znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   Levice,   Námestie hrdinov 1,   Levice,   zastúpeného   LEGATE,   s.   r.   o.,   Gunduličova   6,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Vrábela, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 435/2012-634 z 12. marca 2013 a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 32/2013 z 24. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Levice o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená   sťažnosť   mesta   Levice,   Námestie   hrdinov   1,   Levice   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   LEGATE,   s.   r.   o.,   Gunduličova   6,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Vrábela, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 435/2012-634 z 12. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 32/2013 z 24. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 12. júla 2011 (konanie vedené pod sp. zn. 33 Cb 80/2011) domáha zrušenia rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Rozhodcovským   súdom   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, zriadeným pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Rsp M-19/2009 zo 7. júna 2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) proti žalovanej obchodnej spoločnosti AMAZING CO., Capital City, Independence Avenue, P. O. Box 1312, Victoria, Mahé, Seychelská   republika   (ďalej   len   „žalovaná“, v citáciách   aj   „odporca“).   Podľa rozhodcovského rozsudku je sťažovateľ povinný žalovanej uhradiť

„Sumu 135.366,91 EUR spolu s 13 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 6. 10. 2005 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 97.599,54 EUR,

sumu 399.377,60 EUR spolu s 13 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 11. 10. 2005 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 286.952,80 EUR,

sumu 63.372,27 EUR spolu s 14 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 1. 11. 2006 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 33.302,13 EUR,

sumu 25.675,50 EUR spolu s 14 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 1. 11. 2006 do zaplatenia a zmluvnej pokuty 13.492,48 EUR a

náhradu trov konania 50.664,48 EUR s DPH a trov právneho zastúpenia vo výške 44.757,59 EUR s DPH.“.

Uvedené pohľadávky nadobudla žalovaná ako postupník postúpením pohľadávok od obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., ako postupcu, pričom žalovanej bol na základe rozhodcovského   rozsudku,   ktorého   zrušenia   sa   sťažovateľ   v konaní vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 33 Cb 80/2011 domáha, popri iných nárokoch priznaný nárok z faktúry č. 30-09/2005 na zaplatenie sumy 399 377,60 € (ďalej aj „pohľadávka“),

„ktorý   predstavuje   podstatnú   výšku   súdne   priznanej   pohľadávky   odporcu.   Je potrebné upozorniť, že AMAZING CO. opiera oprávnenosť pohľadávky z faktúry č. 30- 09/2005 na zaplatenie sumy vo výške 399.377,60 EUR... o

a)   §   11   ods.   1   písm.   b)   Zmluvy   o   zabezpečení   výstavby   a   podmieňujúcich a súvisiacich činností pre Priemyselný park Levice Géňa zo dňa 21. 10. 2004“ (ďalej len „zmluva na priemyselný park“), ako aj

„b) § 5 ods. 4 Dodatku č. 1 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky pri   realizácii   zabezpečenia   výstavby   a   podmieňujúcich   a   súvisiacich   činností   pre priemyselný park Levice - Géňa zo dňa 27. 9. 2004“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   a obchodná   spoločnosť   NEFRETITI, s. r. o.,   uzavreli   21.   októbra   2004   Zmluvu   o zabezpečení   výstavby   a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre priemyselný park Levice Géňa (ďalej len „zmluva na priemyselný park“), pričom v súlade s § 11 tejto zmluvy sa   sťažovateľ zaviazal zaplatiť nad rámec odmeny obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., oprávnené náklady, ktoré jej vzniknú v súvislosti   s   plnením   zmluvy   na   priemyselný   park.   Dňa   27. septembra   2004   podpísali obchodná spoločnosť NEFRETITI, s. r. o., a obchodná spoločnosť PM ZBROJNÍKY, a. s., zmluvu o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre priemyselný park Levice – Géňa (ďalej len „zmluva na vstupy“) a 4. novembra 2004 dodatok č. 1 k zmluve na vstupy, ktorý zmenil § 5 zmluvy na vstupy v zmysle nároku obchodnej spoločnosti PM Zbrojníky, a. s., dostať od obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., „odmenu za akékoľvek súhlasy za vstupy na pozemky uvedené v § 3 Zmluvy v súvislosti s vybudovaním Priemyselného parku Levice – Géňa   najmä,   inžinierskych   sietí   (trvalých)   prípojok   a komunikácií   za   obdobie   od 04. novembra 2005 do 30. septembra 2005 vo výške 11.900.000,- Skk. Tento Dodatok č. 1 k Zmluve bude slúžiť ako daňový doklad, faktúra (základ dane 10.000.000,- Skk + 19 % DPH 1.900.000,- Sk, spolu odmena 11.900.000,- Skk)“ (citované z dodatku č. 1 k zmluve na vstupy, pozn.).

Sťažovateľ doručil 20. júna 2011 Okresnému súdu Banská Bystrica žalobu o určenie neplatnosti dodatku č. 1 k zmluve na vstupy (konanie vedené pod sp. zn. 60 Cb 124/2011), na   základe   ktorého   vystavila   obchodná   spoločnosť   NEFRETITI,   s.   r.   o.   (postupca pohľadávok), sťažovateľovi „údajnú faktúru č. 30-09/2005 zo dňa 30. 9. 2005 na celkovú sumu   12.031.649,50   Sk,   t.   j.   399.377.60   EUR“.   Uznesením   okresného   súdu č. k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 tento odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a to až do právoplatného rozhodnutia v merite veci. Proti označenému uzneseniu okresného   súdu   podala   žalovaná   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   ho uznesením č. k. 3 Cob 449/2011-333 z 30. novembra 2011 potvrdil. Okresný súd uznesením č. k. 33 Cb 80/2011-500 z 20. septembra 2012 žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa zo 4. októbra 2012 sa pred krajským súdom vedie   konanie   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   33   Cb   80/2011-500 z 20. septembra 2012 [ďalej len „odvolacie konanie“ (odvolacie konanie je krajským súdom vedené pod sp. zn. 2 Cob 435/2012, pozn.)].

Sťažovateľ sa návrhom z 27. februára 2013 domáhal prerušenia odvolacieho konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 60 Cb 124/2011. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Cob 435/2012-634 z 12. marca 2013 (napadnutým uznesením, pozn.) zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Sťažovateľ napáda uznesenie KS BA o zamietnutí návrhu na prerušenie konania aj z dôvodu,   že   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   nakoľko   Krajský   súd v Bratislave   celkom   nepochopiteľne   dospel   k   nesprávnym   právnym   záverom,   že   nie   je hospodárnejšie   a   dôvodné   čakať   na   výsledok   súdneho   konania   pred   Okresným   súdom Banská Bystrica, a že v danom prípade nenastala situácia pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a ani pre obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

Krajský súd v Bratislave opieral svoj záver o ust. § 135 ods. 1 a ods. 2 OSP, pričom vyjadril, že otázku absolútnej neplatnosti dodatku č. 1 si súd môže posúdiť ako otázku predbežnú sám, ak bude pre jeho rozhodnutie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku podstatná   (teda   majúca   vplyv   na   rozhodnutie   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   pre existenciu niektorého z dôvodov podaných v žalobe a vyplývajúceho z ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002   Z.   z.).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   nerešpektuje a nezohľadňuje   ako   dôvod   pre   prerušenie   konaní   a   prekážku   pre   vedenie   odvolacieho konania skoršie súdne konanie na Okresnom súde Banská Bystrica, pritom práve v tomto konaní sa má vyriešiť a meritórne posúdiť otázka, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní   oprávnený riešiť,   a to platnosť či neplatnosť   dodatku č.   1   zo dňa 4. 11. 2004 k Zmluve na vstupy. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní o neplatnosť dodatku č. I zo dňa 4. 11. 2004 k Zmluve na vstupy bude mať rozhodujúci význam pre posúdenie nárokov z rozhodcovského rozsudku, ktorého zrušenie je predmetom odvolacieho konania pred Krajským súdom v Bratislave.

... ak by Krajský súd v Bratislave chcel vecne posúdiť absolútnu neplatnosť Dodatku č. 1, mal by rešpektovať skutočnosť, že túto právnu otázku, t. j. „tú istú vec“ posudzuje meritórne iný príslušný súd, a to v rámci už prv začatého konania. Navyše Krajský súd v Bratislave   nemôže   rozširovať   predmet   konania   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku o meritórne   posudzovanie   predmetu   rozhodcovského   konania,   ktorým   posudzovanie oprávneností   pohľadávky   (titulu   pohľadávky)   určite   je.   Práve   takýmto   konaním   dôjde k postupu, ktorým sa odníme sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko prípadné rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave   (zahŕňajúce   posúdenie   absolútnej   neplatnosti Dodatku   č.   1),   ktoré   by   predchádzalo   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Banská   Bystrica v konaní   o   neplatnosť   právneho   úkonu   by   spôsobilo   právnu   neistotu   na   strane sťažovateľa...»

Vo   vzťahu   k   vylúčeniu   vecného   preskúmania   rozhodcovského   rozsudku   v   rámci konania   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku sťažovateľ   argumentuje   rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 z 30. októbra 2009, podľa ktorého s prihliadnutím na povahu rozhodcovského konania, ktorého zmyslom je prenesenie a rozhodovanie určitého druhu sporu zo súdu na rozhodcu, a z dôvodov, podľa ktorých môže byť rozhodcovský nález zrušený, možno vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť súdny prieskum vecnej správnosti veci.

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti   sťažovateľ   považuje   napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne a celkom zjavne nesprávne, porušujúce jeho právo na spravodlivé súdne konanie a riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   ním   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   tým,   že „a) Krajský súd v Bratislave prejudikoval, že si môže posúdiť neplatnosť Dodatku č. 1 sám, pričom opomenul, že je viazaný odvolacími dôvodmi a zamýšľa v konaní meritórne posúdiť právny základ pohľadávky žalovanej v rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že predmetom konania o zrušení rozhodcovského rozsudku je výlučne iba posudzovanie a preskúmavanie procesného   postupu   rozhodcovského   súdu   a   nie   preskúmanie   vecnej   správnosti rozhodcovského rozsudku. Tento princíp vyplýva aj z povahy právnej úpravy týkajúcej sa žaloby, ktorú možno podať len zo závažných dôvodov taxatívne vymedzených v § 40 ZRK.

b)   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   žiadal   na   základe   svojej   žiadosti   zo   dňa 27. 02. 2013 o prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, Krajský súd v Bratislave mal konanie prerušiť v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku,   nakoľko   rozhodnutie   v   odvolacom   konaní   o   zrušení rozhodcovského rozsudku závisí od otázky, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v tomto konaní oprávnený riešiť, keďže by išlo o preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, čo nie je prípustné. Vyslovením neplatnosti Dodatku č. 1 zo strany Okresného súdu Banská Bystrica bude jednoznačne daný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v   zmysle   ust.   §   40   písm.   h)   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní,   avšak sťažovateľ sa nebude môcť z uvedeného dôvodu účinne domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, nakoľko nesprávnym postupom Krajského súdu bude nútený sa prioritne domáhať obnovy   konania   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku,   čím   sa   zbytočne   skomplikuje postavenie sťažovateľa a zabráni sa mu účinne sa domáhať ochrany pred nezákonným rozhodnutím rozhodcovského súdu.“.

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   bolo   podľa sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu porušené tým, že

„Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. 33 Cb/80/2011-96 z 21. 09. 2011 súd odložil   vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku,   a   to   až   do   právoplatného   rozhodnutia o návrhu na zrušenie - rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. Zuzana Moťovská Dobošová. Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   AMAZING   CO.   odvolanie,   avšak   Krajský   súd v Bratislave svojím uznesením č. k. 3 Cob/449/2011-333 zo dňa 30. 11. 2011 uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 33 Cb/80/2011-96 z 21. 09. 2011 potvrdil. V odvolacom konaní   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   rozhodoval   senát obchodnoprávneho   kolégia   3 Cob,   kde   bola   predsedkyňou   senátu   JUDr.   Helena Škrinárová, JUDr. Elena Ondrišová a JUDr. Miroslava Janečková boli členkami senátu. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. 33 Cb/80/2011-500 z 20. 09. 2012 súd návrh sťažovateľa na začatie konania zamietol - rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. Zuzana Moťovská   Dobošová.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   zo   dňa   04.   10.   2012   bola predmetná právna vec postúpená na Krajský súd v Bratislave sp. zn. 2 Cob 435/2012, pričom   bola   pridelená   senátu   obchodnoprávneho   kolégia   2   Cob   pozostávajúceho   zo sudcov: JUDr. Lenka Praženková (predseda senátu). JUDr. Oľga Bahníková (člen senátu), JUDr. Zita   Ilčíková   (člen   senátu).   V   odvolacom konaní potom rozhodoval o zamietnutí návrhu   na   prerušenie   konania   nesprávne   obsadený   senát   pozostávajúci   zo   sudcov: JUDr. Lenka   Praženková   (predseda   senátu),   JUDr.   Oľga   Bahníková   (člen   senátu), JUDr. Zita Ilčíková (člen senátu). Stalo sa tak napriek tomu, že v čase pridelenia veci senátu   2   Cob,   nedošlo   k   reorganizácii   senátu   3   Cob   a   tento   fungoval   v   zmysle   vtedy platného rozvrhu práce pre rok 2012 v takom zložení ako v čase, keď rozhodoval o odvolaní proti   rozhodnutiu   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   v   roku   2011. Sťažovateľ preto namieta,   že senát 3 Cob má rozhodovať   aj o odvolaní   voči rozsudku o zamietnutí žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku a ďalej poukazuje na skutočnosť, že neexistoval dôvod pre pridelenie veci inému senátu náhodným výberom, keďže zákonný senát už predtým danú vec prejednával a vo veci rozhodol (rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku).“.

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ odôvodňuje tým, že

„...   neprerušením   konania   vznikne   na   strane   sťažovateľa   nenapraviteľná   ujma, v prípade   ak   Krajský   súd   v   Bratislave   právoplatne   rozhodne   v   konaní   o   zrušení rozhodcovského rozsudku v prospech sťažovateľa.   V   dôsledku   toho odpadne   dôvod   pre odklad   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   a   tým   odpadne   aj   prekážka   pre   výkon exekúcie   judikovanej   pohľadávky   v   prospech   AMAZING   CO.   ako   oprávneného.   Výkon exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku môže výrazne zasiahnuť do hospodárenia a výkonu základných právomocí mesta Levice v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, či už z hľadiska výkonu pôsobnosti mesta na úseku samosprávy alebo prenesenej Štátnej   správy,   a   to   najmä   môže   negatívne   ovplyvniť   vykonávanie   úkonov   súvisiacich s hospodárením   s   hnuteľným   a   nehnuteľným   majetkom   mesta,   ekonomickou   Činnosťou, vytváraním účinného systému kontroly a vytváraním vhodných organizačných, finančných, personálnych a materiálnych podmienok na nezávislý výkon kontroly, výstavbu a údržbu a vykonávanie správy miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych, Športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových území   a   pamätihodností   obce,   zabezpečovanie   verejnoprospešných   služieb,   najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom, udržiavanie čistoty v meste,   správu   a   údržbu   verejnej   zelene   a   verejného   osvetlenia,   zásobovanie   vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu verejnú dopravu.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 26. augusta 2013 sťažovateľ rozšíril sťažnosť o namietané porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 32/2013 z 24. júna 2013, ktorým tento ako dovolací   súd   odmietol   jeho   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu. Sťažovateľ v podaní z 26. augusta 2013 odôvodňuje namietané porušenie ním označených základných práv podľa ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu tým, že najvyšší súd podal „ústavne nekonformný výklad rozvrhu práce pre Krajský súd Bratislava. Zároveň tým aj Najvyšší súd odoprel sťažovateľovi ochranu jeho ústavného práva na zákonného sudcu.   Zásah   do   základných   práv   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   141   ods.   1   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu č. k. 4 Obdo 32/2013 zo dňa 24. 06. 2013 nastal porušením práva účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí vychádzať z takého výkladu a uplatňovania ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré je v súlade s ústavou. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom Najvyššieho súdu, ktorý zastáva názor, že v odvolacích agendách sa veci prideľujú senátom náhodným výberom...“, keďže tento „nezohľadňuje   bod   IV.   ods.   3   Všeobecných   pravidiel,   ktorý   ustanovuje,   že   v prípade viacerých odvolaní v jednom súdnom spise a zapisovaní ďalšieho čísla v spise o odvolaní proti   ďalšiemu   rozhodnutiu   rozhodne   ten   odvolací   senát,   ktorému   bola   podľa   poradia pridelená prvá vec s tým, že uvedená vec sa započíta do poradia ako nový nápad“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ ďalej   uvádza,   že   najvyšší   súd   «sa   nevysporiadal   dôsledne   a adekvátnym   spôsobom s dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm.   d) a f) OSP... Úlohou dovolacieho súdu bolo skúmať   vady   v odvolacom   konaní   a nie   sa   uspokojiť   v posudzovaní   dovolania   s tým,   že odvolací   súd   svoje   závery   „len“   odôvodnil.   Pre   posúdenie   relevantnosti   dovolacích dôvodov a prípustnosti dovolania ako takého nepostačuje, pokiaľ sa dovolací súd obmedzí len na skúmanie, či závery odvolacieho súdu sú (vôbec) odôvodnené.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Cob 435/2012-634 zo dňa 12. 03. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   4   Obdo/32/2013   zo   dňa 24. 06. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. 4 Obdo/32/2013   zo   dňa   24.   06.   2013   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 2 Cob 435/2012-634 zo dňa 12. 03. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní na účet sťažovateľa uhradiť náhradu trovy konania sťažovateľa do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje tým, že dovolací súd sa «nevysporiadal dôsledne a adekvátnym spôsobom s dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm.   d)   a   f)   OSP...   Pre   posúdenie   relevantnosti   dovolacích   dôvodov   a   prípustnosti dovolania ako takého nepostačuje, pokiaľ sa dovolací súd obmedzí len na skúmanie, či závery odvolacieho súdu sú (vôbec) odôvodnené.».

Namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že najvyšší súd v ňom   uplatnil „nekonformný výklad rozvrhu   práce   pre   Krajský súd   Bratislava“,   ktorý podľa sťažovateľa „nezohľadňuje bod IV. ods. 3 Všeobecných pravidiel, ktorý ustanovuje, že v prípade viacerých odvolaní v jednom súdnom spise a zapisovaní ďalšieho čísla v spise o odvolaní proti ďalšiemu rozhodnutiu rozhodne ten odvolací senát, ktorému bola podľa poradia pridelená prvá vec s tým, že uvedená vec sa započíta do poradia ako nový nápad“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa odňatia jeho možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP, pozn.] najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Vyplývajúc zo znenia citovaného ustanovenia O. s. p., ide o fakultatívne prerušenie konania, čo znamená, že súd môže konanie prerušiť,   no nemusí tak urobiť.   Prerušenie konania je na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Zahŕňa prípady, keď súd neurobí iné vhodné opatrenia, možnosť   ktorých   má   súd   zvážiť   ešte   pred   tým,   než   by   konanie   prerušil.   Vo   vzťahu k prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je podstatné, že nejde o prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd nebol oprávnený sám vyriešiť, ale o prípad, kedy je konajúci súd síce oprávnený vyriešiť určitú   otázku   ako   otázku   predbežnú,   avšak   z   rôznych   dôvodov   (napr.   z   dôvodu hospodárnosti konania), je vhodnejšie vyčkať na rozhodnutie iného orgánu, najčastejšie súdu.   Pokiaľ   v danom prípade odvolací súd dospel k záveru,   že   nie   je hospodárnejšie a dôvodné čakať na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 324/2011 a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (ktorá norma sa v zmysle § 211 ods. 2 O. s. p, v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom   konaní),   nemožno   mu   vytýkať,   že   dovolateľovi   odňal   možnosť   konať   pred súdom.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej   sa   nedostatočného vysporiadania   sa najvyššieho súdu s dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. d) OSP ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„Dovolateľ   predovšetkým   namietol   pochybenie   odvolacieho   súdu   spočívajúce v neprihliadnutí   na   konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica,   pod   sp.   zn. 60 Cb 24/2011. Uviedol, že dňa 20. 06. 2011 podal na menovaný súd žalobu o určenie neplatnosti Dodatku č. 1 zo dňa 04. 11. 2004 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre priemyselný   park   Levice   -   Géňa   zo   dňa   27.   09.   2004,   teda   ešte   pred   podaním   žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na Okresný súd Bratislava I zo dňa 08. 07. 2011, ktorá skutočnosť podľa tvrdenia dovolateľa zakladá prekážku prv začatého konania a je vadou konania podľa § 237 písm. d/ O. s. p.

Prekážka   prv   začatého   konania   (litispendencia)   patrí   k   procesným   podmienkam konania a jej existencia (zistenie) musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak sa na ktoromkoľvek súde začalo konanie, v ktorom má byť prejednaná tá istá vec (totožnosť veci). O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o rovnaké okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   žalobca   sa   v   predmetnom   konaní   domáha   voči žalovanému - spoločnosti AMAZING CO., zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp M-19/2009   vydaného   dňa   07.   05.   2011   Rozhodcovským   súdom   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej   komory   v   Bratislave.   Zo   spisového   materiálu   ďalej   vyplýva,   že   žalobou podanou na Okresný súd Banská Bystrica sa žalobca voči žalovaným - 1. rade spoločnosti AMAZING   CO.   a   v   2.   rade   -   spoločnosti   PM   ZBROJNÍKY,   a.   s.,   domáha   určenia neplatnosti Dodatku č. 1 zo dňa 04. 11. 2004 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre priemyselný   park   Levice   -   Géňa   zo   dňa   27.   09.   2004.   Žalovaný   vo   svojom   stanovisku k dovolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vzal žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica voči žalovanému v 1. rade. t. j. spoločnosti AMAZING CO. späť a zároveň navrhol, aby súd menovanú spoločnosť pripustil do konania ako vedľajšieho účastníka na strane   žalovaného.   Dovolací   súd   uvedenú   informáciu   nemá   podloženú   relevantnými dokladmi,   v   každom   prípade   však   možno   konštatovať,   že   v   obidvoch   prebiehajúcich konaniach nie je splnená zákonná podmienka totožnosti veci, a pokiaľ by tomu aj bolo, namieste   by   bolo   zastavenie   (nie   prerušenie)   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava I. keďže spravidla sa zastaví konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr.“

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej bol nesprávne obsadený senát krajského súdu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd zameral aj na otázku, či v konaní nedošlo k procesnej vade podľa § 237 písm. g/ O. s, p., konkrétne či v danom prípade o návrhu   žalobcu   nerozhodoval   súd   nesprávne   obsadený.   K   uvedenej   vade   dovolateľ namietol, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 435/2012 koná a rozhoduje iný senát (v zložení JUDr. Lenky Praženkovej, JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Zity Ilčíkovej

-senát   2   Cob),   teda   senát   v   inom   zložení,   než   ktorý   rozhodoval   vo   veci   odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 449/2011 (v zložení JUDr. Heleny Škrináľovej, JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr.   Jaroslavy Janečkovej - senát 3 Cob).   Dovolateľ   má za to,   že tento senát mal rozhodnúť aj o jeho návrhu na prerušenie konania. Uvedený názor dovolateľa si dovolací súd neosvojil. Súdom nesprávne obsadeným sa rozumie súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť o nej (v posudzovanom prípade Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho). Organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok sa riadi rozvrhom práce (§ 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. 2. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov);   Súčasťou   rozvrhu   práce Krajského súdu v Bratislave verejne prístupného na webovom sídle menovaného súdu sú Všeobecná zásady platné pre občiansko - právne, správne a obchodno - právne kolégium, určujúce rozdelenie sudcov a vecí v prvostupňovej i odvolacej   agende.   Podľa   bodu II. týchto zásad zákonnými sudcami a senátmi v konkrétnych veciach sú sudcovia, ktorým tieto veci napadli v zmysle základných zásad platného rozvrhu práce, jeho dodatkov, prípadne osobitných   opatrení   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v   znení   zmien   a doplnkov.   Podľa   bodu   IV.   odsek   1   predmetných všeobecných zásad v odvolacích agendách sa veci prideľujú senátom náhodným výberom pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   odvolanie   žalobcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 33 Cb 80/2011-500 zo dňa 20. 09. 2012 o zamietnutí žaloby vo veci samej, bolo Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu doručené dňa 16. 11. 2012 s tým, že   vec   bola   podľa   vyššie   uvedených   zásad   pridelená   náhodným   výberom   senátu 2 Cob (predkladacia správa na č. l. 568 spisu). Návrh (resp. žiadosť žalobcu) na prerušenie konania bol odvolaciemu súdu doručený dňa 27. 02 2013 (č. l. 616), a teda už v rámci prebiehajúceho odvolacieho konania, kedy bola žiadosť založená do s vecou súvisiaceho súdneho spisu a predložená zákonnému senátu na rozhodnutie.

Naproti tomu, odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k.   33   Cb   80/2011-96   zo   dňa   21.   09.   2011,   ktorým   tento   odložil   vykonateľnosť rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Rozhodcovským   súdom   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, sp. zn. Rsp M-19/2009 zo dňa 07. 06. 2011 (a to až do právoplatného skončenia konania v predmetnej veci) bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 03. 11. 2013 a na rozhodnutie bolo pridelené senátu 3 Cob, rovnako náhodným výberom (predkladacia správa na č. l. 325 spisu). O predmetnom odvolaní rozhodol odvolací senát 3 Cob uznesením č. k. 3 Cob 449/2011-333 dňa 30. 11. 2011, a teda v čase, keď ešte odvolanie vo veci samej na súde podané nebolo, navyše v tom čase neexistoval ani rozsudok vydaný   v   merite   veci.   Nestotožňujúc   sa   s   dôvodnosťou   dovolacej   námietky   žalobcu o nesprávne obsadenom súde, dovolací súd zdôrazňuje, že nie je prípustný postup, podľa ktorého by sa odvolanie vo veci samej malo prideliť senátu, ktorý rozhodoval o čiastkovej procesnej otázke v konaní. Iná by bola situácia, ak by návrh o odklad vykonateľnosti bol podaný v rámci odvolacieho konania, kedy by o ňom už bol rozhodoval senát, ktorému bolo odvolanie proti rozsudku pridelené na vybavenie náhodným výberom pomocou technických a   programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky.   Preto   skutočnosť,   že   o   odvolaní   žalobcu   podaného   proti   prvostupňovému rozsudku   vydanému   v   merite   veci   rozhoduje   iný   senát,   než   ktorý   rozhodol   o   odvolaní žalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa o odklade vykonateľnosti (v čase ešte pred podaním odvolania vo veci samej), nie je vadou konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom   uznesení   ústavne   konformným   spôsobom   zaoberal   všetkými   kľúčovými námietkami,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   vo   svojom   dovolaní   a na   ktoré   poukazuje vo svojej sťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené   a   zodpovedajú   obsahu   a   zmyslu   právnych   noriem,   ktoré   najvyšší   súd   pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje existenciu   takej   príčinnej   súvislosti medzi ním a sťažovateľom   označenými základnými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že dovolací súd preskúmal zákonnosť zloženia senátu krajského súdu, ktorý vo veci návrhu sťažovateľa na prerušenie konania rozhodoval, a vyjadril sa aj k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa prekážky litispendencie a odňatia jeho možnosti konať pred súdom, pričom jeho právne závery ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc   z   obsahu   označených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom   aplikoval § 218   ods.   1 písm.   c)   OSP a § 243b   ods.   5   OSP,   keď dovolanie sťažovateľa odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ napáda aj uznesenie krajského súdu č. k. 2 Cob 435/2012-634 z 12. marca 2013, ktorým tento návrh na prerušenie konania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 33 Cb 80/2011-500 z 20. septembra 2012 zamietol.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia (teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný   prieskum   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   (krajský   súd   rozhodoval   o návrhu   na prerušenie   konania   ako   súd   odvolací,   pozn.),   a   to   v   lehote   na   podanie   sťažnosti   proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietka, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods.   1 ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 435/2012   z   12.   marca   2013,   je   v   zásade   totožná   s   námietkou,   ktorú   uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu [sťažovateľ ňom namietal, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 písm. g) OSP, pozn.] a ktorá spočíva v tvrdení, že „v odvolacom konaní... rozhodoval o zamietnutí návrhu na prerušenie   konania   nesprávne   obsadený   senát“. Najvyšší   súd   sa   s   touto   námietkou sťažovateľa   zaoberal,   pričom   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   s   ňou   aj   ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.1 tohto uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho konania.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu   tým, že tento „... prejudikoval, že si môže posúdiť neplatnosť Dodatku č. 1 sám, pričom opomenul, že je viazaný   odvolacími   dôvodmi   a   zamýšľa   v   konaní   meritórne   posúdiť   právny   základ pohľadávky   žalovanej   v   rozhodcovskom   konaní,   napriek   tomu,   že   predmetom   konania o zrušení   rozhodcovského   rozsudku   je   výlučne   iba   posudzovanie   a   preskúmavanie procesného   postupu   rozhodcovského   súdu   a   nie   preskúmanie   vecnej   správnosti rozhodcovského rozsudku“, ako aj tým, že krajský súd mal podľa jeho tvrdenia povinnosť „napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadal na základe svojej žiadosti zo dňa 27. 02. 2013 o prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku... konanie   prerušiť   v   zmysle   ust.   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku, nakoľko rozhodnutie v odvolacom konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku závisí od otázky, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v tomto konaní oprávnený riešiť, keďže by išlo o preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, čo nie je prípustné“, v dôsledku čoho je podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok „arbitrárny a zjavne nesprávny“.

Vychádzajúc   z uvedených   námietok,   ústavný   súd   v rámci   posudzovania sťažovateľom tvrdenej arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu považoval za potrebné poukázať najmä na nasledovnú časť jeho odôvodnenia:

„V zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd môže konanie prerušiť, pričom zvažuje, či dôvod uvedený v tomto ustanovení, teda prebiehajúce konanie, v ktorom sa rieši otázka významná pre prebiehajúce konanie je daný alebo nie,   a či prerušenie konania je pre konanie   hospodárnejšie   ako   v   konaní   pokračovať.   Prerušenie   konania   je   v   prípadoch fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., skôr výnimkou ako pravidlom, na rozdiel od prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., kedy je súd povinný konanie prerušiť, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Ako   vyplýva   z   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   tak,   ako   nedochádza k vylúčeniu účastníka konania z realizácie jeho procesných oprávnení postupom súdu, ktorý konanie   prerušil,   nedochádza   k   odňatiu   možnosti   pred   súdom   konať   ani   procesným postupom súdu, ktorý konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. neprerušil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 57/2011; ZSP 34/2011).

Súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.   Tiež   je   viazaný   rozhodnutím   Ústavného   súdu   SR,   či   určitý   právny   predpis   je v rozpore sústavou alebo s medzinárodnou zmluvou, rozhodnutím Ústavného súdu SR alebo Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcim   sa   základných   ľudských   práv   a   slobôd, rozhodnutím   o   osobnom   stave,   vzniku   alebo   zániku   spoločnosti   a   o   zápise   základného imania. Iné otázky, o ktorých má rozhodnúť iný orgán, môže súd posúdiť sám, avšak ak bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   otázky   rozhodujúce   pre   rozhodnutie   súdu v predmetnej veci o jeho žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku (rozhodujúce pre posúdenie   otázky,   či   došlo   k   porušeniu   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania a existencii dôvodov pre obnovu konania) súd posúdil v rámci prebiehajúceho konania o žalobe   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   a   odvolací   súd   ich   posúdi   v   rámci prebiehajúceho odvolacieho konania (v rozsahu podaného odvolania, ktorým je odvolací súd viazaný).

Otázku   absolútnej   neplatnosti   Dodatku   č.   1   si   súd   môže   posúdiť   ako   otázku predbežnú   sám,   ak   bude   pre   jeho   rozhodnutie   o   žalobe   na   zrušenie   rozhodcovského rozsudku podstatná (teda majúca vplyv na rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku pre existenciu niektorého z dôvodov podaných v žalobe a vyplývajúceho z ust. § 40 ods. 1 zák.   č.   244/2002   Z.   z.).   Pokiaľ   by   o   takejto   otázke   rozhodol   súd   v   inom   konaní   za predpokladu, že takéto rozhodnutie alebo skutočnosť nemohol účastník konania použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie, môže to spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. V tejto súvislosti treba poukázať aj na § 41 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. podľa ktorého žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 písm. h) možno podať v lehote 30 dní odo dňa, keď sa účastník rozhodcovského konania ktorý podáva žalobu dozvedel o dôvode obnovy   konania,   alebo   odo   dňa,   keď   ho   mohol   po   prvýkrát uplatniť, najneskôr však do troch rokov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. V predmetnom konaní preto nie je hospodárnejšie a dôvodné čakať na výsledok súdneho konania pred Okresným súdom v Banskej Bystrici. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nenastala situácia pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a nie je tu ani dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p, preto návrh na prerušenie konania zamietol.“

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

V súlade s § 109 ods. 1 písm. b) veta prvá OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   zjavne vyplývajú dôvody, na základe ktorých odvolací súd dospel k záveru o nesplnení podmienky na prerušenie konania (tak fakultatívne, ako aj obligatórne), pričom podľa názoru ústavného súdu   toto   odôvodnenie   nemožno   považovať   za „zjavne   nesprávne   a arbitrárne“,   alebo odporujúce pravidlám logiky, ako to tvrdí sťažovateľ.

V   súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nesprávnej   interpretácie a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   o prerušení konania ústavný súd navyše   uvádza,   že   napadnuté   uznesenie   je   procesným   rozhodnutím   vydaným   v   súlade s § 109 ods. 1 OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a preto nie je jeho úlohou posudzovať výklad „jednoduchého“ práva   ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu, a nie je vo vzťahu ku krajskému súdu ani nadriadeným súdom.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v napadnutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade   s   ústavou   (čl.   144   ods.   1   a   čl.   152   ods.   4   ústavy),   pričom   ústavný   súd   iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu [v danej veci § 109 ods. 2 písm. c) a § 109 ods. 1 písm. b) OSP] týkajúci sa prerušenia   konania   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a udržateľný.   Ústavný   súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa nemožno postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho   záveru   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS 2/06). Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu premietnutý do obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia takéto nedostatky nevykazuje, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského   súdu   a obsahom   sťažovateľom   označených   základných   práv   neexistuje   taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohla   reálne   viesť   k vysloveniu   ich   porušenia,   a preto   rozhodol   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   I.   ÚS   91/06 a III. ÚS 84/2011).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu   ústavný súd poukazuje na svoj   ustálený právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv hmotného charakteru,   ku   ktorým   nepochybne patrí   aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti sťažovateľa   konštatoval,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014