znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 406/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o.,   Š.,   zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č. k.   15 Cob 119/2004-47   z 24.   júna   2004   v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 z 1. marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o., o d m i e t a   ako   podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   15 Cob 119/2004-47   z 24. júna   2004   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „namietané rozhodnutie“) v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok   Okresného súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   15 Cb 90/02-25 z 1. marca 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 12 366,15 Sk (410,48 €).

Z obsahu   sťažnosti   a príloh,   ktoré   sú   k nej   pripojené,   vyplýva,   že   rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 bol potvrdený rozsudok okresného súdu „č. k. 14 Cb 12/04-23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. 14 Cb 191/03-20 zo dňa 19. 2. 2004, č. k. 15 Cb 179/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa   12. 2. 2004, č. k. 15 Cb 88/02-26   zo   dňa   25. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 90/02-25   zo   dňa   1. 3. 2004, č. k. 15 Cb 182/03-21   zo   dňa   1. 3. 2004   a   č. k.   15 Cb 84/02-23   zo   dňa   25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť V. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sťažovateľ sa domáhal voči V. zaplatenia súm 3917,40 Sk, 2569,99 Sk, 5664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3468,40 Sk, 12.366,15 Sk,   40.826,36   Sk   a   2246,40   Sk,   spolu   112.715,20   Sk.   Sťažovateľ   svoj   nárok   právne kvalifikoval ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného do 31. 5. 2003. Okresný súd Nové Zámky v citovaných veciach žaloby zamietol a svoje rozhodnutia   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľovi   nevzniklo   právo   na   poplatok   z   omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a V. nebola uzavretá zmluva o   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   § 38   ods. 1   zákona   č. 273/1994   Z. z. Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu Nové Zámky napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po   spojení   vecí   o   odvolaniach   sťažovateľa   o   zaplatenie   112.715,20   Sk   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania, pretože tieto si sťažovateľ neuplatnil v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd. Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie, ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20   Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   ôsmimi   uzneseniami   sp. zn.   4 Obdo 38/2004   zo   dňa   7. 9. 2005, 3 Obdo 31/2005   zo   dňa   28. 6. 2006,   3 Obdo 30/2005-56   zo   dňa   28. 6. 2006, 4 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 1 Obdo 32/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 2 Obdo 32/2005 zo dňa   27. 9. 2006,   5 Obdo 29/2005   zo   dňa   22. 11. 2006   a   6 Obdo 32/2005   zo   dňa 13. 12. 2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol s odôvodnením,   že   v   konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky   pod   sp. zn. 14 Cb 12/04 suma 5664,86 Sk, sp. zn. 15 Cb 179/03 suma 1892,- Sk, sp. zn. 15 Cb 90/02 suma   12.366,15   Sk,   sp. zn.   15 Cb 84/02   suma   1836,-Sk,   sp. zn.   14 Cb 179/03   suma 3917,40 Sk,   sp. zn.   15 Cb 182/03   suma   40.826,36   Sk,   sp. zn.   5 Obdo 29/2005   suma 2569,99 Sk   a   sp. zn.   6 Obdo 32/2005   suma   41.655,64   Sk   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nieje prípustné.

Všetky   citované   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   boli   zrušené nálezmi   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   I. ÚS 197/07,   IV. ÚS 88/07, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 243/05.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o   veci   znova   rozhodol   a   uznesením   sp. zn. 3 Obdo 23/2008   zo   dňa   6. 8. 2008   dovolanie   znova   odmietol   len   v   časti   o   zaplatenie 12.366,15 Sk. Sťažovateľ uvedené uznesenie opäť napadol ústavnou sťažnosťou a Ústavný súd   Slovenskej   republiky   nálezom   č. k.   II. ÚS 149/09-28   zo   dňa   18. 3. 2010   sťažnosti nevyhovel a zaujal právny názor, že dovolanie nie je prípustné. Sťažnosť bola doručená právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 20. 9. 2010.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že ústavný súd otázku prípustnosti dovolania v inej veci   vedenej   pod   sp. zn.   I. ÚS 28/09   posúdil   opačne   ako   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. II. ÚS 149/09,   pričom   v náleze   sp. zn.   II. ÚS 149/09   z 18.   marca   2010   sa   o svojom predchádzajúcom opačnom rozhodnutí ani nezmieňuje ani nijako nevysvetľuje, prečo sa odchýlil od svojej doterajšej judikatúry.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na ďalšie spojené veci vedené Najvyšším súdom Slovenskej republiky [sp. zn. 3 Obdo 31/2009, sp. zn. 3 Obdo 27/2009 (ďalej len „najvyšší súd“)],   v ktorých   bol   na   základe   toho   istého   dovolania   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 15 Cob 119/2004-47   z 24.   júna   2004   v napadnutej   časti   zrušený   a vec   bola   vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalších piatich veciach vedených najvyšším súdom nebolo po zrušení uznesení dovolacieho súdu nálezmi ústavného súdu o dovolaniach dosiaľ opätovne rozhodnuté.

Pokiaľ ide o lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom   súde“),   sťažovateľka   poukazuje na   judikatúru   ústavného   súdu   (I. ÚS 169/09, III. ÚS 265/2010),   ako   aj   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej   len   „ESĽP“)   vo veciach   Zvolský   a Zvolská   v.   Česká   republika,   Turek   v.   Česká republika, Běleš a ostatní v. Česká republika. V nadväznosti na to sťažovateľka konštatuje, že „Prípustnosť dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 dodnes nebola uspokojivo vyriešená ani Najvyšším súdom Slovenskej republiky   a ani   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľ   využil všetky právne prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku, podľa ústavy a podľa zákona č. 38/1993 Z. z., preto lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo veci samej na preskúmanie rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí   žaloby   o   zaplatenie   istiny   410,48   €   (12.366,15   Sk),   by   mala   byť   počítaná odo dňa 20. 9. 2010, tj. odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 149/09-28 zo dňa 18. 3. 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ sa dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok ani podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Sťažovateľka   pripomína,   že   aj   ústavný   súd   sa   už   zaoberal   vecami,   keď   bolo dovolanie posúdené najvyšším súdom ako neprípustné s tým, že pre tento prípad majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatoval, „že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

V danom prípade sťažovateľ navyše podal proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavnú sťažnosť, preto sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo veci   samej   by   mala   byť   považovaná   za   zachovanú   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Nemôže byť na ujmu sťažovateľa, že sa riadil nesprávnym poučením odvolacieho súdu   o   prípustnosti   dovolania   a   využil   možnosť   podať   dovolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu a následne aj ústavnú sťažnosť proti procesnému rozhodnutiu najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania s prihliadnutím na to, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu ohľadom prípustnosti dovolania pri spojení vecí odvolacím   súdom   nebola   zjednotená   podľa   § 8   ods. 3   zákona   č. 757/2004   Z. z.   a   ani rozhodovacia činnosť ústavného súdu nebola zjednotená podľa § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. Keďže   senát   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   II. ÚS 149/09   dospel   vo   veci prípustnosti dovolania k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí iného senátu I. ÚS 28/09, v súlade s § 6 zákona č. 38/1993 Z. z., bolo potrebné predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka venuje samotnému meritu veci, ktorá bola predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   15 Cb 90/02,   v ktorom   si uplatnila nárok na zaplatenie istiny 410,48 € (12 366,15 Sk) z dôvodu poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o   zriadení   V.   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994   Z. z.“).   Okresný   súd   žalobu   sťažovateľky   rozsudkom   č. k.   14 Cb 12/04-23 z 9. marca 2004 zamietol a krajský súd namietaným rozhodnutím označený prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažovateľka sa v spojitosti s tým odvoláva na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 249/2004-27   z 23.   februára   2005,   v ktorom   bol   spor   medzi   tými   istými účastníkmi konania v jej inej právnej veci vyriešený v jej prospech tak, že ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

V nadväznosti   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004 vyslovuje   sťažovateľka   názor,   že „Základom   na   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   by spĺňalo   požiadavku   ústavne   súladného   výkladu   a   použitia   § 37   písm. a)   a   § 38   ods. 1 a ods. 4 cit. zákona, by bol taký výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok z omeškania sa nemôže obmedziť alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia žalobcu   najmä   vtedy,   ak   taký   nárok   sa   priznáva   inému   subjektu,   ktorý   je   zákonne porovnateľný z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom, ktorý   plní   rovnaké   úlohy   (poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti),   ale   nemá   to   isté administratívne zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv.   neštátne zdravotné zariadenie).

Nepriznanie   práva   na   poplatok   z   omeškania   v   takom   prípade   je   v   rozpore s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy, podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. V posudzovanej veci sa odvolacím súdom vyvodil záver o tom, že právo na poplatok podľa § 38 ods. 4 cit. zákona nepatrí len preto, že žalobca (sťažovateľ) má...   iné postavenie,   t. j.   že je tzv.   neštátnym zdravotníckym   zariadením a   ako   verejná lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu, ak chcel reálne zabezpečiť uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako odvolacieho súdu, vykladať § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) cit. zákona tak, ako to vyplýva z ústavných limitov takéhoto výkladu a napríklad aj z nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v časti objasňujúcej princíp rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti ústavy ako prameňa práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom. Táto   úprava   základných   práv   a   slobôd   musí   v   každom   prípade   určovať   interpretáciu a aplikáciu   zákonov   najmä   vo   veciach,   ktoré   už   boli   ústavným   súdom   judikované v konaniach o súlade právnych predpisov.

Z tohto dôvodu bol ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval výklad § 38 ods. 1 a 4 v spojení s § 37 písm. a) zákona tak, ako ho vykonal okresný súd, porušil tým základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy. Vyslovujem právny názor, že zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nebude dôvod k zmene svojho predchádzajúceho právneho názoru na tú istú vec a podobné veci bude ústavný súd riešiť rovnako v súlade s princípmi právnej istoty a právneho štátu.“.

Sťažovateľka   v závere   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o...,   podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 119/2004-47 zo dňa 24. 6. 2004 v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k.   15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004 v časti, ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004 o zamietnutí žaloby o zaplatenie istiny 410,48 € (12.366,15 Sk), sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmajúc, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   musel zaoberať aj otázkou, či   sťažnosť bola podaná včas.

V tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné   pripomenúť,   že   ustanovenie   o lehote na podanie   sťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m. m.   I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu, najmä zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 4 Cb 90/02, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 15Cb 90/02-25 z 1. marca 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou uplatnila nárok   na   zaplatenie   sumy   12 366,15   Sk   s prísl.   z dôvodu   poplatku   z omeškania za oneskorenú   úhradu   faktúry   č. 0920011152   podľa   zákona   č. 273/1994   Z. z.   Proti uvedenému zamietavému rozsudku podala sťažovateľka 8. apríla 2004 odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k.   15 Cob 119/2004-47   z 24.   júna   2004   tak,   že   ho potvrdil (spolu s ďalšími siedmimi rozsudkami, ktorými okresný súd rovnako ako v prípade označeného rozsudku okresného súdu zamietol žaloby sťažovateľky o zaplatenie poplatkov z omeškania   podľa   zákona   č. 273/1994   Z. z.).   Krajský   súd   zároveň   podľa   § 238   ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie, ktoré sťažovateľka podala 11. augusta 2004.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 uznesením č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006, ktorým   jej   dovolanie   odmietol   s poukazom   na   § 238   ods. 5   OSP   v znení   účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   podala   sťažovateľka sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (sťažnosť   smerovala   zároveň   i   proti   ďalším   trom rozhodnutiam   dovolacieho   súdu)   a ústavný   súd   o nej   rozhodol   nálezom   č. k. I. ÚS 197/07-25   z 28.   februára   2008   tak,   že   okrem   iného   vyslovil,   že   uznesením   č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zároveň zrušil sťažnosťou napadnuté dovolacie uznesenie a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006 bola skutočnosť, že „uvedené uznesenie nemá dostatočné a objektívne odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia“, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu.

Ďalším dôvodom, ktorý viedol ústavný súd k zrušeniu uznesenia dovolacieho súdu č. k. 3 Obdo 30/2005-56 z 28. júna 2006, bolo aj to, „že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i   právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné   situácie   aj   v   budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň   zanedbal   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   rozhodol   najvyšší   súd   znovu   o dovolaní sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   15 Cob 119/2004-47   z 24.   júna   2004 uznesením   č. k.   3 Obdo 23/2008-68 zo 6. augusta   2008,   ktorým   jej dovolanie   opätovne odmietol. V relevantnej časti uvedeného uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Konanie v obchodnej veci o peňažné plnenie v sume 12 366,15 Sk začalo na súde prvého stupňa dňa 17. 4. 2002. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 411/2001 Z. z. bola   stanovená   minimálna   mzda   vo   výške   4 920   Sk.   Dovolací   súd   dospel   k záveru,   že dovolanie nie je prípustné, pretože predmet konania neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy   v zmysle   ustanovenia   § 238   ods. 5   O. s. p.   Pri   vyriešení   otázky,   či   v prípade,   že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 ods. 1 O. s. p.,   má   byť   z pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p.   považovaný   za   predmet   odvolacieho rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov   všetkých   spojených   vecí,   alebo   má   byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec, vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z názoru, že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie veci   podľa   § 112   ods. 1   O. s. p.   je   iba technickým opatrením   súdu   sledujúcim hospodárnosť   konania,   ktoré   nemá   vplyv   na   procesné   práva   účastníkov   a nemení   ich postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými vecami. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež konštatuje, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená ani tým, že odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku pripustí dovolanie v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.“

Proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 3 Obdo 23/2008-68 zo 6. augusta 2008 podala sťažovateľka 9. apríla 2009 sťažnosť ústavnému súdu. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd 18. marca 2010 nálezom č. k. II. ÚS 149/09-28 tak, že jej nevyhovel. Uvedený nález bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 20. septembra 2010. Poukazujúc na judikatúru ESĽP citovanú v časti I tohto uznesenia, ale aj na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o dovolaní   je   lehota   na   podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   vyjadruje   sťažovateľka   názor,   že   lehota na podanie   sťažnosti   proti   namietanému   rozhodnutiu „by   mala   byť   počítaná   odo   dňa 20. 9. 2010,   t. j.   odo   dňa   doručenia   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. II. ÚS 149/09-28   zo   dňa   18. 3. 2010   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky.   Sťažovateľ   sa dozvedel o neprípustnosti dovolania až doručením tohto nálezu, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok...“.

V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 4. októbra 2010 (na poštovú prepravu podaná 1. októbra 2010), teda s odstupom viac ako šesť rokov od nadobudnutia právoplatnosti namietaného rozhodnutia.

Preto   bolo   potrebné,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 určil, odkedy začala sťažovateľke plynúť lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri   posudzovaní otázky   dodržania lehoty   na podanie sťažnosti   musí vychádzať   z doslovného   znenia   zákona   o ústavnom   súde.   Z toho   vyplýva,   že   zásadne nemôže ľubovoľne posudzovať začiatok plynutia týchto lehôt a posúvať ich v závislosti od faktických   úkonov   všeobecných   súdov,   resp.   dokonca   od   doručenia   rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný   súd   prisvedčuje   tvrdeniu   sťažovateľky,   že   v súlade   s   jeho   aktuálnou judikatúrou   zastáva   právny   názor,   podľa   ktorého   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ale   aj   proti   rozhodnutiu   súdu   odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv.

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej veci,   že   ústavný   súd   pochybenie   v postupe   a rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nezistí a porušenie   práv   sťažovateľa   nevysloví,   mohol   by   aj   napriek   tomu   preskúmať   súčasne rozhodnutie   súdu   odvolacieho   (avšak   len   za   predpokladu,   že   by   proti   nemu   sťažnosť smerovala)   a následne,   ak   by   konštatoval,   že   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   došlo k porušeniu práv sťažovateľa, mohlo by to súčasne viesť ku kasácii takéhoto rozhodnutia a vráteniu veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Preto, ak sťažovateľka svojou predchádzajúcou sťažnosťou (podanou v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) doručenou ústavnému súdu 3. októbra 2008 namietala porušenie   svojich   práv   len   uznesením   najvyššieho   súdu   (ako   súdu   dovolacieho)   č. k. 3 Obdo 23/2008-68   zo 6. augusta   2008,   nemôže   odvíjať   počítanie   lehoty   na   podanie sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   15 Cob 119/2004-47   z   24.   júna   2004 (právoplatnému   17.   augusta   2004)   od   doručenia   nálezu   ústavného   súdu   č. k. II. ÚS 149/09-28   z 18. marca   2010,   ktorým   nebolo   jej   sťažnosti   proti   označenému uzneseniu najvyššieho súdu vyhovené.

Keďže   v čase, keď   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojich   základných   práv na ústavnom   súde   podľa   čl. 127   ústavy   sťažnosťou   smerujúcou   proti   namietanému rozhodnutiu   krajského   súdu, už   uplynula lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania pred ústavným   súdom,   bolo   potrebné   jej   sťažnosť   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   v danej   veci   zobral   v tejto   veci   do   úvahy aj judikatúru ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy   (vrátane   ústavného   súdu)   pri   uplatňovaní   procesných   pravidiel   zabrániť   jednak prehnanému   formalizmu,   ktorý   by   bol   v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho konania, ale na druhej   strane aj prílišnej   benevolencii,   ktorá   by vo svojich   dôsledkoch mohla   znamenať   až   negáciu   zákonom   ustanovených   procesných   náležitostí,   resp. predpokladov na, konanie.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010