znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 409/04-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 15.   decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Milana Masaryka a Viery Masarykovej, obaja bytom K.   L.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   O.   B.,   K.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 63/03 z 10. októbra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Milana   Masaryka   a   Viery   Masarykovej o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júla 2004 doručené   podanie   Milana   Masaryka   a Viery   Masarykovej   (ďalej   len   „sťažovatelia“), označené ako sťažnosť, ktorým namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 63/03 z 10. októbra 2003.

Sťažovatelia   vo   svojom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   uvádzajú: «(...) podávame sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 10 S 63/03 zo dňa 10. 10. 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 3. 12. 2003. Naša sťažnosť je proti   uvedenému   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   ako   správneho   súdu,   ktorým   zrušil rozhodnutie   Katastrálneho   úradu   v Žiline   č.   Xo   46/2002-Ma   zo   dňa   31.   1.   2003,   ako i rozhodnutie   Správy   katastra   v Žiline   č.   X   259/2002   zo   dňa   5.   10.   2002   a vec   vrátil Katastrálnemu úradu v Žiline na nové konanie. (...) Krajský súd v Žiline svojím rozsudkom 10 S 63/03 zo dňa 10. 10. 2003 viackrát konal v rozpore so zákonom a to tak ako sme uviedli v texte. (...) Tým, že nám rozsudok Krajského súdu v Žiline vôbec nebol doručený nemohli sme proti nemu podať mimoriadny opravný prostriedok. Preto sme proti nemu podali „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania“ v súlade s ust. § 243e OSP, ktorý sme adresovali a zaslali Generálnemu prokurátorovi SR. Krajská Prokuratúra v Žiline nám listom Kc 2053/04-10 z 11. 6. 2004 oznámila, že nášmu podnetu nemôže vyhovieť, pretože mimoriadne dovolanie podľa § 250j ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.»

Vychádzajúc z uvedených dôvodov sťažovatelia žiadajú zrušiť rozsudok krajského súdu sp. zn.10 S 63/03 z 10. októbra 2003 a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom budú sťažovatelia účastníkmi konania.

Sťažovatelia uviedli, že po rozhodnutí krajského súdu z 10. októbra 2003 bola vec rozhodnutím   Katastrálneho úradu   v Žiline   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)   č.   Xo-17/2004 zo 16. júla 2004 vrátená na nové konanie a rozhodnutie Správe katastra Žilina (ďalej len „správa katastra“).

Z obsahu podania ďalej vyplýva, že krajský súd na základe žaloby žalobcu – Prvej investičnej, spol. s r. o., so sídlom Č. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), z 27. marca 2003 proti žalovanému katastrálnemu úradu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. Xo- 46/2002-Ma z 31. januára 2002 rozsudkom sp. zn. 10 S 63/03 z 10. októbra 2003 zrušil rozhodnutie katastrálneho úradu č. Xo 46/2002-Ma z 31. januára 2003, ako i rozhodnutie správy katastra č. X 259/2002 z 5. októbra 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie   katastrálnemu   úradu.   Sťažovatelia   ako   účastníci   správneho   konania   na   správe katastra   a katastrálnom   úrade   namietali,   že   krajský   súd   ich   nepovažoval   za   účastníkov konania (nepredvolal ich na pojednávanie, nezaslal im rozsudok) a z toho dôvodu podali generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania na preskúmanie rozsudku krajského súdu z 10. októbra 2003.   Krajský   prokurátor   z poverenia generálneho prokurátora   listom   č.   Kc 2053/04-10 z 11. júna 2004 podnet sťažovateľov s poukazom na § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení platnom do 30. septembra 2004 odložil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom musí ísť o jeho základné práva alebo slobody, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje, pričom sa musí uviesť porušovateľ práva identifikáciou najmä orgánu verejnej moci, pred ktorým je sťažovateľ účastníkom konania.

Z obsahu   podania   sťažovateľov   označeného   ako „Sťažnosť“ vyplýva,   že   táto sťažnosť   nemá   viaceré   zákonom   predpísané   náležitosti,   ktoré   v celom   rozsahu   bránia ústavnému súdu v jej predbežnom prerokovaní.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd ochrancom ústavnosti. V podaní sťažovateľov je uvedené (str.   5),   že krajský   súd   konal v rozpore so   zákonom   a žiadajú jeho nezákonné rozhodnutie zrušiť. Na záver podania tvrdia, že k porušeniu základných ľudských práv došlo aj postupom správy katastra a aj ňou, nielen krajským súdom, bol vykonaný neoprávnený zásah do ich vlastníckych a užívacích práv.

Z toho   vyplýva,   že   ústavný   súd   z obsahu   podania   nemôže   posúdiť   otázku   svojej právomoci,   do   ktorej   nepatrí   ochrana   pred   nezákonnosťou, ale   len   pred   neústavným postupom   a rozhodnutím   orgánov verejnej moci. V petite   podania   sa   namieta   porušenie čl. 20 a čl. 48 ústavy bez identifikácie odsekov a rovnako aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako celok, čo je nezrozumiteľné a neurčité, najmä pokiaľ ide o Listinu základných práv a slobôd, ktorú nie je možné napádať v takom rozsahu bez skutkovej konkretizácie.

Podanie neobsahuje ani identifikovateľný okruh účastníkov, proti ktorým smeruje, pretože   v prvej   vete   podania   je   uvedené,   že „(...)   podávame   sťažnosť   proti   rozsudku Krajského   súdu   v Žiline   (...)“ ale   v ďalšom   texte   sa   uvádza   aj   správa   katastra,   ba   aj katastrálny úrad.

Z obsahu podania sa nedá posúdiť ani otázka prípustnosti podania podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, kde sa ustanovuje, že sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovatelia vôbec neodôvodnili prečo nepožiadali o ochranu   svojho   vlastníckeho   práva   všeobecný   súd   (nie   súd   pôsobiaci   v správnom súdnictve), hoci ochrana vlastníckeho práva patrí najprv všeobecným súdom (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Podanie nemá žiadne odôvodnenie toho, z čoho sťažovatelia vyvodzujú, že sú osoby oprávnené   na   podanie   sťažnosti.   Toto   oprávnenie   závisí   od   toho,   či   boli   alebo   neboli účastníkmi   konania   pred   všeobecným   súdom,   resp.   iným   orgánom   verejnej   moci.   Na ochranu   v konaní   pred   ústavným   súdom   nepostačuje   to,   že   sťažovatelia   sa   domáhajú postavenia účastníkov a domnievajú sa, že nimi mali byť, ak súčasne nenamietajú porušenie iného článku ústavy, než ktorý namietali v podaní.

Sťažovatelia   napádajú   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2003 a oni doručili svoje podanie až 19. júla 2004. V podaní chýba   odôvodnenie,   z čoho   vyvodzujú,   že   sťažnosť   podali   včas   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia bez toho, aby sa táto lehota mohla predĺžiť alebo odpustiť). Uvedené platí aj pre označený postup.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z podania   sťažovateľov,   nie   je   povinný   odstraňovať   z úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania.

Vzhľadom   na   to,   že   v podaní   sťažovateľov   chýbali   také   náležitosti,   bez   ktorých nebolo možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a zohľadniac aj to, že sťažovatelia boli zastúpení advokátom, ústavný súd odmietol ich podanie označené ako „Sťažnosť“ pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí už po jeho predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004