znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R. T., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ntv 41/06 z 8. januára 2007 vydanom v súvislosti s rozhodovaním o návrhu Okresného súdu Žilina na predĺženie lehoty trvania väzby podanom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. marca 2007 doručené podanie M. K., R. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl.   17   ods.   2 a 5,   čl.   48 ods.   2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   Ntv   41/06   z 8.   januára   2007   vydanom v súvislosti s rozhodovaním o návrhu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) na predĺženie lehoty trvania väzby podanom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/2005.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v sťažovateľovej   trestnej   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 187/2005 podala predsedníčka senátu okresného súdu po uplynutí 2 rokov jeho väzby (väzba sťažovateľa v prípravnom konaní trvala 11 mesiacov a v konaní   pred   súdom   13   mesiacov)   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby s odôvodnením, že u sťažovateľa i naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ namieta „neúmernú dĺžku obmedzovania na slobode, vrátane predĺženia lehoty trvania väzby nad rámec zákonom stanovenej 2 ročnej lehoty. Vo svojich podaniach poukázal na nezákonnosť a porušenia zákonnosti OČTK, nezákonnosti rozhodnutia súdov a napriek tomu súdy uvádzané skutočnosti neberú do úvahy, nedávajú priestor na obhajobu. Počas celého konania sa domáhal urýchlenia konania, prejednania veci bez prieťahov, za dodržania   zákonnosti   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   a spravodlivé   rozhodnutie súdu“.

V období od 28. novembra 2005 do 1. marca 2006 bola predmetná vec prerokúvaná v troch senátoch okresného súdu a od 1. marca 2006 bola podľa neho netransparentným spôsobom   pridelená „do   senátu   JUDr.   B.“,   ktorá „konala   a koná   konfliktne,   upiera sťažovateľovi možnosť dôslednej obhajoby a s prieťahmi“. Hlavné pojednávanie sa dosiaľ uskutočnilo len 27. júla 2006.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa vo vzťahu k dôvodom tzv. kolúznej a preventívnej väzby „pri   rozhodovaní   o návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   iba odvolal na uznesenia Okresného súdu v Martine zo dňa 13. 1. 2005 a uznesenie Okresného súdu v Žiline, zo dňa 27. 4. 2006. Pritom neskúmal, prečo v tej istej veci konali dva súdy toho istého stupňa a teda logicky dve prokuratúry, Okresná prokuratúra Martin a Žilina. V prípade,   že   by   vyššie   uvedené   namietané   skutočnosti   Najvyšší   súd   SR   skúmal, došiel by logicky k záveru, že v predmetnej veci sú závažné procesné pochybenia, vážne procesné nedostatky, ktoré lehotu na predĺženie väzby nad zákonom stanovenú hranicu neodôvodňovali“.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Ntv 41/2006 z 8. januára 2007 rozhodol o predĺžení   väzby   sťažovateľa   do   10.   júla   2007.   K dôvodu   väzby   spočívajúcemu v ovplyvňovaní svedkov   podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd „neuvádza   žiadne   podrobnosti týkajúce sa tohto rizika“. Toto riziko podľa neho nikdy neexistovalo a „zadržaná osoba nemá žiadnu možnosť, aby dokázala, že nebude pôsobiť na svedkov, či spoluobvinených“.

V rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   taktiež neuviedol, na základe čoho dospel k záveru o existencii obavy, že bude v páchaní trestnej činnosti   pokračovať.   Sťažovateľ   v takomto   odôvodnení   vidí   «popretie   celého   základu „prezumpcie neviny“ a dohovoru na ochranu základných práv a slobôd» a taktiež snahu „potrestať   osobu   sťažovateľa   za   trestné   činy,   ktoré   nespáchal,   ani   sa   ich   spáchania nedopustil“.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   podľa   sťažovateľa   taktiež   neodôvodnil,   na základe   čoho   dospel   k záveru   o existencii   obavy   z   marenia   a podstatného   sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania sťažovateľom. Podľa sťažovateľa je časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej poukázal na dôvodnosť podozrenia sťažovateľa zo spáchania skutkov podľa obžaloby nezlučiteľná „so zásadou prezumpcie neviny, na ktorú sťažovateľ poukázal aj vo svojom vyjadrení k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky (správne   má   byť   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky, pozn.) v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, sp. zn.: 3 T 187/2005, pri rozhodovaní o návrhu Okresného súdu Žilina na predĺženie lehoty trvania väzby porušil práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 12 ods. 1 Ústavy, čl. 13 ods. 4 Ústavy, čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy, čl. 48 ods. 2 Ústavy a, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Ntv 41/2006, zo dňa 8. 1. 2007, ktorým predĺžená väzba sťažovateľa do 10. 7. 2007 boli porušené práva a slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ sa prepúšťa na slobodu. Ďalej   žiada   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   500.000.-   Sk   (slovom: päťstotisíc slovenských korún).

A napokon žiada priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspešnosti budú vyčíslené v zákonom stanovenej lehote.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľom   v sťažnosti   navrhovaný   petit   je   osobitne vo svojej   prvej   časti,   v   ktorej   žiadal,   aby „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   na   Okresnom súde v Žiline,   sp.   zn.:   3 T 187/2005,   pri   rozhodovaní   o návrhu Okresného súdu Žilina na predĺženie lehoty trvania väzby porušil práva sťažovateľa...“, zjavne   zmätočný.   Ústavný   súd   preto   pri   rozhodovaní   v tejto   veci   vychádzal   z toho,   že zámerom sťažovateľa bolo namietať porušenie jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ntv   41/06 z 8. januára 2007. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší súd svoje rozhodnutie:

- vo   vzťahu   k   jednotlivým   dôvodom   väzby   uvádzaným   v rozhodnutím   nepodložil konkrétnymi skutkovými okolnosťami,

-   neodôvodnil   vo   vzťahu   k   jeho   námietke,   podľa   ktorej   bola   predmetná   vec prerokúvaná okresným súdom nezákonnou sudkyňou, ktorej postup v konaní bol v rozpore so zákonom,

-   neodôvodnil   vo   vzťahu   k jeho   námietke,   že   v konaní   okresného   súdu   došlo k závažnému   procesnému   pochybeniu,   pretože   vo veci   konali   dva   okresné   súdy   a dve okresné prokuratúry.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že najvyššiemu súdu bol návrh okresného súdu na predĺženie lehoty trvania väzby doručený 15. decembra 2006. Návrh na predĺženie lehoty   trvania väzby bol   zaslaný právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   sa k nemu vyjadril podaniami doručenými okresnému súdu 14. decembra 2006 a 3. januára 2007. Sťažovateľ sa k uvedenému návrhu vyjadril podaniami doručenými okresnému súdu 27.   decembra   2006   a 8.   januára 2007.   Najvyšší   súd   na neverejnom zasadnutí konanom 8. januára   2007   v trestnej   veci   sťažovateľa   rozhodol,   že   lehota   trvania   jeho   väzby   sa predlžuje do 10. júla 2007.

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nedostatočného podopretia   dôvodov   väzby   poukázaním   na   konkrétne   skutkové   okolnosti   preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 41/2006 z 8. januára 2007, v ktorom tento súd uviedol,   že   po   preskúmaní   obsahu   spisu   v predmetnej   veci   zistil,   že   podaný   návrh   na predĺženie lehoty väzby je dôvodný. V ďalšom texte svojho rozhodnutia poukázal na znenie príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   rozhodovania   o návrhu   na predĺženie lehoty väzby, ktoré v danej veci aplikoval, a následne okrem iného uviedol:„Aj   v súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   na   podklade   zadovážených   dôkazov pretrváva   dôvodnosť   podozrenia,   že   obžalovaný   M.   K.   mal   spáchať   skutky   uvedené v obžalobnom návrhu.

Dané sú u neho i dôvody tzv. kolúznej i preventívnej väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. tak, ako boli ustálené v právoplatných uzneseniach Okresného súdu v Martine sp. zn. Tp 5/05 z 13. januára 2005 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3 T 187/2005 z 27. apríla 2006. Väzba začala plynúť 10. januára 2005.

Ide   o obtiažnu   vec,   ktorú   doteraz   nebolo   možné   právoplatne   skončiť   v zákonnej dvojročnej lehote. Najvyšší súd nezistil prieťahy v konaní zo strany procesného súdu. Tieto vznikli   z objektívnych   príčin,   na   ktorých   sa   podieľal   aj   obžalovaný   opakovanými námietkami   zaujatosti   sudcov   prvého   i druhého   stupňa   tak,   ako   na   ne   poukázala predsedníčka senátu v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby.

Prepustením   obžalovaného   na   slobodu   hrozí   podstatné   sťaženie   alebo   zmarenie dosiahnutia   účelu   trestného   konania,   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   predĺžil lehota trvania väzby u obžalovaného M. K. do 10. júla 2007, ktorú považuje za reálnu na právoplatné skončenie veci.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd svoje závery ohľadom odôvodnenosti ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa podporil odkazom na predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu týkajúce sa jeho väzby [uznesenie z 13. januára 2005 o vzatí sťažovateľa do väzby a uznesenie z 27. apríla 2006, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   a rozhodol   o rozšírení   dôvodu   väzby   i podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku]. V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 13. januára 2005, na ktoré najvyšší súd vo svojom rozhodnutí odkazuje, okresný súd vo vzťahu k dôvodom väzby uviedol, že sťažovateľ   je   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   skutkov,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu. Vo vzťahu   k svojmu   záveru   o obave z úteku   sťažovateľa   okresný   súd   poukázal na   jeho možnosti   a kontakty   v Taliansku,   v súvislosti   s obavou   pred   pokračovaním   v trestnej činnosti poukázal na jeho zisky, ktoré mu plynuli z trestnej činnosti, a vo vzťahu k riziku súvisiacemu   s ovplyvňovaním   svedkov   poukázal   na   skutočnosť,   že   matka   sťažovateľa, s ktorou   je   v telefonickom   kontakte,   nadviazala   kontakt   s jeho   spoluobžalovanou v predmetnom konaní. Okresný súd s prihliadnutím na tieto dôvody, ako aj vzhľadom na množstvo   nestotožnených   osôb   a zabezpečených   dôkazov   napokon   dospel   k záveru,   že sťažovateľ by mohol mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Okresný   súd   v súvislosti   s odôvodnením   dôvodov   väzby   sťažovateľa   v uznesení z 27. apríla   2006   okrem   iného   uviedol: „Obžalovaný   je   naďalej   dôvodne   podozrivý   zo spáchania   žalovanej   trestnej   činnosti.   Obžalovaný   sa   mal   trestnej   činnosti   dopúšťať dlhodobo. Vzhľadom na závažnosť tejto úmyselnej trestnej činnosti a doteraz nestotožnenú istú časť siete obžalovaného, existuje dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia z väzby na slobodu by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Obžalovaný bol doposiaľ päťkrát súdom potrestaný, naposledy v roku 2002, pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zák. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Napriek skutočnosti,   že   pri   prvých   štyroch   odsúdeniach   sa   na   páchateľa   hľadí   akoby   nebol odsúdený,   je možné konštatovať,   že obžalovaný   má sklony   k páchaniu   trestnej   činnosti. Uvedené skutočnosti ako aj to, že mu z trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu mali plynúť   vysoké   finančné   príjmy,   odôvodňujú   obavu,   že   obžalovaný   by   mohol   v prípade prepustenia z väzby pokračovať v páchaní trestnej činnosti...

Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný M. K. je stíhaný ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. vo vzťahu k trestnému činu obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 1, 3 písm. d) Tr. zák. a trestnému činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Tr. zák.“

V závere tohto rozhodnutia okresný súd na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k rozšíreniu dôvodov väzby sťažovateľa aj o dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uviedol: „Súd mal za preukázané z pripojených listinných dôkazov, a to konkrétne zo zápisnice o trestnom oznámení podanou Z. K. dňa 8. 3. 2006 a zo zápisnice spísanej na Okresnej prokuratúre v Žiline dňa 24. 4. 2006 s oznamovateľkou M. K., že obžalovaný M. K. sa i napriek tomu, že je vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina pokúša písomne zastrašovať   a ovplyvňovať   svedkyne,   ktoré   v jeho   trestnej   veci   v prípravnom   konaní vypovedali.   Teda   jeho   listy   adresované   týmto   svedkyniam   obsahujú   vyhrážky,   ktoré   sa týkajú nielen ich osôb, ale smerujú aj voči ďalším im blízkym osobám.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa (vrátane posúdenia aktuálnosti záverov súdov uvedených v predchádzajúcich rozhodnutiach   v danom   štádiu   trestného   konania),   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal zo skutkového   a právneho   stavu   vyplývajúceho   zo   spisového   materiálu   v danej   veci, z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, z uznesení okresného súdu z 13. januára 2006 a z 27. apríla 2006, v ktorých okresný súd poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce prijatie   záveru   o závažnosti   jeho   trestnej   činnosti   i záveru   ohľadom   pretrvávania jednotlivých väzobných dôvodov u neho, pričom uvedené právne závery najvyšší súd plne akceptoval.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvody väzby sťažovateľa boli v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv (predovšetkým pri podávaní žiadostí o prepustenie na slobodu, ako aj   sťažností   proti   rozhodnutiam   o nich)   preskúmavané   zo   strany   všeobecných   súdov pravidelne v krátkych časových intervaloch, odôvodnenie najvyššieho súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m. III. ÚS 209/04).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008