znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Excel,   spol.   s   r.   o.,   B.   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. K.,   B. B.,   vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 182/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Excel, spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. novembra 2004 doručená sťažnosť Excel, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 182/03.Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   1. júla 2003   podala   okresnému   súdu   žalobu o zaplatenie   103 475,84 Sk   s   príslušenstvom.   Od   podania   žaloby   okresný   súd   vo   veci nekonal   viac   ako   16 mesiacov,   preto   1. júla 2004   podala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 26. júla 2004 žiadala okresný súd, aby vo veci konal.

Predseda okresného súdu na jej sťažnosť do dnešného dňa neodpovedal. Okresný súd uznesením   z   1. októbra 2003   zrušil   platobný   rozkaz   a   od   tohto   dátumu   len   vyzval žalovaného 9. júla 2004.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 182/03 okresný súd porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu vo veci konať a domáha sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 182/03.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II.   ÚS   109/03),   „argumenty   v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľky   a   zo   spisu   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 26 Cb 182/03   zistil,   že   konanie   o   zaplatenie   103 475,84 Sk   s   príslušenstvom prebieha na okresnom   súde od   3. júla 2003 (keď bola okresnému súdu   doručená žaloba sťažovateľky).   K sťažnosti   sa   vyjadril   aj predseda   okresného   súdu   podaním   doručeným ústavnému súdu 31. januára 2005, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva:

«dňa   21. 7. 2003 - výzva   súdu   žalobcovi   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   dňa 6. 8. 2003 - záznam   o   zaplatení   súdneho   poplatku,   dňa   27. 8. 2003 - vydaný   platobný rozkaz,   dňa   19. 9. 2003 - uznesením   zrušený   platobný   rozkaz   č.   ROB 1130/03   z dôvodu, že nebolo možné doručiť ho čo i len jednému zo žalovaných, dňa 28. 10. 2003 - vec bola prevedená   do   registra   „Cb“,   z dôvodu   zrušenia   platobného   rozkazu,   dňa   13. 4. 2004 - podanie právneho zástupcu žalobcu - zmena žalobného návrhu zo dňa 1. 7. 2003 + žiadosť o   konanie   vo   veci,   dňa   9. 7. 2004 - úprava   sudcu - výzva   žalobcovi,   či   podanie   zo   dňa 13. 4. 2004 má súd považovať za čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania v zmysle § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, dňa 28. 7. 2004 - podanie právneho zástupcu žalobcu - oznámenie v právnej veci žalobného návrhu proti odporcovi AHOLD Slovakia, s. r. o., dňa 20. 8. 2004 - uznesením súd uložil odporcovi vyjadriť sa písomne k veci, dňa

4. 10. 2004 - vyjadrenie odporcu k návrhu na zaplatenie 103.475,84 Sk s príslušenstvom, dňa 14. 1. 2005 - úprava sudcu - doručiť vyjadrenie odporcu navrhovateľovi a oznámenie žalobcovi, že vec bude riešená v poradí.»

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na celkovú dĺžku konania   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   citovaného   článku   ústavy. V postupe okresného súdu je síce možné zistiť aj prieťah (obdobie od 28. októbra 2003 do 9. júla 2004),   išlo   však   doteraz   o   ojedinelý   prieťah,   ktorý   bol   následnými   úkonmi zo strany okresného súdu napravený.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (IV. ÚS 203/03),   pričom   jednorazový   „výpadok“   v konaní   súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   súčasne   zobral   do   úvahy   aj   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka konania,   ktorý   svojím   správaním   môže   tiež   prispieť   k   zbytočným   prieťahom,   pretože ak na jednej   strane   sťažovateľka   ako   účastníčka   konania   je   oprávnená   využiť   na   svoju obranu všetky procesné prostriedky dané jej príslušným procesným kódexom, na druhej strane musí počítať s tým, že ich včasné nevyužitie môže mať za nevyhnutný dôsledok spomalenie   postupu   všeobecného   súdu   pri   prerokovaní   veci   samej,   a tým   aj   predĺženie súdneho   konania   a že   tento   dôsledok   (predĺženie   konania)   nemôže   v sťažnosti   podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho práv podľa citovaných článkov ústavy. A fortiori to   platí   v prípade   akéhokoľvek   podania   sťažovateľky   adresovaného   súdu spôsobom,   ktorý   musí   byť   zrozumiteľný   a v súlade   s   príslušným   procesným   kódexom. Za takéto „správanie“ pričítateľné podľa okolnosti veci výlučne na ťarchu účastníka konania možno   považovať   aj   „nezaplatenie   súdneho   poplatku   splatného   podaním   návrhu“ a „podanie   právneho   zástupcu   žalobcu - zmena   žalobného   návrhu   zo   dňa   1. júla 2003“ v prípade sťažovateľky v danej veci (mutatis mutandis I. ÚS 41/03).

Na základe uvedeného, ako aj berúc do úvahy povahu veci, jej zložitosť a celkovú doterajšiu   dobu   konania   pred   okresným   súdom,   ústavný   súd   konštatoval,   že   vzhľadom na uvedené skutočnosti doterajší postup okresného súdu nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov   v konaní,   dôvodnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, preto musel sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005