znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 405/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 13947/2012 a sp. zn. Rvp 14460/2012, ktorými namieta porušenie:

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2101/2008 a uznesením zo 14. marca 2012,

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 CoE 201/2012 a uznesením z 3. augusta 2012 a

- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Revúca   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Er 3903/2008   a   postupom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13947/2012 a sp. zn.   Rvp 14460/2012   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej vedené   pod sp. zn. Rvp 13947/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. novembra 2012 a 6. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie:

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 2101/2008 a uznesením zo 14. marca   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného   súdu“   a   „napadnuté   uznesenie okresného súdu“),

- svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 CoE 201/2012 a uznesením z 3. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu“),

- svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 3903/2008 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajského súdu“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami   o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   spísaniu   notárskej zápisnice,   ktorá   obsahovala   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinnej   osoby   s ich vykonateľnosťou, resp. k uzavretiu rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom   exekúcií   na   podklade   exekučných   titulov   (notárska   zápisnica, rozhodcovský   rozsudok,   pozn.).   Okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúciu vedenú pod sp. zn. 6 Er 2101/2008   napadnutým   uznesením   zastavil   a exekúciu   vedenú   pod   sp. zn. 4 Er 3903/2008   uznesením   zo   14.   mája   2012   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil   ju; na základe   odvolania   sťažovateľky   boli   tieto   uznesenia   okresného   súdu   potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   formuluje   výhrady   voči   právnym   záverom vyplývajúcim   z označených   uznesení   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   považuje za nesprávne   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   predmetné   právne   veci,   a   zároveň podáva vlastnú   interpretáciu   príslušných právnych   predpisov   aplikovateľných   na právne veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného   súdu   a   krajského   súdu   sťažovateľka   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nutnosti podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nenariadil   pojednávanie, „aj   keď   k   tomu   bol   podľa   zákona   povinný...   a... neprihliadol k odvolacím   dôvodom,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní...   prakticky   prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich   otázok...   svoj postoj   však   odvolací súd   žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých   účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   prerokúvaných   sťažností   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,   že   predmetné   sťažnosti   spojil   na   spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K napadnutému   postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn.   Er 3903/20086   a sp. zn   6 Er 2101/2008   a uznesením   zo   14.   marca   2012 a krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 16 CoE 201/2012   a uznesením z 3. augusta 2012 a sp. zn. 17 CoE 176/2012 a uznesením z 15. augusta 2012

II.2.1   K napadnutému   postupu   okresného   súdu   v označených   konaniach   a k jeho napadnutým uzneseniam

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho   napadnuté   uznesenia,   ktorými   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a zastavil ju, resp. iba zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému   postupu   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutým uzneseniam   odvolania,   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2.2   K napadnutému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach a k jeho napadnutým uzneseniam

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutým uzneseniam krajského súdu podala   sťažovateľka   dovolania,   o   ktorých   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažností Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   ešte nerozhodol.

Pri   posudzovaní   sťažností   v   tejto   časti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorého   uplatnenie   nasleduje   až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd síce akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolania ešte predtým, ako podala sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daných prípadov sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj   podaním   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   vedome   vytvorila   stav,   keď   by   o   jej veciach mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   prijateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a   súbežne podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   je takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľka   v   prípade   podania   dovolania   podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis ako neprípustné podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na celkové odmietnutie sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu v nich obsiahnutou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013