znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 408/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   H.,   I.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Cb 13/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľka“) doplnená podaním z 24. augusta 2011, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 13/2005 (ďalej len „namietané konanie“).Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Žalobou   zo   dňa   01.   12.   2004   sa   p.   E.   H.   (samostatne   hospodáriaca   roľníčka) domáhala   zaplatenia   sumy   136.999,-   vtedajších   Sk   s   príslušenstvom.   Jej   nárok   voči žalovanému   v   prvom   rade   –   spoločnosti   S.,   a. s.   –   vyplýva   z   nezaplatených   faktúr za preukázateľne dodané surové kravské mlieko. K plateniu však dodnes neprišlo. Medzi žalobkyňou   (E.   H.   ako   sťažovateľkou,   v   kontexte   tejto   ústavnej   sťažnosti)   a žalovaným v prvom   rade   (S.,   a. s.)   ako   aj   firmou   L.,   a. s.   (žalovaným   v   druhom   rade)   bola   dňa 10. 09. 2004 uzatvorená písomná zmluva, označená ako Dodatok č. 4 ku kúpnej zmluve z 26. 03. 2004. Predmetnú zmluvu – Dodatok č. 4 – treba interpretovať tak, že na strane kupujúceho majú po podpise Dodatku č. 4 vystupovať spoločne dva subjekty – žalovaný v prvom a druhom rade. Pritom platí, že obaja kupujúci (teda S., a. s. a súčasne L., a. s.) sa zaviazali v zmysle § 409 Obch. zák. a § 477 a nasl. Obch. zák. spoločne platiť kúpnu cenu... Je   faktom,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   vyhlásil   dňa   22. 03. 2005   uznesením č. 3K 223/04 konkurz na majetok úpadcu: S., a. s. Daný spor pred OS Bratislava III ale aktuálne nie je vedený len voči subjektu, na ktorý bol vyhlásený konkurz a voči ktorému môže byť konanie prerušené (teda voči S., a. s.), ale aj voči žalovanému v druhom rade (L.). Žalobkyňa   podaním   z   13.   07.   2007   svoju   žalobu   rozšírila   čo   do   okruhu   žalovaných a upravila petit...

Žalobkyňa vidí ako možnosť dosiahnutia jej nároku späťvzatie žaloby voči S., a. s. Tým   pominie   dôvod,   ktorý   ex   lege   bráni   ďalšiemu   konaniu   pred   všeobecným   súdom a v procese sa bude môcť postupovať už len voči spoločnosti L., a. s. Na okraj podotýkame, že   také   zastavenie   konania   nezavinila   žalobkyňa,   ale   žalobu   zobrala   späť   len   kvôli vyhláseniu   konkurzu   na   túto   obchodnú   spoločnosť.   Rozhodovanie   v   tejto   otázke   je štandardné -existuje rad uznesení KS BA v analogických sporoch.

Pani   E.   H.   ako   žalobkyňa   vzala   preto   podaním   z   12.   04.   2011   svoj   návrh   voči žalovanému v prvom rade – S., a. s... – späť (podľa § 96 OSP).

Reakcia OS Ba III však bola právne chybná – p. E. H. dostala dopis sudcu Mgr. M. F. s akýmsi „vysvetlením“, že o pripustení odporcu L., a. s. do konania bude rozhodnuté až po skončení konkurzného konania voči a. s. S.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v namietanom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, a ďalej žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj úhrada trov konania.

Sťažovateľka   k sťažnosti,   resp.   k jej   doplneniu   pripojila   okrem   iného aj „upovedomenie   o spôsobe   vybavenia   sťažnosti“ (adresovanej   orgánu   štátnej   správy okresného súdu) z 8. júla 2011 sp. zn. Spr 2036/2011, ktorým podpredsedníčka okresného súdu   reagovala   na   sťažovateľkinu   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní   a okrem konštatovania,   že   napadnuté   konanie   je   v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok žalovaného prerušené, ďalej uviedla: „Súdne rozhodnutia predložené žalobcom poukazujú na skutočnosť, že súdne konanie je možné zastaviť z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania aj v prípade, že súdne konanie bolo prerušené. Avšak v konaniach, na ktoré sa žalobkyňa   odvolávala   boli   účastníkmi   konania   na   strane   žalovaného   dvaja   účastníci konania. Preto, keď súd konanie zastavil voči jednému z nich, mohol v konaní pokračovať s druhým zo žalovaných.

Samotná skutočnosť, že žalobkyňa žiadala o rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane žalovaného, nemá automaticky za následok rozšírenie okruhu účastníkov, ale je potrebné príslušné procesné rozhodnutie. V danom prípade by súd najskôr musel rozhodnúť o pripustení žalovaného v 2/ rade do konania a až následne rozhodnúť o zastavení konania voči žalovanému v 1/rade, čo však podľa vyjadrenia zákonného sudcu nie je možné pre prekážku prerušeného konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom alebo namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila sťažovateľka, a to   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti, z jej doplnenia a pripojených príloh vyplýva, že namietané konanie začalo podaním žaloby z 1. decembra 2004 okresnému súdu, ktorou sa   sťažovateľka   (ako   samostatne   hospodáriaca   roľníčka)   domáhala   zaplatenia   sumy 136 999 Sk „za preukázateľne dodané surové kravské mlieko“ od žalovaného (obchodnej spoločnosti S., a. s.). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005 vyhlásil na majetok žalovaného konkurz, na základe čoho bolo zo zákona namietané konanie prerušené až do skončenia konkurzu.

Sťažovateľka svojím podaním z 13. júla 2007 doručeným okresnému súdu 16. júla 2007   žiadala   o pripustenie   rozšírenia   žaloby   o žalovaného   v II. rade   (L.,   a. s.)   a ďalej aj o pripustenie zmeny petitu tak, že oproti pôvodne uplatnenej sume 136 999 Sk sú jej žalovaní v prvom a druhom rade povinní zaplatiť sumu 187 968 Sk s prísl.

Okresný súd prípisom z 23. októbra 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty (ďalej len   „SKP“),   aby   oznámil,   či   v napadnutom   konaní   navrhuje   pokračovať,   alebo   má napadnuté konanie zostať prerušené, na čo SKP reagoval podaním doručeným okresnému súdu 9. novembra 2007, v ktorom oznámil, že trvá na tom, aby namietané konanie bolo aj naďalej prerušené.

Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 12. apríla 2011 prostredníctvom právnej   zástupkyne   poukázala   na   viaceré   rozsudky   okresného   súdu „v   analogických súdnych sporoch“ a oznámila, že berie žalobu proti žalovanému v I. rade späť a súčasne žiadala o rozšírenie petitu tak, že žalovaný v II. rade (L., a. s.) je povinný sťažovateľke zaplatiť sumu 6 239,99 € s prísl.

Podľa   § 111   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   je   konanie   prerušené, nevykonávajú   sa pojednávania   a neplynú   lehoty   podľa   tohto   zákona.   Ak   sa   v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   I. ÚS 162/03)   konštatuje,   že   prerušenie   konania   možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom   predvídaným   zákonom,   nemôžu   sa   v   prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   v dôsledku   existencie zákonnej   prekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

Analyzujúc   skutočnosti   vyplývajúce   zo   sťažnosti,   z jej   doplnenia   a pripojených príloh ústavný súd konštatuje, že súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, je v dôsledku skutočnosti, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu (obchodnej spoločnosti S., a. s.), t. j. účastníka napadnutého konania pred okresným súdom, zo zákona prerušené   [§ 14   ods. 1   písm. d)   zákona   č. 328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)]   a z tohto   dôvodu, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone o konkurze a vyrovnaní, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho   účastníkov,   a tým   k naplneniu   účelu označeného základného práva, tak ako už bolo uvedené.

Sťažovateľka netvrdila ani neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania   už   odpadla.   Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   V súvislosti   s prerušením   konania   v dôsledku vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   dlžníka   už   ústavný   súd   taktiež   vyslovil   názor,   že sťažovateľ (navrhovateľ) už v takomto prerušenom konaní pri uplatňovaní svojich nárokov nemôže   postupovať   pred   okresným   súdom,   ktorý   po   vyhlásení   konkurzu   prestáva   byť súdom, ktorý je oprávnený a povinný poskytnúť mu súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 44/05).

K veci   je   potrebné   ešte   dodať,   že   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   nenamieta porušenie   označeného   základné   práva   postupom   krajského   súdu   v konkurznom   konaní, ktoré počas trvania konkurzu a za podmienok uvedených v zákone o konkurze a vyrovnaní vyvoláva   uvedenú   zákonnú   prekážku   namietaného   postupu   okresného   súdu,   resp. výsledkom ktorého môže byť ukončenie stavu právnej neistoty sťažovateľky v súvislosti s tými právami a povinnosťami, ktoré sú predmetom prerušeného konania pred okresným súdom.

Sťažovateľka okrem iného namieta aj skutočnosť, že „OS BA III dodnes nevydal uznesenie o prerušení konania“, čo následne spochybňuje posudzovanie návrhov podaných sťažovateľkou v čase po vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného v I. rade. V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na to, že účinky prerušenia konania na základe vyhlásenia konkurzu   na   majetok   úpadcu   nastávajú   priamo   zo   zákona,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či o vyhlásení konkurzu vedel súd alebo účastníci konania alebo či o prerušení konania bolo vydané uznesenie. Vzhľadom na to sa ústavný súd s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k nevydaniu uznesenia o prerušení konania nestotožňuje.

Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na to, že podľa nej podanie z 13. júla 2007 (žiadosť o pripustenie   rozšírenia   žaloby   o žalovaného   v II.   rade   a zvýšenie   uplatneného   nároku) „spĺňa   všetky   kritériá   samostatnej   žaloby“,   ústavný   súd   s   týmto   názorom   nesúhlasí. Je nesporné, že sťažovateľka, kvalifikovane právne zastúpená, podala návrhy (13. júla 2007 a 12. apríla 2011), ktorými žiadala pripustenie rozšírenia žaloby v konaní, ktoré priamo zo zákona bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného – úpadcu (obchodnej spoločnosti S., a. s.).

Keďže   sťažovateľka   podávala   tieto   návrhy   prostredníctvom   kvalifikovaného právneho   zástupcu,   musela   si   byť   vedomá   právnych   účinkov   vyvolaných   prerušením namietaného konania.

Pokiaľ sťažovateľka, ako uviedla v sťažnosti, sa domáha svojho nároku na zaplatenie žalovanej sumy voči „žalovanému v druhom rade“ na základe kúpnej zmluvy z 26. marca 2004,   resp.   jej   dodatku   č. 4   z 10.   septembra   2004,   mohla   uvedený   nárok   uplatniť na okresnom súde samostatnou žalobou, a nie postupom, ktorý v danej veci zvolila, keďže mala vedomosť o tom, že toto konanie je zo zákona prerušené.

V   prípadoch,   keď   je   konanie   prerušené   zo   zákona [teda   aj   v prípade   prerušenia konania   podľa   § 14   ods. 1   písm. d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní],   už   z   povahy   veci neprichádza   do   úvahy,   aby   v ňom   dochádzalo   k porušovaniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   keďže   doba,   počas   ktorej   je   konanie prerušené, závisí od iných faktorov, konkrétne v danej veci od dĺžky konkurzného konania.

Z uvedených   dôvodov   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť k záveru, že by napadnutým postupom okresného súdu mohlo dôjsť k zásahu do označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to vo svojej sťažnosti namieta.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011