znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 408/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. L., L., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Er 71/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. L. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. I. L., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 6669 a č. 6803, ktoré sa nachádzajú   v   katastrálnom   území   obce   B.,   okres   B.   v   podiele   1/2   (ďalej   len „nehnuteľnosti“). Sťažovateľ si v súlade s § 166 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ako podielový spoluvlastník týchto nehnuteľností uplatnil u súdneho exekútora 5. februára 2008 predkupné právo k druhej polovici spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, ktorý mal byť v exekučnej veci oprávneného JUDr. M. B. (ďalej len „oprávnený“) proti povinnej PhDr. E. H. (ďalej len „povinná“) na vymoženie pohľadávky 5 694 000 Sk a prísl.   vedenej na okresnom   súde pod   sp.   zn. 1 Er 71/2007 predmetom dražby; dražba sa mala uskutočniť 8. februára 2008. Zároveň sťažovateľ 5. februára 2008 zložil na účet súdneho exekútora sumu zodpovedajúcu výške podielu, ktorý sa mal dražiť, teda   sumu   3 200 000   Sk.   Podaním   z   12.   septembra   2008   sťažovateľ   okresnému   súdu oznámil,   že   vstupuje   do   exekučného   konania   vedeného   pod   sp. zn.   1   Er   71/2007   ako vedľajší účastník.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   napriek   tomu,   že   v   zmysle   ustálenej   judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uplatnením predkupného práva a zaplatením určenej sumy na účet súdneho exekútora v súlade s § 166 ods. 2 Exekučného poriadku na neho ex lege   prešlo   vlastnícke   právo   k   podielu   na   nehnuteľnostiach,   ktorý   sa   mal   vydražiť, nemôže v dôsledku nečinnosti okresného súdu, ktorý do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o schválení nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam sťažovateľom   v   zmysle   §   166   ods.   3   Exekučného   poriadku, „vykonávať   vlastnícke oprávnenia k týmto nehnuteľnostiam, čím contra legem zasahuje do legitímneho očakávania sťažovateľa, že bezodkladne po zložení určenej sumy na účet súdneho exekútora bude môcť k predmetným nehnuteľnostiam vykonávať svoje vlastnícke práva“.

Sťažovateľ podal predsedníčke okresného súdu dve sťažnosti na prieťahy v konaní (sťažnosť zo 16. septembra 2008 a sťažnosť z 27. júla 2009). Predsedníčka okresného súdu reagovala   na   sťažnosti   prípismi   sp.   zn.   Spr.   2268/08   z   29.   septembra   2008   a sp.   zn. Spr. 2162/09 z 24. augusta 2009, pričom obe sťažnosti vyhodnotila ako nedôvodné.

Podaním   z   21.   augusta   2009   požiadal   súdny   exekútor   okresný   súd   o   schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu v prospech sťažovateľa. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:«Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať   svoj   majetok   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru o ochrane ľudských správ a základných slobôd, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských správ a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 71/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (slovom: „pätnásťtisíc euro“), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   Mgr.   M.   L.,   B.,   vedený   v...   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 1 Er 71/2007, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné   prieťahy,   v   dôsledku   ktorých   nemôže   sťažovateľ   vykonávať   svoje   vlastnícke oprávnenia.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   povinná   doručila   16.   januára   2008 okresnému súdu návrh na povolenie odkladu exekúcie vedenej okresným súdom pod sp. zn. 1 Er 71/2007. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008 nevyhovel návrhu povinnej a odklad exekúcie nepovolil. Povinná podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Následne uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008 okresný súd v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku bez návrhu povolil odklad exekúcie v časti predaja nehnuteľností, voči ktorým si predkupné právo uplatnil sťažovateľ, na dobu do zániku predbežného opatrenia okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007, keďže možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

Oprávnený aj povinná podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 CoE 321/2008-602 z 30. apríla 2009   rozhodol   o   odvolaniach   proti   obom   uzneseniam   okresného   súdu,   ktoré   sa   týkali odkladu exekúcie. Odvolanie povinnej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008 krajský súd podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odmietol. Pokiaľ ide o odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008, ktorým bol povolený odklad exekúcie, toto krajský súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu č. k. 17 CoE 321/2008-602 z 30. apríla 2009 nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2009.

Podaním   z   21.   augusta   2009   požiadal   súdny   exekútor   okresný   súd   o   schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu v prospech sťažovateľa. Súdny exekútor v žiadosti z 21.   augusta   2009 okrem   iného uviedol,   že keďže okresný   súd   ako   súd exekučný do termínu   dražby,   teda   do   8.   februára   2008,   nerozhodol   o   návrhu   povinnej   na   odklad exekúcie, nemohol súdny exekútor s poukazom na ustanovenie § 56 ods. 5 Exekučného poriadku   požiadať   exekučný   súd   o   schválenie   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora z 21. augusta 2009 dosiaľ nerozhodol.

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže   exekútor   vykonávať   len   úkony   smerujúce   k   zabezpečeniu   majetku   povinného. Z citovaného ustanovenia § 56 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor nemohol   do   rozhodnutia   okresného   súdu   o   odklade   exekúcie   žiadať   okresný   súd o schválenie   nadobudnutia   spoluvlastníckeho   podielu   v   prospech   sťažovateľa.   Ak   by   aj súdny exekútor takúto žiadosť podal, okresný súd by nebol oprávnený o nej rozhodnúť prv, než bude rozhodnuté o odklade exekúcie.

Vzhľadom   na   už   uvedené   považoval   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti za potrebné preskúmať, či v období od podania návrhu povinnej na povolenie odkladu   exekúcie   16.   januára   2008   do   rozhodnutia   okresného   súdu   o   tomto   návrhu uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008, ktorým okresný súd nevyhovel návrhu povinnej   a   odklad   exekúcie   nepovolil,   mohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že okresný súd uznesením č. k. 1 Er 71/2007-249 z 12. decembra   2007   zamietol   žiadosť   povinnej o   prerušenie exekučného   konania. Proti tomuto   uzneseniu   podala   povinná   odvolanie.   V   dôsledku   odvolania   povinnej   bol   spis 12. februára   2008   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Krajský   súd rozhodol o odvolaní povinnej uznesením č. k. 17 CoE 37/2008-407 z 30. mája 2008 tak, že napadnuté   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 26. júna 2008.

Z uvedených   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   spis   sa   v   dôsledku   odvolania povinnej nachádzal od 12. februára 2008 do 26. júna 2008 na krajskom súde. Okresný súd mohol teda rozhodnúť o návrhu povinnej na odklad exekúcie zo 16. januára 2008 až po rozhodnutí   krajského   súdu   o   odvolaní   povinnej   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. decembra   2007   a   po   vrátení   spisu   krajským   súdom   26.   júna   2008.   Okresný   súd rozhodol o návrhu povinnej na odklad exekúcie zo 16. januára 2008 uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007 zo 6. augusta 2008, teda po 1 mesiaci a 11 dňoch od vrátenia spisu krajským súdom.

Následne uznesením sp. zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008 okresný súd v zmysle § 56   ods.   2   Exekučného   poriadku   bez   návrhu   povolil   odklad   exekúcie   v   časti   predaja nehnuteľností,   voči   ktorým   si   predkupné   právo   uplatnil   sťažovateľ,   na   dobu   do   zániku predbežného opatrenia okresného súdu č. k. 9 C 13/2007-38 z 19. februára 2007, keďže možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Je síce pravdou, že krajský súd uznesením č. k.   17   CoE   321/2008-602   z   30.   apríla   2009   rozhodol   o   odvolaniach   proti   obom uzneseniam   okresného   súdu,   avšak   pokiaľ   ide   o   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Er 71/2007 z 12. augusta 2008, ktorým bol povolený odklad exekúcie, toto krajský súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že vo veci nerozhodoval zákonný   sudca.   Krajský   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   rozhodol zákonný   sudca   podľa   platného   rozvrhu   práce.   Uznesenie   krajského   súdu č. k. 17 CoE 321/2008-602 z 30. apríla 2009 nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2009. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd po zrušení a vrátení veci krajským súdom dosiaľ o odklade exekúcie nerozhodol. Spis bol okresnému súdu vrátený 14. mája 2009. Situácia   vyplývajúca   z ustanovenia   §   56   ods.   5   Exekučného   poriadku   preto   naďalej pretrváva a súdny exekútor môže do rozhodnutia exekučného súdu o odklade exekúcie vykonávať len zabezpečovacie úkony.

Na účely rozhodnutia okresného súdu o odklade exekúcie po zrušení a vrátení veci na ďalšie   konanie   bolo   najprv   potrebné   v   zmysle   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu z 30. apríla 2009 vyriešiť otázku zákonného sudcu. Z prehľadu úkonov vykonaných vo veci, ktorý je súčasťou prípisu predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 2162/09 z 24. augusta 2009,   vyplýva,   že   predmetná   exekučná   vec   bola   pridelená   30.   júna   2009   zákonnému sudcovi JUDr. M. B., ktorý v tejto súvislosti oznámil skutočnosti zakladajúce dôvod na jeho vylúčenie z rozhodovania vo veci.   Opatrením č.   26 z 29. júla 2009 bol predmetný spis pridelený zákonnej sudkyni JUDr. G. B., ktorá sa však tiež cítila byť vo veci zaujatá. Dňa 3. augusta 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o zaujatosti tejto sudkyne. Krajský súd vrátil spis 12. augusta 2009 okresnému súdu so záväzným pokynom. Spis bol následne   pridelený   24. augusta   2009   zákonnej   sudkyni   JUDr.   H.   H.   Zákonná   sudkyňa dosiaľ, teda po takmer 3 mesiacoch od pridelenia veci, o odklade exekúcie nerozhodla. Až po rozhodnutí o odklade exekúcie bude môcť súdny exekútor účinne požiadať exekučný súd o schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu v prospech sťažovateľa.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovuje porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu nevyhovie   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd na základe svojich zistení zastáva názor, že okresný súd vo veci vedenej pod   sp.   zn.   1   Er   71/2007   postupoval,   pokiaľ   ide   o   nárok   sťažovateľa   na   schválenie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu, v zásade plynulo. Krátkodobé obdobia nečinnosti v doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd nepovažuje za tak významné, aby ich bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 38 ods. 2 listiny alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Uvedené skutočnosti viedli ústavný súd k tomu, že po predbežnom prerokovaní tejto časti   sťažnosti   rozhodol   o jej   odmietnutí   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   odvodzuje   ústavne   neakceptovateľný zásah do jeho vlastníckych práv chránených čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj do jeho základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   od ním   tvrdenej   nečinnosti   okresného   súdu v označenom konaní, t. j. v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   bolo   potrebné   pri predbežnom   prerokovaní,   vzhľadom   na   argumenty   ním   uvádzané,   sťažnosť   odmietnuť z toho istého dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009