znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 408/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom   pod   sp. zn.   4 Er 3903/2008   a   uznesením   zo   14.   mája   2012,   ako   aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Er 3903/2008 a uznesením zo 14. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a   návrh sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky na úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku,   pozn.).   Okresný   súd   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   v   priebehu   jej   vykonávania ex   offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení uvedeného exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej   únie   o   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v napadnutom   konaní sťažovateľka zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol k odvolacím dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal   závery a nadväznú   argumentáciu   súdu   prvého   stupňa,   pričom   však   z obsahu   tohto   uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením,   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   zruší   a   vec   vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil, že aj 6. decembra 20123 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn.   Rvp 14460/2012,   v ktorej   žiada   o   vydanie   rozhodnutia,   ktorým   by   rovnako   ako v tomto prípade ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 3903/2008 a uznesením zo 14. mája 2012, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012, zrušil toto uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následnom zastavení exekúcie vedenej v prospech sťažovateľky, a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   prerokúvanej   sťažnosti   so sťažnosťou   vedenou   pod   sp. zn. Rvp 14460/2012 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postup okresného súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní (sp. zn. 4 Er 3903/2008) a žiada v nej vysloviť porušenie tých istých práv, priznať finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Z   uvedeného   teda   nespochybniteľne   vyplýva,   že   v   čase   doručenia   prerokúvanej sťažnosti, keď podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j. 6. decembra 2012, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 14460/2012 konanie začaté taktiež 6. decembra 2012. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie prerokúvanej sťažnosti ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   prerokúvaná   sťažnosť   obsahuje   rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu, než sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 14460/2012 doručená   ústavnému   súdu   taktiež   6.   decembra   2012,   pretože   o prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   ako   aj   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by ústavný súd vyslovil, že zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   tieto   zistenia   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013