znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   v   konaní   o sťažnosti   A.   H.,   Š.;   J.   H.,   Š.;   A.   C.,   P.;   M.   H.,   P.,   a M.   H.,   Š., zastúpených advokátkou JUDr. E. H., Ž., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 629/1997, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. H., J. H., A. C., M. a H. a M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 629/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 629/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   H.,   J.   H.,   A.   C.,   M.   a   H.   a M.   H.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie každému v sume 1 327,76 € [slovom tisíctristodvadsaťsedem eur a sedemdesiatšesť centov (40 000 Sk)], ktoré im   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. H., J. H., A. C., M. a H. a M. H. trovy konania v sume 906,46 € [slovom deväťstošesť eur a štyridsaťšesť centov (27 308 Sk)] na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. H., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 41/09 z 12. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. H., J. H., A. C., M. a H. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 629/1997 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   právny   predchodca   sťažovateľov   podal   9.   júna   1997 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Po   jeho   úmrtí   (21.   augusta   2002)   vstúpili   do   konania   sťažovatelia   z dôvodu   právneho nástupníctva.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy; domáhali sa aj toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal im finančné zadosťučinenie každému v sume 40 000 Sk (1 328 €). Zároveň požadovali priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/75/09 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   konštatujem,   že   predmetom   tohto konania je určenie vlastníckeho práva, resp. po zmene petitu určenie,   že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Priebeh konania a jeho dĺžka sú predovšetkým ovplyvnené počtom účastníkov   na   strane   odporcov.   V   priebehu   súdneho   konania   bolo   zistené,   že   viacerí z pôvodných 23 odporcov zomreli ešte pred podaním návrhu na súd. V návrhu na začatie konania boli teda ako účastníci označené aj osoby, ktoré už účastníkmi konania vzhľadom na úmrtie nemohli byť. Preto súd musel voči takto označeným účastníkom konania konanie zastaviť z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania zavinenej navrhovateľom. Okrem toho v priebehu konania viacerí z účastníkov vrátane navrhovateľa zomreli a rýchlosť postupu súdneho konania teda bola ovplyvnená tým, že súd musel v prípade každého úmrtia zisťovať okruh dedičov, s ktorými by mohol konať ako s právnymi nástupcami zomrelých účastníkov. Z prehľadu úkonov za obdobie r. 1997 - 2005 je zrejmé, že v tomto období súd vo veci riadne konal. Podľa názoru Okresného súdu Žilina nemožno v tomto období konštatovať prieťahy, ktoré by mali byť spôsobené tunajším súdom. Vo veci boli vykonávané úkony potrebné na zisťovanie okruhu účastníkov v dôsledku úmrtia niektorých účastníkov a tiež úkony smerujúce k upresneniu petitu návrhu, resp. k doplneniu dôkaznej situácie. Čo sa týka   obdobia   r.   2006 - 2008,   v   tomto   čase   súd   vo   veci   nekonal.   Toto   nekonanie   bolo spôsobené tým, že od 1. 3. 2006 zákonná sudkyňa vykonávala stáž na Krajskom súde v Žiline a následne bola od 1. 1. 2007 trvalo predložená na výkon funkcie na tento súd. V januári 2007 bol spis pridelený súčasnému zákonnému sudcovi. Tento po tom, ako nastúpil na výkon funkcie na tunajší súd, prebral značné množstvo vecí a nemohol vo všetkých konať bez zbytočných prieťahov. Po podaní sťažnosti sudca vo veci určil termín pojednávania na deň 11. 5. 2009.

Chronologický prehľad 6C 629/1997:

-09.06.1997 - podaný žalobný návrh,

-10.08.1997 - uznesenie o ustanovení opatrovníka,

-28.08.1998 - zápisnica o pojednávaní,

-08.12.1998 - pripojenie dedičských spisov,

-zmena rozvrhu práce pre rok 1998 - spis pridelený Z. H. (bez dátumu),

-31.10.2000 - zmena rozvrhu práce na rok 2000 - spis pridelený Mgr. B.,

-07.05.2000 - vz. 39+N, výzva na PZ navrhovateľa,

-24.07.2001 - splnenie výzvy PZ navrhovateľa,

-12.10.2001 - vyjadrenie odporcov k návrhu,

-27.11.2001 - výzva na PZ navrhovateľa - označenie účastníkov,

-28.11.2001 - výzva na Obecný úrad Š., CEPO - zisťovanie pobytu účastníkov,

-28.12.2001 - odpoveď CEPO,

-03.01.2002 - žiadosť PZ na predĺženie procesnej lehoty, 10.01.2002 - splnenie výzvy PZ navrhovateľa,

-13.02.2002 - výzva na Štátny archív B., CEPO - zisťovanie okruhu účastníkov,

-18.02.2002 - splnenie výzvy Obce Š.,

-26.02.2002 - pripojenie dedičského spisu,

-21.03.2002 - odpoveď Štátneho oblastného archívu,

-25.03.2002 - výzva na PZ navrhovateľa,

-17.04.2002 - splnenie výzvy PZ navrhovateľa,

-18.07.2002 - výzva na PZ navrhovateľa,

-31.07.2002 - splnenie výzvy PZ navrhovateľa,

-09.08.2002 - výzva na Mestský úrad Ž.,

-14.08.2002 - splnenie výzvy Mestského úradu Ž.,

-16.08.2002 - uznesenie - zastavenie konania voči odporcom 16/, 18/, 19, 20/, 22/,

-05.09.2002 - výzva na Obecný úrad H.,

-18.10.2002 - urgencia výzvy,

-18.10.2002 - uznesenie - ustanovenie opatrovníka odporkyni 23/,

-30.10.2002 - splnenie výzvy Obecného úradu H.,

-12.11.2002 - splnenie výzvy Obce Š.,

-14.11.2002 - výzva na CEPO, Obecný úrad H.,

-26.11.2002 - splnenie výzvy CEPO,

-09.01.2002 - urgencia výzvy na Obecný úrad H.,

-29.01.2003 - splnenie výzvy Obecného úradu H.,

-18.02.2003 - výzva na Obec D.,

-06.03.2003 - splnenie výzvy,

-17.09.2003 - zisťovanie dedičského konania po navrhovateľovi,

-16.10.2003 - podanie PZ navrhovateľa - návrh na vstup účastníkov do konania a návrh na zmenu návrhu,

-12.11.2003 - uznesenie o zmene petitu,

-16.01.2003 - výzva na OS Topoľčany,

-13.02.2004 - pripojený spis z OS Topoľčany,

-16.02.2004 - doručovanie uznesenia o zmene petitu právnym nástupcom,

-30.03.2004 - doručovanie uznesenia o zmene petitu právnym nástupcom,

-14.04.2004 - výzva na CEPO,

-26.04.2004 - splnenie výzvy,

-31.05.2004 - výzva na notársky úrad - označenie právnych nástupcov,

-22.06.2004 - splnenie výzvy,

-14.09.2004 - vytýčený termín pojednávania na 2.3.2004,

-20.09.2004 - podanie odporcu 6/,

-21.09.2004 - pripojenie dedičského spisu,

-28.09.2004 - výzva na Štátny okresný archív,

-06.10.2004 - splnenie výzvy Katastrálnym úradom B.,

-22.11.2004 - žiadosť PZ navrhovateľa o zmene termínu pojednávania,

-23.11.2004 - zápisnica o pojednávaní - odročené na termín 18.01.2005,

-18.01.2005 - zápisnica o pojednávaní - odročené na neurčito,

- 14.02.2005 - splnenie výzvy Obce Š.,

-11.03.2005 - výzva na PZ navrhovateľa,

-29.03.2005 - splnenie výzvy,

-22.04.2005 - výzva na Obec Š.,

-02.05.2005 - splnenie výzvy,

-01.03.2006 - odchod zákonnej sudkyne na stáž na KS Žilina - pridelenie spisu JUDr. Š.,

-01.06.2006 - spis opätovne pridelený zákonnej sudkyni,

-31.12.2006 - odchod zákonnej sudkyne na KS Žilina,

-24.01.2007 - spis pridelený Mgr. A. K.,

-05.03.2009 - vytýčený termín pojednávania na deň 11.05.2009.“

K vyjadreniu   okresného súdu   sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 26. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedli, že nesúhlasia s vyjadrením okresného súdu, že v období rokov 1997 až 2005 vo veci riadne konal. Sú toho názoru, že „toto   tvrdenie   nezodpovedá   objektívnej   realite,   nakoľko   v   tomto   období   súd   nevykonal okrem pojednávania dňa 28.08.1998 žiadne úkony až do 09.07.2001, kedy vyzval právnu zástupkyňu   navrhovateľov   na   preukázanie   skutočností   tvrdených   v   návrhu   na   začatie konania, ktorú výzvu táto splnila podaním zo dňa 24.07.2001. Následne súd vykonával sporadicky úkony   -   opätovné   zisťovania na   tie isté subjekty,   pričom   všetky tieto   úkony nemožno považovať za účelné, hospodárne a najmä za úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu veci. Od výzvy súdu na Obecný úrad Š. zo dňa 20.04.2005, ktorá výzva bola splnená   dňa 02.05.2005, sa   vo   veci   až   doposiaľ   nekonalo.   Mám   za   to,   že   v   konaní na Okresnom súde Žilina   sp. zn. 6C/629/1997 vznikli prieťahy spôsobené súdom a jeho nekonaním, resp. konaním, ktoré bolo neefektívne a nesmerovalo ku skončeniu veci, teda ku rozhodnutiu veci rozsudkom.

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   zákonného   sudcu   zo   dňa 09.03.2009, tento   konštatuje množstvo pridelených vecí. Vychádzajúc z názorov Ústavného súdu SR vyslovených v jeho nálezoch, zaťaženosť sudcu nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné akceptovať nekonanie súdu vo veci. Účastníkovi konania nemôže byť na ujmu tá skutočnosť, že ten-ktorý sudca má pridelených množstvo nevybavených spisov. Toto je vecou rozvrhu práce samotného súdu a účastník nemá napokon ani možnosť tieto skutočnosti ovplyvniť. Fakt, že vo veci bol po podaní   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľmi   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň

11.05.2009, nemá   na   existenciu   prieťahov   žiadny   vplyv,   nakoľko   stav   právnej   neistoty sťažovateľov stále trvá.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti trváme na dôvodnosti uplatnenej sťažnosti proti porušovaniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 127 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v celom rozsahu...“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 12. marca 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd vyzval účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde na   vyjadrenie,   či   trvajú   na   ústnom   pojednávaní   senátu   ústavného   súdu.   Okresný   súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od ústneho pojednávania. Sťažovateľ uviedol, že ak ústavný súd „uzná za vhodné prejednanie veci bez nariadenia pojednávania, s takýmto postupom súdu súhlasíme a na verejnom ústnom pojednávaní... netrváme“.

Pretože   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   v danej   veci nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, so súhlasom účastníkov konania od neho upustil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Napadnuté konanie začalo 9. júna 1997, keď právny predchodca sťažovateľov podal žalobu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Po úmrtí právneho predchodcu (21. augusta 2002) sťažovatelia vstúpili do konania ako jeho dedičia, pričom podaním doručeným okresnému súdu 16. októbra 2003 požiadali o zmenu žalobného návrhu domáhajúc sa, aby súd určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich zomrelom právnom predchodcovi. Navrhovanú zmenu petitu okresný súd uznesením z 12. novembra 2003 pripustil.

V súvislosti   s procesnoprávnym   nástupníctvom   (sukcesia)   sťažovateľov,   teda so zmenou doterajšieho účastníka konania na strane žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie   (dedenie),   ústavný   súd   už   v predchádzajúcej   judikatúre   konštatoval,   že   táto skutočnosť   má   zásadný   význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu namietanej   protiústavnosti   napadnutého   konania   okresného   súdu,   pretože   v uvedenom prípade v dôsledku zmeny účastníkov konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu   (ako   pri   zámene   účastníkov   konania),   ale   k procesnoprávnemu   nástupníctvu do už existujúceho   procesnoprávneho   vzťahu   (m. m.   napr.   I. ÚS 52/01,   I. ÚS 177/06). S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   nemal   pochybnosť,   že   sťažovatelia   môžu uplatňovať základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie vlastníckeho   práva,   resp.   o určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva,   tvoria   bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani právnej stránke hodnotiť ako zložité.

Ústavný súd v zhode s názorom okresného súdu uvedeným vo vyjadrení k sťažnosti pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti,   ktorá   vyplýva   z veľkého   počtu   účastníkov konania, najmä v súvislosti s tým, že viacerí účastníci konania vrátane právneho predchodcu sťažovateľov   v priebehu   konania   zomreli,   avšak   týmito   skutočnosťami   podľa   názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť rozsiahlu nečinnosť okresného súdu vyhodnotenú na inom mieste tohto nálezu.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   V doterajšom   priebehu   tohto konania ústavný súd zistil tieto obdobia nečinnosti:

- od 9. júna 1997 (doručenie žaloby okresnému súdu) do 10. augusta 1998 (uznesenie o ustanovení opatrovníka),

-   od   8.   decembra   1998   (pripojenie   dedičských   spisov)   do   7.   mája   2001   (výzva okresného súdu),

- od 22. apríla 2005 (výzva okresného súdu) do 5. marca 2009 (nariadenie termínu pojednávania).

Celková   doba   nečinnosti   okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   napadnutého konania presahuje sedem rokov.

Z uvedeného vyplýva, že podstatná časť doterajšieho priebehu napadnutého konania je   poznačená   nečinnosťou   okresného   súdu.   Argumenty   okresného   súdu   uvedené   v jeho vyjadrení   k sťažnosti   (stáž   zákonnej   sudkyne   na   Krajskom   súde   v Žiline,   vysoký   počet pridelených   vecí)   nemohol   ústavný   súd   akceptovať,   pričom   v tejto   súvislosti   už v predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť súdne konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

Ústavný   súd   pripúšťa,   že   zisťovanie   okruhu   dedičov   po   zomrelých   účastníkoch mohlo   priebeh   konania   čiastočne   spomaliť,   avšak   na   druhej   strane   je   toho   názoru,   že okresný súd vzhľadom na povahu prerokúvanej veci mohol v súlade s § 107 ods. 3 OSP pokračovať v konaní s právnymi nástupcami zomrelých účastníkov bez nutnosti vyčkania na výsledky dedičských konaní.

V súvislosti   s hodnotením   dĺžky   konania   ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej judikatúre už vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 11 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 629/1997 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 40 000 Sk (1 328 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že v dôsledku neukončenia konania pretrváva u nich dlhodobo pocit právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 6 C 629/1997 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 327,76 € (40 000 Sk) každému zo sťažovateľov (t. j. v rozsahu požadovanom   sťažovateľmi)   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   ich   právneho zastúpenia   v konaní pred   ústavným súdom   advokátkou JUDr. E. H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   632,54 €   (19 056 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny bolo potrebné v súlade   s   § 13   ods. 3   vyhlášky   znížiť   o 20 %,   lebo ide   o spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2008 predstavuje   spolu   s režijným   paušálom   2 x 6,31 €   (2 x 190 Sk)   u jedného sťažovateľa   sumu   181,29 €   (5 461,60 Sk),   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia   piatich sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 906,46 € (27 308 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009