znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 41/04-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti A. S., bytom B., a A. S., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 125/00, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A.   S. a A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 125/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 125/00 konal bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 41/04 z 18. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. S., bytom B., a A. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 125/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali umožnenia vstupu na pozemok a nariadenia predbežného opatrenia.

Sťažovateľky uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci samej meritórne rozhodnuté.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp.   zn.   Spr   2118/03   doručeným   ústavnému   súdu   15. apríla 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   I pod   sp.   zn.   15 C 125/00 na základe návrhu navrhovateľky v 1. a 2. rade doručeného súdu dňa 18. 8. 2000.

Uznesením   č. k.   15 C 125/00-26   zo   dňa   6. 9. 2000   súd   rozhodol   o návrhu na umožnenie   vstupu   na   pozemok   a   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Na základe odvolania odporcu v 1. a 2. rade doručeného súdu dňa 28. 9. 2000 sudkyňa úpravou   zo   dňa   24. 10. 2000   doručila   odvolanie   na   vyjadrenie   PZ   navrhovateľov. Vyjadrenie bolo doručené súdu dňa 14. 11. 2000.

Vec   bola   predložená   odvolaciemu   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie dňa 11. 1. 2001.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   14   Co   10/01-67   zo   dňa 14. 3. 2001 napadnuté uznesenie potvrdil a spis dňa 21. 3. 2001 vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie   konanie.   Úpravou   zo   dňa   10. 4. 2001   dala   konajúca   sudkyňa   civilnej   kancelárii pokyn na vyexpedovanie rozhodnutia.

Dňa   8. 8. 2001   podala   navrhovateľka   v 1.   a   2.   rade   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   podľa   zák.   č.   71/1992   Zb. o súdnych   poplatkoch   v platnom   znení.   Listom   zo   dňa   19. 9. 2001   sa   sudkyňa   obrátila na Okresný súd Bratislava I odbor životného prostredia a žiadala vyjadrenie (informácie) k predmetnej veci v lehote 10 dní. Dňa 5. 9. 2001 doručila právna zástupkyňa odporcov vyjadrenie k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 15. 10. 2001 doručil súdu Okresný súd Bratislava I požadované informácie. Úpravou zo dňa 5. 11. 2001 bol daný pokyn   kancelárii   na   vyexpedovanie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia.   Výzva   bola   doručená   PZ   navrhovateľov dňa 10. 11. 2001. Súdny poplatok bol uhradený dňa 20. 11. 2001.

Uznesením   č.   k.   15   C   125/00-90   zo   dňa   3. 12. 2001   súd   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   zamietol.   PZ   navrhovateľov   doručil   súdu   odvolanie dňa 31. 12. 2001 iba v jednom vyhotovení a preto bol vyzvaný dňa 16. 1. 2002 na doručenie potrebných počtov rovnopisov podania. Dňa 6. 2. 2002 výzvu súdu splnil a odvolanie bolo doručené PZ odporcov v súlade s O. s. p. na vyjadrenie dňa 4. 6. 2002 na základe pokynu sudkyne zo dňa 7. 5. 2002.

Vec bola predložená Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie dňa 17. 12. 2002. Uznesením č. k. 13 Co 569/02-129 zo dňa 30. 9. 2003 odvolací súd predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol doručený tunajšiemu súdu dňa 31. 10. 2003. Zákonná sudkyňa dňa 23. 1. 2004 dala pokyn na doručenie uznesenia a stanovila termín na deň 10. 2. 2004. Na stanovený termín sa navrhovateľka v 1. rade a odporkyne v 1. a 2. rade   nedostavili.   Uznesením   z 10. 2. 2004   súd   pripustil   rozšírenie   návrhu   a uložil navrhovateľke v 1. a 2. rade zaplatiť súdny poplatok za rozšírenie návrhu. Dňa 17. 2. 2004 sudkyňa požiadala Okresný súd Bratislava I o zaslanie listinných dokladov. Podľa výpisu z NBS   zo dňa   13. 2. 2004   bol   súdny   poplatok   uhradený.   Podaním   doručeným   súdu dňa 11. 3. 2004 urgoval PZ navrhovateliek vydanie rozhodnutia o návrhu na nariadenie PO. Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 125/00   nedošlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   a   subjektívne   zavinenie konajúcej sudkyne zistené nebolo. Sudkyňa vybavuje v oddelení 15 C v súlade s Občianskym súdnym   poriadkom   vysoký   počet   pridelených   vecí   popri   priebežnom   mesačnom   nápade nových vecí (cca 600 vecí).

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky,   aby   bola   vzatá   na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   konal   v súlade s platnými   právnymi   predpismi   s poukazom   na   predmet   sporu,   potrebu   vykonania dokazovania listinnými dokladmi, ktoré súd žiadal, s prihliadnutím na skutočnosť, že PZ navrhovateliek návrhy   podával   na   súd   bez   uhradenia   súdnych   poplatkov   splatných s podaním návrhu (zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení) a s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 15 C.

Zdĺhavosť   predmetného   konania   spôsobuje   konanie   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia pred súdom prvého stupňa ako i pred odvolacím súdom, taktiež neúmerná   zaťaženosť   sudkyne   z dôvodu   nedostatočného   personálneho   obsadenia Okresného   súdu   Bratislava   I   sudcami   vzniknutého   po   odchode   sudkýň   na   materskú dovolenku a do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Prehľad   úkonov   konania   uvedený   vo   vyjadrení   podpredsedníčky   okresného   súdu zo 6. apríla 2004 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri posudzovaní opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku   dokumentáciu   obsiahnutú v predloženom spise a všetky relevantné skutočnosti, ktoré z nej vyplývali.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

III.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania prebiehajúceho na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 125/00 je sťažovateľkami   uplatnený   nárok   na   umožnenie   vstupu   na pozemok   a návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Keďže   v priebehu   doterajšieho   konania   neboli   uskutočnené pojednávania ani iné úkony vo veci samej a boli vykonané iba úkony súvisiace s návrhmi sťažovateliek   na   vydanie   predbežných   opatrení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   skutkovú a právnu zložitosť veci dosiaľ nie je možné reálne hodnotiť, z čoho vyplýva, že prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať vplyv na celkovú doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Ústavný súd hodnotil aj správanie sťažovateliek ako účastníčok konania vo vzťahu k zbytočným   prieťahom   v konaní,   pričom   neboli   zistené   také   skutočnosti,   ktorými by sťažovateľky   prispeli   k predĺženiu   konania.   Je   pravdou,   že   sťažovateľky   v konaní uplatnili celkom tri návrhy na vydanie predbežného opatrenia, čo však nemožno pripísať na ich ťarchu v súvislosti so vznikom zbytočných prieťahov v konaní, ale ani na ťarchu konajúceho súdu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   obdobie,   o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní. Podiel na vzniku zbytočných prieťahov však v takomto prípade nemožno spravidla pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (m. m. I. ÚS 15/02, III. ÚS 91/02, III. ÚS 127/03).

Čo   sa   týka   nezaplatenia   súdneho   poplatku   splatného   podaním   návrhu   (za   návrh na vydanie predbežného opatrenia a za rozšírenie návrhu), túto skutočnosť možno pripísať na   ťarchu   sťažovateliek,   no   vzhľadom   k celkovému   doterajšiemu   priebehu   konania predstavujú   prieťahy,   ktoré   v dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   vznikli,   podstatný nepomer   voči   prieťahom   zapríčineným   neefektívnymi   úkonmi   a nečinnosťou   okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť je konkretizovaná najmä v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Konanie   vo   veci   bolo   začaté   18. augusta 2000,   keď   sťažovateľky   podali   návrh okresnému   súdu.   Počas   celého   konania   okresný   súd   nerealizoval   žiadne   úkony   ani nenariadil   pojednávania   vo   veci   samej.   Jediné   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo 10. februára 2004,   sa   týkalo   nariadenia   predbežného   opatrenia.   Preto   obdobie od 18. augusta 2000 až do súčasnosti (okrem časového úseku konania od 11. januára 2001 do   21.   marca   2001 a od 17. decembra 2002 do 31. októbra   2003,   keď   sa   spis nachádzal na krajskom   súde)   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy   spôsobené   okresným súdom.   Pri tomto   hodnotení   bral   ústavný   súd   do   úvahy   aj význam   konania   z pohľadu sťažovateliek.   Z obsahu   spisu   možno   vyvodiť,   že   v dôsledku   začatia   výstavby   objektu na pozemku odporkýň hrozí sťažovateľkám vznik škody.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníkov súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, ale prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, I. ÚS 132/02).

Zbytočné   prieťahy   v konaní   nemožno   ospravedlniť   argumentmi   uvedenými v písomnom vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu, ako napr. neúmerná zaťaženosť sudkyne, nedostatočné personálne obsadenie okresného súdu, neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   na   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (III. ÚS 17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a v tejto   súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý   sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   zabezpečuje   v súvislosti   s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   15 C 125/00,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   môže   len na základe návrhu, pričom sťažovateľ podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde musí uviesť rozsah primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha (napr. I. ÚS 221/03).

Sťažovateľky, ktoré boli v konaní kvalifikovane zastúpené advokátom, sa v žiadnom zo svojich podaní priznania primeraného finančného zadosťučinenia nedomáhali, preto im ho ústavný súd nepriznal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešným sťažovateľkám   úhradu   trov   nepriznal, pretože   si   ich   právny   zástupca   neuplatnil   a trovy konania nevyčíslil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004