárať prekážky pre plynulý priebeh trestného   konania,   aby   tak   zrejme   oddialili   meritórne   rozhodnutie   súdu   v   danej   veci. Najvyšší súd toto konanie síce posudzuje ako legálne, ale vo všeobecnosti veľmi subjektívne motivované.“

Podľa   §   454a   ods.   1   Trestného   poriadku   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004, je na konanie   príslušný   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   a   Špeciálny   súd,   ak   v   odseku   2   nie   je ustanovené inak.

Podľa   §   454a   ods.   2   Trestného   poriadku   konanie   vo   veciach,   ktoré   patria do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo vyšší vojenský súd a bolo v nich do 1. septembra 2004 nariadené hlavné pojednávanie, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 454aa ods. 1 Trestného poriadku vo veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174 prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry   a   ktorá   bola   postúpená   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   z   dôvodu   §   454a,   je príslušný   na   konanie   od   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   prokurátor   okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom 2004, ak do nadobudnutia účinnosti   tohto   zákona   nebola podaná   obžaloba.   Súdne konanie   a   úkony   v   prípravnom konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom 2004; to neplatí, ak o   príslušnosti   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   rozhodne   generálny   prokurátor   podľa osobitného predpisu; 12) v takom prípade súdne konanie a úkony v prípravnom konaní vykoná Špeciálny súd.

Podľa § 454aa ods. 2 Trestného poriadku vo veci, v ktorej bola pôvodne podaná obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd a ktorá bola postúpená Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454a, vykoná konanie okresný súd, krajský   súd,   vojenský   obvodový   súd   alebo   Vyšší   vojenský   súd,   ktorý   bol   príslušný na konanie   pred   1.   septembrom   2004,   ak   Špeciálny   súd   v   danej   veci   nenariadil do nadobudnutia účinnosti tohto zákona hlavné pojednávanie.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „1. Obžaloba na obž. M. H. a spol. bola podaná 8. 9. 2004, teda pred 1. septembrom 2004...“. Citovaná veta už na prvý pohľad obsahuje neodstrániteľný   vnútorný   rozpor,   pričom   zároveň   uvedené   skutkové   tvrdenie   („... bola podaná   8.   9.   2004“)   vylučuje   aplikáciu   stanoviska   č.   13   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho   súdu   z   20.   mája 2008   (publikované v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2008, s. 13, pozn.) na jej trestnú vec, keďže toto sa týka trestných vecí, v ktorých bola obžaloba podaná pred 1. septembrom 2004.

Právna veta z uvedeného stanoviska znie takto: „Vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom 2004 a súčasne do 1. septembra 2004 v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra 2004   do   15.   apríla   2005   nedošlo   podľa   prechodného   ustanovenia   § 454a   Trestného poriadku   účinného   od   1. septembra   2004   k   postúpeniu   veci   Špeciálnemu   súdu,   je   na konanie vecne príslušný krajský súd, nakoľko prechodné ustanovenie § 454aa Trestného poriadku účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského súdu, keďže účelom ustanovenia § 454aa Trestného poriadku bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005 obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.“ Obžaloba v trestnej veci sťažovateľky bola podaná krajskou prokuratúrou krajskému súdu 10. septembra 2004, ako to vyplýva z namietaného   uznesenia,   pričom   sťažovateľka   v sťažnosti   zrejme   mylne   uvádza   dátum 8. septembra 2004. Bez ohľadu na to, či obžaloba bola podaná 8. alebo 10. septembra 2004, stalo sa tak po 1. septembri 2004, keď už boli účinné ustanovenia o vecnej príslušnosti špeciálneho   súdu,   a   preto   je   celkom   zrejmé,   že   na   trestnú   vec   sťažovateľky   nemožno aplikovať   právne   názory   vyjadrené   v   uvedenom   stanovisku   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že aj vo veciach vedených najvyšším súdom pod sp.   zn.   1   Ndtš   5/2007   (rozhodnutie   z 10.   januára   2008)   a sp.   zn.   1   Tošs   52/2007 (rozhodnutie   z   10.   januára   2008),   na   ktoré   sťažovateľka   tiež   poukazuje,   boli   obžaloby podané pred 1. septembrom 2004 (31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 a 31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tošs 52/2007).

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti prokurátora krajského prokurátora, ktorú tento podal proti výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení veci ešte v roku 2004, ústavný súd uvádza, že   s   touto   sťažnosťou   prokurátora   krajskej   prokuratúry   sa   najvyšší   súd   zaoberal v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 (ako to uvádza aj sťažovateľka,   pozn.),   v ktorom   ju   vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   avšak   o   nej   vo   výroku uznesenia   nerozhodol.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľkou   vytýkané   pochybenie najvyššieho   súdu   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 To 101/2004 z 19. januára   2005,   ktoré   sťažovateľka   sťažnosťou   adresovanou   ústavnému   súdu   (jej petitom) nenapáda, a nie proti napadnutému uzneseniu. Za daných okolností je uvedená námietka z hľadiska sťažovateľkou formulovaného petitu, ktorým je ústavný súd v tomto konaní viazaný, neopodstatnená, keďže sa nevzťahuje na uznesenie najvyššieho súdu, ktoré je sťažnosťou napadnuté.

Sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa ktorej treba rozlišovať medzi „relatívnou“ a „absolútnou“ právoplatnosťou   uznesenia   krajského   súdu   o   postúpení   veci,   a   v   tejto   súvislosti predovšetkým   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nezaoberal   jej   námietkami,   ktoré   vo   svojej sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o postúpení veci sťažovateľka uviedla.

Ústavný   súd   sa   s týmto   tvrdením   sťažovateľky   nestotožňuje   a poukazuje   v tejto súvislosti na už citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia. Z ich obsahu vyplýva, že   najvyšší   súd   sa   s námietkami   sťažovateľky   ústavne   akceptovateľným   spôsobom vysporiadal, pričom svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Je síce pravdou, že uznesenie krajského súdu z roku 2004 bolo sťažovateľke a jej obhajcovi doručené až v roku   2011, avšak táto skutočnosť nič nemení na tom, že jej sťažnosť bola meritórne najvyšším súdom prejednaná. To, že v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia poukázal najvyšší súd aj na svoje závery uvedené v uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005,   nič   nemení   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   skutočnosti,   že   s námietkami sťažovateľky sa zákonným spôsobom vysporiadal.

K úvahám najvyššieho súdu o „relatívnej“ a „absolútnej“ právoplatnosti uznesenia krajského súdu o postúpení veci nepovažoval ústavný súd za potrebné zaujímať osobitné stanovisko,   keďže   ich   považuje   za   irelevantné   práve   z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom uznesení s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedôvodnosti postúpenia veci špeciálnemu (v súčasnosti špecializovanému) súdu primeraným spôsobom vysporiadal, pričom ústavný súd považuje jeho právne závery týkajúce sa príslušnosti špeciálneho súdu (v súčasnosti špecializovaného súdu) na prejednávanie trestnej veci sťažovateľky za ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Sumarizujúc   svoje   predbežné   závery   ústavný   súd   konštatoval,   že   námietky sťažovateľky proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uzneseniu z 22. februára 2012 sú neopodstatnené (a vo vzťahu k jednej z nich aj podané   zjavne   neoprávnenou   osobou),   a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietkam sťažovateľky proti postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005 vykonávaním úkonov hlavného pojednávania od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009

Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   aj   proti   postupu   špecializovaného   súdu   (predtým špeciálneho súdu) v jej trestnej veci, pričom jej argumentácia sa sústreďuje do námietky, že tento súd vo veci vykonával od 27. septembra 2005 úkony hlavného pojednávania aj napriek tomu, že o jeho príslušnosti nebolo do 22. februára 2012 právoplatne rozhodnuté, keďže uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci nadobudlo právoplatnosť až rozhodnutím najvyššieho súdu o jej sťažnosti uznesením sp. zn. 3   Tost   43/2011   z 22. februára   2012.   Vo   vzťahu   k   špecializovanému   súdu   (predtým špeciálnemu súdu) sťažovateľka tiež namieta, že tento koná v nezákonnom zložení, keďže úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda o jej trestnej veci nerozhodujú zákonní sudcovia, čím dochádza k porušovaniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti   na   uvedené   námietky   ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje na skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepreukazuje   a   ani   netvrdí,   že   tieto   námietky   právne relevantným   spôsobom   uplatnila   v   konaní   pred   špecializovaným   súdom   (predtým špeciálnym súdom), t. j. že by v tomto konaní namietala skutočnosť, že tento súd vo veci koná (konal) aj napriek tomu, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci ešte nadobudlo právoplatnosť, a tiež skutočnosť, že v jej trestnej veci koná špecializovaný súd (predtým špeciálny súd) v nezákonnom zložení.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nič nebráni v tom, aby uvedené námietky uplatnila   v konaní   pred   špecializovaným   súdom   a   v prípade,   ak   ich   uplatní,   bude povinnosťou   špecializovaného   súdu   sa   s týmito   námietkami   vysporiadať   a rozhodnúť o nich. Navyše, ak by sťažovateľka nebola spokojná s rozhodnutiami špecializovaného súdu o týchto námietkach, mala by možnosť uplatniť proti nim riadne, príp. mimoriadne opravné prostriedky v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   trestné   konanie   je   od   svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť v rámci realizácie svojho práva na obhajobu v priebehu právoplatne ešte neskončeného trestného konania vedeného proti nej uplatniť právne relevantným spôsobom všetky námietky proti postupu špecializovaného súdu, ktoré uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol časť sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012