znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 406/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. M. a A. M., P., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.   4 C/83/2006   a jeho   rozsudkom   z   25.   augusta   2009,   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/301/2009 a jeho rozsudkom z 2. marca 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/90/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. a A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2010   doručená   faxom   a 22.   novembra 2010   poštou   sťažnosť A.   M.   a A.   M. (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C/83/2006 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   17 Co/301/2009   a   jeho   rozsudkom   z   2.   marca   2010   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/90/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom   sporu   pred   všeobecnými   súdmi   bolo   rozhodovanie   o   zaplatení nedoplatku vyúčtovaného sťažovateľom správcom domu za platby spojené s užívaním bytu za   rok   2003   a január   2004.   V tomto   spore   boli   sťažovatelia   v procesnom   postavení žalovaných.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C/83/2006-150 z 25. septembra 2007 v spojitosti doplňujúcim rozsudkom č. k. 4 C/83/2006-151 z 9. októbra 2007 boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť obchodnej spoločnosti M..., s. r. o., P. (žalobkyni), spoločne a nerozdielne sumu 16 826   Sk   a vo zvyšku   bola žaloba žalobkyne zamietnutá. Zároveň   okresný   súd   uložil sťažovateľom povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľov uznesením č. k. 19 Co 318/2007-188 z   8.   apríla   2008   zrušil   uvedené   prvostupňové   rozhodnutie   a vec   vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol,   že   bude   potrebné   doplniť   dokazovanie   v   zmysle   návrhov   sťažovateľov,   teda najskôr zistiť skutočnú výmeru bytu sťažovateľov a následne skutočné náklady na plnenie spojené s užívaním bytu za rok 2003 a január 2004, čo bude možné zisťovať prípadným porovnaním   nákladov   v   obdobnom   byte,   resp.   znaleckým   dokazovaním,   ako   to   žiadali sťažovatelia, keď znalec posúdi aj okolnosť, či neumiestnenie radiátora v obývacej izbe v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovacej plochy.

Rozsudkom č. k. 4 C/83/2006-316 z 25. augusta 2009 okresný súd rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľov zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 401,55 € (12 097 Sk) a trovy konania. Predmetná suma predstavovala nedoplatok za poskytnuté plnenia spojené s užívaním bytu, a to za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004. V prevyšujúcej časti okresný súd   žalobu zamietol. Okresný   súd pri   rozhodovaní vychádzal z nariadeného znaleckého dokazovania,   v rámci   ktorého   mala   byť   ustálená   presná   podlahová   výmera   bytu sťažovateľov,   avšak   vo   veci   ustanovený   znalec   vychádzal   podľa   sťažovateľov   pri vyhotovení znaleckého posudku z nesprávnej výmery bytu, na čo nebol pri svojom vypočutí na pojednávaní uskutočnenom 25. augusta 2009 okresným súdom upozornený. Sťažovatelia taktiež tvrdia, že znalec nesprávne posúdil sumu nimi uhradených preddavkov, v dôsledku čoho   bol   nesprávne   vypočítaný   aj   ich   celkový   nedoplatok   za rozhodné   obdobie. So sťažovateľmi v nadväznosti na tieto výhrady uplatnenými námietkami proti znaleckému posudku sa okresný súd podľa nich vôbec nevysporiadal.

Okresný   súd   nevyhovel   ani   návrhu   sťažovateľov,   ktorý   predložili   na   poslednom pojednávaní, t. j. 25. augusta 2009, keď s odvolaním sa na hospodárnosť konania (výška trov   konania   totiž   vysoko   prevýšila   výšku   uplatnenej   istiny)   nenariadil   doplnenie dokazovania ďalším znaleckým dokazovaním.

Na   odvolanie   žalobkyne,   ako   aj   sťažovateľov   krajský   súd   ako   odvolací   súd rozsudkom sp. zn. 17 Co/301/2009 z 2. marca 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako   vecne   správny   a   zároveň   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov konania.   Krajský   súd   považoval   odôvodnenie   prvostupňového   súdu   o nevykonaní sťažovateľmi navrhnutého dôkazu za dostačujúce.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom navrhli napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo/90/2010 z 30. júla 2010 dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C/83/2006 z 25. augusta 2009,   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   17 Co/301/2009   z   2.   marca   2010   a   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/90/2010 z 30. júla 2010 a sťažovatelia sa ňou domáhajú ich zrušenia a ďalšieho konania vo veci.

Sťažovatelia si taktiež uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/83/2006 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (IV. ÚS 23/05).   Judikatúra   ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia   ich   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu.   Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/301/2009 a jeho rozsudkom z 2. marca 2010

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   aktuálnu   rozhodovaciu   činnosť,   podľa   ktorej v prípade,   ak   nedôjde   v   dovolacom   konaní   k   zrušeniu,   resp.   k   zmene   napadnutého rozhodnutia,   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   plynie   od   doručenia   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (porovnaj rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia   ústavného   súdu   II. ÚS 324/2010,   III. ÚS 192/2010,   IV. ÚS 245/2010, III. ÚS 192/2011).   Predbežnému   prerokovaniu   sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu nebráni ani nedostatok právomoci ústavného súdu. Ústavný súd preto preskúmal, či nie sú dané iné dôvody odmietnutia sťažnosti, najmä či neprichádza do úvahy jej posúdenie ako zjavne neopodstatnenej.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike   (princíp   subsidiarity)   vyplýva,   že   rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   (resp. postup   predchádzajúci   jeho   vydaniu)   možno   považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s postupom a rozhodnutím okresného súdu, pričom pochybenia tohto súdu podľa sťažovateľov neodstránil ani krajský súd a ani najvyšší súd, čím malo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľov smerujú vecne proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré   bolo   potvrdené   krajským   súdom.   Ústavný   súd   sa   námietkami   sťažovateľov   proti napadnutému rozsudku okresného súdu zaoberal z toho hľadiska, v akom by mohli prípadne zakladať porušenie základných práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovatelia odôvodnili svoju sťažnosť troma hlavnými námietkami.

Podstatou prvej námietky je nesprávny postup okresného súdu pri vyhodnocovaní dôkazov v súvislosti s dvoma znaleckými posudkami. Sťažovatelia tvrdia, že „... Okresný súd...   vychádzal   z nariadeného   dokazovania znaleckým   posudkom   Ing.   J.   P.   č. 76/2008 zo dňa   01. 10. 2008,   ktorý   mal   za   úlohu   ustáliť   presnú   podlahovú   výmeru   bytu   č... a znaleckým posudkom Ing. M. V. č. 1/2009 zo dňa 18. 02. 2009, ktorý mal v znaleckom posudku podľa uznesenia OS Považská Bystrica č. k. 4 C/83/2006-238 zo dňa 21. 11. 2008 vypočítať skutočné náklady na plnenie spojené s užívaním bytu č... za rok 2003 a január 2004 s prihliadnutím na výpočet podlahovej plochy bytu znalcom Ing. J. P. v znaleckom posudku č. 76/2008 a posúdením tejto skutočnosti, či neumiestnenie radiátora v obývacej izbe v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovanej plochy.“. Podľa sťažovateľov znalecký posudok znalca Ing. M. V. vychádzal z inej výmery, ako vyplývala z posudku Ing. J. P., a tento nedostatok nebol okresným súdom odstránený.

Ústavný súd   z príloh   (odvolanie   z 21.   októbra   2009   proti   napadnutému rozsudku okresného   súdu)   zistil,   že   namietaný   rozdiel   vo   výmere   nebol   sťažovateľmi   zahrnutý do odvolania   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu.   V odvolaní   sa   sťažovatelia, právne   zastúpení   advokátom,   dovolávali   výmery   bytu   vypočítanej   Ing.   J.   P.   v jeho znaleckom   posudku   iba   v súvislosti   s vyúčtovaním   služieb   za   byt   žalobkyňou,   čím odôvodňovali ďalšie znalecké dokazovanie týkajúce sa iných platieb, ako je dodávka tepla, teda v súvislosti s treťou námietkou, ktorá bude ústavným súdom posudzovaná ďalej.

Ústavný   súd   stabilne   zdôrazňuje,   že   nie   je   ďalšou   inštanciou   súdneho   konania a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné námietky   sťažovateľov,   ktoré   neboli   zahrnuté   do   odvolania   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu a mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. IV. ÚS 100/07).

Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi   verejnej   moci   a ktorým   by sa   umožnilo prihliadnuť   na   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.

Keďže tento sťažovateľmi namietaný nedostatok v postupe a rozhodnutí okresného súdu   nebol   predmetom   odvolania,   nemohol   byť   ani   preskúmaný   v odvolacom   konaní a nemohol sa ani prejaviť v rozhodnutí krajského súdu. Postupom krajského súdu a ani jeho napadnutým   rozsudkom   z dôvodu   prvej   námietky   sťažovateľov   preto   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, resp.   práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ale nad rámec uvedeného považuje za vhodné zmieniť sa o tom, že z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   výmera   predmetného   bytu   bola   predmetom   štyroch znaleckých posudkov (zápisnica o pojednávaní pred okresným súdom z 21. mája 2009), zároveň aj znalecký posudok znalca Ing. M. V. porovnáva svoje výpočty podlahovej plochy daného bytu podľa viacerých zdrojov vrátane znaleckého posudku Ing. J. P. a odôvodňuje výpočet podlahovej plochy.

Podstatou   druhej   námietky   je nesúhlas sťažovateľov   s výpočtom   dlhovanej   sumy v zmysle   znaleckého   posudku   Ing.   M.   V.,   ktorý   podľa   sťažovateľov „... pri   prepočte skutočných nákladov za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004 vychádzal z toho, že sťažovatelia zaplatili   navrhovateľovi   v   roku   2003   na preddavkových   platbách   sumu   25.500,-   Sk a v januári roku 2004 sumu 2.300,- Sk. Vychádzal z toho, že sťažovatelia platili preddavky mesačne pozadu a teda posledná platba za december 2003 bola zaúčtovaná až v roku 2004 a to v januári, vo februári 2004 však sťažovatelia zaplatili navrhovateľovi na jeho účet (na účet   M.   P.)   sumu   2.500,-   Sk.   Celkovo   teda   sťažovatelia   uhradili   za platby   spojené s užívaním predmetného bytu oprávnenej osobe – M. P. sumu 28.500,- Sk. Túto sumu mal za preukázanú OS Považská Bystrica v rozsudku č. k. 4 C/83/2006-150 zo dňa 25. 09. 2007, keďže   sťažovatelia   dokladovali   všetky   potvrdenia   o   zrealizovaní   hotovostných   vkladov na účet   oprávnenej   osoby.   Inštitút   právnej   istoty   ohľadne   preukázaných   skutočností   je potrebné   aplikovať   bezvýhradne,   ak   súd   ustáli   určitú   skutočnosť   a   považuje   ju za preukázanú (a odvolací súd sa v tejto časti stotožní s jeho argumentáciou), musí tieto preukázané skutočnosti aplikovať prvostupňový súd aj vo svojom ďalšom rozhodnutí.

Znalec Ing. V. vypočítal skutočné náklady za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004 na celkovú   sumu   39.987,-   Sk,   pričom   z   nich   odpočítal   v   rozpore   s   vyššie   uvedenou skutočnosťou sumu 27.800,- Sk a nie 28.500,- Sk, pričom celkový nedoplatok mu vyšiel na sumu 12.097,- Sk, namiesto 11.397,- Sk. Následne   Okresný   súd   Považská   Bystrica   v   rozsudku   4 C/83/2006-316   zo   dňa 25. 08. 2009 zaviazal sťažovateľov k úhrade sumy 12.097,- Sk (401,55 €) a to aj napriek tomu, že vo vykonanom dokazovaní mal za dokázané a ustálené, že sťažovatelia uhradili za rozhodné obdobie na preddavkoch sumu 28.500,- Sk. Sťažovatelia   a   v   konečnom   dôsledku   aj   navrhovateľ   v   tomto   konaní   rozporovali znalecký posudok Ing. V., súd vypočul znalca na pojednávaní, avšak s vyššie uvedeným rozporom vo výške preddavkových platieb v znaleckom posudku a preddavkových platieb doložených   v   súdnom   spise   sa   vôbec   nevysporiadal.   V   rozpore   s   týmto   si   však   bez zdôvodnenia osvojil konečnú sumu ustálenú znalcom Ing. V.“.

Ústavný   súd   uvádza,   že   účelom   znaleckej   činnosti   je   objasnenie   skutkových okolností   prerokúvaného   prípadu   na   základe   odborných   znalostí,   ktorými   konajúci   súd nedisponuje.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,   znalecké   dokazovanie   a   iné),   tak   ako   to požadujú   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti.   Ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m. IV. ÚS 241/2010). Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale   popieral   by   základné   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré vytvárajú   najlepšie   predpoklady   na   zistenie   materiálnej   pravdy   (m. m.   I. ÚS 118/2011). Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať znalecký posudok, ale iba súlad postupu všeobecného súdu pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich z tohto posudku s ústavou.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľov   k   obsahu   znaleckého   posudku,   je   potrebné uviesť, že sťažovatelia mali možnosť uplatniť svoje procesné právo účastníkov konania vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali [§ 123 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor,   že   ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným, zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade   s   platným   procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť   k   porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

Podľa   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu „ust.   § 127   O. s. p. ustanovuje   zásadu,   že   tam,   kde   posúdenie   skutkového   stavu   závisí   na   odborných vedomostiach,   je   povinnosťou   súdu   posúdiť   tieto   okolnosti   prostredníctvom   odborného znaleckého posudku, a to aj vtedy, ak by súd mal potrebné odborné vedomosti. Súd hodnotí znalecký   posudok   ako   každý   iný   dôkaz.   Skúma,   či   posudok   vychádza   zo   zistených skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý. V prejednávanej veci vypočítal ustanovený znalec z odboru energetiky náklady, ktoré bolo   potrebné vynaložiť   na   vykurovanie bytu odporcov   v roku   2003 a   v januári 2004. Námietky   k   metodike   výpočtov,   ktoré   uplatnil   navrhovateľ   vo   svojom   odvolaní,   znalec vysvetlil   pri   výsluchu   na   okresnom   súde,   a   to   ako   v   otázke   výpočtu   množstva   tepla potrebného na ohrev miestnosti bez radiátora, tak aj spôsob určenia množstva tepla – podľa plochy bytu, čo korešponduje aj pravidlami rozúčtovania Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových   priestorov   domu   č...   Okresný   súd   hodnotil   znalecký   dôkaz   v   súlade s požiadavkou na jeho logickosť a presvedčivosť a iný záver nezistil ani odvolací súd.“.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto časti považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom znaleckého posudku mal byť výpočet nákladov na vykurovanie daného bytu, nie výška uskutočnených platieb sťažovateľov,   ktoré   posudzoval   všeobecný   súd.   Vo   vzťahu   k námietkam   týkajúcim   sa nedostatočného odôvodnenia určenia výšky platieb sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to,   že   aj   samotní   sťažovatelia   v odvolaní   proti   napadnutému   rozsudku   súdu   prvého stupňa na s. 2 uvádzajú: „Zálohové platby za rok 2003 boli vo výške 25 500,- Sk a za január roka 2004 boli vo výške 2 300,- Sk, spolu je to 27 800,- Sk.“ Krajský súd preto nemal dôvod spochybňovať výšku platieb sťažovateľov, ktorú títo namietajú v sťažnosti pred ústavným súdom (rozdiel medzi 27 800 Sk a 28 500 Sk).

Obsah námietok sťažovateľov proti znaleckému posudku, resp. postupu okresného súdu   a krajského   súdu   nemá   podľa   ústavného   súdu   taký   charakter,   ktorý   by   indikoval ústavne   neudržateľné   vyhodnotenie   tohto   dôkazného   prostriedku   okresným   súdom   ani krajským   súdom.   Postup   krajského   súdu,   ale   ani   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu z dôvodu   druhej   námietky   sťažovateľov   preto   nesignalizujú   žiadnu   možnosť   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatou   tretej   námietky   je   nesúhlas   sťažovateľov   s nenariadením   ďalšieho znaleckého dokazovania okresným súdom, ktorým sa dožadovali preskúmať výpočet výšky platieb   v iných   položkách,   ako   je   vykurovanie.   Podľa   sťažovateľov „Na   poslednom pojednávaní, t. j. dňa 25. 08. 2009 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali prvostupňový súd, aby vo veci nariadil aj znalecké dokazovanie za účelom zistenia správnosti   výpočtu   výšky   nájomného   za   rozhodné   obdobie   aj   v   iných   položkách   ako vo vykurovaní, keďže v znaleckom posudku Ing. P. bola určená celková výmera podlahovej plochy   predmetného   bytu   a   navrhovateľ   pri   vyhotovovaní   vyúčtovaní   a   určení   výšky zálohových platieb vychádzal z výmery vyššej, ktorá sa teda ukázala ako nesprávna. Tento návrh   na   doplnenie   dokazovania   prvostupňový   súd   odmietol   a   nevykonal   a   neposkytol účastníkov   dostatočné   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia.   V   odôvodnení   rozsudku 4 C/83/2006-316 uviedol prvostupňový súd, že tak urobil z dôvodu, že za spornú otázku ohľadne vyúčtovanie služieb spojených s užívaním bytu mal len otázku vykurovania tohto bytu, preto ďalšie dokazovanie mal za nehospodárne a špekulatívne. V tejto súvislosti uvádzame, že súd nepostupoval správne. Sťažovatelia od začiatku spochybňovali   vyúčtovanie   navrhovateľa   za   rok   2003   a   to   vo   všetkých   položkách. Poukazovali na nesprávnu výmeru bytu, z ktorej navrhovateľ vychádzal a na nezrovnalosti v prijatých   preddavkových   platbách.   V   konečnom   dôsledku   OS   Považská   Bystrica v citovanom uznesení č. k. 4 C/83/2006-238 nariadil znalcovi vypočítať skutočné náklady na plnenie spojené s užívaním bytu, takýmito nákladmi sú tak náklady na vykurovanie, ale aj ohrev teplej vody,   vodné,   stočné a pod.   Ak ustanovený znalec pri zistení skutočných nákladov zisťoval ich skutočnú výšku len v prípade vykurovania a pri ostatných položkách vychádzal z sporných vyúčtovaní navrhovateľom, konal tak v rozpore s úlohou, ktorá mu bola daná v predmetnom uznesení.“.

Podľa krajského súdu „Účastník konania je povinný pravdivo a úplne uviesť všetky potrebné   skutočnosti   a   označiť   dôkazné   prostriedky.   Nesplnenie   povinnosti   tvrdenia (pravdivého a úplného) a označenia dôkazov má za následok rozhodnutie, ktoré vyznie pre účastníka nepriaznivo. Pokiaľ   teda   odporcovia   navrhli   znalecký   dôkaz   na   okolnosť,   či   im   navrhovateľ správne   určil   nájomné,   nebolo   potrebné   tento   dôkaz   vykonať,   keďže   odporcovia jednoznačne   a   konkrétne   netvrdili,   čoho   sa   voči   navrhovateľovi   domáhajú,   len   žiadali preveriť, či bolo nájomné určené správne. Vo svojom odvolaní síce už tvrdili, že zrejme malo   byť   nájomné   nižšie,   a   preto   žiadajú   dokazovanie   znaleckým   posudkom,   avšak v odvolacom konám už uvedená skutočnosť nemôže byť uplatnená, keďže odporcovia mohli túto skutočnosť uplatniť v konaní pred okresným súdom (§ 205a písm. d) O. s. p.).“.

Podľa   ústavného   súdu   dal   krajský   súd   v okolnostiach   tohto   prípadu,   predmetom ktorého   bol   spor   o určenie   výšky   nákladov   za   vykurovanie bytu, na   uvedenú   námietku sťažovateľov odpoveď ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd nepovažuje napadnuté rozhodnutie ani v tejto časti za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Poukazujúc najmä na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu ani postupom predchádzajúcim jeho vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   dostatočným a preskúmateľným   spôsobom   odôvodnený   (§ 157   OSP)   a v tomto   rámci   sa   krajský   súd adekvátne   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľov,   ktoré   sú   opätovne   uvádzané   v ich sťažnosti,   pričom   možno   konštatovať,   že   ich   argumentácia   pri   polemike   s prijatými právnymi závermi neprekročila zákonný rámec.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   s   ústavou   (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/90/2010 z 30. júla 2010

Ako už ústavný súd uviedol, sťažovatelia neuviedli špecifické porušenia základných práv   postupom   alebo napadnutým uznesením   najvyššieho súdu,   ale obmedzili sa   na už analyzované tri hlavné námietky proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktoré z ich pohľadu neboli odstránené ani najvyšším súdom. Z uvedených troch námietok sťažovateľov označených v sťažnosti sa napadnutého uznesenia dovolacieho súdu týka iba tretia námietka (nenariadenie   ďalšieho   znaleckého   dokazovania   okresným   súdom,   ktorým   sa   mal preskúmať výpočet výšky platieb sťažovateľov v iných položkách, ako je vykurovanie). Najvyšší súd skúmal, či predmetná námietka odôvodňuje prípustnosť dovolania. (Prvé dve námietky neboli predmetom posudzovania najvyšším súdom v dovolacom konaní.)

Podľa   najvyššieho   súdu   dôvod   namietaný   v sťažnosti   nezakladá   prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa príslušnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým by mu súd odnímal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o   tom,   ktoré   dôkazy   budú   vykonané,   patrí   výlučne   súdu,   a   nie   účastníkovi   konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť len k jeho nesprávnym zmätočnosti rozhodnutia. Pokiaľ dovolatelia namietajú aj nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.“.

Ani v tomto prípade ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011