znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 407/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   R.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   v súvislosti   s jeho   trestným   oznámením z 3. februára 2003 a s jeho podaním z 19. mája 2003, ako aj postupom Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   súvislosti   s jeho   podaním z 12. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. R.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. mája 2011 doručené podanie Ing. D. R. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“. Ústavný súd podľa obsahu podania dospel k záveru, že úmyslom sťažovateľa bolo podať   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajskej prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   v súvislosti   s jeho   trestným oznámením z 3. februára 2003 a s jeho podaním z 19. mája 2003, ako aj postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v súvislosti s jeho podaním z 12. januára 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 3. februára 2003 podal krajskej prokuratúre trestné oznámenie „na spoločnosť S., a. s., K. pre trestný čin nevyplatenia mzdy § 248 Trestného zákona. Krajská prokuratúra ignorovala (jeho) podanie a nezačala trestné stíhanie podľa § 160   Tr.   poriadku“,   a   preto 19.   mája   2003   podal   krajskej   prokuratúre „sťažnosť   pre nečinnosť a žiadal... o vykonanie nápravy. Do dnešného dňa (mu) Krajská prokuratúra neodpovedala“. Sťažovateľ preto 12. januára 2007 podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) „podnet poškodeného na podanie sťažnosti pre porušenie zákona – nestíhanie trestného činu“. Generálna prokuratúra prípisom z 22. januára 2007 informovala sťažovateľa, že jeho podanie z 12. januára 2007 bolo postúpené na   priame   vybavenie   krajskej   prokuratúre,   ktorá   mu   oznámila,   že   ho   z dôvodu   vecnej príslušnosti odstúpila špeciálnej prokuratúre. Sťažovateľ uviedol, že „do dnešného dňa, po 8 rokoch,   3   mesiacoch   aj   13   dňoch...   o   vybavení...   trestného   oznámenia   ani   o podanej sťažnosti na GP SR nebol upovedomený“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedeným   postupom   krajskej   prokuratúry   a špeciálnej prokuratúry   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného sťažovateľ sformuloval tento petit sťažnosti:

„Žiadam Ústavný súd SR o vykonanie nápravy a vyvodenie dôsledkov z porušenia zákona“,   ako   aj „zabezpečiť   vyplatenie   mzdy 35 103 Sk s príslušenstvom“ a „finančné odškodnenie za porušenie... ústavných a ľudských práv za prieťahy a neprerokovanie veci v primeranej lehote“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   iným   zásahom   a základným   právom   alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vrátane jej petitu, ako aj z obsahu jej príloh a na základe už uvedených skutočností ústavný súd vyvodil, že podstatou sťažnosti sú namietané   zbytočné   prieťahy   v   postupe   krajskej   prokuratúry   v súvislosti   s   trestným oznámením   sťažovateľa   z 3.   februára   2003   a jeho   podaním   z 19.   mája   2003,   ako aj v postupe špeciálnej prokuratúry v súvislosti s jeho podaním z 12. januára 2007, teda zásah do   jeho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. obsahovo totožného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   sťažovateľ osobitne neodôvodnil,   pojal ich   iba   ako   súčasť   argumentácie   namietaného   porušenia   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu   (m. m.   napr.   II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 78/04,   I. ÚS 178/04,   IV. ÚS 380/04). Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.“.

Podľa   § 32   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podať   na   ktorejkoľvek prokuratúre...

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného zákona   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci   vybaví   nadriadený   prokurátor   uvedený v odseku   1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie opakovaného podnetu, ale aj ďalšieho opakovaného podnetu v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok   zákonného   postupu   príslušného   orgánu   činného   v   prípravnom   konaní (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

Z obsahu sťažnosti, ako aj k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. mája 2003 krajskej prokuratúre „sťažnosť pre nečinnosť“, ktorú možno podľa jej obsahu považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre, na ktorý krajská prokuratúra podľa sťažovateľa   nijako   nereagovala.   Sťažovateľ   preto   podal   12.   januára   2007   generálnej prokuratúre „podnet poškodeného na podanie sťažnosti pre porušenie zákona – nestíhanie trestného činu“, ktorý možno podľa jeho obsahu považovať za opakovaný podnet podľa § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre,   ktorý   taktiež   nebol   podľa   sťažovateľa   preskúmaný a nedostal naň odpoveď.

Ak sťažovateľ nebol spokojný s vybavením jeho opakovaného podnetu, mal možnosť žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu formou ďalšieho opakovaného podnetu podľa   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre   podaného   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a tým žiadať nápravu na ďalšom stupni orgánov prokuratúry. Na takomto využití zákonom predvídaného postupu vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je nevyhnutné trvať, lebo možnosti ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov poskytnuté zákonom o prokuratúre ústavný súd, ako už bolo uvedené, považuje za účinný prostriedok ich ochrany.

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   nie   je   oprávnená   vyberať   si   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jej   má poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou je,   aby   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpala   všetky   právne   prostriedky ochrany   základných   práv,   tak   ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné   predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp   subsidiarity).   Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné uviesť, že k prípadnej náprave namietaného zásahu orgánu verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd dospel   k   záveru,   že   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   nie   je   pre   nevyčerpanie   dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv prípustná, a preto o nej rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre)   tak,   že   ju   odmietol   ako   neprípustnú   bez   toho,   aby   sa   zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

Ústavný   súd   považoval   napokon   za   potrebné   poukázať   v tejto   veci   aj   na   svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby   na   základe   podaného   trestného   oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej príslušnému súdu prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené   základné   právo,   aby   na   podklade   jeho   trestného   oznámenia   bolo   vznesené obvinenie voči označenej osobe a následne bola voči nej podaná obžaloba, pričom toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv a slobôd.

K návrhu   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd „zabezpečil“ vyplatenie   jeho   mzdy „35 103 Sk   s príslušenstvom“, je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd   sa   týmto   návrhom nemohol   zaoberať,   pretože   o mzdových   nárokoch   sú   oprávnené   rozhodovať   výlučne všeobecné   súdy.   Sťažovateľ   si   navyše   mohol   uplatniť   pohľadávku   nevyplatenej   mzdy v konkurznom konaní, pretože na obchodnú spoločnosť S., a. s., K., bol ešte v máji 2004 vyhlásený konkurz.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že z k sťažnosti priloženého trestného oznámenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie   na   spoločnosť   S.,   a. s.,   K., vo veci   spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   § 248   Trestného   zákona účinného do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) z dôvodu   nevyplatenia   provízií z obchodného   zastúpenia   z   dojednaných   obchodov   za   február   až   apríl   2002   v sume 36 103 Sk   s príslušenstvom,   ako   aj   nevyplatenia „vkladu“ zo   zmluvy   o pôžičke č. 31 P 0000126 v sume 43 300 Sk s príslušenstvom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bývalého Krajského úradu justičnej polície PZ K. sp. zn. KÚV-26/OVEK-2002 bolo 13. marca 2003 vznesené obvinenie J. V., E. P., M. G., O. J., F. D. a V. K. (bývalé vedenie S., a. s., pozn.) pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Dňa 27. júna 2005 podal generálny prokurátor   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   návrh na nepripustenie   účasti   poškodených   v tomto   trestnom   konaní,   ktorému   najvyšší   súd z dôvodu vysokého počtu poškodených (8224 osôb), ako aj preto, že jednotlivým výkonom ich   práv   by   mohol   byť   závažným   spôsobom   ohrozený   účel   a rýchly   priebeh   trestného konania (ktoré   v tom   čase   trvalo   už takmer   2   a pol   roka),   vyhovel   a uznesením   sp. zn. 1 Ndtš 1/2005   z 5.   augusta   2005   rozhodol,   že   v tejto   trestnej   veci   nepripúšťa   účasť poškodených.   Podľa   § 44   ods. 3   Trestného   poriadku   sa   toto   uznesenie   doručí   iba navrhovateľovi   (generálnemu   prokurátorovi),   ktorý   v prípade,   ak   bolo   jeho   návrhu vyhovené,   zabezpečí,   aby   bolo   vhodným   spôsobom   zverejnené   (napr.   na   internetovej stránke   alebo   inými   masovokomunikačnými   prostriedkami).   Generálna   prokuratúra 12. septembra 2005 uverejnila na svojej internetovej stránke výrokovú časť tohto uznesenia. Obžaloba   na   obvinených   v trestnej   veci   S.,   a. s.,   K.,   bola   21. marca   2007   podaná vtedajšiemu   Špeciálnemu   súdu,   ktorý   ju   31.   decembra   2007   odmietol.   Po   zamietnutí sťažnosti špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu o odmietnutí obžaloby bola celá trestná vec vrátená   na   doplnenie   vyšetrovania,   teda   do   štádia   prípravného   konania. Nová   obžaloba v tejto trestnej veci bola podaná Špecializovanému trestnému súdu 5. apríla 2011.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania (napr. predloženie splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011