znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 409/2010-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. L., O., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“ takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   J.   L.   podľa   čl. 27   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri vybavovaní petície „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“ p o r u š e n é   b o l o.

2. Národná rada Slovenskej republiky   j e   p o v i n n á   uhradiť Ing. J. L. trovy konania v sume 606,61 € (slovom šesťstošesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   obracať   sa   sám   alebo   s inými   vo   veciach   verejného   alebo   iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami   podľa   čl. 27   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Národnej   rady   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „národná   rada“),   konkrétne Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody (ďalej aj „výbor“), pri vybavovaní petície s názvom „Stromy, o ktoré sa nemusíme   báť“,   a súčasne   navrhol   zakázať   národnej   rade   pokračovať   v porušovaní uvedeného práva.

Zo sťažnosti a z ďalších predložených písomností ústavný súd zistil tieto skutočnosti:Dňa 22. apríla 2009 bola Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária národnej rady“) doručená petícia s názvom „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“, ktorú podpísalo platným spôsobom 40 508 občanov. Sťažovateľ nielenže podporil uvedenú petíciu, ale zároveň bol ako jeden z jej signatárov určený na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim   petíciu.   Obsahom   petície   bola   žiadosť,   aby   v zákone   č. 543/2002   Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov bola zakotvená povinnosť miest a obcí vyhlásiť časť mestskej zelene za chránenú zeleň, pričom vyňať konkrétnu plochu chránenej zelene z takéhoto ochranného režimu by bolo možné len obecným referendom. Ďalej   ňou   bolo   žiadané,   aby   v označenom   zákone,   ako   aj   v   zákone   č. 326/2005   Z. z. o lesoch   v znení   neskorších   predpisov   bola   zabezpečená   ochrana   lesov   tak,   aby na Slovensku vznikli územia, na ktorých sa nebude za žiadnych okolností ťažiť drevo. Prijatie petície bolo potvrdené listom vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája 2009 č. P-10/2009-RPPS. Podľa tohto listu nemala petícia také vecné nedostatky, ktoré by neumožňovali jej prešetrenie. Keďže predmetná petícia nebola podpísaná aspoň 100 000 občanmi, nespĺňala podmienku podľa § 133 ods. 3 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o rokovacom poriadku“), aby bola prerokovaná priamo národnou radou. Predseda národnej rady ju preto 6. mája 2009 pridelil na ďalšie konanie príslušnému výboru v zmysle § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu mu nebolo ako osobe   určenej   na   zastupovanie   v   styku   s orgánom   vybavujúcim   petíciu   doručené vyrozumenie o spôsobe jej vybavenia. Zo zápisníc príslušného výboru navyše vyplýva, že do tohto dňa petícia nebola ani predmetom jeho rokovania. Tento postup národnej rady považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva obracať sa sám alebo s inými na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1   ústavy.   Tomuto   základnému   právu   podľa   neho   zodpovedá   povinnosť   štátnych orgánov vybavovať žiadosti, návrhy a sťažnosti v zmysle tohto článku ústavy. V prípade, že štátny orgán, na ktorý sa fyzická osoba obráti so svojou petíciou, túto petíciu nevybaví spôsobom   ustanoveným   zákonom,   poruší   tým   petičné   právo   osoby,   ktorá   sa   s takouto petíciou   na   štátny   orgán   obrátila.   Uvedené   základné   právo   síce   podľa   sťažovateľa neznamená povinnosť vyhovieť petícii, zodpovedá mu však povinnosť štátnych orgánov zaoberať sa ňou a písomne upovedomiť osobu určenú na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim   petíciu   o spôsobe   jej   vybavenia.   Za   takéto   písomné   oznámenie   však nepovažoval oznámenie vedúceho kancelárie národnej rady z 12. mája 2009, keďže petícia predložená národnej rade sa podľa § 133 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vybavuje prerokovaním v príslušnom výbore.

Ústavný   súd   požiadal   5.   augusta   2010   predsedu   národnej   rady   o vyjadrenie k predmetnej   sťažnosti.   Predseda   národnej   rady...   vo   svojom   vyjadrení   zo 7. septembra 2010 uviedol, že napriek tomu, že sťažovateľ nebol zo strany výboru do júna 2010 písomne vyrozumený o spôsobe   vybavenia predmetnej   petície,   členovia   výboru   sa   s jej obsahom oboznámili bez toho, aby prijali nejaké uznesenie. Až 10. júna 2010 prijali uznesenie č. 580, ktorým vzali petíciu na vedomie. Vo vyjadrení predsedu národnej rady sa ďalej uvádza, že ešte v máji 2010 bol výboru doručený mail sťažovateľa, ktorým sa zaujímal o osud petície. Obratom mu bola odoslaná odpoveď, podľa ktorej výbor vzal petíciu na vedomie a rozhodol sa vecný problém, na ktorý poukazuje, riešiť v zákonoch, pri ktorých vystupuje výbor ako gestorský. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa listom z 1. júna 2010 obrátila na vtedajšieho predsedu národnej rady... so sťažnosťou, v ktorej požiadala o písomné oznámenie výsledku prerokovania sťažnosti na postup uvedeného výboru. Dňa 7. júla 2010 bolo následne jej i sťažovateľovi   zaslané   uznesenie   výboru   č. 580   z 10.   júna   2010   k predmetnej   petícii. V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   národnej   rady   konštatoval,   že   podľa   jeho   názoru neboli konaním výboru   nijako   dotknuté   práva   sťažovateľa,   pretože   výsledok   vybavenia príslušným výborom bol primeraným spôsobom oznámený jednak prostredníctvom listu právnej   zástupkyni sťažovateľa, ako aj na internetovej   stránke národnej   rady.   Sťažnosť preto neodporučil prijať na ďalšie konanie.

Na   vyjadrenie   predsedu   národnej   rady   reagoval   sťažovateľ,   resp.   jeho   právna zástupkyňa   písomným   stanoviskom   doručeným   ústavnému   súdu   27.   septembra   2010. Sťažovateľ   v tomto   stanovisku   potvrdil,   že   jeho   právnej   zástupkyni   bol   doručený   list riaditeľky sekretariátu predsedu národnej rady s priloženým znením uznesenia č. 580, takýto postup   národnej   rady   však   nepovažoval   za   súladný   s § 5   ods. 6   zákona   č. 85/1990   Zb. o petičnom práve v znení účinnom do 30. júna 2010 (ďalej len „zákon o petičnom práve“), ktoré ukladalo príslušnému orgánu prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci,   jeho   súlad   alebo   rozpor   s právnymi   predpismi   a verejným   alebo   iným   spoločným záujmom a výsledok   tohto   prešetrenia   písomne   oznámiť osobe   určenej   na zastupovanie v styku   s príslušným   orgánom   v lehote   30   dní   od   doručenia   petície.   Len   takýto   postup štátneho   orgánu,   ktorému   bola   petícia   predložená,   zodpovedá   petičnému   právu zakotvenému v čl. 27 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že petícia bola doručená kancelárii národnej rade 22. apríla 2009, pričom nebola vybavená až do 10. júna 2010, keď sa ňou zaoberal výbor. Tvrdenie predsedu národnej rady, že sa členovia výboru ešte predtým s obsahom petície oboznámili, nebolo   nijako   dokázané   a nepreukazuje   ho   ani   zmienka   o opätovnom   prerokovaní v uznesení č. 580. Sťažovateľovi ako osobe poverenej signatármi petície ich zastupovaním v styku s orgánom vybavujúcim petíciu   nebolo doručené žiadne písomné upovedomenie o spôsobe   jej   vybavenia.   Už   samotná   skutočnosť,   že   sa   príslušný   výbor   zaoberal predmetnou   petíciou   po   viac   ako   roku,   je   porušením   práva   sťažovateľa   garantovaného v čl. 27 ods. 1 ústavy.

Za   súladný   s týmto   ustanovením   ústavy   však   sťažovateľ   nepovažuje   ani   spôsob, akým došlo k jej vybaveniu. Z uznesenia č. 580 vyplýva, že výbor petíciu prerokoval tým spôsobom,   že   ju   zobral   na   vedomie   a skonštatoval,   že   námety   a žiadosti   obsiahnuté v uvedenej petícii sú trvale jedným z podkladov pri rokovaní výboru o návrhoch zákonov, kde   vystupuje   výbor   ako   gestorský.   Výbor   však   nezaujal   stanovisko   k obsahu   petície, vo vzťahu   k skutočnému   stavu   veci,   jeho   súladu   alebo   rozporu   s právnymi   predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom, hoci mu táto povinnosť vyplývala z § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve. Sťažovateľ vzhľadom na to tvrdí, že predmetná petícia nebola doteraz   prerokovaná   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   a preto   naďalej   trvá   stav porušovania jeho základného práva uvedeného v jeho sťažnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 409/2010-18 z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní verejného pojednávania v danej veci, prípadne aby doplnili svoje vyjadrenia k sťažnosti.

Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) mu predseda národnej rady listom z 22. novembra 2010 oznámil, že zotrváva   na svojom   vyjadrení   zo   7.   septembra   2010,   a zároveň   ho   doplnil   poukazujúc na osobitný   charakter   národnej   rady   v porovnaní   s ostatnými   štátnymi   orgánmi   pri uplatňovaní petičného práva občanmi. Z porovnania predmetu petície a § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve vyplýva, že petíciu nebolo možné vybaviť postupom ustanoveným týmto ustanovením. Predmetom petície bolo totiž prijatie novej zákonnej úpravy, a preto národná rada alebo jej výbor nemohli postupom podľa uvedeného ustanovenia zisťovať skutočný stav veci a jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi, keďže jeho podstatou bola práve neexistencia určitej právnej úpravy.

Vo svojom vyjadrení zaujal predseda národnej rady stanovisko aj k otázke lehoty podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve, ktorú nepovažoval za aplikovateľnú v prípade postupu národnej rady a jej výboru pri vybavovaní petície. V súlade s ustanoveniami zákona o rokovacom poriadku bolo nevyhnutné rozlišovať, či v prípade predmetnej petície išlo o jej pridelenie alebo postúpenie výboru národnej rady. Podľa § 46 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku prerokujú výbory v určenej lehote len tie veci, ktoré im boli pridelené. V prípade postúpenia   veci,   čo   je i postup   podľa   § 133 ods. 1 zákona o rokovacom   poriadku,   však nedochádza k určeniu lehoty a takéto určenie neumožňuje ani iný právny predpis.

Podľa   názoru   predsedu   národnej   rady   síce   sťažovateľ   nemusel   v čase   podania sťažnosti vedieť, že jeho petícia bude v krátkom čase prerokovaná v gestorskom výbore, ústavný súd ale v dobe prijatia sťažnosti na ďalšie konanie mal vedomosť o jej vybavení, a preto mal sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru   ústavného   súdu   (konkrétne   II. ÚS 55/02),   podľa   ktorej   sa   v konaní   pred ústavným súdom poskytuje ochrana základnému právu len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany,   teda   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   trvalo   porušenie   základného práva.

V   závere   konštatoval,   že   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 27   ods. 1   ústavy v danej   veci   postupom   národnej   rady   porušené   nebolo   a navrhol   sťažnosti   nevyhovieť. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na priznanie trov konania upozornil, že sťažovateľ mohol využiť postup podľa § 54 zákona o ústavnom súde a vziať svoju sťažnosť späť v momente, keď sa dozvedel,   že jeho petícia   bola gestorským výborom vybavená. Ak   tento postup nevyužil,   nemožno   pripustiť,   aby   národná   rada   znášala   všetky   trovy   konania,   ktoré sťažovateľovi vznikli jeho neopodstatneným konaním.

Sťažovateľ vo vyjadrení k citovanému stanovisku predsedu národnej rady reagoval na jeho doplňujúce vyjadrenie. Predovšetkým odmietol jeho názor, podľa ktorého sa § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve v znení po novele uskutočnenej zákonom č. 112/2010 Z. z. (predtým   § 5   ods. 6   zákona   o petičnom   práve)   nevzťahuje na   postup   národnej   rady   pri vybavovaní petícií. Súhlasil s názorom predsedu národnej rady, že ten nebol oprávnený určiť lehotu na vybavenie petície, dôvodom toho však nebol rozdiel medzi „postúpením“ a „pridelením“   veci,   ale   skutočnosť,   že   táto   lehota   vyplývala   z uvedeného   ustanovenia zákona o petičnom práve. Zvláštna úprava podľa takéhoto postupu sa totiž podľa zákona o rokovacom   poriadku   síce   uplatní   pred   všeobecnou   úpravou   podľa   zákona   o petičnom práve, prvý z uvedených zákonov ale žiadne lehoty na vybavenie petície neustanovuje.

Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam sťažovateľ poukázal na to, že predseda národnej rady vo svojom doplňujúcom vyjadrení už neuvádza, že petícia bola príslušným výborom prerokovaná pred podaním sťažnosti, ako tvrdil vo svojom pôvodnom vyjadrení, a k čomu národná rada ani vtedy nepredložila žiadny dôkaz. S ohľadom na súčasné znenie § 5 ods. 7 zákona   o petičnom   práve   zopakoval   i svoje   výhrady   k samotnému   vecnému   spôsobu vybavenia   petície.   Zdôraznil,   že   trvá   na   svojom   pôvodnom   tvrdení,   že   uznesením príslušného výboru z 10. júna 2010 nebola jeho petícia vybavená.

Na   toto   tvrdenie   sťažovateľ   odkázal   i vo   vzťahu   k otázke   náhrady   trov   konania. Zároveň   dodal,   že i v prípade,   ak by k vybaveniu petície   došlo   10.   júna 2010,   bola by s ohľadom   na   uznesenie   ústavného   súdu   citované   predsedom   národnej   rady   sťažnosť podaná   v dobe,   keď   trvalo   namietané   porušovanie   označeného   základného   práva. Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania v hodnote 606,61 €.

Obaja   účastníci   vo   svojich   vyjadreniach   súhlasili   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústava vo svojom čl. 27 ods. 1 zaručuje každému petičné právo, ktoré vymedzuje tým spôsobom, že každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi   a sťažnosťami.   Takto   vymedzené   subjektívne   právo   je   priamo   aplikovateľné (I. ÚS 38/94), v rovine zákonnej je však jeho výkon ďalej upravený predovšetkým zákonom o petičnom   práve.   Ústavný   súd   sa   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zaoberal   obsahom uvedeného   základného   práva,   pričom   vymedzil   niektoré   jeho   komponenty   tak   vo   fáze zostavovania petície (porov. II. ÚS 44/00), ako aj vo vzťahu k jej vybaveniu (III. ÚS 4/08, III. ÚS 266/08).

S ohľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd ďalej zaoberal druhou z uvedených fáz, a to vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim z uplatneného petičného práva v prípade, že petícia smeruje voči národnej rade. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právne závery obsiahnuté   v uznesení   sp. zn.   III. ÚS 266/08,   predmetom   ktorého   boli   požiadavky smerujúce   k prípadným   legislatívnym   zmenám   v oblasti   zdravotného   poistenia   a ktorú podpísalo   viac   ako   100 000   občanov,   čím   bola   na   jej   prerokovanie   príslušná   samotná národná rada. Ústavný súd v tomto uznesení uviedol, že rešpektovanie podstaty a zmyslu petičného práva sťažovateľa zo strany národnej rady vyžaduje, aby sa plénum národnej rady pri   prešetrení   a vybavení   petície   vzhľadom   na   § 5   zákona   o petičnom   práve   „vecne zaoberalo   požiadavkami   petície   a stavom   legislatívneho   prostredia   vo   sfére   verejného zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, z hľadiska ich kolízie alebo súladu   s verejným   záujmom   spočívajúcim   v reálnom   a efektívnom   naplnení   základného práva na ochranu zdravia zaručeného v čl. 40 ústavy za súčasného rešpektovania ďalších základných práv a slobôd, ako aj princípov právneho štátu“. Uvedený záver ústavného súdu v sebe implikuje požiadavku vecného posúdenia obsahu petície z hľadiska § 5 ods. 6 zákona o petičnom   práve,   podľa   ktorého   je   príslušný   orgán   verejnej   správy   povinný   prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Ako ďalej v spomínanom uznesení ústavný súd uviedol, „z hľadiska účelu petičného práva (umožniť občanom účasť na správe vecí verejných) je zmyslom... diskusie v pléne národnej rady vytvorenie podmienok, aby v prípade   opodstatnenosti   požiadaviek   uvedených   v petícii   mohla   národná   rada prostredníctvom   pléna   alebo   výborov   prijať   vo   verejnom   záujme   potrebné   opatrenia legislatívneho alebo iného charakteru, a to uplatnením zákonodarnej iniciatívy, prípadne uplatnením kontrolnej a inej právomoci vo vzťahu k vláde alebo jej jednotlivým členom“.

Vo   vzťahu   k výsledku   takéhoto   vybavenia   (prerokovania)   petície   ústavný   súd uviedol, že z obsahu petičného práva nemožno vyvodiť povinnosť národnej rady petícii vyhovieť (obdobne aj I. ÚS 38/94). Národnej rade nemožno z hľadiska posudzovania, či došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva, vyčítať ani skutočnosť, že poslanci na svojom rokovaní v pléne len prijali uznesenie, ktorým vzali petíciu na vedomie, a nedospeli   ku   konsenzu   na   takom   znení   uznesenia,   ktoré   by   obsahovalo   formuláciu konkrétnych postojov k jednotlivým bodom petície. S ohľadom na predmet petície v danej veci, ktorý sa týkal možnej budúcej právnej úpravy, by totiž i tak akékoľvek stanovisko nebolo schopné   zaviazať do   budúcna   poslancov,   pretože   jeho   právne   účinky   by   neboli spôsobilé   derogovať   právne   účinky   čl. 73   ods. 2   ústavy   garantujúceho   slobodný   výkon poslaneckého mandátu.

V poslednej časti citovaného uznesenia sa ústavný súd vyslovil k dvom ostatným komponentom   ústavne   zaručeného   petičného   práva,   a to   k otázke   lehoty   na   vybavenie petície a požiadavke oznámiť výsledok jej prerokovania. Nedodržanie poriadkovej lehoty 30 dní,   príp.   ďalšej   dodatočnej   lehoty   30   dní   na   vybavenie   petície   ustanovenej   podľa § 5 ods. 6   zákona   o petičnom   práve   by   mohlo   predstavovať   dôvod   na   záver   o porušení ústavne   zaručeného   petičného   práva   vtedy,   „ak   by   v ich   dôsledku   došlo   k zmareniu samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“. Takýto   výsledok   je   v prípade   zákonodarnej   právomoci   národnej   rady   len   ťažko predstaviteľný,   pretože   zo strany   poslancov   môže   dôjsť   kedykoľvek   k iniciovaniu   alebo schváleniu potrebných zmien platnej úpravy. Vo vzťahu k zákonnej povinnosti písomne oznámiť výsledok vybavenia petície osobe, ktorá petíciu podala, uviedol, že nemôže byť nahradená iným prostriedkom, napríklad zverejnením informácie o výsledku prerokovania prostredníctvom   internetu.   Na   druhej   strane   ani   prípadné   oneskorené   poskytnutie,   príp. oznámenie   informácie   o výsledku   až   na   základe   výzvy   osoby,   ktorá   petíciu   podala, nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie čl. 27 ods. 1 ústavy.

Uvedené   kritériá   predstavovali   východisko   pre   posúdenie   namietaného   porušenia uvedeného základného práva sťažovateľa. S ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno zhrnúť, že medzi komponenty ústavne zaručeného petičného práva podľa čl. 27 ústavy potom, ako bola petícia podaná, patrí v prvom rade povinnosť prijať petíciu. Pokiaľ podaná   petícia   spĺňa formálne náležitosti,   je orgán   verejnej   moci,   ktorému bola petícia určená, povinný vybaviť ju, teda vecne sa zaoberať jej obsahom v lehote, ktorá neznemožní dosiahnutie   jej   účelu,   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   vychádza   z povahy   kompetencie a postavenia   orgánu   verejnej   moci,   proti   ktorému   petícia   smeruje,   a písomne   oznámiť výsledok vybavenia osobe, ktorá ju podala.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1...

Predmetom   sťažnosti   sú   dve   základné   námietky.   Prvá   smeruje   proti   spôsobu vybavenia petície, pretože príslušný výbor ju svojím uznesením len vzal na vedomie bez toho, aby zaujal stanovisko k jej obsahu. Druhá námietka sa týka doby, ktorá uplynula od doručenia do vybavenia petície. Sťažovateľ podal predmetnú sťažnosť v dobe, keď mu zo   strany   národnej   rady   nebolo   doručené   žiadne   písomné   vyrozumenie   o tom,   akým spôsobom bola petícia vybavená, pričom tento stav trval už viac ako trinásť mesiacov. V priebehu   konania   pred   ústavným   súdom   odoslal   sekretariát   predsedu   národnej   rady sťažovateľovi   list,   v ktorom   ho   informoval   o prijatí   uznesenia   č. 580,   ktorým   príslušný výbor   vzal   petíciu   na vedomie.   Takéto   vybavenie   však   sťažovateľ   naďalej   považoval za nedostatočné v zmysle § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve a ďalej tvrdil, že pretrváva porušovanie   jeho   označeného   základného   práva.   Vychádzajúc   z uvedených   skutočností ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa a dospel k týmto záverom:

Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí z hľadiska čl. 27 ods. 1 ústavy, sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu ktorej   sa   vzťahuje   obsah   tejto   petície.   Výkon   zákonodarnej   právomoci   národnej   rady významným spôsobom ovplyvňuje zásada slobodného výkonu poslaneckého mandátu, ktorá je   vyjadrená   v čl. 73   ods. 2   ústavy.   Podľa   tohto   ustanovenia   vykonávajú   poslanci   svoj mandát   osobne   podľa   svojho   svedomia   a presvedčenia   a nie   sú   viazaní   príkazmi.   Táto ústavná garancia sa premieta i do výkonu ich práva predkladať návrh zákona a hlasovať o návrhu zákona. Každý poslanec sa môže slobodne rozhodnúť, či navrhne prijatie zákona alebo zmenu určitého zákona, ako aj to, akým spôsobom bude o konkrétnom návrhu zákona hlasovať. Svoj postoj pritom z ústavnoprávneho hľadiska nemusí nijako odôvodňovať, jeho zodpovednosť   má   totiž   politický   charakter   voči   občanom   rozhodujúcim   vo   voľbách o zložení národnej rady.

Takto   vymedzená   povaha   zákonodarnej   činnosti   národnej   rady   je   významná i z hľadiska hodnotenia spôsobu vybavenia petície z jej strany. Ustanovenie čl. 27 ods. 1 ústavy   zaručuje   tiež   právo   obracať   sa   na   národnú   radu   so   žiadosťami,   návrhmi a sťažnosťami vo veciach jej zákonodarnej pôsobnosti. Účel tohto práva je potrebné vidieť predovšetkým   v možnosti   občanov   vyjadrovať   svoj   názor   vo   vzťahu   k zákonodarnej činnosti priamo národnej rade, pričom, ako už bolo uvedené, povinnosť zaoberať sa petíciou slúži   vytvoreniu   podmienok, „aby   v prípade   opodstatnenosti   požiadaviek   uvedených v petícii   mohla   národná   rada   prostredníctvom   pléna   alebo   výborov   prijať   vo   verejnom záujme   potrebné   opatrenia   legislatívneho   alebo   iného   charakteru“ (III. ÚS 266/08). Na druhej   strane   nemožno   toto   právo   chápať   ako   obmedzenie   právomoci   a uváženia národnej rady pri prijímaní zákonov. Obsah petície totiž nijakým spôsobom, pokiaľ ústava alebo zákon neustanoví inak, neobmedzuje vlastný výkon právomoci orgánu verejnej moci, pretože tomuto orgánu nevyplýva povinnosť petícii vyhovieť.

S ohľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že plénum národnej rady alebo príslušný   výbor   je   v zmysle   § 133   zákona   o rokovacom   poriadku   povinný   prerokovať petíciu a zaujať k nej stanovisko. Z tejto povinnosti však nevyplýva pre žiadneho poslanca povinnosť vyjadriť sa k nej v rámci rokovania príslušného orgánu ani hlasovať za uznesenie k nej, a to bez ohľadu na jeho obsah, a preto by prípadné preskúmavanie toho, do akej miery jednotliví poslanci pri rokovaní príslušného výboru boli oboznámení s obsahom petície, vyjadrovali sa k nemu a ani aké stanovisko k nemu zaujali, nemalo v okolnostiach danej veci   žiadnu   ústavnoprávnu   relevanciu.   Na   tomto   závere   nemení nič ani skutočnosť,   že ústavný   súd   v uznesení   sp. zn.   III. ÚS 266/08   hodnotil   priebeh   rozpravy   národnej   rady k petícii, pretože ani v prípade jej len „formálneho“ vybavenia by nebolo možné s ohľadom na   čl. 73   ods. 2   ústavy   iba   z toho   dôvodu   konštatovať   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené závery nemohol považovať námietku smerujúcu k spôsobu vybavenia petície za dostatočnú na záver, že došlo k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy. Uznesenie príslušného výboru č. 580 z 10. júna 2010, ktorým tento výbor vzal petíciu na vedomie, možno hodnotiť ako vybavenie petície   spôsobom   zodpovedajúcim   rozhodovacej   činnosti   národnej   rady.   Keďže   o tomto výsledku bol sťažovateľ informovaný listom sekretariátu predsedu národnej rady zo 7. júla 2010, nemožno konštatovať ani porušenie povinnosti oznámiť výsledok vybavenia petície osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom vybavujúcim petíciu.

Sťažovateľ   však   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   podľa čl. 27   ods. 1   ústavy   tiež   vo   vzťahu   k dobe,   ktorá   uplynula   od   podania   petície   do   jeho vyrozumenia   o jej   vybavení.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v danej   veci   nemá   dôvod   sa odkloniť od právnych záverov vyslovených v uznesení sp. zn. III. ÚS 266/08, že samotné nedodržanie poriadkovej lehoty 30 dní (resp. ďalšej dodatočnej lehoty 30 dní) na vybavenie petície podľa § 5 ods. 6 zákona o petičnom práve nie je porušením uvedeného základného práva. Jeho porušenie pritom nemožno vidieť ani izolovane v skutočnosti, že národná rada písomne   oznámila   výsledok   vybavenia   petície   sťažovateľovi   až   po   jeho   písomnom upozornení (resp. sťažnosti jeho právnej zástupkyne) z 1. júna 2010. Takéto porušenie je ale naopak možné podľa názoru ústavného súdu konštatovať vo vzťahu k tomu, že sťažovateľ bol o výsledku vybavenia petície informovaný až viac ako 14 mesiacov po doručení petície.

Vo   svojej   doterajšej   judikatúre   ústavný   súd   uviedol,   že   kritériom   posúdenia porušenia základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy vo väzbe na prekročenie 30-dňovej lehoty   v   zmysle   čl. 5   ods. 6   ústavy   je   to,   či   by   v   dôsledku   toho   „došlo   k zmareniu samotného účelu petície a prerokovanie petície v pléne národnej rady by stratilo význam“. Ako účel v tomto zmysle nemožno ale považovať len samotnú možnosť prijatia zákona či zmeny zákona v budúcnosti. Táto možnosť by totiž z povahy veci bola zachovaná vždy, pretože   národná   rada   môže   k takémuto   kroku   pristúpiť   kedykoľvek   v budúcnosti. Obmedzenie   sa   na takéto   konštatovanie   by   tak   viedlo   k absurdnému   dôsledku,   pretože národná rada či   príslušný výbor by v takomto prípade mohli podanú petíciu   ignorovať. Ústavný súd dospel k záveru, že tento účel treba chápať aj s ohľadom na to, že petíciou smerujúcou   k výkonu   zákonodarnej   pôsobnosti   národnej   rady   dochádza   k vyjadreniu spoločného záujmu určitej skupiny ľudí, ktorého obsah má nielen svoj vecný, ale i časový rozmer. Z toho dôvodu verejný alebo spoločný záujem vyjadrovaný petíciou je vždy určený i kontextom   doby,   v ktorej   došlo   k jej   zostaveniu.   Ak   má   preto   mať   vybavenie   petície nejaký zmysel z hľadiska jej predkladateľov, musí k nemu dôjsť v primeranej dobe od jej podania. Kritériom posúdenia primeranosti tejto doby je predovšetkým to, aby sa vytvoril dostatočný   priestor   na   zoznámenie   sa   s obsahom   petície   a možnosť   reagovať kvalifikovaným spôsobom na návrh v rámci prerokovávania v národnej rade či jej výbore.

Uvedené   kritérium   nič   nemení   na   tom,   že   ani   v takomto   prípade   nie   je   žiaden poslanec   povinný   vystúpiť   v rozprave,   využiť   možnosť   hlasovať   určitým   spôsobom   či predložiť v nadväznosti na petíciu návrh zákona. Národná rada alebo príslušný výbor majú však povinnosť zaradiť túto petíciu na prerokovanie v rámci svojich schôdzí, a vytvoriť tak možnosť, aby na ňu poslanci mohli nejakým spôsobom reagovať. Aj v prípade nemožnosti prijať určité uznesenie by pritom mal byť predkladateľ petície bez zbytočného odkladu informovaný   o tejto   skutočnosti,   pretože   by   išlo   v podstate   o výsledok   vybavenia   jeho petície. Zároveň možno na tomto mieste poukázať aj na určitú paralelu so štandardným priebehom zákonodarného procesu, v rámci ktorého vyžaduje prerokovanie návrhu zákona národnou radou a jej výbormi spravidla len niekoľko mesiacov, z toho zaradenie zákona na prvé čítanie len niekoľko týždňov. Už samotné toto porovnanie svedčí o tom, že dobu od 14. apríla 2009 do 10. júna 2010 zjavne nemožno považovať za primeranú. Táto doba naopak svedčí   o svojvoľnom   postupe   zo   strany   príslušného   výboru,   v dôsledku   ktorého došlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   ústavou   zaručeného   petičného   práva sťažovateľa.

Za týchto okolností ústavný súd vyhovel sťažnosti a rozhodol tak, ako to je uvedené v prvom   bode   výroku   tohto   nálezu.   Vo   vzťahu   k návrhu,   aby   ústavný   súd   zakázal príslušnému výboru pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa, však návrhu nevyhovel, pretože dospel k záveru, že v priebehu konania o sťažnosti došlo k vybaveniu predmetnej petície   ústavne aprobovateľným   spôsobom.   Táto   skutočnosť   ale nemohla byť dôvodom na úplné   nevyhovenie   sťažnosti,   pretože   v dobe,   keď   bola   ústavnému   súdu   doručená sťažnosť sťažovateľa, trvalo porušovanie jeho základného práva (m. m. II. ÚS 55/02).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   nežiadal   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   a preto   ústavný   súd o tomto nerozhodoval.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bola   priznaná   úhrada   trov   konania   v sume   606,61   € za štyri úkony právnej služby [za každý úkon po 120,23 € a k tomu režijný paušál 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)], a to prípravu a prevzatie veci, podanie sťažnosti ústavnému súdu a dvakrát   písomné   podanie   (vyjadrenie)   vo   veci   samej   podľa   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c) v spojení   s   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a k tomu podľa § 18 ods. 3 vyhlášky 19 %   daň   z pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)].

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   trovy   konania   požadované sťažovateľom vrátane režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH zodpovedajú sume, ktorá mu patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v ním vyčíslenej sume. Priznanú sumu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. I. R...(bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010