znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 407/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   R.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   L.   J.,   s. r. o.,   R.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. L. J., ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   13 Cob 118/2008 zo 4. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010 faxom   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená   predložením   originálu   8.   októbra   2010,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 13 Cob 118/2008 zo 4. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   právny   predchodca sťažovateľky sa žalobou z 22. februára 2007 domáhal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný zaplatiť   mu   sumu   11 729   881,20   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš rozsudkom   sp. zn. 9 Cb 32/2007 z 19. novembra 2007 zamietol   žalobu v celom rozsahu a právneho predchodcu sťažovateľky zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania. Právny predchodca   sťažovateľky   podal   proti   rozsudku   súdu prvého   stupňa odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Cob 118/2008 zo 4. júna 2009 tak, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v merite veci potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Keďže   sťažovateľka   nebola   spokojná   s   výsledkom   súdneho   konania,   podala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý z jej poverenia vybavila Krajská prokuratúra v Nitre prípisom č. k. Kc 147/10-11 zo 4. augusta 2010 tak, že ho odložila. Vyslovenia porušenia   svojich   označených   práv   generálnou   prokuratúrou   sa   sťažovateľka   v   petite sťažnosti nedomáha.

Sťažovateľka s poukazom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo R., s. r. o..., zapísaná v obchodnom registri vedenom Okresným súdom...,   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako aj jej právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 13 Cob 118/2008-229 zo dňa 4. 6. 2009, porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13 Cob 118/2008-229 zo dňa 4. 6. 2009, a vec sa vracia Krajského súdu Žilina, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 303,31,- Eur, ktoré je Krajský   súd   Žilina   povinný   vyplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd z príloh pripojených k sťažnosti zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2009. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka počíta   začiatok   plynutia   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde od 9. augusta   2010,   keď   jej   bol   doručený   prípis   generálnej   prokuratúry,   ktorým   bol odložený jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky [(ďalej len „generálny prokurátor“); § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania   sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   tohto článku ústavy, a preto   na jeho podanie z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/0, IV. ÚS 282/2010).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení skutočností uvedených v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   vychádzajúc zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 7. októbra 2010 a napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť už 23. októbra 2009, konštatoval, že sťažnosť bola podaná zjavne po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   vyzývať sťažovateľku na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia [s uvedením, že sa udeľuje na zastupovanie   pred   ústavným súdom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   pozn.)], keďže k sťažnosti pripojené splnomocnenie nezodpovedá kritériám ustanoveným zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010