znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 408/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. Z., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/124/2008 (predtým vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 11 C 390/00), za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/124/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Piešťany   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/124/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť R.   Z. trovy   konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 408/2010   z 28.   októbra   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/124/2008 (ďalej aj   „napadnuté   konanie“).   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol.

Zo sťažnosti a zapožičaného súdneho spisu vyplýva, že okresný súd v napadnutej veci   koná   od   1.   januára   2008,   keď   mu   bol   v súvislosti   s prechodom   výkonu   súdnictva na základe   zákona   č. 511/2007   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 371/2004   Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov,   ako   súdu   miestne   a vecne   príslušnému   predložený   spis Okresného súdu Trnava, ktorým bola vec vedená pod sp. zn. 11 C 390/00.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň   požadoval   prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 886/2010   z 22.   novembra   2010.   Okresný   súd   v ňom   predkladá   chronológiu procesných   úkonov   vykonaných   v doterajšom   priebehu   napadnutého   konania a ďalej   vo svojom vyjadrení okrem iného uvádza:

«Podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ prieťahy tým, že podaním zo dňa 6. 2. 2008 spochybňoval   postúpenie   spisu   z   Okresného   súdu   Trnava   na   Okresný   súd   Piešťany a príslušnosť   Okresného   súdu   Piešťany,   pre   ktorý   dôvod   súd   musel   následne   vyzývať navrhovateľa, čo mienil takýmto podaním, nakoľko nevedel z obsahu tohto podania zistiť, či ide o žiadosť o prenesenie príslušnosti z dôvodu vhodnosti alebo iné procesné podanie. Dňa 3. 7. 2006 bola Okresnému súdu Trnava doručená žiadosť o zmenu návrhu, pričom tento návrh bol v časti trov konania nejasný. Z uvedeného dôvodu súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa na upresnenie žiadosti o zmenu petitu.

Zo   strany   súdu   k   prieťahom   nedošlo   a   ak   boli   väčšie   časové   intervaly   medzi jednotlivými   úkonmi,   tieto   boli   spôsobené   tým,   že   súd   musel   „vyčkať“   na   doručenky od všetkých účastníkov konania a až následne vykonávať ďalšie úkony.»

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«Trváme na dôvodoch uvedených v ústavnej sťažnosti. S vyjadrením predsedkyne Okresného súdu Piešťany nesúhlasíme, keďže ani v predošlom štádiu a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov). Okresný súd koná, vzhľadom k štádiu konania a k predmetu konania neefektívne. Odôvodnenie   prieťahov   v   súvislosti   so   správaním   účastníka   (podanie   zo   dňa 06. 02. 2008 a zmena návrhu zo dňa 03. 07. 2006) taktiež nie je na mieste, keďže podanie zo dňa   06. 02. 2006   jednak   nemalo   „brzdné“   účinky   (leitmotívom   zo   strany   právnej zástupkyne   bolo   revitalizovať   spis,   v   ktorom   už   bol   vydaný   nález)   a   zo   zmeny   návrhu jednoznačne vyplýva, komu majú byť nahradené trovy konania, a ak nevyplývalo časť petitu o trovách je v záujme účastníka (výzvu súdu o opravu žiadosti o zmenu petitu nemožno považovať za efektívny úkon a tobôž nie pričítať prieťahy účastníkovi konania).

Súd rozhodol, že prémie nie sú súčasťou mzdy. Súd vyššieho stupňa tým, že zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie, nepriamo povedal, že tieto prémie sú súčasťou mzdy   (toto   odôvodňujeme   najmä   právnym   názorom   súdu   vyššieho   stupňa,   ktorým   je Okresný súd viazaný ako i charakterom práce sťažovateľa – obchodný zástupca, ktorého odmeňovanie   je   v   prvom   rade   založené   na   výkone,   ktorý   musí   odviesť).   Z   uvedeného vyplýva,   ak   sú   dve   možnosti   (prémie   sú   viazané   na   výkon   alebo   nie),   po   negatívnom rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,   jeho   zrušení   súdom   vyššieho   stupňa   s   prihliadnutím na všetky okolnosti, nie je možné akceptovať iné rozhodnutie, ako tieto prémie považovať za súčasť mzdy a rozhodnúť v zmysle petitu návrhu.

Vzhľadom   k   uvedenému   trváme   na   podanej   ústavnej   sťažnosti   v   plnom   rozsahu, najmä ak nález ústavného súdu zo dňa 04. 09. 2007, č. k. II. ÚS 80/07-32 s prihliadnutím na predmet konania – mzda a okolnosti, znamená pre Okresný súd Piešťany len platonické rozhodnutie. V žiadnom prípade akékoľvek rozhodnutia a postup súdu nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov, na ktoré má sťažovateľ v zmysle Ústavy SR právo, a ktoré bolo zhmotnené i nálezom Ústavného súdu SR.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, ktorý zodpovedá obsahu zapožičaného súdneho spisu okresného súdu:

«Okresný súd Piešťany je v predmetnej veci miestne príslušný od 01. 01. 2008, kedy mu   bol spis v rámci   prechodu výkonu   súdnictva odovzdaný   z Okresného   súdu   Trnava. Od 01. 01. 2008 boli teda vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/124/2008 urobené nasledovné procesné úkony:

Dňa 6. 2. 2008 doručená žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľa o prerokovanie a rozhodnutie veci.

Dňa 9. 4. 2008 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľa na opravu petitu. Dňa 15. 4. 2008 bolo súdu doručenie „upresnenie petitu“.

Uznesením zo dňa 9. 7. 2008 pod č. k. 7 C/124/2008-193 súd rozhodol o pripustení zmeny   návrhu   spolu   s   doručením   uznesenia   súd   zároveň   vyzval   právnu   zástupkyňu navrhovateľky, aby oznámila súdu, čo mienila podaním zo dňa 6. 2. 2008, nakoľko právna zástupkyňa   navrhovateľa   žiadala   v   tomto   podaní   „vyriešenie   otázky“,   či   Okresný   súd Piešťany je oprávnený vo veci konať, že zo zákona č. 511/2007 Z. z. nevyplýva povinnosť Okresného súdu Trnava postúpiť spis na Okresný súd Piešťany.

Dňa 12. 8. 2008 bola doručená odpoveď   právnej   zástupkyne   navrhovateľky.   Dňa 9. októbra 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 20. 01. 2009.

Dňa 20. 01. 2009 sa uskutočnilo pojednávame, ktoré bolo odročené na 3. 2. 2009 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 21. 1. 2009 bolo doručené vyčíslenie trov konania zo strany právnej zástupkyne navrhovateľa.

Dňa   27. 1. 2009   zastupujúci   sudca   z   dôvodu   pracovnej   neschopnosti   zákonnej sudkyne zrušil termín vyhlásenia rozsudku dňa 3. 2. 2009 a dal pokyn na oznámenie nového termínu vyhlásenia rozsudku dňa 12. 2. 2009.

Dňa 30. 01. 2009 súd telefonicky oznámil právnej zástupkyni navrhovateľa, že termín vyhlásenia rozsudku dňa 3. 2. 2009 o 14.20 hod. sa ruší z dôvodu pracovnej neschopnosti sudkyne a nový termín je stanovený na 12. 2. 2009 o 14.15 hod., zároveň sa súd pokúšal niekoľkokrát oznámiť uvedené skutočnosti odporcovi, avšak bezúspešne.

Dňa   11. 2. 2009   bol   telefonicky   oznámený   odporcovi   nový   termín   vyhlásenia rozsudku dňa I2. 2. 2009 o 14.15 hod.

Dňa 12. 2. 2009 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol v tento deň aj doručený právnemu zástupcovi navrhovateľa a poštou odoslaný odporcovi.

Dňa 19. 2. 2009 bolo doručené odvolanie navrhovateľa voči predmetnému rozsudku. Dňa 9. 4. 2009 si odporca prevzal rozsudok.

Dňa 28. 4. 2009 súd rozhodol uznesením o trovách konania účastníkov. Dňa 29. 4. 2009 bolo uznesenie expedované zo súdu, pričom odporca bol vyzvaný, aby sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľa voči predmetnému rozsudku.

Dňa 7. 5. 2009 bola doručená súdu doručenka preukazujúca doručenie uznesenia, odvolania navrhovateľa a výzvy na vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa.

Dňa   11. 5. 2009   bolo   doručené   odvolanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľa   voči uzneseniu o trovách konania.

Dňa 13. 5. 2009 bolo odvolanie navrhovateľa zaslané odporcovi na vyjadrenie a bol daný pokyn na vypracovanie predkladacej správy pre Krajský súd v Trnave.

Dňa 24. 6. 2009 bola doručená súdu doručenka preukazujúca doručenie odvolania navrhovateľa voči uzneseniu o trovách konania.

Dňa   10. 07. 2009   bol   spis   doručený   Krajskému   súdu   v   Trnave,   ktorý   uznesením zo dňa   3. novembra 2009   napadnuté   rozhodnutia   prvostupňového súdu   zrušil   a vec   mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol z Krajského súdu v Trnave vrátený tunajšiemu súdu dňa 12. 11. 2009. Dňa 13. 11. 2009 dal súd pokyn na doručenie rozhodnutia Krajského súdu právnej zástupkyni navrhovateľa a odporcovi.

Dňa 11. 12. 2009 bol vytýčený termín pojednávania na deň 20. 04. 2010. zároveň boli právny zástupca navrhovateľa a odporca vyzvaný na predloženie potrebných dokladov. Dňa 1. 2. 2010 právna zástupkyňa navrhovateľa zaslala súdu vyjadrenie k výzve o zaslanie dokladu – dohody k prémiám a listinné dôkazy.

Dňa 5. 2. 2010 z dôvodu čerpania dovolenky zákonnej sudkyne bol zrušený termín pojednávania zo dňa 20. 4. 2010 na deň 11. 5. 2010 (rozdiel 3 týždne).

Dňa   12. 2. 2010   súd   na   žiadosť   predsedníčky   súdu   z   dôvodu   podania   sťažnosti právnej zástupkyne navrhovateľky zrušil termín pojednávania zo dňa 11. 5. 2010 na deň 18. 3. 2010 o 15.30 hod. Právnej zástupkyni navrhovateľa bolo uložené, aby zabezpečila osobnú účasť navrhovateľa.

Dňa 19. 2. 2010 JUDr. I. H. nahliadol do spisu a založil do spisu splnomocnenie zo dňa 10. 2. 2010 na zastupovanie odporcu.

Dňa   17. 3. 2010   právny   zástupca   odporcu   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní   dňa   18. 3. 2010   z   dôvodu   svojej   pracovnej   neschopnosti,   čo   preukázal priloženým potvrdením a zaslal súdu listinné dôkazy. Právny zástupca odporcu žiadal o odročenie termínu pojednávania, uviedol, že jeho klient si praje jeho osobné zastupovanie. Dňa 17. 3. 2010 zákonná sudkyňa dala pokyn telefonicky oznámiť právnej zástupkyni navrhovateľa,   že   pojednávanie   bude   odročené   bez   prejednania   veci   z   dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu odporcu kvôli jeho pracovnej neschopnosti.

Dňa 18. 3. 2010 bolo pojednávanie bez prejednania veci odročené na 3. júna 2010. Dňa   24. 3. 2010   bol   doručený   originál   ospravedlnenia   sa   právneho   zástupcu odporcu z pojednávania konaného dňa 18. 3. 2010.

Dňa 31. 5. 2010 bolo doručené ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu z jeho neúčasti na pojednávaní dňa 3. 6. 2010 z dôvodu pracovnej neschopnosti. Uviedol, že klient si   praje   jeho   osobné   zastupovanie,   žiadal   o   odročenie   pojednávania,   pričom   zároveň oznámil   súdu   termíny,   kedy   má   už   vytýčené   termíny   pojednávania   na   iných   súdoch a termíny, kedy bude čerpať dovolenku, k ospravedlneniu priložil potvrdenie o dočasnej pracovnej   neschopnosti.   Dňa   1. 6. 2010   bolo   na   pokyn   sudkyne   oznámené   právnej zástupkyni navrhovateľa, že pojednávanie dňa 3. 6. 2010 bude odročené bez prejednania veci z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu odporcu kvôli pracovnej neschopnosti. Dňa   2. 6. 2010   bola   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne navrhovateľa,,o zachovanie termínu pojednávania“.

Dňa   3. 6. 2010   bolo   pojednávanie   odročené   bez   prejednania   veci   na   termín 17. augusta 2010.

Dňa 3. 6. 2010 bol právny zástupca odporcu vyzvaný na doloženie riadnej plnej moci na zastupovanie odporcu.

Dňa 3. júna 2010 súd dal zisťovať prostredníctvom sociálnej poisťovne, či právny zástupca odporcu mal nahlásenú pracovnú neschopnosť v mesiaci marec, máj a jún 2010. Dňa 28. 6. 2010 bolo doručené oznámenie sociálnej poisťovne ohľadne evidencie pracovnej neschopnosti právneho zástupcu odporcu.

Dňa   3. 6. 2010   bolo   uložené   právnej   zástupkyni   navrhovateľa   pri   odročovaní pojednávania,   aby   zabezpečila   osobnú   účasť   navrhovateľa   na   budúcom   pojednávaní, zároveň bol žiadaný právny zástupca odporcu, aby zabezpečil účasť štatutárneho zástupcu odporcu na budúcom pojednávaní.

Dňa 17. 8. 2010 bolo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil navrhovateľ z dôvodu, že je na dovolenke, toto však nijako nepreukázal. Pojednávania sa zúčastnila jeho právna zástupkyňa, za odporcu splnomocnenec J. S. a právny zástupca odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Súd oznámil právnym zástupcom účastníkov, že najneskôr do dvoch týždňov môžu zaslať otázky na znalca. Na pojednávaní právny zástupca odporcu predložil súdu splnomocnenie zo dňa 10. 2. 2010. Dňa 19. 8. 2010 bola doručená súdu „otázka na znalca“ zo strany právnej zástupkyne navrhovateľa. Dňa   25. 8. 2010   právny   zástupca   odporcu   opätovne   zaslal   súdu   splnomocnenie zo dňa 10. 2. 2010 na zastupovanie odporcu.

Dňa   18. 9. 2010   bol   daný   pokyn   súdnej   tajomníčke   na   vypracovanie   konceptu o ustanovení znalca.

Dňa 27. 9. 2010 súdna   tajomníčka telefonicky zisťovala u znalkyne...   Ing.   A.   H... informácie ohľadne možnosti jej ustanovenia za znalkyňu.

Dňa 27. 9. 2010 súdna tajomníčka zisťovala u znalca Ing. M. Ž. informácie ohľadne o   možnosti   ustanoviť   ho   za   znalca,   ktorý   uviedol,   že   je   schopný   vypracovať   znalecký posudok do 80 dní.

Dňa   4. 10. 2010   bolo   po   kontrole   konceptu   uznesenia   sudkyňou   vypracované uznesenie o ustanovení znalca,   ktoré   bolo   doručené   právnemu zástupcovi odporcu dňa 27. 10. 2010 a právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 25. 10. 2010.   Do dnešného dňa sa nevrátila doručenia od znalca.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd v zhode so svojím názorom vysloveným v náleze sp. zn. II. ÚS 80/07 zo 4. septembra 2007 hodnotiacim predchádzajúce štádium namietaného konania konštatuje, že nejde o vec právne ani skutkovo tak zložitú, aby okresný súd zbavila zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti, vyhodnotený v ďalšej časti tohto nálezu. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sa na právnu alebo skutkovú zložitosť veci v súvislosti s doterajšou dĺžkou konania neodvolával.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na ťarchu sťažovateľa   v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   napadnutého   konania.   Okolnosti   uvedené v závere   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   naznačujúce   nepresnosť   niektorých procesných   úkonov   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadným   spôsobom neovplyvnili priebeh ani dĺžku posudzovaného konania.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom v preskúmavanom konaní, vyhodnocoval samotný postup okresného súdu. Predmetom tohto konania je rozhodovanie o nároku na náhradu mzdy uplatnenej sťažovateľom ešte v roku 2000 v konaní o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 11 C 390/00. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Co 15/05 z 23. mája 2005 potvrdil správnosť čiastočného rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11 C 390/00-74 z 19. novembra 2003, ktorý určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru sťažovateľa uskutočnené listom odporcu z 26. októbra 2000 je neplatné. Priebeh konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 11 C 390/00 bol z hľadiska zbytočných prieťahov hodnotený ústavným súdom (posledný procesný úkon bol urobený v septembri 2007), keď ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 80/07 zo 4. septembra 2007 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 390/00 a sťažovateľovi okrem iného priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

O nároku sťažovateľa na náhradu mzdy nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté ani okresným súdom, ktorý, ako už bolo uvedené, sa stal na prerokovanie veci vecne a miestne príslušným súdom 1. januára 2008, keď mu bol v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva postúpený spis Okresného súdu Trnava sp. zn. 11 C 390/00 a následne mu bola pridelená sp. zn. 7 C/124/2008 (napadnuté konanie). Aj keď postup okresného súdu v posudzovanom konaní bol v zásade plynulý, ústavný súd ho napriek tomu s prihliadnutím na okolnosti danej   veci   vyhodnotil   ako   neefektívny.   Ústavný   súd   dospel   k takémuto   záveru   najmä so zreteľom   na skutočnosť,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   24 Co 230/2009, 24 Co 196/2009-241   z 3. novembra   2009   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 7 C/124/2008-213   z 12. februára   2009   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom,   je   porušením   Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní v realizácii jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť na základe akých úvah a myšlienkových postupov opierajúc sa o aké ustanovenia právnych predpisov dospel k záveru, že prémie nie sú súčasťou mzdy. Keďže týmto postupom prvostupňového súdu, ktorým bol popreté právo účastníkov na odôvodnenie rozsudku v zmysle cit. § 157 ods. 2 O. s. p., došlo k odňatiu im možnosti konať pred súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach,   ktorými   bolo   návrhu   iba   čiastočne   vyhovené,   ktorými   bol   návrh   vo   zvyšku zamietnutý a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f)   O. s. p.   zrušil   a   podľa   ods. 2   tohto   ustanovenia   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/124/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 2 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Neúmerná dĺžka konania pred súdom má dopad najmä na psychickú stránku sťažovateľa a túto dĺžku konania spôsobenú Okresným súdom Piešťany považuje za výsmech jeho osoby“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C/124/2008 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, že uplatnený   nárok   na   náhradu   mzdy   bol   súčasťou   žaloby   uplatnenej   v konaní   vedenom Okresným súdom Trnava ešte v roku 2000, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci z pohľadu sťažovateľa   mimoriadne   citlivej,   keďže   má   pre   neho   existenčný   význam,   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. M. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   20. decembra 2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho aspektu)   ako   podanie   relevantné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   preto   odmenu   zaň nepriznal.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011