znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F., bytom V., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní vedenom   pod sp. zn. Er 720/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. F. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2005 doručená sťažnosť Ing. P. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 720/00.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   manžel   povinnej   podal v exekučnom konaní vedenom na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. M. B., P., „... návrh na zastavenie exekúcie a vylúčenie veci z exekúcie Ex 4/2000, Er 720/00, ktoré som ako reakciu na konanie exekútora podal spoločne s návrhom na odklad exekúcie...“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „... po jeden a pol roku od podania týchto procesných návrhov exekučný súd nevykonal žiaden procesný úkon smerujúci k vydaniu rozhodnutia vo veci samej (...)

V súlade s procesným právom som proti takémuto počínaniu ex. súdu podal sťažnosť predsedovi   Okr.   súdu   Poprad   31. 8. 2004.   Na   túto   sťažnosť   mi   dňa   5. 10. 2005   bola doručená odpoveď predsedu OS Poprad, že moja sťažnosť nie je odôvodnená a že súd na základe   návrhov   účastníkov   konania   rozhodoval   v primeraných   lehotách.   Dňa 12. 9. 2005   bolo   vydané   rozhodnutie   pol   roka   po   tom,   čo   vraj   došlo   k   vymoženiu pohľadávky, v ktorom sa prostredníctvom procesného rozhodnutia s náznakmi rozhodnutia vo veci samej rozhodlo o mojich návrhoch“.

Na ústavný súd sa sťažovateľ obracia preto, lebo zastáva názor, že v konaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, vylúčenie veci   z exekúcie a návrhu na odklad exekúcie vedenom   pod   sp. zn.   Er 720/00   bol   okresný   súd   nečinný   a nerozhodol   pred   skončením exekúcie, čo považuje za rozporné s ústavou aj so zákonom.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   dospel   k   záveru,   že   postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Nečinnosť súdu v konaniach o návrhoch Ing. P. F. o zastavení exekúcie a vylúčení veci z exekúcie a návrhu o odklad exekúcie v konaní o výkone rozhodnutia na OS Poprad zn. Er 720/00 je porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí   odôvodniť   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ domáha (napr. IV. ÚS 35/04). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Tieto   pravidlá   ústavný   súd   uplatnil   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, vylúčenie veci z exekúcie a o návrhu na odklad exekúcie vedenom pod sp. zn. Er 720/00, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03,   I. ÚS 235/03).   Inými   slovami   to   znamená,   že   ak   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   o   porušení   základného   práva zaručeného   v   ústave   alebo   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve   o   ľudských   právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v   prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o   jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho   orgánu   (mutatis   mutandis   I. ÚS 89/02,   I. ÚS 47/03,   I. ÚS 122/03,   I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   (napr.   PL. ÚS 25/01).   Rovnako   stabilnou   súčasťou rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor,   že   účelom   predmetnej   zákonnej   lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných   práv   a   slobôd   na   jednej   strane   a   potrebou   ochrany   princípu   právnej   istoty na strane druhej (mutatis mutandis I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V prípade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sú však toto   právo a princíp   právnej istoty   v istom   zmysle a do   istej   miery   totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd zároveň chráni jeden konkrétny rozmer princípu právnej istoty; rozmer spočívajúci v nároku účastníka konania na odstránenie stavu právnej neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá.

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (mutatis mutandis I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania,   a   k   porušovaniu   označeného základného práva už nedochádzalo.

Z ústavným   súdom   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   sp. zn.   Er 720/00   vyplýva, že okresný   súd   uznesením   z   12. septembra 2005   okrem   iného „... v exekučnej   veci u súdneho   exekútora   JUDr.   Ľ.   S.,   Exekútorský   úrad   P.,   zastúpený   súdnym   exekútorom JUDr. M. B., Exekútorský úrad, P. oprávneného Ú. v P., proti povinnej O. F., bytom P., zast. opatrovníkom J. H., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Poprad, o výkon exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Poprad 9 C 245/99-35 zo dňa 13. 9. 1999 rozhodol takto: Súd   návrh   Ing.   P.   F.   na   zastavenie   exekúcie   a vylúčenie   veci   z exekúcie   z dôvodu neodôvodneného   rozsahu   zo   dňa   23. 3. 2004   zamieta.   Súd   návrh   Ing.   P.   F.   na   odklad exekúcie zo dňa 25. 3. 2004 zamieta...“.

Označené uznesenie podľa doručenky sťažovateľ prevzal 29. septembra 2005 s tým, že proti citovaným výrokom odvolanie nie je prípustné, v nadväznosti na čo nadobudlo predmetné   uznesenie   v   časti   týkajúcej   sa   týchto   výrokov   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia sťažovateľovi. Od uvedeného dátumu začala sťažovateľovi plynúť dvojmesačná lehota v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Predmetná   sťažnosť   však   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   6. decembra 2005 (podaná na poštu 5. decembra 2005), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 70/03) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

K odvolaniu   sťažovateľa,   ktoré   podal   13. októbra 2005   proti   výroku   uznesenia okresného súdu   sp. zn. Er 720/00 z 12. septembra 2005, ktorým   bolo zastavené konanie o námietke   sťažovateľa   vzťahujúcej   sa   na   postup   súdneho   exekútora   pri   skončení a vyúčtovaní trov exekúcie (v nadväznosti na čo Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2 CoE 67/05 z 30. novembra 2005 rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku zrušil), záverom ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti sa ďalším   priebehom   konania   v časti   týkajúcej   sa   výroku   zrušovacieho   uznesenia odvolacieho súdu vo väzbe na namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006