znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 408/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   15. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Jozefa Majského, bytom B., zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   F.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jeho práva podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. Jozefa Majského o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2004 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Jozefa Majského (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   zaručených   v čl.   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie jeho práva vyplývajúceho z čl. 5 ods.   1   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že mu uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) z 23. januára 2004 sp. zn. 7 Ntv 146/03 bola predĺžená lehota trvania väzby o 4 mesiace, t. j. do 27. mája 2004, z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   proti   uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2004 o predĺžení lehoty trvania jeho väzby sťažnosť (podanie zo 7. februára 2004).

O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004 tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004, ako aj jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu boli porušené jeho základné práva a slobody zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Namietané porušenie svojich základných práv a slobôd sťažovateľ odôvodnil tým, že predmetné   uznesenie   bolo   vydané   v rozpore   s   §   71   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku a je teda   nezákonné,   pretože   žiadny   z dôvodov   väzby   neexistoval   pri   jeho   zadržaní 21. októbra 2002 a neexistuje „ani dnešného dňa“, napriek tomu sa nachádza vo väzbe, ktorej lehota mu je neustále predlžovaná. Uvedené tvrdí napriek tomu, že si je vedomý existencie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003.

S poukazom na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa podľa neho vo svojich doterajších   rozhodnutiach   nezaoberali   jeho   tvrdeniami   (resp. ich   ponechali   bez povšimnutia),   sťažovateľ   opätovne   uviedol   argumenty   predložené   už   krajskému   súdu v sťažnosti   zo   7. februára 2004   proti   uzneseniu   okresného   súdu z   23. januára 2004, na základe   ktorých   namieta   neexistenciu   dôvodov   väzby   podľa   §   67   ods.   1   Trestného poriadku vo vzťahu k jeho osobe v uvedenej veci.

Sťažovateľ predovšetkým namietal, že pri vypočutí vyšetrovateľom 15. októbra 2002 oznámil svoju plánovanú cestu do Izraela a po tomto výsluchu vycestoval aj do Bieloruska, pričom   sa   následne   na   územie   Slovenskej   republiky   vrátil,   hoci   tak   urobiť   nemusel. Následne sa 19. októbra 2002 telefonicky dohodol s vyšetrovateľom, že 21. októbra 2002 si upresnia termín výsluchu. Dňa 21. októbra 2002 však musel navštíviť svojho zubného lekára a po návrate si pre neutíchajúce bolesti ľahol spať. Až po návšteve manželky D. D., ktorá ho požiadala, aby ju odprevadil na stretnutie s predstaviteľom NATO v Hainburgu, sa rozhodol   vycestovať   z   územia   Slovenskej   republiky   v   úsilí   prispieť   k zlepšeniu zhoršujúcich   sa   vzájomných   manželských   vzťahov.   Počas   tejto   cesty   bol   zadržaný. Vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľ poukazuje na to, že nemal v úmysle ujsť, aj keď bol zadržaný na hraničnom priechode, pretože   tak   mohol   urobiť   už   skôr   pri   vycestovaní   do   Bieloruska.   Toto   jeho   tvrdenie potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   po   prepustení   z väzby   21. júna 2003   sa   uchýlil   na svoju poľovnícku chatu a zdržiaval sa len na nej, mohol ujsť, ale sa o to ani nepokúšal.

Vo   vzťahu   k dôvodom   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku sťažovateľ   tvrdí,   že nikdy nikoho neovplyvňoval   a   nemá to v úmysle   ani   po   prepustení z väzby.   Jeho   údajné   ovplyvňovanie   svedka   Ing.   M. Š.   prostredníctvom   tretích   osôb je vykonštruované v snahe orgánov činných v trestnom konaní udržať ho vo väzbe.

K dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ namieta, že úvahy „o možnosti pokračovať, resp. dokonať skutok, sú právne irelevantné“, pretože krajský   súd   vyhlásil   konkurz   na   majetok   spoločnosti   HORIZONT   SLOVAKIA,   a. s.,   K. (uznesením z 28. mája 2002),   ako aj konkurz na majetok spoločnosti B. M. G.   INVEST, s. r. o., K. (uznesením z 3. septembra 2002). V tejto súvislosti poukázal na § 14 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k dôvodom väzby vyplývajúcim z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003 sťažovateľ uvádza, že ustanovenie § 270 ods. 4 Trestného poriadku (orgán, ktorému vec bola prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci najvyšší   súd,   a   je   povinný   vykonávať   procesné   úkony,   ktorých   vykonanie   najvyšší súd nariadil)   bolo   uplatnené   v   rozhodnutí   okresného   súdu   sp. zn.   Ntv 146/03 z 24. septembra 2003.   Po   vydaní   predmetného   rozhodnutia   a vykonaní   ďalších   úkonov v prípravnom konaní už automatické uplatňovanie tohto ustanovenia v predmetnom konaní a najmä v konaní vedenom na krajskom súde je v rozpore so zákonom, a to s ustanoveniami týkajúcimi sa rozhodovania o väzbe, najmä s § 71 a § 72 Trestného poriadku.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ namieta: „Krajský súd v Košiciach tým, že uznesením z 23. 2. 2004 sp. zn. 7 Tpo 7/04 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol moju   dôvodnú   sťažnosť,   porušil   ustanovenia   Tr.   poriadku   týkajúce   sa   rozhodovania o sťažnosti a najmä v konečnom dôsledku porušil moje základné ústavné práva a slobody. Rovnako posudzujem aj predchádzajúci postup Okresného súdu Košice I vyjadrený v rozhodnutí z 23. 1. 2004 sp. zn. 7 Ntv 146/03, ktorým podľa § 71 ods. 1 Tr. por. predĺžil lehotu   trvania   mojej   väzby   do   27. 5. 2004.   Na   uvedenej   skutočnosti   nič   nemení   fakt, že okresný   súd   nepredĺžil   lehotu   trvania   väzby   v plnom   súlade   s návrhom   Krajskej prokuratúry v Košiciach.“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   23. 3. 2004   sp. zn.   7 Tpo 7/04 a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 23. 2. 2004 sp. zn. 7 Tpo 7/04 a uznesenie Okresného súdu Košice I z 23. 1. 2004 sp. zn. 7 Ntv 146/03 sa zrušujú.“

Ústavný súd zistil, že v ďalšom priebehu konania bol uznesením okresného súdu z 21. mája 2004 zamietnutý návrh Krajskej prokuratúry v Košiciach na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa, proti ktorému podal prokurátor sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 40/04 zo 4. júna 2004 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného   súdu   z   21. mája 2004   zrušil   a   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   predĺžil do 27. septembra 2004.   Sťažovateľ   podaním   doručeným   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   21. apríla 2004   podal   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd 14. júla 2004 tak, že túto zamietol. Rozhodnutím generálneho prokurátora bol sťažovateľ 4. augusta 2004 prepustený z väzby na slobodu.

II.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004 a konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Z   listinných   dôkazov   pripojených   k   sťažnosti,   ako   aj   z   obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho spisového materiálu vyplýva, že krajský prokurátor v Košiciach (ďalej len „krajský prokurátor“) podal v zákonnej lehote návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa o šesť mesiacov (do 27. júla 2004). V odôvodnení návrhu okrem iného uviedol, že   vyšetrovateľ   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Služby   justičnej   polície Policajného   zboru,   Odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   (ďalej   len „vyšetrovateľ   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti“),   uznesením z 21. októbra 2002 vzniesol obvinenie sťažovateľovi a ďalším dvom osobám pre trestný čin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250   ods.   1   a 5   Trestného   zákona   v podstate   na   tom   skutkovom   základe,   že   obvinení v období od novembra 2001 založili zločineckú skupinu pôsobiacu v Bratislave, na území Slovenskej republiky a v zahraničí v úmysle preniknúť do orgánov spoločností HORIZONT SLOVAKIA,   a. s.,   K.   a   B. M. G.   INVEST,   s.   r.   o.,   K.,   získať   tak   nad   spoločnosťami kontrolu,   ale   najmä   získať   príjmy,   páchať   rôznu   trestnú   činnosť   tak,   že   na   podklade splnomocnení   prevádzali,   nakupovali   akcie   a obchodné   podiely,   prevádzali   a započítali pohľadávky spoločnosti, prevádzali a vyberali finančné prostriedky, svoj zámer realizovali tak, že sťažovateľ koordinoval činnosť ďalších dvoch obvinených, ktorí realizovali plnenie jednotlivých úloh tak, že sfalšovali zmluvu medzi spoločnosťou HORIZONT SLOVAKIA, a. s.,   K.   a   CAVALIER   SALES   LLC   o   postúpení   pohľadávky   voči   Slovenským telekomunikáciám,   a. s.,   B.   vo   výške   112 064 312 500 Sk   za   1 Sk,   sfalšovali   zmluvu o sprostredkovaní postúpenia uvedenej pohľadávky medzi HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. a COMMODORE ASSOCIATES LLC, pričom odmenu za sprostredkovanie vo výške 600 000 000 Sk   plnili   sfalšovanými   zmluvami   o postúpení   pohľadávok   voči   viacerým obchodným spoločnostiam a ich započítaním so sprostredkovateľskou odmenou spôsobili spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. škodu vo výške najmenej 600 000 000 Sk. V priebehu   vyšetrovania   vyšlo   najavo,   že   sťažovateľ   a ďalší   obvinení   sa mali   dopustiť aj ďalších čiastkových útokov pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného   zákona   na   tom   skutkovom   základe,   že   v období   od novembra 2001 do 21. októbra 2002   sťažovateľ   koordinoval   činnosť   ďalších   obvinených,   pričom podvodným spôsobom previedli z vlastníctva spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K.   na COMMODORE   ASSOCIATES   LLC   akcie   dcérskych   spoločností   spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K., a to Horizont International a Technoinvest – Holding tak, že obvinený D. B. ako zástupca COMMODORE ASSOCIATES LLC uzavrel s V. F. ako zástupcom HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. 25. januára 2002 zmluvy o kúpe akcií, na základe   ktorých   mal   COMMODORE   ASSOCIATES   LLC   kúpiť   akcie   uvedených dcérskych spoločností za kúpnu cenu 336 100 000 Sk a na druhej strane predať spoločnosti HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K., akcie spoločnosti T. B. Trade, a. s., B. n. B. za kúpnu cenu 336 100 000 Sk, pričom obvinený D. B. ako zástupca COMMODORE ASSOCIATES LLC uviedol V. F. ako zástupcu HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. do omylu v otázke vlastníctva   akcií, ktoré boli predmetom zmluvy a ktoré COMMODORE ASSOCIATES LLC nevlastnil. Úhradou kúpnej ceny vykonanou vzájomným zápočtom tak spôsobili škodu spoločnosti   HORIZONT   SLOVAKIA,   a.   s.,   K.   vo   výške   336 100 000 Sk.   V   dňoch 1. februára 2002   až 3. februára 2002   dal   sťažovateľ   pokyn zatvoriť pobočky   spoločností HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. a B. M. G. INVEST, s. r. o., K., pričom z nich boli následne   vyzbierané   finančné   prostriedky   a sústredené   do   centrály   v K.   pod   klamlivou informáciou o výkone auditu. Obvinený D. B. zo sústredených cca 50 000 000 Sk prevzal 5. februára 2002   v   K.   40 000 000 Sk   s   vystaveným   pokladničným   dokladom a uvedeným účelom   platby   navýšenia   základného   imania   dcérskej   spoločnosti   Horizont Investment & Consulting,   a.   s.,   B.,   čiastku   nepoužil   na   určený   účel,   tento   dodatočne zdôvodňoval platbou za kúpu súčiastok na výherné hracie automaty, ktorá v skutočnosti nebola realizovaná, a dňa 5. februára 2002 v čase okolo 18.00 h v sídle spoločnosti Sipox Holding,   a. s.,   v   B.   v kancelárii   generálneho   riaditeľa   odovzdal   uvedenú   čiastku 40 000 000 Sk   v piatich   bezpečnostných   kufríkoch   sťažovateľovi,   ktorý   si   ju   prisvojil na škodu spoločnosti B. M. G. INVEST, s. r. o., K.

Podľa   krajského   prokurátora   z dovtedy   vykonaného   vyšetrovania   vyplýval   záver, že sťažovateľ sa opakovane (trikrát) dopustil „podvodného konania za účelom vylákania bonitných   pohľadávok   a aktív   zo   spoločnosti   HORIZONT,   prostredníctvom spoluobvinených B. a Ing. P.“.

V   návrhu   sa   ďalej   konštatuje,   že   v rámci   vykonaného   vyšetrovania   boli   všetci obvinení   upovedomení   o stíhaní   za   skutky,   ktorých   spáchanie   je   im   kladené   za   vinu, ku ktorým   boli   vypočutí   a následne   konfrontovaní.   Vo   vzťahu   k obvineným   D. B. a Ing. P. P.   prebiehalo   extradičné   konanie   na   základe   žiadosti   o ich   vydanie   z Českej republiky.   Vo   vzťahu   k obvinenému   Ing.   P.   P.   bola   podaná   žiadosť   o právnu   pomoc spočívajúcu   v   jeho   výsluchu.   Boli   vypracované   znalecké   posudky   znalcami   z   odvetvia ekonomiky a podnikania, z odvetvia psychiatrie a psychológie, vypočutí viacerí svedkovia. Napriek   uvedenému   bolo   v   rámci   prebiehajúceho   vyšetrovania   potrebné   zabezpečiť originály   zmlúv,   ktoré   by   boli   vhodné   na   skúmanie   grafologickou   expertízou,   vypočuť ďalších svedkov (T., JUDr. H., Ing. V.). V návrhu sa ďalej uvádza: „Predmetom právnych pomocí sú výsluchy obv. Ing. P. P., R. B., PhDr. Ž. a Ing. K. v ČR, Simon Denton vo Veľkej Británii, Stavros Loizou resp. iného zástupcu firmy S. N. L. Tourist na Cypre, Franklin D. Fitsgerald resp. iného zástupcu firmy WORLDWIDE ACQUISITIONS LTD na Bahamách, Jade Francis Carro resp.   iného zástupcu firmy   ORION   PROPERTY   Ltd.   Na Britských panenských   ostrovoch,   Andrew   D.   Jones   zakladateľa   firiem   CAVALIER   SALES   LLC a COMODORE   ASSOCIATES   LLC   v   USA   štáte   DELAWARE   a Serge   Karas   notára a Norman Goodman súdneho úradníka v USA štáte New York.

Predmetom   citovaných   právnych   pomoci   sú   aj   žiadosti   o zaslanie   súvisiacich písomností osvedčujúcich existenciu jednotlivých firiem a obchodných transakcií.

Z už   realizovaných   výsluchov   vyplynula   potreba   odborného   skúmania   hlasu JUDr. Ing. Jozefa Majského formou znaleckého posudku.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sú   výsluchy   ďalších   svedkov   limitované   vyššie uvedenými úkonmi ako aj objasňovanými skutočnosťami v rámci vyvíjajúcej sa dôkaznej situácie.“

Okresný   súd   po   prerokovaní   návrhu   krajského   prokurátora   23. januára 2004 uznesením   sp.   zn.   7   Ntv   146/03   rozhodol   o predĺžení lehoty   trvania   väzby sťažovateľa (ktorá   mala   uplynúť   27. januára 2004)   o   štyri   mesiace   (do   27. mája 2004)   dôvodiac, že po preskúmaní návrhu na predĺženie väzby a   príslušného spisového materiálu dospel k záveru   o   dôvodnosti   návrhu,   avšak   z hľadiska   dĺžky   navrhovaného   predĺženia je akceptovateľná   doba   štyroch   mesiacov   aj   napriek   skutočnosti,   že   ide   o   rozsiahle dokazovanie („rozsiahly   spisový   materiál“),   ktoré   si   vyžiadalo   vypočutie „množstva svedkov“, pričom aj napriek uvedenému je ešte potrebné vypočuť viacero osôb, a to aj formou právnej pomoci. Pokiaľ ide o existenciu väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, okresný súd poukážuc na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003 uviedol, že tieto aj naďalej trvajú.

V označenom rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberal existenciou zákonných podmienok väzby   sťažovateľa.   Vo   vzťahu   k uzneseniu   vyšetrovateľa   odboru   vyšetrovania   obzvlášť závažnej trestnej činnosti sp. zn. ČVS: VKE-17/ÚV-OVOZTČ-BA-2002 z 30. júla 2002, ktorým   bolo   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci,   a   vo   vzťahu   k uzneseniu   vyšetrovateľa odboru vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   sp.   zn.   ČVS:   VKE-17/ÚV-OVOZTČ-BA-2002 z 21. októbra 2002, ktorým bolo sťažovateľovi a ďalším dvom osobám vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1   Trestného   zákona   v   jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, uviedol: „Tieto rozhodnutia   sa   opierajú   o konkrétne   dôvody   -   dôkazy   zadovážené   zákonným   spôsobom v prípravnom   konaní.   Z nich   je   evidentné,   že   dôvodné   podozrenie   u oboch   obvinených zo spáchania skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného stíhania i uznesenia o vznesení obvinenia je dané.

Dôvodné   podozrenie,   že   obvinení   sa   stíhaných   trestných   činov   dopustili,   však existovalo   a existuje.   V čase,   keď   im   bolo   vznesené   obvinenie   (a   doposiaľ   nebolo v predpísanom   konaní   zrušené)   pramenilo   z usvedčujúcich   dôkazov,   ktorými   boli   najmä výpovede svedkov V. F., Ing. M. Š., ako aj JUDr. M. B. a JUDr. V. B., ako aj z listinných dôkazov.   Výpovede   týchto   svedkov   i listinné   dôkazy   obsahujú   tvrdenia,   že   pri   prevode majetku   Horizontu   a.   s.   K.   a   BMG   Invest   s.   r.   o.   K.   neišlo   len   o dovolený   prechod vlastníckeho   práva,   ale   išlo   o konanie   v rozpore   s trestným   právom,   dostatočne odôvodňujúce záver, že sa ním konkrétne osoby dopustili trestného činu.

Z týchto   dôvodov   bol   postup   vyšetrovateľa,   ktorý   vzniesol   JUDr.   Ing.   Jozefovi Majskému a Ing. P. P. obvinenie v súlade s ustanovením § 163 ods. 1 Tr. por.

Tým boli, a aj v súčasnosti sú, splnené podmienky predpokladané ustanovením § 68 ods. 1, veta prvá Tr. por., podľa ktorej vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163).“

Vo vzťahu k existencii väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   najvyšší   súd   v označenom   rozhodnutí   poukázal   na   ustanovenie   §   76   ods.   1 Trestného poriadku, podľa ktorého osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže, ak je tu niektorý z dôvodov väzby (§ 67), vyšetrovateľ alebo policajný orgán zadržať, aj keď proti nej   doteraz   nebolo   vznesené   obvinenie.   Na   zadržanie   treba   predchádzajúci   súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec nepripúšťa odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo   zastihnutá   na   úteku   (z   čoho   možno   vyvodiť,   že   dôvod   väzby   môže   byť   daný aj u podozrivej osoby, ktorej nebolo dosiaľ vznesené obvinenie a jej zadržanie za okolností uvedených v citovanom ustanovení nemožno považovať za nezákonné, aj keď samotnému rozhodovaniu o väzbe musí predchádzať vznesenie obvinenia), pričom uviedol: „Obvinený JUDr.   Ing.   Jozef   Majský   vedel   o tom,   že   sa   mal   21. októbra 2002   dostaviť   na   výsluch k vyšetrovateľovi. Napriek tomu, že sa mal s ním telefonicky spojiť a dohodnúť si presný čas výsluchu   neurobil   tak.   Vyšetrovateľ   svoje   úkony   smerujúce   k výsluchu   obvineného preukázal   celým   radom   v spise   založených   úradných   záznamov.   Z týchto   vyplynulo,   že obvinený   JUDr. Ing.   Jozef   Majský   sa   nielenže   s vyšetrovateľom   podľa   predchádzajúcej ústnej – telefonickej dohody nespojil,   ale ho nebolo možné ani zastihnúť na mobilnom telefóne, ktorý odovzdal synovi. Vyšetrovateľ ho nemohol zastihnúť ani v sídle firmy ani doma a prostredníctvom detí a zamestnankyne sa dozvedel, že je u zubára, resp. spí doma. Keď   po jeho   márnom   vyčkávaní   v sídle   firmy   v B.   dostal   vyšetrovateľ   správu,   že   sa nachádza vo vozidle na štátnej hranici a mieni opustiť územie Slovenskej republiky je len logické, že vyšetrovateľ a neskôr i prokurátor a súdy považovali toto konanie obvineného JUDr. Ing. Jozefa Majského za také, ktoré vzbudzovalo a naďalej napriek odstupu času vzbudzuje obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Tým bol naplnený väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

Vo vzťahu k existencii väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   najvyšší   súd   v označenom   rozhodnutí   uviedol,   že   jeho   existencia,   pokiaľ   ide o osobu   sťažovateľa   a ďalšieho   obvineného   Ing.   P.   P.,   sa   opiera   o konkrétne   zistenia o ďalších trestných stíhaniach obidvoch obvinených. K námietke, že po vyhlásení konkurzu na majetok spoločností HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. a B. M. G. INVEST, s. r. o., K. už nie je prakticky možné dokonať trestný čin uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, uviedol,   že   pre   nedostatok   informácií   orgánov   činných   v trestnom   konaní   o všetkých členoch   a všetkých   aktivitách   skupiny,   ktorej   členmi   sú   aj   obvinení,   a to konkrétne o aktivitách vo vzťahu k majetku spoločností HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K. a B. M. G. INVEST, s. r. o., K. nie je možné vylúčiť (nie dokonanie) ale dokončenie trestného činu podvodu na škodu týchto spoločností. Obava z dokončenia trestného činu mala spočívať v tom, že sťažovateľ sa podľa výpovedí viacerých svedkov - zástupcov firiem, voči ktorým mala   spoločnosť   HORIZONT   SLOVAKIA,   a.   s.,   K.   pohľadávky,   domáhal   plnenia na základe   údajného   postúpenia   uvedených   pohľadávok,   ktoré   tvorilo   súčasť   konania, pre ktoré je sťažovateľ trestne stíhaný.

Pokiaľ ide o existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, najvyšší súd v označenom rozhodnutí konštatoval, že sa „v prerokúvanej veci jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, ktorej odhaľovanie po jednotlivých čiastkových útokoch prebieha v súbehu s objasňovaním s už známymi a odhalenými čiastkovými útokmi (súbežne teda prebiehalo i vyšetrovanie i preverovanie) a vyšetrovanie nemohlo byť z objektívnych príčin ukončené. (...) Nebol tiež známy počet a totožnosť zúčastnených páchateľov a najmä preto   existovala   dôvodná   obava   z ovplyvňovania   vyšetrovania   odôvodnená   konkrétnymi aktivitami   obvinených.   Prepustením   obvinených   na   slobodu   teda   nepochybne   hrozilo zmarenie, minimálne však podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.“

Proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2004 o predĺžení lehoty trvania väzby podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sťažnosť,   v ktorej   namietal neexistenciu dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov obdobných, ako sú obsiahnuté v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. apríla 2004.

O sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2004 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004 tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje so závermi   okresného   súdu,   pričom   doba   štyroch   mesiacov,   o   ktoré   bola   lehota   väzby predĺžená, je dostačujúca aj z hľadiska rozsahu, charakteru a časovej náročnosti výsluchu menšieho   počtu   svedkov   a   realizácie   jedného   znaleckého   posudku,   t.   j.   úkonov,   ktoré je potrebné   ešte   vykonať,   pretože   na   realizáciu   právnych   dožiadaní,   ako   už   bolo konštatované okresným súdom, sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom vplývať.

3. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis   I. ÚS 4/00,   I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

4. Najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn. 2 Tz 16/03 z 29. júla 2003 zaoberal existenciou zákonných podmienok väzby sťažovateľa posudzujúc zákonnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 3/03 z 12. februára 2003 a uznesenia okresného súdu sp. zn. 7 Ntv 108/02 zo 17. júna 2003.

Právne účinky ustanovenia § 270 ods. 4 Trestného poriadku [podľa ktorého orgán, ktorému vec bola prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci najvyšší súd   (v   rámci   rozhodnutia   o sťažnosti   pre   porušenie   zákona)   a je   povinný   vykonať procesné úkony, ktorých vykonanie najvyšší súd nariadil] sa vo vzťahu k okresnému súdu, ktorého rozhodnutie   zo   17. júna 2003   najvyšší   súd   zrušil   a prikázal   mu,   aby   vec v potrebnom rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol,   uplatnili   v uznesení   okresného   súdu sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 24. septembra 2003. Aj v rámci opätovného prerokovania veci mal však okresný súd povinnosť prihliadať na prípadné zmeny v priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania   relevantné   pre   rozhodnutie   o existencii   zákonných   dôvodov   väzby   v čase rozhodovania (§ 72 Trestného poriadku).

Tým   skôr   bolo   povinnosťou   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   (v   ktorých právomoci   bolo   posúdenie   skutkových   aj   právnych   otázok   relevantných   z hľadiska rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa) pri skúmaní trvania zákonných dôvodov väzby vychádzať zo skutkového a právneho stavu aktuálneho v čase rozhodovania o návrhu krajského prokurátora z 9. januára 2004.

To však neznamená, že by záver okresného súdu v uznesení sp. zn. 7 Ntv 146/03 z 23. januára 2004   a   následne   aj   záver   krajského   súdu   v napadnutom   uznesení sp. zn. 7 Tpo 7/04 z 23. februára 2004 (v ktorom sa s právnym názorom okresného súdu stotožnil) o pretrvávaní dôvodov väzby sťažovateľa podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného   poriadku,   tak   ako   ich   zistil   najvyšší   súd   v   rozsudku sp. zn.   2 Tz 16/03 z 29. júla 2003, bolo možné a priori kvalifikovať ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   nepovažuje   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený   názor všeobecných súdov (vyplývajúci z ich stotožnenia sa s právnym názorom najvyššieho súdu v   rozsudku sp.   zn.   2   Tz   16/03   z   29. júla 2003),   že   v čase   ich   rozhodovania   o návrhu krajského   prokurátora   z   9. januára 2004   pretrvávalo   dôvodné   podozrenie   sťažovateľa zo spáchania trestných činov v zmysle uznesenia o vznesení obvinenia z 21. októbra 2002. Za   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené   nepovažuje   ústavný   súd   ani   ich   hodnotenie skutkových okolností týkajúcich sa pokusu sťažovateľa vycestovať do Rakúskej republiky 21. októbra 2003   vo   vzťahu   k existencii   odôvodnenej   obavy,   že   sťažovateľ   ujde   alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, zakladajúcej dôvod väzby podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   vrátane neakceptovania   sťažovateľovej obrany,   podľa   ktorej   mu   zdravotný   stav   (bolesť   zubov   a   ošetrenie   u   zubného   lekára) neumožnili   dostaviť   sa   na   výsluch   k   vyšetrovateľovi,   prípadne   sa   s   vyšetrovateľom telefonicky kontaktovať, na druhej strane mu však nebránili v ceste do Hainburgu (mimo územia Slovenskej republiky).

Ústavný   súd   však   zároveň   konštatuje,   že   náležité   posúdenie   trvania   zákonných dôvodov   väzby   sťažovateľa   v čase   rozhodovania   o návrhu   krajského   prokurátora z 9. januára 2004 vyžadovalo vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa v období medzi prepustením   z väzby   21. júna 2003   do   opätovného   obmedzenia   jeho   osobnej   slobody 27. júna 2003   zdržiaval   na   svojej   poľovníckej   chate   v O.   a   nepokúšal   sa   ujsť, s prihliadnutím   na   dlhšie   obdobie,   ktoré   uplynulo   od   udalostí   z   21. októbra 2003,   aby sa minimálne   krajský   súd   náležite   vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa   obsiahnutou v sťažnosti zo 7. februára 2004, podľa ktorej: „(...) pokiaľ aj 21. 10. 2002 existoval dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por., som toho názoru, že svojím správaním sa v čase od 22. 6. 2003 do 27. 6. 2003 som dostatočne odôvodnil jeho neexistenciu v súčasnosti“.Obdobne   dôvodnosť   obavy   z   dokončenia   trestného   činu   spočívajúcu v nebezpečenstve   pokusu   zo strany sťažovateľa   o   speňaženie majetkových   práv   a   aktív alebo   o   uplatnenie   pohľadávok   podvodne   nadobudnutých   z   majetku   spoločností HORIZONT SLOVAKIA, a. s., K., resp. B. M. G. INVEST, s. r. o., K. bolo potrebné konfrontovať   s   aktuálnym   stavom   objasnenosti   relevantných   skutkových   okolností v prebiehajúcom vyšetrovaní a s aktuálnym stavom v konkurzných konaniach týkajúcich sa majetku oboch spoločností.

Aj   napriek   určitým   pochybnostiam   v   naznačených   smeroch   však   ústavný   súd považuje právne a skutkové závery okresného súdu a krajského súdu ohľadne pretrvávania väzobného   dôvodu   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b) Trestného   poriadku   vo   vzťahu   k väzbe sťažovateľa   v čase   rozhodovania   o návrhu   krajského   prokurátora   z   9. januára 2004 za ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na skutkovú a právnu zložitosť veci, vývoj dôkaznej situácie, ako vyplýva z návrhu krajského prokurátora z 9. januára 2004 (ale aj z obsahu vyšetrovacieho spisu), vzhľadom   na   rozsah   dokazovania   (a   úkony,   ktoré   bolo   potrebné   ešte   vykonať) s prihliadnutím na závažnosť obvinení vznesených proti sťažovateľovi a na jeho osobné pomery, z ktorých vyplývala možnosť disponovať značnými materiálnymi a personálnymi zdrojmi,   nepovažoval   ústavný   súd   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený   názor všeobecných súdov, ktoré svedeckú výpoveď Ing. M. Š. z 27. júna 2003 ohľadne nátlaku sťažovateľa   na neho   prostredníctvom   tretích   osôb   v súvislosti   s jeho vypovedaním   pred orgánmi činnými v trestnom konaní kvalifikovali ako pretrvávajúcu skutkovo odôvodnenú hrozbu kolúzneho správania sťažovateľa (pozri uznesenie krajského súdu č. k. 7 Tpo 41/03-52 z 3. júla 2003).

Prípadný odchylný právny názor ústavného súdu na existenciu zákonného dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku nemôže ovplyvniť v danom prípade záver o existencii zákonného dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Rozsah   a charakter   úkonov   prípravného   konania   realizovaných   v období   januára 2004   až   mája   2004,   ako   vyplývajú   z vyšetrovacieho   spisu,   taktiež   vylučuje   záver, že by orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupovali   v   predmetnej   veci   s   náležitou starostlivosťou   a rýchlosťou,   resp.   že   by   väzba   sťažovateľa   sledovala   odlišný   cieľ   ako zabezpečenie   dosiahnutia   účelu   trestného   stíhania,   t. j.   náležitého   vyšetrenia   okolností zakladajúcich dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a v prípade, že to výsledky vyšetrovania budú dostatočne odôvodňovať, vznesenia obžaloby a postavenia obvineného pred súd.

V dôsledku uvedených skutočností nemožno konštatovať, že by účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu mohli byť v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného súdu a krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru,   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004