znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 406/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr.   P.   Č.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky rozhodcovským rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 12/2008 z 24. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej Advokátskou kanceláriou C., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P.   Č.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 v spojení   s   čl.   51   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodcovským rozsudkom   Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „rozhodcovský súd“) sp. zn. 12/2008 z 24. februára 2009.

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že 24. februára 2009 (sťažovateľ v sťažnosti   uvádza   dátum „24.   2.   2008“, z priloženej   dokumentácie zjavne vyplýva, že správne má byť „24. 2. 2009“, pozn.) vydal rozhodcovský súd v právnej veci žalobcu H., s. r.   o.,   B. (ďalej len „žalobca“), proti   sťažovateľke o zaplatenie 42 990 € rozhodcovský rozsudok   pod   sp.   zn.   12/2008.   Na   základe   označeného   rozsudku   je   sťažovateľka   (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovanej) povinná zaplatiť sumu 42 990 € a úrok z omeškania vo výške 8,5 % p. a. z dlžnej sumy od 6. októbra 2008 do zaplatenia, a to všetko do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku.   Súčasne   bola   sťažovateľka zaviazaná   zaplatiť   náhradu   trov   rozhodcovského   konania   a   trov   právneho   zastúpenia žalobcu. Predmetný rozsudok bol sťažovateľke doručený 26. februára 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Rozhodcovský súd podľa § 26 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ako „Zákon o rozhodcovskom konaní“) pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania (v predmetnom prípade podľa zásad spravodlivosti). Rozhodca je povinný pripraviť a viesť konanie podľa svojej úvahy, vždy však tak, aby sa skutkový stav zistil úplne, rýchlo a hospodárne.

Rozhodcovský   súd   vykonáva   len   dôkazy   navrhnuté   účastníkmi   rozhodcovského konania,   pričom   pri   vykonávaní   dokazovania   rozhodcovský   súd   uváži   výber   a   spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu. Ak rozhodcovský súd podľa § 27 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní nemôže zabezpečiť vykonanie dôkazu sám, požiada o to súd.

V   predmetnom   rozhodcovskom   konaní   sa   sťažovateľ   (v   rozhodcovskom   konaní žalovaný) vyjadril k žalobe svojím podaním zo dňa 6. 10. 2008. V rámci tohto podania sťažovateľ poukázal (o. i.) na

(i) zákonné povinnosti Žalobcu v rozhodcovskom konaní podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2005   Z.   z.   o   sprostredkovaní   poistenia   a   sprostredkovaní   zaistenia   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (V súvislosti so sprostredkovaním poistenia sprostredkovateľ poistenia   nesmie   poskytovať   klientovi   výhody   finančnej   povahy,   hmotnej   povahy   alebo nehmotnej povahy, na ktoré klient nemá právny nárok. Za takéto výhody sa nepovažuje poskytnutie drobných reklamných predmetov) a na jeho konanie v rozpore s predmetným ustanovením (str. 3 podania sťažovateľa ako žalovaného v rozhodcovskom konaní zo dňa 6. 10. 2008);

(ii) svoje právo podľa článku V bod 4 zmluvy o obchodnom zastúpení pre pozíciu Manažér   obchodnej   skupiny   –   PO   zo   dňa   1.   7.   2008   uzatvorenú   medzi   sťažovateľom a Žalobcom   v   rozhodcovskom   konaní   (ďalej   aj   len   ako   „Zmluva“)   na   jednostranné zadržanie provízie až na obdobie 6 kalendárnych mesiacov, ak je s ohľadom na okolnosti uzatvorenia poistných zmlúv zrejmé, že ide alebo môže ísť o konanie v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo o konanie za účelom získania nezákonného alebo neoprávneného   prospechu   (str.   4   podania   sťažovateľa   –   žalovaného   v   rozhodcovskom konaní zo dňa 6. 10. 2008);

(iii)   zánik   nároku   na   províziu   (str.   3   podania   sťažovateľa   ako   žalovaného v rozhodcovskom konaní zo dňa 6. 10. 2008);

(iv)   tvrdenia   p.   B.   (táto   osoba   uzatvorila   so   sťažovateľom   poistnú   zmluvu) o protizákonnom konaní Žalobcu v rozhodcovskom konaní (str. 4 podania sťažovateľa ako žalovaného v rozhodcovskom konaní zo dňa 6. 10. 2008).»

Podaním   z   22.   januára   2009   sťažovateľka   predložila   rozhodcovskému   súdu   tieto dôkazy, resp. navrhla ich vykonanie:

„(i) kópia anonymného podania fyzickej osoby, ktorá uvádza podozrenie na nesúlad obchodných aktivít Žalobcu v rozhodcovskom konaní so všeobecne záväznými právnymi predpismi;

(ii) návrh na vypočutie svedka (p. D. M.) prípadne návrh na vyžiadanie si čestného prehlásenia zo strany p. B.“

Sťažovateľka tvrdí, že rozhodcovský súd sa vo svojom rozsudku (v jeho odôvodnení) nezaoberal

„(i) porušením zákonných povinností Žalobcu v rozhodcovskom konaní a nevysvetlil, prečo nepovažuje jeho konanie za rozporné s predmetným ustanovením § 10 ods. 2 zákona č.   340/2005   Z.   z.   o   sprostredkovaní   poistenia   a   sprostredkovaní   zaistenia   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov;

(ii)   zánikom   nároku   na   províziu   a   teda   neexistenciou   nároku   Žalobcu v rozhodcovskom konaní na províziu, na ktorú nárok zanikol v súlade s dohodou zmluvných strán v zmysle Zmluvy;

(iii) anonymným podaním, ktoré uvádzalo podozrenie na nesúlad obchodných aktivít Žalobcu v rozhodcovskom konaní so všeobecne záväznými právnymi predpismi“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že rozhodcovský súd nevykonal ďalšie ňou navrhované dokazovanie (návrh na vypočutie svedka D. M., návrh na vyžiadanie si čestného vyhlásenia zo strany pani B., prípadne svedectvo regionálnej riaditeľky pre oblasť Banská Bystrica) a nevysvetlil dôvody, pre ktoré nepokladal tieto dôkazy za potrebné vykonať.

Podľa   názoru   sťažovateľky   vykonanie   navrhovaných   dôkazov   mohlo   výrazným spôsobom   napomôcť   k   úplnému   zisteniu   skutkového   stavu   podľa   §   26   ods.   2   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). V danej veci nemohol byť teda v dôsledku nevykonania dôkazu dostatočne zistený skutkový stav.

Sťažovateľka   namieta,   že   nebolo   prihliadnuté   ani   na   jej   tvrdenia,   podľa   ktorých „v zmysle   článku   V   bod   4   Zmluvy   mal   výhradné   právo   jednostranne   zadržať   výplatu provízie   až   na   obdobie   6   kalendárnych   mesiacov,   ak   bolo   s   ohľadom   na   uzatvorenie poistných zmlúv zrejmé, že ide alebo môže ísť o konanie v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo o konanie za účelom získania nezákonného alebo neoprávneného prospechu“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu „zrušiť rozhodcovský rozsudok vydaný Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom v Bratislave v právnej veci žalobcu H..., zapísaný v obchodnom registri OS Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka číslo 14256/S proti žalovanému A., s. r. o. o zaplatenie 42 990,- €, sp. zn. 12/2008 z dôvodu porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR, a to z dôvodu:

(i)   neúplného zistenia   skutkového   stavu veci,   na   čo bol   rozhodcovský   súd   podľa zákona povinný a

(ii)   nedostatočného   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   by   jasne a zrozumiteľne dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   právnej   ochrany   z   dôvodu   nevykonania   dôkazov   navrhovaných sťažovateľom“.

Dňa 19. júna 2009 sťažovateľka doručila ústavnému súdu písomný dôkaz týkajúci sa označeného konania a rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to stanovisko Národnej banky Slovenska   zo 4.   júna 2009   k   §   10   ods.   2   zákona č.   340/2005 Z.   z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom rozhodcovského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12/2008 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označeného základného práva z dôvodu, že rozhodcovský súd v jeho veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a rozhodcovský rozsudok nedostatočne odôvodnil.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej je napadnutý rozhodcovský rozsudok, ako aj postup rozhodcovského súdu predchádzajúci jeho   vydaniu   protizákonný   preto,   že   rozhodcovský   súd   rozdielne   prihliadal   na   dôkazy a vyjadrenia predložené druhým účastníkom v rozhodcovskom konaní (ktoré rozhodcovský súd považoval za opodstatnené a preukázané), pričom sťažovateľkou predkladané dôkazy (rovnakej právnej povahy) nevykonal ani neuviedol dôvody ich nevykonania.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní tejto právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   predstavuje   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   ústavný   príkaz   pre   každú   osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   v   namietanom   konaní   rozhodol   rozhodcovský   súd   rozsudkom sp. zn. 12/2008 z 24. februára 2009, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 42 990 € s príslušenstvom a trovami konania.

Konanie   pred   rozhodcovským   súdom   je   v   zásade   jednoinštančné.   Rozhodcovský rozsudok   môže   na   základe   žiadosti   účastníka   rozhodcovského   konania   preskúmať   iný rozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jeho preskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovuje inak (§ 37 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní).

Preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku   všeobecným   súdom   je   zákonom o rozhodcovskom konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktoré sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať na príslušnom všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní takto môže účastník rozhodcovského konania postupovať, len ak:

a)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),

b)   rozhodcovský   rozsudok   bol vydaný vo veci,   o ktorej   už predtým   právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c)   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e)   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   musí   byť   zastúpený   zákonným zástupcom,   nebol   takto   zastúpený   alebo   v   mene   účastníka   rozhodcovského   konania vystupovala osoba, ktorá   nebola na to   splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, alebo

i)   bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Účastníci rozhodcovského konania pritom ustanovenia zákona týkajúce sa zrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkou dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberal otázkou,   či   v   jej   prípade   neboli   naplnené   dôvody,   pre   ktoré   sa   mohla   domáhať   na príslušnom všeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Jedným z týchto dôvodov je,   že   bola   porušená   zásada   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania   [§   40   ods.   1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní]. Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci   rozhodcovského   konania   majú   v   rozhodcovskom   konaní   rovné   postavenie. Každému   účastníkovi   rozhodcovského   konania   sa   má   poskytnúť   rovnaká   možnosť   na uplatnenie   jeho   práv   a   na   ich   ochranu.   Rovné   postavenie   účastníkov   rozhodcovského konania je základnou zárukou zákonnosti konania a prejavom uplatnenia princípu,,rovnosti zbraní   účastníkov“.   Je   teda   zákonnou   povinnosťou   rozhodcovského   súdu   postupovať v celom   rozhodcovskom   konaní   tak,   aby   rovnosť   účastníkov   konania   nebola   len   ich iluzórnym právom garantovaným zákonom, ale aby bola aj reálne v konaní naplnená. Týka sa   to   pritom   všetkých   štádií   konania   pred   rozhodcovským   súdom   vrátane   vykonávania dokazovania a samotného rozhodovania (vrátane odôvodnenia rozhodcovského rozsudku).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v danom   prípade   bola sťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorého porušeniu malo podľa jej tvrdenia dôjsť rozsudkom rozhodcovského súdu   sp.   zn.   12/2008 z 24.   februára 2009 podaním   žaloby o zrušenie tohto rozhodnutia podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný (všeobecný) súd.

Ústavný súd z príslušného spisu rozhodcovského súdu zistil, že podaním z 25. marca 2009   (rozhodcovskému   súdu   doručenému   30.   marca   2009)   sťažovateľka   oznámila,   že podala v zákonom ustanovenej lehote (24. marca 2009) žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu, pretože bola toho názoru, že „bola porušená zásada   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania   a   teda   existuje   dôvod   na   zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní“. Z oznámenia rozhodcovského súdu z 27. novembra 2009 vyplýva, že príslušný všeobecný súd si dosiaľ nevyžiadal spisovú dokumentáciu v uvedenej veci.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu pred zásahom do jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v   danej   veci   vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Navyše   prijatím   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   za   týchto   okolností   by   vznikol   ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu   (IV.   ÚS   146/08   tiež   IV.   ÚS   15/09   atď.).   Ústavný   súd   považoval   za   vhodné   tiež podotknúť, že v danom prípade skutočnosť, že vo veci je príslušný rozhodovať všeobecný súd, uznáva aj sťažovateľka, čo vyplýva z toho, že podala žalobu príslušnému všeobecnému súdu, ktorou sa domáha zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009