znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 405/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   S.   K.,   L.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   T.   S.,   V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nto 1/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená sťažnosť JUDr. S. K., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 3/2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Nto 1/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresná prokuratúra Spišská Nová Ves (ďalej len   „okresná   prokuratúra“)   podala   10.   januára   2012   okresnému   súdu   na   sťažovateľku obžalobu pre prečin neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Vec bola v zmysle rozvrhu práce pridelená sudcovi JUDr. J. S.

Podaním   z   20.   januára   2012   doručeným   okresnému   súdu   23.   januára   2012 sťažovateľka   navrhla,   aby   jej   trestná   vec   bola   postupom   podľa   §   23   ods.   1   Trestného poriadku   odňatá   okresnému   súdu   a   následne   prikázaná   inému   súdu   toho   istého   druhu a stupňa   mimo   územného   obvodu   krajského   súdu,   a   to   konkrétne   Okresnému   súdu Kežmarok,   ktorý   sa   nachádza   v územnom   obvode   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   aj „návrh z 20. januára 2012“). Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Nto 1/2012 z 29. februára 2012 o tomto návrhu sťažovateľky rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľky okresnému súdu odňal a prikázal ju na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Rožňava.

Okresný súd Rožňava prípisom sp. zn. 1 T 48/2012 z 22. marca 2012 s poukazom na návrh z 20. januára 2012 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní písomne oznámila, či namieta, aby v jej trestnej veci rozhodoval Okresný súd Rožňava, a ak áno, tak z akých konkrétnych dôvodov.

Sťažovateľka   v   reakcii   na   prípis   Okresného   súdu   Rožňava   sp.   zn.   1   T   48/2012 z 22. marca   2012   podaniami   zo   4.   apríla   2012   a   z   24.   apríla   2012   namietla   uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Nto 1/2012 z 29. februára 2012 a uviedla, že výrok uznesenia krajského   súdu   považuje „v   celom   rozsahu   za   nezákonný,   zmätočný,   nepreskúmateľný a teda nespôsobilý vyvolať žiadne právne účinky“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   o   jej   návrhu   z   20.   januára   2012   mal   rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keďže tento je obom súdom (okresnému súdu a Okresnému súdu Kežmarok) najbližšie spoločne nadriadený. Takýto postup vyplýva podľa nej z ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a preto nemal o delegácii rozhodovať krajský súd, dôvodí sťažovateľka. Sťažovateľka poukazuje na fakt, že samotný krajský súd v namietanom uznesení skonštatoval, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu sťažovateľky z 20. januára 2012, a napriek tomu vo veci rozhodol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   pochybil   už samotný okresný   súd,   keď vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu, a nie najvyššiemu súdu. Povinnosťou krajského súdu bolo podľa   presvedčenia   sťažovateľky   vec „postúpiť   na rozhodnutie   na Najvyšší   súd SR   do Bratislavy“.

Z vyjadrenia sťažovateľky z 22. júla 2012, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 25. júla   2012,   okrem   iného   vyplýva,   že   sťažovateľka   na   podanej   sťažnosti   trvá. Sťažovateľka tvrdí, že bez ohľadu na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 6/2012 z 22. mája 2012, v čase podania jej sťažnosti „bolo a je nesporné, že postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní pod č. 1 T 3/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 6 Nto 1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02. 2012, boli porušené moje základné ústavné práva...“.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1.   Ústavný   súd   SR   vyhovuje   v   celom   rozsahu   podanej   sťažnosti   a   vyslovuje, že postupom Okresného súdu v Spišskej Nove Vsi v konaní pod č. 1 T 3/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 6 Nto 1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02. 2012, boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky JUDr. S. K. a to: základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. 6 Nto 1/2012-324 IČS: 7612010026 z 29. 02. 2012 a vec vracia Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie s tým, aby návrh sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci inému súdu z 20. 01. 2012 postúpil tento súd na prejednanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.

2. Ústavný súd súčasne priznáva sťažovateľke JUDr. S. K. finančné zadosťučinenie v celkovej výške 20 000,- Eur (slovom: dvadsaťtisíc eur), ktoré sú povinní porušovatelia jej základných ústavných práv – Okresný súd v Spišskej Novej Vsi a Krajský súd v Košiciach vyplatiť   jej   spoločne   a   nerozdielne   naraz   v   lehote   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   vo   veci podanej   sťažnosti a   to poštovou zloženkou na adresu jej trvalého bydliska.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o anonymizáciu jej osobných údajov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa § 23 ods. Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu   odňatá   a   prikázaná   inému   súdu   toho   istého   druhu   a   stupňa; o   odňatí   a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   spočíva   v   tom,   že   o   odňatí   jej   trestnej   veci okresnému súdu a prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa nemal rozhodovať krajský   súd,   ale   najvyšší   súd,   keďže   sťažovateľka   žiadala   jej   trestnú   vec   prikázať na rozhodovanie   okresnému   súdu   so   sídlom   mimo   územného   obvodu   krajského   súdu, konkrétne Okresnému súdu Kežmarok.

V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„V zmysle rozvrhu práce na rok 2012 vec bola zákonným spôsobom pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. J. S., ktorý vec predložil krajskému súdu v konečnom dôsledku s návrhom na jej odňatie a prikázanie veci podľa § 23 ods. 1 Tr. por. inému okresnému súdu v obvode Krajského súdu v Košiciach.

K   tomuto   návrhu   sa   pripojila   samotná   obvinená   JUDr.   S.   K.,   ktorá   obsiahlo odôvodňuje svoj návrh s tým, že v konečnom dôsledku žiada, aby vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Kežmarok.

Sudca JUDr. J. S. k svojmu návrhu pripojil aj stanovisko sudcov pôsobiacich na tomto okresnom súde (č. l. 37 – 309).

... Krajský súd preskúmal návrh sudcu okresného súdu, ako aj celý obsah spisového materiálu a dospel k záveru, že návrh na odňatie veci Okresnému súdu Spišská Nová Ves a jej prikázanie inému súdu je dôvodný.

... K návrhu obvinenej JUDr. S. K., aby vec po jej odňatí Okresnému súdu Spišská Nová Ves bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Kežmarku je potrebné uviesť, že Krajský súd v Košiciach, ako súd v tomto prípade sťažnostný takúto právomoc, resp. kompetenciu nemá lebo im nie je spoločne nadriadený (§ 22 Tr. por.).“

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   Okresný   súd   Rožňava   7.   mája   2012 predložil   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   návrhu   sťažovateľky   na   odňatie a prikázanie veci okresnému súdu mimo územného obvodu krajského súdu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 6/2012 z 22. mája 2012 rozhodol, že trestná vec sťažovateľky vedená na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 1 T 48/2012 sa tomuto súdu neodníma.

V odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «V prvom rade treba uviesť, že Okresný súd Spišská Nová Ves nemal predkladať spisový materiál na rozhodnutie krajskému súdu a pokiaľ bol aj tento predložený, Krajský súd   v   Košiciach   rozhodovať   nemal,   čo   sám   aj   vo   svojom   rozhodnutí   v   závere   uviedol („... Krajský súd v Košiciach, ako súd v tomto prípade sťažnostný, takúto právomoc, resp. kompetenciu nemá, lebo im nie je spoločne nadriadený“.).

Pokiaľ už však krajský súd rozhodol, Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k jeho rozhodnutiu nie je prieskumným orgánom. Obvinenou navrhovaný petit, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie krajského súdu, je nesprávny (nevykonateľný), pretože takýto postup by prichádzal do úvahy iba v prípade rozhodovania o opravnom prostriedku, ktorým však návrh na delegáciu nie je. Účinky jeho uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky by mohol eliminovať len ďalšou delegáciou trestnej veci z Okresného súdu Rožňava na iný okresný súd.

Preto úlohou v tomto konaní nebolo skúmať správnosť rozhodnutia krajského súdu, ale   rozhodnúť,   či   existuje   nejaký   dôležitý   zákonný   dôvod   na   odňatie   predmetnej   veci Okresnému súdu Rožňava a jej prikázanie inému okresnému súdu v sídle (správne má byť mimo sídla – pozn.) Krajského súdu v Košiciach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený preskúmal podaný návrh ako aj príslušný spisový materiál a dospel k záveru, že nie ja daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Rožňava a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.»

Sťažovateľka sa svojím návrhom z 20. januára 2012 domáhala odňatia jej trestnej veci   okresnému   súdu   a jej   prikázania   inému   okresnému   súdu   mimo   územného   obvodu krajského súdu. Keďže sa sťažovateľka domáhala delegácie svojej trestnej veci na okresný súd mimo územného obvodu krajského súdu, bol najbližšie spoločne nadriadeným súdom v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku najvyšší súd, ktorý, ako tvrdí sťažovateľka, mal o delegácii rozhodnúť.

Zo   skutkových   okolností   posudzovanej   veci   vyplýva,   že   v   konečnom   dôsledku rozhodoval   o   návrhu   sťažovateľky   na   delegáciu   jej   trestnej   veci   na okresný   súd   mimo územného obvodu krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 6/2012 z 22. mája 2012 tak, ako to požadovala, a tak, ako to vyplýva aj z § 23 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   v danom   prípade   nebol   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému uzneseniu krajského súdu prieskumným orgánom, čo však nemení nič na skutočnosti, že v konečnom dôsledku bolo o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala delegácie svojej trestnej veci na okresný súd mimo územného obvodu krajského súdu, rozhodnuté vecne príslušným súdom. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd poskytol sťažovateľke   dostatočnú   ochranu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Na   tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že jej návrhu, aby vec bola prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Kežmarok, nevyhovel.

V nadväznosti   na dosiaľ uvedené ústavný súd poukazuje na svoju   prechádzajúcu judikatúru,   podľa   ktorej,   pokiaľ   bola   náprava   vo   veci   sťažovateľa   vykonaná   v   rámci všeobecného   súdnictva,   ústavný   súd   v   zásade   nemôže   vysloviť   porušenie   v   sťažnosti označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08, IV. ÚS 433/2011).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená,   a preto   ju   z tohto   dôvodu   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. augusta 2012