znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/2013-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. F..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. M. C.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T/13/2008, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T/13/2008   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T/13/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť A. F. trovy konania   v   sume   457,49 €   (slovom   štyristopäťdesiatsedem   eur   a štyridsaťdeväť   centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   konania   v   sume 457,49 € (slovom štyristopäťdesiatsedem eur a štyridsaťdeväť centov) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 41/2013 z 11. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T/13/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   5 To/109/2011   a   sp. zn. 5 To/12/2012, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že „3. 11. 2008 bola na sťažovateľa podaná na Okresnom súde Piešťany obžaloba pre prečiny krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1. Tr. zák.“, pričom konanie je vedené pod sp. zn. 0 T/13/2008.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v napadnutom   konaní   dochádza   k zbytočným   prieťahom, pričom ku dňu podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nebolo toto konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 192/13 (doručeným ústavnému súdu 22. marca 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o obžalobu pre prečin krádeže v štádiu pokusu v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody.

Pôvodne v danej trestnej veci konal JUDr. O. K., ktorý bol k 1. 1. 2012 preložený na iný súd, preto bola daná vec náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. B. J. Úkony súdu   prvého   stupňa   boli   robené   priebežne   s   ohľadom   na viaceré   dlhšie   trvajúce práceneschopnosti zákonného sudcu, ako aj s ohľadom na dlho trvajúcu práceneschopnosť predsedu senátu na Krajskom súde v Trnave.

K rýchlosti konania neprispela ani skutočnosť, že obžalovaný vzniesol nedôvodnú námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   a   že   voči   prvému   rozsudku   v   danej   veci   podal nejednoznačné odvolanie, ktoré nedoplnil ani obhajca obžalovaného. Súd musel opätovne obhajcu   žiadať   o   doplnenie   odvolania,   pričom   zabezpečovanie   doplnenia   odvolania obžalovaného taktiež predĺžilo priebeh konania.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj   tento   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„- Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Piešťanoch podala na Okresný súd Piešťany dňa 3. 11. 2008 obžalobu spolu s návrh na vzatie obžalovaného do väzby.

-Dňa   4. 11. 2008   vydal   sudca   pre   prípravné   konanie   JUDr.   O.   K.   trestný rozkaz a zároveň rozhodol, že berie obžalovaného do väzby, ktorá mu začína plynúť   dňa   2. 11. 2008   o   8.55   hod.   Proti   uzneseniu   o   vzatí   do   väzby   si odsúdený podal sťažnosť a proti trestnému rozkazu zo dňa 4. 11. 2008 podal odpor. Odvolací súd sťažnosť zamietol.

-Uznesením zo dňa 16. 12. 2008 súd žiadosť odsúdeného o prepustenie z väzby zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odsúdený   sťažnosť,   ktorú   dňa

10. 2. 2009 Krajský súd v Trnave zamietol.

-Dňa   13. 2. 2009   vykonal   súd   hlavné   pojednávanie,   na   ktorom   odsúdený vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi.   Sudca   uznesením   zo   dňa

13. 2. 2009 rozhodol, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov v trestnom konaní.   Krajský   súd   Trnava   dňa   19. 3. 2009   rozhodol,   že   sa   sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu zo dňa 13. 2. 2009 zamieta.

-Od dňa 16. 2. 2009 do 3. 3. 2009 bol zákonný sudca práceneschopný. Od dňa

23. do 28. marca 2009 bol zákonný sudca práceneschopný.

-Dňa 3. 4. 2009 súd rozhodol, že zamieta žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby.   Voči   tomuto   uzneseniu   si   odsúdený   podal   sťažnosť,   ktorú   dňa

16. 4. 2009 Krajský súd v Trnave zamietol.

-Dňa   24. 4. 2009   súd   vykonal   hlavné   pojednávanie.   Dňa   27. 4. 2009   súd prepustil obžalovaného z väzby.

-Dňa 29. 5. 2009 súd vykonal hlavné pojednávame a vyhlásil rozsudok, voči ktorému   sa   obžalovaný   odvolal.   Dňa   3. 9. 2009   bol   spis   predložený Krajskému súdu Trnava.

-Dňa 19. 4. 2010 bol spis Krajským súdom Trnava vrátený na Okresný súd Piešťany, nakoľko krajský súd mal pochybnosti o jednoznačnosti vyjadrenej vôle   obžalovaného   s podaním   odvolania.   Okresný   súd   Piešťany   obratom dopytoval obžalovaného na jeho vôľu odvolať sa voči rozsudku.

-Dňa   10. 6. 2010   sa   osobne   dostavil   do   trestnej   kancelárie   obžalovaný   a potvrdil podanie odvolania, ktoré bližšie neodôvodnil. Dňa 30. 6. 2010 bolo na   Okresnom   súde   Piešťany   obhajcovi   obžalovaného   JUDr.   J.   G.   ústne oznámené, že vo veci má doplniť písomné odôvodnenie odvolania, čo vzal na vedomie. Obhajca v stanovenej lehote odvolanie bližšie neodôvodnil.

-Dňa   12. 7. 2010   bol   spis   opätovne   predložený   Krajskému   súdu   Trnava s vyjadrením   obžalovaného,   že   podáva   odvolanie   čo   do   výroku   o   vine   aj treste, ktoré obžalovaný bližšie neodôvodnil.

-Dňa 1. 4. 2011 bol spis Krajským súdom Trnava vrátený na okresný súd s tým, že obhajca obžalovaného je podľa § 311 odsek 2 Trestného poriadku povinný zdôvodniť podané odvolanie a v prípade ak odvolanie nespĺňa podmienky uvedené v § 311 odsek 2 Trestného poriadku, môže súd postupovať podľa § 70 Trestného poriadku.

-Dňa 14. 4. 2011 doplnil odôvodnenie odvolania obžalovaný a dňa 27. 5. 2011 doplnil odvolanie obhajca obžalovaného.

-Od dňa 30. 5. 2011 do 13. 6. 2011 bol zákonný sudca uznaný PN.

-Dňa   24. 6. 2011   doručil   poškodený   M.   N.   vyjadrenie   k   odvolaniu obžalovaného,   ktoré   bolo   následne   zasielané   na   vedomie   obžalovanému, obhajcovi   a Okresnej   prokuratúre   Piešťany.   Dňa   1. 8. 2011   bol   spis   s doplnením odôvodnením odvolania a s vyjadrením poškodeného predložený Krajskému súdu Trnava.

-Dňa 23. 8. 2011 Krajský súd Trnava zrušil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Piešťany a vrátil vec súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

-Na deň 16. 11. 2011 vytýčil súd hlavné pojednávanie, ktoré bolo zrušené pre ospravedlnenie sa obhajcu obvineného.

-Od dňa 2. 11. 2011 do 28. 11. 2011 bol zákonný sudca práceneschopný.

-Dňa   21. 12. 2011   vykonal   Okresný   súd   Piešťany   hlavné   pojednávanie   a vyhlásil rozsudok, proti ktorému sa odsúdený a okresný prokurátor odvolali.

-Dňa 10. 1. 2012 bola táto trestná vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. B.   J.,   nakoľko   zákonný   sudca   JUDr.   O.   K.   bol   s   účinnosťou   od

1. 1. 2012 preložený na iný súd.

-Dňa 16. 1. 2012 bol spis predložený Krajskému súdu Trnava s odvolaním.

-V dôsledku dlhodobej práceneschopnosti predsedu senátu na krajskom súde / 5 mesiacov/   nebolo   o   odvolaní   rozhodované.   Dňa   28. 8. 2012   Krajský   súd Trnava zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Dňa 28. 11. 2012 súd   vykonal   hlavné   pojednávanie.   Zistil,   že   je   potrebné   pripojiť   spisový materiál Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T/9/2011, kde nebolo doposiaľ rozhodnuté a termín pojednávania bol určený na 5. 12. 2013. Z toho dôvodu súd odročil hlavné pojednávanie na 20. 2. 2013.

-Dňa   20. 2. 2013   súd   vykonal   hlavné   pojednávanie   a   vyhlásil   rozsudok. Následne   súd   doručoval   rozsudok   a   11. 3. 2013   bol   spis   predložený   do trestnej   kancelárie   na vypracovanie   podkladacej   správy   a   na   predloženie Krajskému súdu Trnava na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 13. 3. 2013 bol spis zaslaný Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému súdu 11. júna 2013), v ktorom okrem iného uviedol:

„Vo   vzťahu   k   vyjadreniu   podpredsedníčky   Okresného   súdu   Piešťany   sp. zn. Spr. 192/13 z 19. 03. 2013 sťažovateľ v krátkosti uvádza, že súdy sú povinné organizovať svoju činnosť tak, aby spravodlivosť nebola vykonávaná s prieťahmi spôsobilými ohroziť jej účinnosť   a   dôveryhodnosť.   Skutočnosť,   že   zákonná   sudkyňa   bola   viackrát   uznaná   PN, nemôže   byť   na   ujmu   sťažovateľa.   Zároveň   bez   významu   nie   je   ani   fakt,   že   opakovane prichádzalo   k   nedôslednému   doručovaniu   úradných   písomností   procesným   stranám zo strany   Okresného   súdu   Piešťany.   Vo   zvyšku   sťažovateľ   poukazuje   na   obsah   svojej ústavne sťažnosti.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 19. marca 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby   obvinený   bol   príliš   dlho   vystavený   zásahom   do   svojich   práv   a   slobôd   a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem   „primeraná   lehota“   relatívny.   Primeranosť   doby   konania   sa   posudzuje   podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob,   akým   súd   vo   veci   postupoval.   Povahou   konania   treba   rozumieť   nielen   jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v   občianskoprávnych   veciach,   a   to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   pre   naplnenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a   právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami   účastníkov   a   najmä   s   obsahom   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu konštatuje, že vec zo skutkového, ale ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v   okolnostiach   danej   veci   pri   sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného súdu bolo možné postupovať tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd napokon poznamenáva, že ani okresný súd na zložitosť veci vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd v zhode s vyjadrením   okresného   súdu   k sťažnosti   pripúšťa   jeho   podiel   na   predĺžení   priebehu napadnutého   konania   v súvislosti „s   nejednoznačným   odvolaním   voči   prvému   rozsudku v danej   veci“. Odstraňovanie   uvedeného   procesného   nedostatku   spôsobilo   predĺženie napadnutého konania, avšak podľa názoru ústavného súdu v zanedbateľnom rozsahu, a teda nezbavilo   okresný   súd   zodpovednosti   za   stav   konania   v čase,   keď   o podanej   sťažnosti rozhoduje ústavný súd.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní. Ústavný súd konštatuje, že jeho postup bol síce v zásade plynulý, avšak na druhej strane nesústredený a najmä neefektívny.

Neefektívnosť postupu okresného súdu   vyplýva okrem iného z toho, že po podaní odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 29.   mája   2009   a predložení   súdneho   spisu na rozhodnutie krajský súd uvedený spis prípisom z 19. apríla 2010 okresnému súdu bez rozhodnutia vrátil, keď okrem iného uviedol:

„Vraciame   Vám   trestný   spis   ako   predčasne   predložený,   pretože   z   vyjadrenia obžalovaného na č. l. 197 nie je zistiteľné, či si odvolanie voči rozsudku okresného súdu podal, vyjadrenie je v rozpore s jednoznačným ustanovením § 310 ods. 1 Tr. por.

Samosudca   okresného   súdu   sa   musí   vyjadriť,   či   prejav   vôle   obžalovaného na hlavnom   pojednávaní   (podá   si   odvolanie?)   smeroval   k   tomu,   že   podáva   odvolanie, a ak áno,   bude   potrebné   postupovať   podľa   § 311   ods. 1,   2   Tr.   por.,   požiadať   obhajcu obžalovaného   o   zdôvodnenie odvolania,   pretože odvolací   súd je pri   preskúmavaní   veci ohraničený ustanovením § 317 ods. 1 Tr. por.“

Po   opätovnom   predložení   predmetného   spisu   spolu   s odvolaním   krajský   súd uznesením   sp. zn.   5 To/109/2011   z 23.   augusta   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 29. mája   2009   a vec   mu   vrátil   na   opätovné   prerokovanie   a rozhodnutie.   Krajský   súd v odôvodnení svojho uznesenia z 23. augusta 2011 okrem iného uviedol:

„Krajský súd sa stotožnil s námietkou obžalovaného ohľadne výroku o treste v tom smere, že v súčasnom období sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom OS v Piešťanoch zo dňa 30. 6. 2010 vo veci pod sp. zn. 0 T/20/2010. Predmetný spis v tom čase ešte nemohol mať súd I. stupňa k dispozícii, preto bude potrebné, aby   bol   tento   spis   oboznámený   na   hlavnom   pojednávaní   na   súde   I.   stupňa   s   tým,   že prichádza zrejme do úvahy uloženie súhrnnému trestu obžalovanému v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona.

Na základe vyššie uvedeného rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Úlohou súdu   I.   stupňa bude po oboznámení predmetného   spisu a zvážení,   či   sú splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu, rozhodnúť ohľadne výroku o treste pri poukázaní na právoplatne uznanú vinu napadnutého rozsudku zo dňa 29. 5. 2009.“

Rovnako aj druhý rozsudok okresného súdu v merite veci z 21. decembra 2011 bol uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To/12/202 z 28. augusta 2012 v celom rozsahu zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 28. augusta 2012 okrem iného uviedol:„Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 23. 8. 2011 sp. zn. 5 To/109/2011 zrušil rozsudok   OS   v   Piešťanoch   sp. zn.   0 T/13/2008   zo   dňa   29. 5. 2009   podľa   § 321   ods. 1 písm. b/,   c/,   ods. 3   Tr.   por.   zrušil   predmetný   rozsudok   vo   výroku   o   treste.   Z   vyššie citovaného   jednoznačne   vyplýva,   že   výrok   o   vine   z   rozsudku   Okresného   súdu   ostal nedotknutý   a   dňom   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sa   stal   právoplatným.   Súd   I.   stupňa ktorému podľa § 322 ods. 1 Tr. por. bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, nemohol   teda   rozhodovať   o   vine,   pretože   tento   výrok   v   čase   rozhodovania   už   bol právoplatný a vo svojom novom rozsudku mal iba poukázať na právoplatne uznanú vinu na základe vyššie citovaných rozhodnutí a uložiť obžalovanému zákonný trest.

Krajský súd dáva v plnej miere za pravdu okresnému prokurátorovi tiež vtom smere, že   napriek   zákonným   podmienkam   pre   uloženie   súhrnného   trestu   vo   vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam súd I. stupňa takto nepostupoval. Dokonca v ďalšom konaní bolo zistené, že aj vo vzťahu k rozsudku OS Piešťany sp. zn. 2 T/9/2011 zo dňa 30. 5. 2011 prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu, ktorý rozsudok však ešte nie je právoplatný, a preto rozsudok súdu I. stupňa je predčasný.

Z napadnutého rozsudku súdu I. stupňa nie je vôbec zistiteľné, akými zákonnými právnymi   úvahami   sa   súd   riadil,   keď   vo   vzťahu   k   predchádzajúcim   odsúdeniam   OS Piešťany   sp. zn.   0 T/19/2010   a   sp. zn.   0 T/20/2010   nepostupoval   v   zmysle   zásad   § 42 Tr. zák.

Bude potrebné zadovážiť a oboznámiť na hlavnom pojednávaní spis OS Piešťany sp. zn. 2 T/9/2011, kde bude potrebné vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa   stým,   že   aj   v   danom   prípade   prichádza   do   úvahy   uloženie   súhrnného   trestu. V prípade,   že sú splnené   vo všetkých   vyššie citovaných   veciach   podmienky na   uloženie súhrnného   trestu,   je   namieste   aplikácia   ustanovenia   § 42   Tr. zák.,   prípadne   môže prichádzať do úvahy postup v zmysle § 44 Tr. zák.“

Pokiaľ   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   odôvodňoval   svoju   nečinnosť práceneschopnosťou zákonného sudcu, tento argument ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát (I. ÚS 23/03, II. ÚS 153/06) poukázal na to, že personálne problémy (vrátane práceneschopnosti zákonného sudcu) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   ak   sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia (m. m. I. ÚS 55/2002).   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   okresný   súd svojím postupom v napadnutom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   6 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „neprimerané prieťahy v konaní a jeho trestnej veci spôsobili, že sťažovateľ sa viac ako 4 roky nachádza v stave právnej neistoty, pričom tento stav zásadne ovplyvnil jeho verejný či rodinný život“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 0 T/13/2008 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom Mgr. M. C. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   porada so sťažovateľom   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Leopoldov   uskutočnená 15. februára 2013 a spísanie sťažnosti a jej podanie, t. j. 3 x 130,16 €) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 390,48 € a 3 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu 413,91 €.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil aj úhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky za cestu z Trnavy do Leopoldova a späť uskutočnenú 15. februára 2013 v rozsahu dve započaté polhodiny za čas strávený cestou do Leopoldova a späť, teda 2 x 13,01 €, čo predstavuje sumu 26,02 €.

Právny zástupca sťažovateľa si taktiež uplatnil v súlade s § 15 písm. a) vyhlášky cestovné   za   cestu   osobným   motorovým   vozidlom   z T.   do   L.   a späť   (spolu 40 km) uskutočnenú   15.   februára   2013.   Pri   spotrebe   pohonných   hmôt   použitého   osobného motorového vozidla... 7,2 l/100 km celková hodnota cestovného bola (40 km x 0,183 € = 7,32 € + 7,2 x 1,422 = 10,24 €), teda cestovné spolu je 17,56 €.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania v celkovej   sume   457,49 €,   ktorú   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   zaplatí   Kancelária ústavného súdu (bod 4 výroku tohto nálezu), keďže bol ustanovený ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013