znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 410/04-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 15.   decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. U., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 519/99 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 250/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2004 doručená   sťažnosť   A.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 519/99 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 250/03.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   29.   júna   1999   podal   okresnému   súdu žalobný návrh na vydanie platobného rozkazu vo veci úhrady peňažnej sumy vyplývajúcej zo zmluvy o dielo. Okresný súd 28. júla 1999 vydal platobný rozkaz sp. zn. Rob 2296/99, proti ktorému podal odporca odpor. Napriek viacnásobným urgenciám prvé pojednávanie nariadil okresný súd až po vyše troch rokoch od podania žaloby na 24. september 2002. Ďalšie tri pojednávania sa konali so značným časovým oneskorením. Sťažovateľ namieta, že   na   prvé   nariadené   pojednávanie   (14.   februára   2002)   on   ani   jeho   právny   zástupca nedostali predvolanie. Pojednávanie bolo odročené na 28. marec 2002 a následne na 4. apríl 2002,   v uvedených   termínoch   sa   však   vo   veci   nekonalo.   Okresný   súd   vydal   rozsudok 4. februára   2003,   ktorým   žalobu   zamietol.   Proti   predmetnému   rozsudku   sa   sťažovateľ 8. apríla 2003 odvolal. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Cob 250/03 z 21. januára 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2003.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 Cb 519/99 zo 4. februára 2003   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Cob   250/03   z 21.   januára   2004 nadobudol právoplatnosť 28. mája 2004.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby «v predmetnej veci o jeho sťažnosti takto rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 519/99 a Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní v rovnakej veci, vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 14 Cob 250/03, porušili právo A. U., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 519/99 porušil právo A. U. na zákonného sudcu, zaručené v čl. 48 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.   zn.   19   Cb   519/99-126   zo   dňa   4.   2.   2003   a rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 14 Cob 250/03-155 zo dňa 21. 1. 2004 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava III začať nové konanie so zákonným sudcom JUDr. B. R.

4. A. U. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk (slovom dvesto tisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. A. U. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní na Okresnom   súde Bratislava III sp. zn. 19 Cb 519/99 a v odvolacom konaní v sume 33 302,- Sk za 5 úkonov právnej služby (prevzatie veci + 4 pojednávania, za 1 úkon á 6 558,- Sk + režijný paušál 128,- Sk), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia   sťažovateľa   v konaní   na   Ústavnom   súde   SR,   ktorá   do   podania   sťažnosti (vrátane) za 2 úkony (prevzatie veci, vypracovanie a podanie sťažnosti) tvorí sumu 13 372,- Sk (za 1 úkon á 6 558,-Sk + režijný paušál 128,-Sk), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu».

Ústavný súd výzvou z 19. augusta 2004 a urgenciou z 9. novembra 2004 vyžiadal od okresného súdu spis sp. zn. 19 Cb 519/99, ktorý mu bol predložený 23. novembra 2004.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa).

Sťažovateľ tvrdí, že v namietaných konaniach bolo porušené jeho základné právo „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl. 48 ods.   1 prvej vety ústavy „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   pri   jej   predbežnom   prerokovaní zisťoval, či v namietaných konaniach okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a dospel k záveru, že tomu tak nie je z nasledovných dôvodov:

1. V časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa č. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil:

Návrh   podaný okresnému súdu   29.   júna 1999   bol vedený   v oddelení „Rob“   pod sp. zn. Rob 2296/99. Dňa 28. júla 1999 bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný   16.   augusta   1999   odpor.   Po   podaní   odporu   bol   spis   v súlade   s kritériami stanovenými platným   rozvrhom   práce   pridelený   do   oddelenia   „Cb“   pod   sp.   zn.   19   Cb 519/99 a od počiatku až do vyhlásenia rozsudku (4. februára 2003) bola zákonnou sudkyňou Mgr. I. D.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 28. júla 2004. Od 4. februára 2003, keď bol   vyhlásený   rozsudok   okresného   súdu,   uplynula   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. V časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zistil:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 Cb 519/99 zo 4. februára 2003 zamietol žalobu sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy 196 947,80 Sk s príslušenstvom „vyplývajúcej zo zmluvy   o dielo“.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Cob 250/03 z 21. januára 2004 rozhodol tak, že rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Rozsudok   okresného   súdu   zo 4.   februára   2003   v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 28. mája 2004.

Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma podľa svojej stabilnej judikatúry pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   ústavou   zaručeného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, patrí skutočnosť, či vec bola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 153/03), pretože účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, ktorý sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98).

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu reálnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 110/02, I. ÚS 124/03).

Keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že súdne konania, v ktorých   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, bolo treba sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   o navrhovanom   zrušení   označených   rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004