znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 410/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť R.   M., Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   3 Cbm 61/2004   z   20.   novembra   2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 14. mája 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a základného   práva   na   verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 3 Cbm 61/2004   z   20.   novembra   2007   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   krajského   súdu“) a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 6 Obo 84/2008   z   19.   februára   2009   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu“). Sťažovateľ súčasne navrhol zrušiť oba napadnuté rozsudky a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   bol   podielnikom   Reštitučného   otvoreného podielového   fondu   (ďalej   len   „ROPF“),   ktorý   vznikol   premenou   z investičného   fondu na základe rozhodnutia Úradu pre finančný trh zo 17. decembra 2002. Jeho správcom bol ustanovený J., a. s. (ďalej len „správca“), a funkciu depozitára správcu vykonávala Č., a. s. (ďalej len „depozitár“). Sťažovateľ bol vlastníkom 1,89 % podielových listov daného fondu.

Dňa 18. februára 2003 predal správca z majetku ROPF 179 889 kusov akcií S., a. s., do   majetku   P.,   a.   s.,   a podielových   fondov   P.,   a.   s.   (spolu   ďalej   aj   „nadobúdatelia“), za kúpnu cenu 1 700 Sk za akciu. Obe uvedené spoločnosti boli v uvedenej dobe ovládané spoločnosťou I., ktorá bola súčasťou konzorcia ovládajúceho ROPF. Uvedený predaj sa uskutočnil priamo bez toho, aby správca vyhlásil verejnú súťaž o najlepšiu ponuku na kúpu akcií, či priamo oslovil spoločnosť E. (ďalej len „E.“). Táto spoločnosť pritom bola podľa sťažovateľa už vo februári 2003 pripravená zaplatiť sumu 3 221 Sk za akciu. Nadobúdatelia uvedených akcií 19. septembra 2003 po ich kúpe previedli úplatne akcie na spoločnosť R., ktorá   ich   22.   septembra   2003   predala   materskej   spoločnosti   S.,   a.   s.   –   už   zmienenej spoločnosti E. za cenu 3 250 Sk za akciu s opčnou prémiou vo výške 100 Sk za akciu.

Predmetná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktoré zamietli žalobu   sťažovateľa   o zaplatenie   sumy   5 269 849 Sk   voči   správcovi,   predsedovi predstavenstva   správcu   a depozitárovi   z titulu   náhrady   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť v dôsledku   porušenia   ich   povinností   vyplývajúcich   zo   zákona   č. 385/1999   Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom investovaní“). V dôsledku konania uvedených osôb totiž podľa sťažovateľa neboli akcie predané za najvýhodnejšiu cenu, pretože už vo februári 2003, teda v dobe predaja akcií, ich bolo   možné predať E.   za spomínanú cenu.   Uplatnená výška   škody   vychádza   z rozdielu medzi predpokladanou kúpnou cenou zo strany E. a cenou, za ktorú ROPF predmetné akcie predal. Ide pritom o jej pomernú časť pripadajúcu na podiel sťažovateľa na portfóliu ROPF. Porušenie povinností odporcov   malo byť podľa sťažovateľa preukázané i právoplatnými rozhodnutiami Úradu pre finančný trh. V prípade správcu išlo o rozhodnutie č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a vo vzťahu k depozitárovi o rozhodnutie č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004.

Krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 2 Cbm 61/04-382 z 20. novembra 2007 zamietol žalobu sťažovateľa, pretože vo vzťahu k žiadnemu z odporcov nedospel k záveru o porušení právnej povinnosti podľa zákona o kolektívnom investovaní. Taktiež podľa neho došlo vo februári 2003 k predaju za najvýhodnejšiu cenu, takže bola vylúčená i možnosť vzniku škody. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009. Odvolací súd sa v tomto rozhodnutí stotožnil s právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľ   považuje   oba   napadnuté   rozsudky   za   arbitrárne.   K porušeniu   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa jeho tvrdenia tým,   že   súd   prvého   stupňa   i odvolací   súd   sa   nedostatočne   vysporiadali   s jeho   návrhmi na vykonanie dôkazov. Tieto súdy odmietli vykonať podstatnú časť navrhovaných dôkazov, pričom   tento   svoj   postup   odôvodnili   len   tým,   že   by   nimi   sťažovateľ   aj   tak   nevedel preukázať   svoje   tvrdenia.   Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   mu   zo   strany   najvyššieho   súdu nebolo doručené vyjadrenie depozitára k podanému odvolaniu. Tým bolo porušené jeho základné právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napokon odôvodňuje tým, že mu nebola poskytnutá ochrana v konaní pred všeobecnými súdmi v jeho veci.

Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis vedený krajským súdom, z ktorého zistil, že sťažovateľ podal 14. apríla 2009 dovolanie, ktorým sa domáha zrušenia oboch sťažnosťou napadnutých rozsudkov.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   predbežne   prerokuje   každý   návrh   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Ako   vyplýva z jeho ustálenej judikatúry, ústavný súd rozhoduje v zmysle čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného   princípu   subsidiarity   súčasne   vyplýva,   že   v prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú v zásade   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09). O uvedený prípad ide i v prerokúvanej sťažovateľa, ktorý proti napadnutým rozsudkom podal tiež dovolanie. Sťažovateľ preto bude môcť podať sťažnosť ústavnému súdu   vo   väzbe   na rozhodnutie   o jeho   dovolaní   i vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku krajského súdu až potom, keď najvyšší súd rozhodne o jeho dovolaní zo 14. apríla 2009. Za daných okolností sa preto ústavný súd nemohol podanou ústavnou sťažnosťou zaoberať a podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie, ako   aj   návrhu   na priznanie   úhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010